Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

David Kollar: Slovensko je super prostredie na získanie komplexov

David Kollar: Slovensko je super prostredie na získanie komplexov

18.06.2017 - 08:00 | Marek Danko

Experimentovanie s hudbou považuje za samozrejmosť. Viac ho poznajú v zahraničí než doma, ale nesťažuje sa. O tom, ako sa dostal na svetové pódiá a čo všetko musel na dlhej ceste podstúpiť, nám vyrozprával v rodnom Prešove. Škoda, že je nemožné zachytiť všetky gestá, zvuky a melódie, ktoré počas vysvetľovania vážnych vecí nenútene predvádza.


David Kollar je prešovský experimentálny hudobník, pracujúci najmä s gitarou a jej zvukom. Jeho hra je nezaraditeľná. Tvorí hudbu pre divadlá a filmy, za hudbu k filmu Stanko (2016) bol nominovaný na cenu Slnko v sieti. Hrá s Gergom Borlaiom, Eivindom Aarsetom, vypomáha mladej prešovskej kapele Fúzy Múzy. Je členom medzinárodných formácií The Blessed Beat a KoMaRa, kde pôsobí i Pat Mastelotto, bubeník King Crimson.

V roku 2013 vydal sólový debut The Son a už o dva týždne (30.6.) vydá druhú sólovku Notes from the Underground. Spolupracoval na troch skladbách z pripravovaného albumu uznávaného anglického hudobníka, speváka, producenta a multiinštrumentalistu Stevena Wilsona (Porcupine Tree) vrátane nedávno zverejneného singla Song of I.

David Kollar

Vyhranený žáner a štýl je smrťou kreativity

Si vynikajúci filmový a divadelný skladateľ. Študoval si kompozíciu?

Nie. Chodil som k Šebanovi, na prešovskej jazzovej škole ma učil Maťo Marinčák z AMC Trio. Ale to bolo všetko o jazzových štandardoch a mňa v tom čase zaujímal skôr Dream Theater, takže som odišiel. Chcel som hrať tvrdšiu muziku. Veľmi často analyzujem hudbu, hlavne soundtracky. Analýza je podľa mňa nevyhnutná. Je to ako s bojovým umením. Myslíš si, že by si to dokázal, ale keď si to vyskúšaš, zistíš, že sa vôbec nedokážeš hýbať. Musíš analyzovať, trénovať. Teda aspoň v mojom prípade je to tak.

V denníkovej knihe Zápisky I. Alchýmia úspechu a prehry, ktorá minulý rok vyšla v tvojom dvornom vydavateľstve Hevhetia Records, spomínaš, že raz si komunikoval aj s Jurajom Jakubiskom o tom, že by si mu vedel ponúknuť hudbu k filmu.

Som dosť priebojná povaha. Zohnal som kontakt a zavolal som mu. Podľa mňa som v tej dobe na to nebol pripravený, ale nedalo mi to neskúsiť. Hovoril som mu, že stále má hudbu s orchestrom a ja by som to spravil ináč. Zrejme netušil, o čom rozprávam, ale odpovedal, že ide do Prešova pozerať lokality a môžeme sa stretnúť. Nič sa však neudialo. Potom som našiel na jednej stránke uvedené pri jeho mene: "film Bathory - nevyplatené dodnes"... Už si nepamätám, za čo to bolo, tento projekt mal viacero podlžností. Povedal som si, že radšej budem robiť menšie filmy, získavať skúsenosti.

Raz si dokonca zazvonil v rezidencii Hansa Zimmera a pokúšal sa s ním stretnúť.

Stál som pred jeho štúdiom v Los Angeles počas môjho turné v USA a opýtal som sa Paola Raineriho (trubkár The Blessed Beat a KoMaRa), či mám zazvoniť. Nečakal som na odpoveď, stlačil som gombík a Paolo na to hovorí: Fuck... (smiech) Ale Hans bol v Európe, tak sme hovorili len s ochrankárom. Zimmera sa mi nepodarilo stretnúť ani vtedy, keď bol na východnom Slovensku točiť podklady v jednej rómskej osade pre film Sherlock Holmes. Mal som so sebou gitaru a laptop. Bol som pripravený ukázať mu, čo s gitarou robím. Boli sme ale na káve s Tommasom Colliva, študiovým zvukárom Muse. Myslím, že už získal aj Grammy. 

Teraz si dokončil hudbu k filmu, o čo konkrétne ide?

Má názov "Punk je hned" a mám pocit, že som doňho skomponoval zatiaľ najlepšiu hudbu k filmu. Bubnuje tam Gergo Borlai, film je plný gitár a rytmov.

Tvoje druhé ja sa zaoberá experimentálnou hudbou. Vidím to tak, že si sa v žiadnom žánri nenašiel a hľadáš si vlastný, nadžánrový výraz.

Môže byť. Pre niekoho to je experimentálna hudba, ja by som to nazval tvorivá hudba. Keď niečo začnem, tak sa do toho vcítim, až kým to nie je hotové. Na mojom novom albume Notes from the Underground, ktorý vychádza v Hevhetia Records 30. júna, je minimum gitár. Kamarát má modulárny synťák, zapojil som ho do laptopu a spustil nahrávanie. Improvizoval som a nahral zaujímavé beaty. Potom som to procesoval a vyšlo mi osem minút hudby. Do toho som dohral gitary. Poslal som to Paolovi, aby doplnil trúbky z prvej šupy. Takým štýlom je urobený celý album. Keby som za tým sedel, hľadal spoločné témy, tak by to bolo na dlho. Niežeby som nemal čas, ale cítil som, že to takto bude správne. Zapáčil sa mi tento spôsob. Podľa mňa je vyhranený žáner a štýl smrťou kreativity.

A ako by si novinku porovnal s debutom The Son?

The Son bol celý o gitarách. Teraz som to cítil inak. Niekedy som ani nevedel, čo ktorý gombík na synťáku robí, ale cítil som z toho úžasný tlak a farbu. Pripomína to filmový soundtrack, veľa beatov. Nahrával som ho v období, keď môj veľmi dobrý kamarát Lukáš prešiel operáciami mozgu. To ma ovplyvnilo.


Nevystavuješ sa svojím večným hľadaním riziku, že nikdy v živote nenájdeš šťastie?      

Práveže som šťastný a nastavený tak, že mám radosť z objavovania. Milujem výzvy a je kopec novej hudby, ktorá dokáže inšpirovať. Nedávno som počul album od The Haxan Cloak, ktorý má také gule, že som mal hneď motiváciu nahrať ďalšiu sólovku. Nehľadám štýl, zázemie v rámci nejakého žánru. Napríklad Dave Gilmour je značka. On nebude experimentovať s krabičkami, ide mu o text, výpoveď, reakciu. Je to ikona ako Eiffelovka v Paríži. Pestuje iný druh športu - taký, aký na olympiáde pozerajú všetci. Ja hrám taký, na ktorý ich príde menej, napríklad vodné pólo? (smiech) Dnes je veľmi veľa muzikantov, ktorí hrajú podobne ako Gilmour alebo používajú jeho hudobný jazyk, no ja tam cítim vypočítavosť. Ale možno sa mýlim. V konečnom dôsledku vždy príde argument - hudba sa má páčiť ľudom.

Nie je to jeden z dôvodov, prečo ťa viac poznajú ľudia v zahraničí než doma?

Neviem, čo je pravý dôvod. Tvoríš alebo chodíš tam, kde ťa oslovujú, ocenia? Neviem, ako to presne je a prečo je to tak, ak to takto vôbec je. Aj mňa osobne viac baví cestovať po svete. Slovensko už celkom poznám.

Vynikajúci gitaristi ako spomínaný Gilmour alebo Steve Hackett nepotrebujú hľadať nové obzory a vystačia si s vlastným piesočkom. Prečo je to tak? Nemal si niekedy chuť robiť prístupnejšiu hudbu, podobne ako oni?

Hudba, ktorú robia oni, vznikala v úplne iných rokoch. Reagovala na dobu, mala obrovské myšlienky v textoch, bola novátorská. V tej dobe to bolo niečo nové, iné. Dá sa povedať, že do filmov podobnú muziku robím - bicie, gitary, groovy, klavír, atď. Môj problém sú texty - keby ma oslovil niekto, kto píše texty a bol by som s nimi stotožnený, tak idem do toho. Bol by to asi štýl Neila Younga, ktorý spieva s naboostrovanou gitarou. Alebo ako Warren Ellis, ktorý robí s Nickom Caveom, že to má hudobnú špinu. Možno som na to ešte nedozrel. Ak urobíš pesničkový album, musíš ho dostať k ľuďom a to stojí obrovské finančné náklady. Robím si radšej svoje. Možno to ocenia aj audiofili a v poličke si urobia popri Yes, Jethro Tull alebo Prodigy aj miesto na Davida Kollara. Pár ich už je a po zverejnení Stevenom Wilsonom, že som na jeho albume, ich naozaj pribúda. Dostávam kopec správ a začínajú počúvať moju hudbu. 

Dá sa povedať, že je hnacím motorom v tvojej tvorbe je intuícia?

Robím svoju hudbu, robím ju prirodzene, teda tak ako ju cítim. Keď robím filmovú muziku, musím odmerať scénku, napríklad v akej dĺžke má znieť nejaký motív. Samozrejme sú tam hranice v práci so žánrom. Intuícia je vždy na začiatku kompozície. Snažím sa byť nepredvídateľný? To práve robí Warren Ellis - zahrá C dur, dá naňho efekt a na G dur prejde vtedy, kedy ho absolútne nečakáš. Stále sú to klasické akordy, ale je tam progres. Nick Cave si spieva vo svojom rytme, pritom je tam jednoduchá harmónia, len urobená veľmi kreatívne. To považujem za veľmi silné. Stále udržiavajú poslucháča v napätí. Ako oni dvaja robia soundtracky, je úplný masaker. Naloopovaná basa vo svojom rytme a Caveov spev a vlastný rytmus nad tým, to je niečo neskutočné.


Veľa originality a invencie, málo peňazí

Väčšina hudobníkov sa sťažuje, že turné nie je rentabilné. Ako je to s návratnosťou peňazí v prípade KoMaRa alebo The Blessed Beat tour?

Vlastné turné je dnes pre promo skupiny. Väčšina organizácií dostáva granty a ja s Talianmi úplne vyhovujeme podmienkam - spájanie rozličných kultúr, medzinárodná mobilita v rámci EU, atď. U nich sa za hranie dá ako tak niečo zarobiť, no keď The Blessed Beat prídu sem, tak je to náročné. Letiská, dodávka z požičovne, bicie, o všetko sa starám ja. Hráme aj tak veľmi málo (dve-tri krátke šnúry do roka). Slovensko je veľmi malá krajina na turné, pár miest a je koniec. Dá sa hrať viac za predpokladu, že hráš hudbu, ktorá zabáva ľudí na rôznych firemkách alebo festivaloch.

Turné s KoMaRa bolo vo veľkých kluboch a hrali sme za vstupné, čo je vždy risk. Promotér nám oznámil, že chce 2000 libier na promo v Londýne, aby prišli ľudia. Mastelotto zaplatil zo svojich. Vyplatilo sa, mali sme plno. Dobre to išlo aj v iných krajinách. Po turné nám s Paolom ostalo po 500 eur z predaja tričiek a CD-čiek (za deväť koncertov). Platili sme si ubytovanie, cestu. Pat nechcel honorár. Ak si po turné na nule, tak môžeš byť rád. Musíš investovať do propagácie koncertu. Bez toho ťa agent ani nevezme. V každej krajine od nás požadoval minimálne 1000 eur na promo. 

V knihe píšeš, že ste väčšinou dorazili na miesto a o desať minút začali hrať.

Bolo to veľmi náročné, no zároveň veľká škola. Ak nevieš prijať malú zákazku, tak nikdy nebudeš vedieť prijať veľkú. Pozeráš sa na Pata Mastelotta, ako vyskakuje z auta, berie aj tvoje veci a beží na pódium rozkladať bicie. Samozrejme bežíš za ním a ani sa neodvážiš povedať, že máš na pódiu zlý zvuk. Takto sme išli turné aj s The Blessed Beat. Prvý koncert, druhý koncert, štúdio, a potom sme sa točili okolo toho, čo už bolo nahrané v štúdiu (improvizácie). Kvázi to teda bolo už skomponované. Julo Fujak tomu hovorí komprovizácia. Niečo z kompozície, niečo z improvizácie. Prvýkrát improvizujete, ale po treťom-štvrtom koncerte si v aute poviete, ako budete hrať v ďalší večer. Takže ste sa už niekam posunuli a je tam určitý zámer. Zlaté turné je, keď si maximálne tri hodiny v aute a máš čas na super zvukovku, relax, večeru.

Ako publikum znáša vaše improvizácie? V knihe si zmienil historku o koncerte KoMaRa z Brezna, kde na vás jeden človek z publika kričal, aby ste "už konečne začali hrať"… Stávajú sa také situácie často?

Nie, to sa stalo iba raz. Už keď sme prichádzali pred klub, tak som tušil, že niečo sa asi stane, lebo tam stálo plno ľudí s vinylmi King Crimson. Povedal som Patovi, že si myslia, že budeme hrať veci od KC. Dohodli sme sa, že začnem hrať dlhé abstraktné intro a ani sme sa nedostali do žiadnych rytmov, už na nás ten chlapík kričal: "Čo to tu hráte, ko...., choďte s tým do p...", atď. Po chvíľke sme zrušili koncert. Mňa osobne ten človek úplne rozhodil. Pat to vzal športovo - s úsmevom im tie vinyly podpísal. "To sa mi už niekoľko krát stalo, hlavu hore David," povedal mi Pat. Vymysleli sme na izbe stratégiu ďalších koncertov a šli sme ďalej. Problém projektov ako KoMaRa je, že nie je čas skúšať v štúdiu. V podstate sme mali verejnú skúšku v Brezne. Netušili sme, čo budeme hrať, ako to bude vyzerať a znieť. Musíš vedieť veľmi dobre improvizovať. Hrať tak, aby si nechával priestor kolegom a v podstate skladal skladby priamo na pódiu.


Mal som možnosť vidieť len The Blessed Beat a neviem ich porovnať s KoMaRa. Pritom ty tvrdíš, že ide o dva úplne odlišné prístupy k hudbe. Ako to vieš oddeliť?

Simone Cavina (bubeník The Blessed Beat) je viac akustický hráč a tlačí ma hrať úplne ináč než Mastelotto. Ten má veľa elektronických padov, takže tam ideme viac digitálnym smerom, rytmicky. The Blessed Beat je skôr analógový, avantgardný, Simone to ťahá hrať temne, škandinávsky, filmovo.

Ako si sa dostal k hraniu s Arve Henriksenom z kapely Supersilent, jedným z najuznávanejších nórskych trubkárov?

Hral som sólo koncert na festivale Spectaculare v Prahe a on tam vystupoval s Rakúšanom Christianom Fenneszom, tvoriacim duo napr. s Mikeom Pattonom z Faith No More. Išli oproti mne, Christian ma pozdravil a medzi rečou spomenuli, že si preložili večerné vystúpenie len kvôli tomu, aby ma videli hrať. Plná sála, medzi nimi oni dvaja, a po koncerte mi Arve dal svoje číslo a email. V auguste spolu hráme dva koncerty, jeden z nich sa v rámci Hevhetia festivalu uskutoční 24. augusta v Košiciach.

Niekedy to máš dosť hektické, počas turné si dokonca mal problém so srdcom. Ako si na tom dnes zdravotne?

Verím tomu, že dobre. Vtedy to bolo pre mňa obrovské vypätie. Prvýkrát som sa mal stretnúť s bubeníkom z King Crimson a to rovno na pódiu. Bolo stresujúce zohnať dodávku z požičovne, prenajať bicie, ísť po nich na letisko, zaplatiť zvukára z Talianska, atď. Pred posledným koncertom sme ešte aj nahrávali a potom som musel šoférovať cestu z Prahy do Prešova. Keď som si doma ľahol, až mi tričko začalo skákať. Myslel som, že mám infarkt, tak som išiel do nemocnice. Povedali mi, že ide o celkové psychické a fyzické vyčerpanie. Začal som s funkčnými tréningami. Riešim dýchanie, silu tela. Naučiť telo pracovať pod záťažou. Turné je obrovská záťaž. 

Dnes už zrejme toľko vybavovačiek nemáš.

Dosť som v tomto smere poľavil. Neriešim koncerty, iba ak sa niekto ozve, prípadne napíšem pár ľudom a hneď sa dohodneme. Pracujem na sebe, robím muziku do filmov, som doma, atď. Neriešim toľko mailov ako kedysi, nepíšem nikomu, že chcem niekde vystúpiť, atď. Ani sa to nedá, lebo Mastelotto je s King Crimson na šnúre a ísť do Talianska s The Blessed Beat je drahé. Dokončil som hudbu k filmu a ani nemám slovenskú kapelu, s ktorou by som niekam išiel bookovať koncerty.

Kedy si bol naposledy v kapele so slovenskými muzikantmi?

Momentálne pracujem s prešovskou kapelou Fúzy Múzy. Som skôr ich mentor. Keď išli na súťaž o možnosť hrať na Szigete, trochu sme upravili playlist a ďalšie veci. Súťaž sme vyhrali a teraz im chcem pomôcť aj s novým albumom. Keď idú hrať a ja mám voľno, idem s nimi.

A nevyučuješ niekoho ako gitarový pedagóg?

Nie. Raz som mal súkromného žiaka - začiatočníka, ktorý dochádzal, a za dve hodiny som mu povedal všetko, čo som vedel. Zahltil som ho informáciami a on potom išiel domov s veľkou hlavou. Keby som mal piatich-šiestich, ktorí by sa chodili pravidelne učiť, tak by to bolo v pohode. Ale doučovať niekoho raz za tri mesiace nebolo ono.

Je ťažké pôsobiť v experimentálnej hudbe, kde síce neexistujú obmedzenia a škatuľky, ale poslucháčov a financií je pomenej.  

Dnes je financií všade pomenej. Ak by mi šlo o financie, tak robím niečo úplne iné a možno ani nie hudbu. Existujú veci, ktoré si nekúpiš a nezaplatíš. (smiech)

Potom je asi zložité za týchto podmienok vyžiť.

Hudba je neoddeliteľná súčasť našich životov. Dnes je jej ale strašne veľa a jej tvorbou sa neživí ľahko. Je to tvorivá práca, nie si za ňu platený na hodinu. Ja mám svoj život veľmi rád, môžem robiť hudbu a stretávať zaujímavých a vynikajúcich muzikantov z celého sveta. Veď koľko ľudí mi píše denne, ako som sa dostal na nový album Stevena Wilsona. Mám rád vety typu: "Ako sa ti to podarilo? Ty máš teda šťastie!" Šťastie… Heh, to je drina. Alebo je ešte jedna, ktorú vedú o mne v krčme: "Jak je možné, že sa to podarilo jemu? Veď keby sa to dalo, tak by sa to už dávno podarilo mne!" (smiech) Vyžiť môže byť zložité, ale dôležité je žiť.


Na dosiahnutie kvality je potrebný čas, aj na jej rozoznanie

Údajne ti niektorí hudobníci povedali, že cesta do zahraničia vedie jedine cez kontakty na Bratislavu.

Nemám to rád a nerád by som to tu nejako konkretizoval. Slovák je zvláštna nátura, neviem, prečo to tak je a kde sa to berie. Pomôže ti, ale niečo za to chce, aj keď to nepovie. Alebo nepomôže, aj keď to potrebuješ alebo by to pomohlo nejakej veci, lebo čo on by z toho mal? Napríklad novinár nebude písať o kapele z východu, ktorú osobne nepozná, ale má potenciál. Má kopec kamošov, čo majú kapely. Musí písať o nich a potom o zahraničných.  

A takto to ide dookola. Aj politika a vlastne všetko. Ak sa Slováci začnú mať naozaj radi a budú mať radi svoju krajinu, tak to tu bude super. Každý nie je taký, ale väčšina áno. Nerozumiem tomu a neznášam to. A záleží, kam do zahraničia chce človek cez Bratislavu ísť (smiech). Ináč, tú vetu mi povedal hudobník žijúci v Bratislave. 

Ako sa proti tomu dá bojovať? 

Bubeník Gergo Borlai bol prvou hviezdou, s ktorou som hral. A mal som pocit, že naňho nemám, robil som na koncertoch chyby, a pod. Ale on ma stále povzbudzoval, aby som to neriešil. To mi pomohlo, aby som sa necítil ako zakomplexovaný nímand. Slovensko a “Slovač” je inak super prostredie na získanie komplexov (smiech). Myslím, že o tom písal už Záborský - ako sa máme radi, tešíme sa z úspechu druhých a ako si radi pomáhame... Bojovať sa s tým nedá. Jediné, čo hovorím frustrovaným hudobníkom, je, aby makali a makali a karta sa časom obráti. Na dosiahnutie kvality je potrebný čas a istý čas je potrebný aj na jej rozoznanie.

Ako ťa berú ľudia v Prešove? Doprajú ti alebo si pre nich muzikantský snob?

Sú takí i onakí. S tými, ktorých poznám osobne, chodíme na pivo, riešim s nimi moje obavy, držia mi palce, atď. Ďalej sú tu takí, ktorí vyhýbajú pohľadom, kým ich prvý nepozdravím. Sorry, nemôžem si pamätať všetkých ľudí. Minule som dal na Facebook slovenský status, že som na štyroch stranách jedného českého magazínu a vzápätí som mal o štyroch priateľov na FB menej. Haluz na tom je, že mi ich FB potom ponúka naspäť za priateľov, takže v tom mám prehľad (smiech). Možno to berú tak, že spamujem, alebo sa im to nechce čítať, takže pohoda. Prešov ako tak drží pokope. Myslím táto komunita. Pre niekoho budeš vždy zlý alebo snob. Nedokážeš dávať energiu každému.

V minulosti si musel zháňať veľa kontaktov, ako je to teraz?

Pred štyrmi rokmi som mal éru, že som písal hudobníkom, aby sme si zahrali alebo niečo podnikli. Veľa z nich na to vtedy kašľalo. Teraz mi začínajú písať oni. Rád ukážem dobré srdce a popíšem si. Píše mi veľa fanúšikov Stevena Wilsona. Kopec z nich ma objavilo až teraz a zháňajú moju hudbu. Dá sa povedať, že sa karta obracia.

Písal som aj do časopisov a nič. Až keď som hral na Pohode s Mastelottom, jeden časopis prejavil záujem. To musím prísť s bubeníkom z King Crimson? V ďalšom časopise mal album The Son jednu hviezdičku. Bol som z toho smutný, lebo som ho prepracoval a vedel som, čo idem robiť. Sedel som trochu frustrovaný s gitarou a zrazu mi prišla správa "Top 13 records of the year" z Guitar Modern Magazine z NY. Bol som tam. Onedlho nato mi prišiel mail od Ricka Walkera zo Santa Cruz s ponukou deviatich koncertov v USA. Bola to super skúsenosť. Ale je dobré, ak nahráš album, ktorý má niekde jednu hviezdičku a inde ho oslavujú. Lepšie takto než priemer tri a pol bodu všade. Vyvolá to diskusiu.

David Kollar, Mastelotto, Cavina, RaineriDavid Kollar, Pat Mastelotto, Simone Cavina, Paolo Raineri

Nuda nie je tvoj životný štýl.

Ak sa človek nudí, je to zlé. Robert Fripp z King Crimson povedal, že ak sa nudíš alebo máš čas a čakáš na niečo, tak proste cvič na nástroji. Cvič rytmus alebo frázovanie, improvizuj a zaznamenaj dobrý nápad. Nuda je lenivosť dvihnúť zadok. Mám rád výrok "najlepšie ako začať, je začať". Ak hrám s Fúzy Múzy, snažím sa zaviesť tieto veci do kapely. Je lepšie čas tráviť takto než frustráciami, že sa to nedá a čo z toho. 

S dcérou Barborkou si bol na rodičovskej dovolenke a dodržiaval si istý režim dňa. Nemal si ho často nabúraný kvôli rôznym povinnostiam?

Môj harmonogram fungoval tak, že ak som si napísal, že mám hodinu denne niečo robiť, nešlo o hodinu v kuse. Prebalíš malú a potom zaspí, tak máš desať minút čas. Bolo to rozkúskované, ale nikdy som sa niečomu nevenoval menej než hodinu. Preto som si tam nedal štyri - päť hodín nejakej aktivity. Lebo to by bol masaker. Až teraz som si dal záväzok, že budem behať, ale nebaví ma to. Tak som to zmenil na jazdu dvakrát denne bicyklom a na funkčné tréningy chodím trikrát do týždňa. 

V knihe píšeš, že si trochu nakopol k tvorbe syna a jeho rovesníkov, keď si s nimi rozprával o kvalitnej hudbe a filmoch.

Vážili si to, že som s nimi kecal ako s rovnocennými. Sem-tam zahrešíš a oni z toho majú hneď rehot. Na začiatku ich bavilo niečo robiť a skúšať scénky, ale potom sa na to vybodli. Práve sú v puberte, baví ich Korn, hrajú hry a v podstate sú to skôr IT-čkári (smiech). Ale môj syn David je naozaj super chalan. Je rozumný a samostatný. Barborka tak isto, ale je to šidlo.

Navonok pôsobíš ako najväčší extrovert, ale v knihe píšeš, že nad všetkým musíš premýšľať a máš sklony k perfekcionizmu. Vedel by si uviesť na pravú mieru túto črtu?  

Jožko Kukura, ktorý sa mi staral o koncerty, býval v dome komika Luďka Sobotu. Navonok je masakrálny humorista, ale Jožko mi o ňom povedal, že keď je doma, tak je smutný klaun. Podobne je to so mnou, všade rozprávam vtipy a zážitky, ale keď som sám, hlava mi pracuje úplne ináč.

Zaradili ťa do generácie post-frippovských gitaristov. Minulý rok si navštívil workshop s Robertom Frippom, no predčasne si z neho odišiel. 

Mal som  pocit, že si trochu pokašlem budúcnosť, ale našťastie som to prebral s Patom a on mi povedal: Buď zahryzneš do guľky a počkáš, čo príde alebo si choď pýtať peniaze a odíď. Lebo ak zješ polovicu rezňa, nemôžeš ho reklamovať. Tak som išiel po peniaze za Frippovým inštruktorom. Na mňa tam bolo až príliš veľa meditácie. Bola to forma meditácie s hudbou. Myslel som, že budeme veľa hrať a rozprávať sa. Proste som odišiel na druhý deň autom na Slovensko z Benátok. Celá situácia je opísaná v mojej knihe. 

Využil si aspoň meditovanie, resp. nemal si od podujatia príliš vysoké očakávania? 

Hej, ale ak ťa nevedie nejaký človek, tak to robiť nevieš. Jeho prednášky z iTunes sú fajn. Aj na tom kurze, keď to viedol, si proste otvoril oči, krútila sa ti hlava a cítil si sa vyčistený. Sústreď sa na špičku nosa, uvoľni jazyk, potom prechádzal cez lakeť dole až k prstom na nohách. Hovorím si wau, toto budem robiť. Prídem domov, sadnem si na fit loptu a nič. Stále myslím na niečo iné. Zavolal som syna Dávida a začal mu rozprávať pokyny. Potom sme sa vystriedali. Meditácia je určite super vec, ak to vieš robiť, ale cestovať autom do Benátok za Frippom som kvôli tomu nemusel. Navyše som mal na stole album KoMaRa.

Kapitola Wilson

Ako si sa vlastne zoznámil so Stevenom Wilsonom?

Keď som začal hrať s Patom Mastelottom, tak do mňa stále rýpal Valér Dugas, klávesák z kapely Fest, kde hrá aj môj otec. "David, Steven Wilson sa pozná s Patom, chodím na jeho koncerty a je to bomba". Veľa som sa s ním konfrontoval, mne sa Stevenova hudba zo začiatku nepáčila. Zdalo sa mi, že som ju už niekde počul a veľmi som nerozumel tomu, čo na nej ľudia vidia. No opýtal som sa naňho Pata a samozrejme, že ho poznal. Napísal som Wilsonovi na facebookovú fan page a odpísal mi - dal mi P.O. Box adresu, kde som mu mal poslať moje CD. 

Tuším, že si kvôli písaniu so Stevenom mal potýčku aj s Patom.

Písal som Stevenovi správy, že hráme v Londýne a či nepríde. V podstate som chcel, aby ma videl hrať. Preveroval si ma cez Pata a ten mi dosť razantne povedal, nech Wilsona neotravujem. Na svete je vraj tisíce gitaristov, čo s ním chcú robiť. Nechal som to teda tak. Prešlo pár mesiacov a Wilson mi poslal email: "Tu je skladba, David, urob, čo cítiš, tak ťa poďme vyskúšať." Do troch hodín som mu ju poslal a prišla odpoveď: "Excellent job!"

Kde si nahrával gitary do Wilsonových skladieb?

Doma v obývačke. Do prvej skladby som zobral cymbow - slák a nahral reťazec tremol, ambientné gitary, skreslený zvuk, atď. Do druhej som dorobil gitarové vyhrávky. K tretej napísal, že na konci je dlhý groove a nevie, čo doň dohrať. Tak som nahral sólo a na platni zostalo v mojej verzii. K štvrtej veci napísal, že gitary znejú old school, tak som dorobil delaye, ktoré sa opakujú na sedem - ľavý a pravý kanál. Neskôr sa ma opýtal, koľko peňazí za prácu chcem. Napísal som, že nechcem peniaze. Cítil som, že by to bolo lepšie gesto


Nedávno ťa pozval na konkurz k sebe do kapely. 

Napísal: "David, milujem tvoj zvuk, mal by si chuť zahrať si aj konvenčnejšie rockové skladby? Vedel by si byť väčšinu roka na turné? Ďakujem za to, čo si urobil na mojom albume, je to fenomenálne." Potešilo ma to. A potom prestaň robiť hudbu, keď ti takíto ľudia napíšu toto (smiech).Teraz sa učím skladby z jeho nového albumu. Mám z toho všelijaké myšlienkové pochody, ale Pat mi poradil, nech si prejdem skladby a dám im passion (vášeň), keď začnem hrať. Neviem, aký je Wilson človek a podľa mňa potrebuje rockového gitaristu, nie mňa, no asi chce zmenu?

Vychádza to natesno. Po koncertoch s Henriksenom ťa o dva dni nato v Londýne čaká Wilson.

Keď sa Wilson dozvedel, že hrám s Henriksenom, zareagoval, že jeho hru miluje a chcel ho osloviť na nový album. Už mám uňho ďalšie plus. Mám z toho trocha stres. Hrať s Arvem je pre mňa neskutočná pocta. Ale je to úplne iná hudba ako Stevenova, kedy musím hrať úplne iné veci. Celý jún a júl si budem denne prehrávať jeho skladby.

Určite si z toho nervózny.

Aj som váhal, čo mu odpísať, či prísť či nie… Ale keby som do Londýna neletel, určite by som si to o 10-15 rokov vyčítal. Hranie po svete v tisícových halách, to už nemusí prísť. Keď ti Wilson napíše, že má rád tvoj zvuk, či vieš byť rok na turné a hrať konvenčnejšie rockové skladby, nedá sa niečo také odmietnuť. Vyskúšam… Budem teda hrať konvenčnejšie. Ak robíš "experimentálnu" hudbu a makáš na sebe a svojom prejave, tak sa ľudia pýtajú "ako z toho môže žiť, hudba má ľudí baviť". A potom ti zavolá slávny Angličan. V tejto branži nikdy nevieš, kto ti môže zavolať a zmení ti život. Dôležité je vydržať a makať. Niečo sa stane, ak sa naakumuluje energia. K Stevenovi ešte musím povedať, že je veľmi precízny. Jeho nový album bude dosť komerčný, ale prepracovaný. Je zaujímavé ho pozorovať a učiť sa od neho. 

Hrať konvenčnejšie, to môže byť dvojsečná zbraň.

Steven hrá v ťažkých harmóniách a navyše má gitaristu Guthrieho Govana, rýchleho ťahača strún, proste guitar hero. Stratégia je, že nemám hrať ako on a dať tomu vlastnú vášeň, iskru a myslenie. Nič iné ako byť sám sebou a dať tam môj rukopis ani nemôžem urobiť. Otázka je, či bude fungovať aj spoločná chémia. Podľa mňa s hrou problém nebude. Steven si chce aj pozrieť ako by sme si sedeli ľudsky. Byť spolu s kapelou rok na turné nie je len tak. Môže byť, že si nesadneme (smiech).

Ako by to podľa teba mohlo dopadnúť k spokojnosti oboch strán?

Nechá mi priestor byť sám sebou a ja budem hrať to, čo potrebuje. Ale tak veľké turné by som si dal.

Vidím, že ťa to napriek obavám láka.

On hrá USA, Austráliu, Japonsko, Európu, Rusko. Royal Albert Hall vypredal za dve minúty, takže prihodil ďalší koncert. Turné začína v januári 2018. 

Ako to vyzerá s druhým CD KoMaRa? Nie je problém nahrávať na diaľku?

S CD všetko riešim ja. Naprogramujem bicie, dohrám gitary a basu a tak to posielam Patovi. On tam prehrá bicie, niečo tam ešte dorobím a posielam Paolovi, aby dohral trúbku. Spravil som desať vecí, ale pol roka to stálo, lebo Pat mal povinnosti. Tak som k nim stratil vzťah a poslal som dve demá Borlaiovi. Tie stoja za pozornosť, zvyšné sú skôr vaty. Ak nemáš pri sebe spoluhráča, neprebieha tam okamžitá vzájomná inšpirácia, žiadny ping-pong. Musíš mať dobrú vzorku toho, čo pošleš, napr. dobrý riff, ktorý ho inšpiruje a teba posunie ďalej. 

Takže sa namiesto dvojky KoMaRa možno dočkáme CD s Gergo Borlaiom?

Už sa to deje, posielal som mu nejaké demáče. Ale neviem, či nám treba celý album, možno dve-tri dobré skladby na net? Uňho to funguje tak, že príde na týždeň z Ameriky a už mi volá, či nejdeme hrať. Pritom nikto nevie, čo… Basgitarista Gergo Baranyi vypadol z hry, hrá v popovej kapele a my dvaja s Borlaiom dosť vystrájame, takže mi písal, že s nami končí. Tak sme zavolali basgitaristu Tamása Barabása, špičkového maďarského basáka. V júli máme spolu v trojici odohrať štyri koncerty (18.-21.7. v Česku a na Slovensku). Keď si voláme, nikto z nás nevie, čo sa bude hrať, ale už teraz je jasné, že budeme podľa Gerga piť "fender citrus" (smiech).


Autor: Marek Danko
Foto: archív Davida Kollara


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 1 2

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti