Ani po dvoch desaťročiach na scéne Archive rozhodne nevyčerpali svoje kreatívne zdroje, čo na Electronic Beats v Bratislave predviedli v hudobne aj vizuálne prepracovanej šou plnej temnej krásy a energie. Jeden zo zakladajúcich členov kapely, klávesák Danny Griffiths, nám pred koncertom okrem iného prezradil, ako to v početnej zostave funguje a kto jej šéfuje.
Nemali sme veľmi na výber - to je skôr otázka na našich manažérov. Počas tohto turné sa dostaneme na viacero miest, kde sme doteraz neboli, napríklad do Slovinska, Maďarska... Toľkokrát sme vystupovali v Belgicku a vo Francúzsku či Nemecku, je to príjemná zmena.
Máte poriadne nabité turné, vystúpenie takmer každý deň. Musí to byť vyčerpávajúce.
Aj teraz vystupujeme jedenásť dní po sebe, čo je dosť. Ale nie je to také strašné, skôr sa bojím o spevákov, tí dostávajú každý večer zabrať najviac. Ja hrám na klávesy, to je ok. Dnes (v deň konania Electronic Beats Bratislava - 6. marca) sme mali mať voľno, no keď prišla ponuka, či si nechceme zahrať na festivale Electronic Beats a povedali sme si, prečo nie?
Sme veľmi radi, že vás tu konečne máme, na Slovensku máte veľa fanúšikov, ktorí na vaše koncerty doteraz museli cestovať do Brna, Prahy alebo Viedne.
To nás teší! A prvý raz asi po dvoch týždňoch vidím kúsok modrej oblohy. Všade, kde sme doteraz hrali, len pršalo a bolo sivo, bolo to únavné.
Prečítajte si: Electronic Beats s dvoma headlinermi: Young Fathers vs. Archive
Zdroj: Marko ErdKritici v Británii sú cynickí, úspešných sa snažia potopiť
Koncertujete po celej Európe, najmä v Nemecku, Francúzsku, Beneluxe... Čo má Británia za problém? Dúfam, že to nie je nepríjemná otázka - je to vaša domáca krajina, ale hrávate tam len zriedka. Prečo?
Len nedávno sme v Británii začali vydávať albumy. Približne desať rokov sme mali zmluvu s nahrávacou spoločnosťou Warner Brothers a naše nahrávky sme v Európe vydávali pod licenciou Warner Brothers France, takže sme v Británii vôbec nemali vydavateľstvo a album sme tam nevydali tuším od roku 1999. Máme tam pomerne silnú fanúšikovskú základňu a v októbri budeme hrať v Shepherd's Bush Empire v Londýne. A keď hráme v Londýne, naše koncerty sú vždy vypredané, takže pomaly prenikáme aj na britský trh. Vlastne máme šťastie, pretože existuje veľa úspešných britských kapiel, ktoré v Európe nemajú taký úspech ako my. A v Británii sa snažíme presadiť po dvadsiatich úspešných rokoch v celej Európe, takže nemajú inú šancu, ako nás konečne zobrať na vedomie (smiech).
Myslíš si, že kontinentálna Európa má lepší hudobný vkus? Väčšinou je to totiž opačne - kapely začínajú vo svojej domovskej krajine a postupne sa preslávia aj za hranicami.
U nás to bolo presne naopak - náš prvý album (Londinium, 1996) mal veľký úspech vo Francúzsku, a odtiaľ sa to šírilo, bolo to úžasné. Boli sme šokovaní, keď sme prvý raz prišli do Poľska a na koncert prišlo dvetisíc ľudí - neskutočné! Hudobní kritici v Británii sú mimoriadne cynickí a keď vidia, že za hranicami máme meno, snažia sa nás potopiť - máme šťastie, že sa tým nemusíme zaoberať.
Je to pravda, že britskí hudobní kritici a médiá majú taký vplyv, že ak sa rozhodnú o kapele nepísať, neinformovať, v podstate nemá šancu?
Áno, napríklad všetky mladé kapely sa chcú dostať na obálku časopisu New Musical Express (NME), inak v Británii nič neznamenáte. Je to skutočne bizarné. Úspech by mal záležať od toho, či kapela alebo hudobník robí kvalitnú hudbu, nie kto o ňom napíše... Navyše, aj vkus hudobných redaktorov a kritikov, tak ako vkus všetkých ostatných, je veľmi subjektívny. Je to šialené! Ale po dvadsiatich rokoch na scéne už je nám to jedno.
Už nemáte zmluvu s Warner Brothers, máte vlastný label?
Vydávame hudbu cez náš sublabel Dangervisit prostredníctvom PS a je to skvelé, konečne máme nezávislosť, a majú výborné kapely. Aj v Británii majú dobrú pozíciu. Je to pre nás ešte stále nové, začali sme len nedávno, a veľmi radi by sme časom mali aj skutočný label, podpisovali zmluvy s inými kapelami.
Netúžite po väčšej nezávislosti bez toho, aby vám niekto hovoril, ako máte robiť hudbu?
Vždy sme boli veľmi tvrdohlaví, pokiaľ ide o našu tvorbu, nedovolili sme nikomu zasahovať. Vydavateľstvo sa dostane až k hotovému albumu, vypočujú si ho a väčšinou sa im páči (smiech).
Patríš k zakladajúcim členom Archive, hráte spolu už takmer 20 rokov. Ako sa počas tohto obdobia zmenil váš zvuk? Prečo ste opustili trip-hop a breakbeat a vydali ste sa viac smerom k progresívnemu rocku a psychedélii? Mám veľmi rada všetky vaše albumy, ale musím sa priznať, že tie prvé patria k mojim najobľúbenejším.
Jeden z mojich najobľúbenejších je náš debut, Londinium. Zmena zvuku u nás nastala asi preto, že s Dariusom (Keelerom) sme spolupracovali už dlho pred založením Archive, robili sme house a tanečnú hudbu. Ja vychádzam z hip-hopového prostredia, vždy to bol môj najobľúbenejší štýl. Dariusova top kapela je The Who, zatiaľ čo moji favoriti sú Public Enemy, a niekde pri trip-hope sme sa stretli. Teraz, keď fungujeme ako kolektív, sa naša hudba vyvinula pod vplyvom nás všetkých, je ovplyvnená rôznymi žánrami hudby, ktorú počúvame. Keď sme urobili Londinium, bol to dokonalý album a nechceli sme sa opakovať.
Pri druhom albume (Take My Head, 1997) sme boli stratení, nevedeli sme, ako ďalej. Práve vtedy sa do toho zamiešala aj nahrávacia spoločnosť a niekoľko známych producentov, hovorili nám, ako to máme robiť, a skončili sme s dlhom 500-tisíc libier - práve preto, že sme si nechali od niekoho iného "kecať" do tvorby. Nenávidel som to. Na tomto albume som sa v podstate veľmi nepodieľal, robil som len nejakú produkciu, ale nič z neho som nenapísal.
Keď sme robili You All Look The Same To Me (2002), urobili sme to presne naopak - ja a Darius sme sa zatvorili v štúdiu, napísali a nahrali, produkovali a zmixovali sme si to celé sami, bez cudzích producentov - vrátili sme sa k svojim koreňom. Bol to pre nás ďalší dôležitý medzník. Aj sme na tomto albume oveľa viac experimentovali. A odvtedy sme sa proste posunuli, náš zvuk sa vyvinul, dozrel, je to prirodzené. Máme radi výzvy, aj technológie sa za 20 rokov dosť zmenili. Teraz nahráte album za desať dní, zatiaľ čo predtým nám nahrať jeden jediný song, napríklad Again, trvalo tri mesiace. O tejto skladbe sme sa dokonca pohádali s Dariusom, chcel to už vzdať, ale ja som za ňu bojoval a trval som na jej dokončení, pretože je to úžasná pieseň. Dnes ju však nezahráme, je príliš dlhá a máme iba hodinu a pol.
Konceptom nového albumu je, že nemá koncept
Čo je špeciálne na novinke Restriction? Je to už váš desiaty štúdiový album.
Nie je to konceptuálny album, aké obvykle robíme. Sme známi dlhými skladbami. Na Restriction sme začali pracovať ešte predtým, než sme sa pustili do albumu Axiom, ktorý nakoniec vyšiel ako deviaty. Axiom je celý v duchu akejsi nálady, ktorá nás zachvátila a urobili sme ho uprostred prác na Restriction. Pri Restriction sme sa rozhodli, že chceme dvanásť samostatných skladieb, ktoré budú fungovať nezávisle od seba. Je viac o jednotlivých piesňach a speve, spev je na ňom veľmi dôležitý. Nakoniec sa konceptom Restriction stalo, že nemá žiadny koncept.
Keď ste vlani v októbri oznámili vydanie albumu Restriction, zverejnili ste z neho naraz tri single - Black and Blue, Kid Corner a Feel It. Úplne neštandardný postup. Prečo?
Restriction je veľmi rozmanitý a pestrý album, preto sme chceli fanúšikom ponúknuť "ochutnávku" zo všetkého, čo na ňom nájdu, aby získali predstavu, že to nebude jednoliata nahrávka. Doteraz sme to nikdy neurobili.
Myslím, že takto to doteraz neurobila ešte žiadna kapela.
Bol to nápad nášho manažéra. V každej oblasti, kde sme koncertovali, sa ľuďom páčila iná z noviniek, a tak mu napadlo, aby sme ich vydali všetky tri a nechali ľudí, nech si vyberú.
Čo bude ďalej? Máte v rukáve nejaký trik na štýl Beyoncé, vydáte ďalší album bez varovania?
To asi nie (smiech). Budúci rok nás čaká dvadsiate výročie existencie kapely.
To je veľmi dlhá doba, nezačali ste si navzájom liezť na nervy?
Na scéne nie je až tak veľa kapiel, ktoré vydržali tak dlho a stále fungujú... Radiohead, Elbow... My sa snažíme stále udržiavať vzťahy živé a aktívne, priberáme nových ľudí, počas rokov sa u nás vymenilo niekoľko spevákov, to pomáha udržať v procese vzrušenie a stimuláciu.
Veru, občas mám problém zapamätať si mená všetkých vašich členov a kto s vami ešte hrá, a kto už nie.
To je pravda, aj ja si občas pomýlim nejaké to meno (smiech).
Spolupracujete aj s inými hudobníkmi alebo je vás už dosť v kapele?
Ja a Darius spolu robíme na vedľajších projektoch, Dave Pen má kapelu Birdpen, Pollard Berrier má tiež svoj sólový projekt, na ktorom budeme pravdepodobne spolupracovať aj s Dariusom. A pri príležitosti 20. výročia si určite prizveme aj nejakých hostí. Už sme na tom začali pracovať, hneď, ako sa vrátime z turné, budeme sa tomu venovať.
Čiže neustále na niečom pracujete?
Áno, už sme načali projekt na budúci rok, pretože turné nám tento rok zaberie veľa času, takže po návrate sa rovno zavrieme do štúdia v mojom byte a budeme písať a pokračovať.
Takže nefungujete ako mnohí iní umelci, ktorí si mobilné nahrávacie štúdio vozia so sebou aj na turné?
Ale áno, nosím si laptop, slúchadlá a často sa utiahnem do zákulisia. Na turné aj tak človek strávi polovicu času posedávaním v zákulisí pred koncertmi, najmä na festivaloch. Pricestujeme o deviatej ráno a hráme o jedenástej večer, ale čo robiť, keď festival je niekde mimo mesta? Aspoň že tu, v Bratislave, je náš hotel v centre a pred vystúpením sa stihneme poprechádzať po meste. Teším sa, že si vystriem nohy.
Nemáte v kapele problém pri spolupráci, presadzovaní nápadov a tvorivých zámerov, keď je vás toľko?
Nie, hudbu začíname tvoriť vždy my dvaja s Dariusom. Zavrieme sa na niekoľko dní do štúdia. Potom sa k nám pripojí Pollard a pracujeme na jeho nápadoch, o niekoľko dní zas to isté s Darrelom a Daveom. Je to vyrovnané. Neskôr ich vystriedajú Maria a Holly. Keď začneme rozvíjať hudobný nápad, rozmýšľame, ktorý hlas bude lepší, či oba, alebo len jeden... Keď niekoho z nás napadne niečo kreatívne, všetci sme šťastní. Preto sa nám páči fungovať ako kolektív. Každý prispeje svojím nápadom. Väčšinou vyprodukujeme okolo 25 skladieb a potom približne 12 z nich ide na album a ostatné skončia ako B-strany singlov a podobne.
Takže nikto nie je šéf? Alebo je každý chvíľu šéfom?
Tak nejako. Vlastne, Darius to tak trochu riadi, on je vizionár, ktorý určuje smerovanie, inšpiruje nás a myslí dopredu, čo by sme mohli robiť v budúcnosti.
Kto z vás píše texty? Alebo tiež všetci?
Ja píšem približne polovicu textov, a zvyšok majú na svedomí Pollard, Darius, Dave a Holly. Často spolupracujem najmä s Pollardom a Holly. Dave si väčšinou píše texty sám. Maria je skôr speváčka a "odborníčka" na pódiovú mágiu. Ale všetci prispievame svojou troškou.
Autorka: Michaela Ivaničová
Foto: Marko Erd
Súvisiaci interpreti: Archive
