Hoci už má po sedemdesiatke a vydal desiatky albumov a nespočítateľné množstvo hitov, Pavol Hammel je po viac ako polstoročí svojho pôsobenia na hudobnej scéne stále aktívny. Dôkazom toho je jeho nový sólový album, ktorý v týchto dňoch vychádza ako CD i LP vo vydavateľstve Pavian Records.
V jednom z nedávnych rozhovorov si sa vyjadril, že na otázku, ako sa máš, odpovedáš, že bohovsky, lebo sa tak aj máš. A aj keď sa tak niekedy nemáš, v konečnom dôsledku si povieš, že sa tak máš a si šťastný. Platí to aj v tomto nie príliš veselom koronovom období?
Myslím, že sa to dá použiť aj v tomto období, lebo zo života sa treba tešiť. Aj keď v súčasnosti tá radosť nemôže byť v takom duchu, ako by sme si predstavovali. Dlhé roky sme sa báli a stále bojíme vojen, teroristov, prírodných katastrof alebo klimatických zmien, a zrazu sa objaví takmer neviditeľný organizmus, ktorý zamotá život na zemeguli takým spôsobom, že krachujú firmy, zrušia sa olympijské hry, o negatívnom vplyve na kultúru ani nehovoriac. Podľahnúť istému pesimizmu by teda bolona mieste, ale práve preto si myslím, že teraz je dôležité zostať optimistom a veriť, že sa život dostane do bežných koľají, aj keď do tých starých to už asi nebude. Budú určite iné, hoci teraz ešte nevieme aké.
Narušila situácia okolo koronakrízy tvoje pôvodné hudobné plány?
Ani nie. V mojom prípade táto kríza nemá žiadnu príčinnú súvislosť s tým, že som pripravoval nový album. Rozmýšľal som o ňom už pomerne dlho, veď od vydania toho ostatného Z pekla šťastie ubehlo už päť rokov. Môj pôvodný zámer nahrávať vo viacerých štúdiách a s viacerými hudobníkmi sa síce do istej miery skomplikoval, ale dnešná technika umožňuje robiť nahrávky aj na diaľku bez osobného kontaktu, čo som naplno využil.
Na druhej strane som mal oveľa väčší kľud na prípravu albumu, lebo ma od práce neodpútavali koncerty a iné umelecké povinnosti, takže sa mi robilo oveľa jednoduchšie. Horšie to bude s prezentovaním albumu, lebo bývalo prirodzeným zvykom, že nové pesničky sme predstavili na koncertoch. Namiesto slávnostného krstu sme ako náhradné riešenie pripravili krst prenášaný cez sociálnu sieť spojený s malým akustickým koncertom, pričom úloha krstnej mamy pripadla jednej z účinkujúcich na albume, hudobníčke a skladateľke Sise Michalidesovej, ktorá ho v duchu doby pokrstila dezinfekciou.
Pozrite si záznam z koncertu a krstu:
Pandémia nepriaznivo zasiahla celý kultúrny priemysel a mnohým, ktorí v ňom pôsobia, spôsobila existenčné problémy. Ako sa pozeráš na jeho požiadavky na kompenzáciu dopadov krízy, ako aj na fakt, že časť verejnosti ich vníma negatívne?
Začnem od konca. Vo väčšine prípadov ide o postoj bežných ľudí, ktorých - bez toho, aby som niekoho dehonestoval - kultúra príliš nezaujíma, čo musíme akceptovať ako fakt. Ich negatívny prístup k požiadavkám kultúrneho priemyslu odrážajúci sa v odkazoch, aby si umelci a ostatní z brandže išli zarábať iným spôsobom, beriem na vedomie. Súčasne môj odkaz pre nich je, že bez kultúry a športu nie je náš život plnohodnotný a nemalo by nám stačiť len najesť sa a nadávať. Lebo toto je pre nás typické, že sa nadáva na všetko a nadáva skoro každý, kto vlastní počítač alebo mobil, lebo si myslí, že je kompetentný vyjadrovať sa na sociálnych sieťach ku všetkému. Nestotožňujem sa s tým, no akceptujem to. Ale len do určitej miery, pokiaľ to ľudí z kultúry a športu neuráža.
Súčasne si uvedomujem, že dopady korona krízy nepostihli len ľudí z kultúry a športu, ale plošne celú ekonomickú sféru. V prípade umelcov, hudobníkov, výtvarníkov i technického personálu je však v porovnaní s priemyslom, obchodom alebo takým hotelierstvom kvantifikácia ušlých príjmov problematickejšia. Ťažko určiť, koľko by som mohol ako spevák mať tento rok koncertov, alebo koľko obrazov by som mohol ako maliar predať, ak by nebola kríza. Určite si máme právo nárokovať kompenzáciu straty zárobkov, hoci je to ťažko zmerateľné. Tak, ako podpora náleží podnikateľskému sektoru, majú na ňu nárok aj ľudia z kultúrnej sféry.
Rok 2019 bol pre teba významný minimálne z dvoch dôvodov. Prvým z nich bola premiéra nového prevedenia kultového muzikálu Cyrano z predmestia po 42 rokoch od jeho pôvodného spracovania v Divadle Nová scéna. Ako si bol spokojný s výsledkom?
S výsledným tvarom novej verzie muzikálu som bol nadmieru spokojný, jednoducho to bolo veľmi dobré! A možno aj preto, že sme do toho ako autori a pôvodní zúčastnení nijako nezasahovali. Od začiatku som bol zástancom tvrdého oddelenia sa od príprav, veď tí, ktorí sa ich ujali, sú z úplne inej generácie, a už len to, že ich muzikál oslovil aj po toľkých rokoch, bolo úžasné.
Pamätám si, že na jednej z prvých tlačových konferencií k novej verzii muzikálu som svojich kolegov a účinkujúcich z pôvodného predstavenia zahriakol, aby sme upustili od nostalgie a spomínania, aké to bolo, ale zamerali sa na súčasnosť. Veď títo mladí tvorcovia a herci bez nášho pričinenia a iniciatívy pripravili predstavenie, ktoré nič nestratilo zo svojho charakteru, naopak, nabralo svojím mladíckym prístupom a vďaka nim žije ďalej. Pre porovnanie, v čase, keď sme muzikál na Novej scéne pripravovali, som mal 28 rokov, a keby mi do toho chcel hovoriť nejaký päťdesiatnik, tak by som ho mal za blázna.
Druhým dôležitým míľnikom minulého roka bola už štvrtá reedícia albumu Zvoňte, zvonky po 50 rokoch od jeho prvého vydania. Žiaľ, okrem Mariána Vargu sa toho nedožila ani ďalšia z kľúčových postáv albumu Fedor Frešo, ktorého autor sprievodného textu Ľudovít Štassel na obale platne z roku 1969 charakterizoval ako človeka so "sympaticky hašterivou letorou". Bolo to vtedy v Prúdoch naozaj také výbušné, ako to opisuje Fedor vo svojich spomienkach? Niektorí vraj boli vyhodení z kapely aj viackrát...
Fedor Frešo bol jedným z tých vyhodených (smiech). Celé sa to vtedy tak motalo. Zvonky nevznikali ako album tak, že by sa naraz nahrali všetky piesne. Nahrávky vznikali postupne v bratislavskom rozhlase a v čase, keď album vyšiel, niektoré mali už aj tri roky. V rôznych obdobiach sa totiž na nahrávaní nezúčastňovali tí istí hudobníci. Mali sme pripravených vyše dvadsať pesničiek, z ktorých sme na LP vybrali dvanásť. Na obale platne je fotografia členov kapely, na ktorej je aj Fedor, hoci ten nehral na všetkých nahrávkach, podobne aj bubeník Vlado Mallý, niekde zase hral na bicie Peter Petro.
Stálymi členmi Prúdov sme boli len my dvaja s Mariánom Vargom a gitarista Peter Saller. Na obale platne je teda fotka a mená len jednej zo zostáv skupiny podieľajúcich sa na nahrávaní Zvonkov. V tom čase nebolo zvykom uvádzať na obale albumu podrobnosti o tom, ktorý hudobník nahrával ktorú skladbu. Taká historická nedokonalosť tej doby.
O vážnych veciach sa dá spievať aj vtipne
Nový album Srdce bez anjela je v poradí tvoj 25. radový album. Je teda s čím porovnávať. V čom je, podľa teba, iný ako predchádzajúce?
Pekné číslo... Neviem, či je odlišný ako predošlé albumy. Iný je tým, že je nový. Použil by som pre neho skôr označenie "tri v jednom", čo znamená vyváženú jednotu hudby, textov a interpretácie. Ak hovorím o hudobnej stránke, mám na mysli aj vynikajúce aranžmány, vytvorené vďaka mojim spoluhráčom a ich nápadom, mnou starostlivo vyberané texty majú mimoriadnu obsahovú úroveň, a čo sa týka interpretácie, týka sa jednak výkonov hudobníkov, ale aj môjho spevu, ktorý je, myslím si, slušne vyzretý a som s ním preto spokojný.
Pokiaľ ide o charakter albumu, je to zhrnutie mojich pocitov a skúseností získaných v období od predchádzajúceho albumu. Chcel som, aby to bol premyslený koncept, moja osobná výpoveď o tom, že život je na to, aby sa žil, čo aj názov jednej z pesničiek na albume. Hoci často ide o hĺbavé piesne, súčasťou textov je aj trocha irónie, nechcel som, aby sa poslucháč pri zamýšľaní nad ich obsahom trápil, veď o vážnych veciach sa dá aj vtipne...
Predstav nám hudobníkov, ktorí s tebou na nahrávaní albumu participovali.
Sú to predovšetkým moje "dve pravé ruky" - gitarista Juraj Burian a klávesista Peter Preložník, potom dvaja vynikajúci pražskí hudobníci - známy jazzový pianista a veľký obdivovateľ Jiřího Stivína Vítek Pospíšil, a kontrabasista Petr Tichý, ktorý hráva o. i. aj na elektro-akustický kontrabas vlastnej konštrukcie. Bol to zámer, lebo som chcel mať na nahrávkach živý kontrabas namiesto samplovaných zvukov alebo elektrickej basgitary. Podobne v niektorých skladbách znie krásny čistý klavír.
Účelovo som k spolupráci na albume prizval tiež známych bubeníkov Ajdžiho Saba a Mishana Pajdiaka. S Mishanom spolupracujem už viac ako desať rokov a vynikajúco sme si sadli. Najmä pri tvorení finálneho zvukového dizajnu, ako aj pri mixáži a masteringu.
Spomenul si, že nahrávky k novému albumu vznikali vo viacerých štúdiách.
Skladby sa nahrávali v štyroch štúdiách - Little M Records v Prahe, patriacemu už spomínanému Michalovi Pajdiakovi, v štúdiách Petra Preložníka vo Viničnom a Ľuba Dolného v Borinke, s ktorým som svojho času spolupracoval na muzikáloch Cyrano z predmestia a Šľahačková princezná, a nakoniec v bratislavskom štúdiu Grif môjho dlhoročného súputníka a vynikajúceho gitaristu Fera Grigláka.
S Ferom Griglákom máte na albume spoločnú pesničku Víno, spev a ženy. Tá však nie je celkom nová, objavila sa už ako bonus na poslednej výberovke Prúdov v roku 2017.
Áno. Napadlo mi, že keď už sme ju s Ferom Griglákom dali ako prvé spoločné dielo po štyridsiatich rokoch s textom Borisa Filana na výberový album Prúdov, bolo by mi ľúto, ak by sa nedostala aj na môj sólový album. Nahrali sme ju však s Ferom nanovo, v zmenenom, pokojnejšom akustickom aranžmáne a myslím, že do celkového kontextu albumu dobre zapadla.
Ešte jedna skladba na albume nie je úplná novinka. Volá sa Večné svetlo a pochádza z divadelného projektu Everest z roku 2009. Tu je však v úplne inom šate, počuť v nej aj operný spev. Ako vznikol tento nápad?
Táto skladba je duet pochádzajúci z baletu Everest uvedeného v SND, čo je samo o sebe zvláštnosť, že sa v balete naživo spievalo. Vedome som chcel, aby pieseň zaujala a vzbudila pozornosť, a preto som ju na album zaradil. Možno to niekomu pripomenulo duet Barcelona Freddieho Mercuryho s Montserrat Caballé, mne však išlo o čosi iné. Čo si pocítil, keď si Večné svetlo v novej verzii počul prvý raz?
Prekvapenie.
A presne o to mi išlo, aby poslucháča toto nezvyčajné spojenie s operou trochu aj šokovalo. Inak, mne sú duetá blízke, tentoraz som oslovil opernú sólistku Lindu Ballovú, s ktorou sa dlhšie poznám a spája ma s ňou aj záujem o jazzovú hudbu. Na slovenskej opernej scéne už má svoje meno, aj keď v poslednom čase ju bolo možné vidieť skôr v Prahe a Ostrave.
Texty tvojich piesní boli vždy rovnocennou zložkou k hudbe a je o tebe známe, že si vyberáš najvyššiu kvalitu. Ktorí textári prispeli svojimi veršami na novom albume?
Po istej textárskej odmlke, počas ktorej sa venoval hlavne písaniu kníh, mi svoje texty dodal Boris Filan. Ešte počas minulých Vianoc ma sám oslovil s tromi novými textami, asi sa počas sviatkov nudil (smiech). Neboli ešte úplne finálne, ale mali skvelú myšlienku a po dopilovaní som ich na albume všetky použil. Skladám vždy hudbu na hotový text alebo báseň, a tak ma vlastne on nakopol k práci na nových piesňach. Okrem troch noviniek Čo ma po tom, Úteky a Klobúkom dole, z ktorej mimochodom, a nie zámerne, sa pravdepodobne stane najviac obľúbená pesnička albumu, je autorom aj textu piesne Víno, spev a ženy, o ktorej už bola reč.
Ďalším textárom je Kamil Peteraj, bez jeho veršov si už svoj album neviem predstaviť. Prispel trojicou textov, či vlastne básní, z ktorých Srdce bez anjela dala názov celému albumu. Ďalšie dve piesne - Život je na to, aby sa žil a Si krásna púšť sa svojou výpoveďou dokonale hodia do konceptu celej nahrávky. Tretím autorom je Vlado Slivka, inak pre zaujímavosť absolvent fakulty matematiky a fyziky, ktorý už takmer desaťročie patrí k mojim osvedčeným textárom, a s ktorým som sa spoznal počas prípravy baletu Everest. Okrem duetu Večné svetlo je aj autorom textu piesne Upršaná nedeľa.
Novým textárskym spoluautorom je Marian Zima, hudobník a skladateľ, s ktorým som minulý rok spolupracoval v rámci projektu Story, keď som naspieval jeho krásnu bluesovú skladbu Keď sa nikto nedíva. Oslovil som ho, či by nemal pre mňa nejaké texty a z ním ponúknutých som si vybral Ľutujem. Marian bol prítomný aj na nahrávaní v štúdiu vo Viničnom, aby si to postrážil, je to veľký pedant. S výsledkom bol nakoniec spokojný a príjemne ho prekvapilo, ako sa dá s takým obsiahlym a náročným textom narábať, aby to pri speve znelo prirodzene a súčasne zreteľne.
Neprehliadnuteľnou je aj výtvarná stránka albumu, ktorá vynikne najmä na obale vinylovej verzie. Prezraď viac o autorovi vizuálu.
Vizuál k albumu nakreslila japonská ilustrátorka a grafička Yuko Shimizu žijúca v New Yorku. Je to vážená umelkyňa a aj vo svetovom meradle uznávaná výtvarníčka. Asi pred dvomi rokmi bola aj v Bratislave. Jeden môj kamarát sa s ňou osobne pozná, na jeho podnet si vypočula na Youtube niektoré moje pesničky, ktoré jej preložil, a zapáčili sa jej do takej miery, že sama navrhla, že by pre môj nový album nakreslila anjela s mikrofónom a okuliarmi. Mne sa zase zapáčilo to jej dielo, a preto sme ho použili na obale CD i LP. Milovníkov vinylov možno zaujme aj biela farba samotnej platne, k anjelovi v názve albumu sa to, myslím, celkom hodí.
Pre ozajstných fajnšmekrov však pripravuješ jedno exkluzívne prekvapenie.
Dostal som taký nápad prepojiť hudobnú a výtvarnú stránku albumu vydaním špeciálneho boxu, v ktorom jedna kniha bude obsahovať 10 originálov grafických listov - každá pieseň bude mať svoje osobité výtvarné stvárnenie. Za týmto účelom som oslovil deviatich popredných slovenských grafikov a maliarov - Petra Pollága, Ivana Pavleho, Juraja Čuteka, Alexeja Vojtáška, Karola Felixa, Mariána Komáčka, Ivana Popoviča, či Luku Braseho, aby si vybrali jednu pesničku z albumu a výtvarne ju stvárnili. Všetci oslovení na moju výzvu zareagovali pozitívne. Súčasťou druhej knihy bude vinylová LP platňa a CD. Výsledný tvar dal dokopy známy fotograf a dizajnér Vladimír Yurkovič. Ide o raritný projekt, keďže tento exkluzívny box vyjde v limitovanom počte 100 kusov.
Prevažnú časť svojej kariéry si prežil ako obyvateľ Česko-Slovenska. Kultúrne vzťahy medzi obomi republikami fungujú aj po rozpade spoločného štátu pomerne dobre. Máš ambíciu presadiť sa s novým albumom aj v Čechách?
Zatiaľ o novom albume v Čechách vie vydavateľstvo Indies, ktoré si ho objednalo aj do distribúcie. V minulosti, už od čias vzniku Prúdov, som tam bol akceptovaný a mal svojich fanúšikov. Kritika prijímala moje albumy pozitívne a o moje koncerty bol vždy záujem. Dôkazom toho je aj publikácia, ktorá o mne vyšla k mojej sedemdesiatke v rámci projektu Rock History Speciál práve u našich západných susedov. Vymysleli to, zozbierali materiál, zaplatili výrobu a vydali ako 100-stranový časopis. Toho sa zrejme na Slovensku, ani keď budem mať 90, nedožijem... Týmto ocenili môj prínos do hudby ako súčasti česko-slovenskej kultúry, čo u nás doma nie vždy dokážeme.
Autor: Ivan Straka
Foto: Vladimír Yurkovič
Súvisiaci interpreti: Paľo Hammel
