Sympatická formácia z Moravy oslavuje tento rok 30. výročie vzniku. K jej zakladateľom patrili Richard Kroczek a Radek Pastrňák, ktorí v Buty pôsobia dodnes. Vyspovedali sme ich po skvelom trojhodinovom vystúpení v košickej Tabačke, bubeníkovi a frontmanovi asistoval klávesák Milan Nytra. Okrem iného nám prezradili, prečo už na Slovensku nie sú takí populárni ako kedysi.
Richard: Hrávame typovo odlišné koncerty. Niektoré sú komerčnejšie, napr. na námestiach a pri rôznych príležitostiach, ale čo sa týka takýchto klubových vystúpení, tie si chceme poriadne užiť a dosýta si na nich zahrať. Predpokladáme, že nás vtedy navštívia ľudia, ktorí poznajú našu tvorbu, preto im chceme servírovať niečo navyše a snažíme sa toho odohrať čo najviac, pretože potom dostávame správy, prečo sme nehrali to a ono. Za 30 rokov sa toho materiálu nazbieralo.
Milan: Ide aj o to, že ste dobré publikum.
Radek: To je pravda, vždy poteší, keď niekto tlieska takým plešatým dedkom (smiech).
Je zaujímavé, že na množstvo publika v klube ani nepotrebujete celoslovenskú publicitu.
Radek: Zase až tak narvaná Tabačka úplne nebola.
Richard: Moment, môžem ti položiť otázku? Tabačka je v Košiciach významným klubom, nie? Má návštevníkov, fanúšikov, sledovateľov stránok, a pod., čiže nejaká reklama tu byť musela.
Áno, bola, ale iba na lokálnej úrovni.
Richard: Celonárodnú reklamu by sme robili iba v prípade turné. Tu ide o sólo koncert, na ktorý nepotrebujeme PR manažéra ani nikoho podobného. Keby sme robili veľké turné, podchytiť médiá by malo zmysel.
Radek: Robiť turné k CD-čku alebo niečomu inému už nemáme dôvod. Hlavný "zápich" sme urobili v 90. rokoch. Ľudia, ktorí tu dnes boli, nás vtedy počúvali a takisto tu sú ich deti, čo nás počuli prostredníctvom nich.
Richard: Keďže som manažérom kapely, zaoberám sa aj PR a robil som turné v rôznych obdobiach. Keby tu bola významná platňa, malo by zmysel robiť turné s vlastnou aparatúrou, tímom, technikou, atď.
To by bolo dosť drahé.
Richard: Áno, ale napriek tomu sme to robili. Malo to zmysel, peniaze išli aj na promotion. Teraz to už nechceme robiť takto. Sme víkendová kapela. Vychádza to dobre, občas nejaký klub a časom možno príde aj niečo iné. O tom však zatiaľ nemôžem rozprávať.
Čiže nezaznamenávate pokles nálady v publiku, ak hráte menej známu vec.
Radek: Záleží od toho, kde sme. Niekedy hráme ako o život a nikoho to nezaujíma, to je proste fakt. Neviem, či sme za celú kariéru zažili úplné spektrum toho, ako sa môže divák správať. Stále nevieme, či už to bolo všetko, ale pokiaľ je to také ako dnes, napriek tomu, že sme strhaní a potrebovali by sme skôr nemocnicu než hotel, máme veľkú radosť.
Milan: Ak je to také ako dnes, tak ťa to spätne nabije.
Hudbou sa dalo uživiť, keď sa ešte predávali CD-čka
Po obrovskej popularite v 90. rokoch prišiel odliv fanúšikov, minimálne na Slovensku. Ako by sa to dalo zdôvodniť?
Radek: V auguste 1997 sme si nie našou vinou vyrobili "prúser" na bratislavskom festivale HuRyTan. Organizátori nám ponúkli 500 000 korún za vystúpenie, ale pokiaľ viem, nikto zo zúčastnených vtedy nedostal ani halier. Snáď jediný, kto dostal zaplatené, bola ochranka usporiadateľa, ktorý zhrabol všetky peniaze a zmizol nevedno kam. Pár týždňov nato nás ťahali v slovenskej tlači pod titulkami ako "Nuda za pol milióna" a pod. Pritom tam boli obrovské technické problémy, ktoré sme si zvukovo dosť odskákali. Bolo ťažké po niečom takom vracať sa na Slovensko. Pred HuRyTan-om sme mali výbornú slovenskú šnúru, po ňom sme spľasli ako balónik. (V novembri 1997 sa Buty v očiach niektorých novinárov rehabilitovali celkom dobre, viď článok Dalibora Hladíka a prípadu sa ujali právnici, napriek tomu sa kapela k žiadnemu honoráru nedostala – pozn. autora).
Richard: Všetky médiá to zaujímalo, tak sme im vysvetlili, že taký obrovský honorár sme si nepýtali, ale bol nám ponúknutý. Informovali sme aj o tom, že sme z neho nič nevideli. Ani to však nenapravilo reputáciu, ktorú nám predošlé články pošramotili. Preto sme veľmi dlho mali na Slovensku "utrum". Po piatich rokoch od HuRyTan-u sme mali v Bratislave znovu koncert a na tlačovej konferencii neodznela z úst novinárov ani jedna otázka. Tak som im iniciatívne povedal, že asi chcú niečo počuť o tom nešťastnom festivale. Na to sa chytili a po vydarenom koncerte napísali aj pozitívne články. V každom prípade to už na Slovensku nikdy nebolo ono.
Nebolo jedným z možných dôvodov poklesu záujmu experimentovanie na albume Normale (2001)?
Radek: To už sme o desať rokov niekde inde. Pustili sme sa do experimentov, lebo vzniklo vákuum v témach i nápadoch. Existujú ľudia, ktorí celý život chrlia nápady, ale každý na tom nie je tak dobre. Tak alebo onak, na platne Normale alebo Votom (2006) som naozaj hrdý, je to zápis nejakej doby, nálady, ktorá u nás panovala. Je to asi jediná pravda, ktorú človek za seba, nie za spoločnosť, môže vyjadriť.
Ovplyvnil HuRyTan vašu popularitu v Čechách?
Radek: Nie, v Čechách sme išli stále ďalej.
A aké je dnes vaše momentálne postavenie doma?
Radek: Doma je to stále dobré, hoci nie sme takí slávni ako v minulosti. Prichádzajú nové formácie a prístupy, staneš sa okukaným, atď.
Richard: Vďaka Bohu za to, že fungujeme tak ako fungujeme. 30 rokov je dlhá doba, ale ľudia sú na nás stále zvedaví, tešia sa na vystúpenia, záujem tu je. Nie sú to veľké haly, ale kto si haly v Čechách a na Slovensku užije 30 rokov vkuse, samozrejme okrem Karla Gotta? (smiech)
Radek: Sme radi, že sme si prešli rôznymi obdobiami a urobili v 90. rokoch slušný boom. Mali sme možnosť robiť to tak ako Lucie, ktorí chodia v nepravidelných intervaloch šnúry po štyroch športových halách, ale vtedy si veľmi nezahráš. Budeš medzi jednotlivými turné okopávať zemiaky alebo nakupovať na burze? Sme muzikanti, ktorí chcú hrať, preto robíme menšie akcie, kde to možné je.
Mám tomu rozumieť tak, že vás hranie uživí alebo máte aj bočné aktivity?
Radek: Bočné aktivity máme, ale gro príjmov ide z hrania v kapele.
Richard: Každý z nás má nejakú prácu. Tu Milan má napríklad projektovú kanceláriu.
Milan: Hudbou sa dalo uživiť, keď sa ešte predávali CD-čka. Za jeden rok sme mali pekný obrat, lebo tých našich sa dosť predalo. Okolo roku 2000 to išlo s predajom dole, lebo firmy podcenili nástup internetu a sťahovania tým, že držali ceny nosičov na rovnakej úrovni ako predtým, čo bolo absurdné.
Radek: Nepodcenili, ale napríklad firma Sony prišla na to, že pre nich je výhodnejšie predávať médiá než CD-čka.
Milan: Chcel som tým len povedať, že CD-čko sa stále predávalo za 250 Kč, zatiaľ čo internet ponúkal možnosť stiahnuť album zadarmo. Takže sme radi, ako to je, človek musí byť umiernený a prispôsobený podmienkam. Navyše teraz je všetkého päťkrát viac než v 90. rokoch.
Radek: Muzika vo všeobecnosti stratila niekdajší sexepíl. V ľudskom a sociálnom ponímaní sú atraktívnejšie informačné technológie a iné veci. Záujem o hudbu v novom miléniu opadol. Mladší muzikanti to možno majú zariadené inak, neviem.
Stará škola sa vo vás nezaprie.
Radek: Ak mám hovoriť za seba, nemá veľký význam púšťať sa do hip-hopu. Pochádzame z inej reality a aj keby sme sa novými prvkami inšpirovali, stále by sme boli tými, čím sme.
Richard: Všetky albumy sme nahrávali ručne, koncerty hráme tiež poctivo vlastnými rukami. Veľmi veľa vecí sa zmenilo ohľadom koncertov, aspoň v Čechách určite. Kedysi sme dosť bojovali proti tomu, aby ľudia chodili na vystúpenia zadarmo. Pretože ak človek príde zadarmo na koncert a niekde inde má zaň o mesiac-dva zaplatiť, čuduje sa, že od neho niekto pýta vstupné. Týka sa to mestských akcií, slávností, vinobraní, a pod., je ich strašne veľa. My máme napríklad soboty takmer vybookované až do októbra, pretože tých ponúk je aj desať na jeden deň. Proti "free entry" sme strašne bojovali a dnes sa stalo štandardom, že i kapely, ktoré mali rovnaký názor, tam hrajú, lebo inde inú možnosť zahrať si nemajú.
Radek: Kým v 90. rokoch bol rocker nositeľom nejakej informácie alebo posolstva, dnes je z neho len atrakcia, podobne ako keď príde do mesta kolotoč. Pripadá mi ako človek z minulosti.
Milan: Starnutie sa nám nevyhýba. Každá generácia má svoje idoly, ktoré si zažijú vrchol a potom sa musia v ringu potácať ako boxer v "klinči". Je jednoduché nastúpiť s nejakou víziou, keď si ešte neokukaný. Dlhé roky si vlastne razíš cestu s tým istým posolstvom, ktoré ti pripadá srandovné.
Radek: A nakoniec sa staneš karikatúrou samého seba (smiech). Tým, že nás to baví, to baví aj diváka. Veríme, že týmto spôsobom je možné ešte zabávať a zdvihnúť ľuďom náladu.
To je možné i v štúdiu, keďže váš zatiaľ posledný album Duperele (2012) ukázal, že stále máte silné nápady bez ohľadu na výsledky predaja.
Richard: Dnes to už nie je o predajoch. Ak mám byť sprostý, dnes je CD-čko reklamný predmet, prezentujúci kapelu v určitom období. Dôležité je, aby sa k poslucháčom tá muzika dostala, je jedno akým spôsobom. Potom z tých nosičov môžeme ľuďom niečo zahrať a pripomenúť sa.
Radek: Dnes akákoľvek sláva nepredstavuje žiadnu motiváciu, to by bolo smiešne. Skôr si CD-čkom pripomíname, že ešte žijeme a chceme niečo povedať. Paradoxne z nového albumu si na koncerte môžeš dovoliť zahrať maximálne 10 percent, pretože publikum je zvyknuté na notoricky známe veci.
Chceli sme len robiť hudbu, ktorá je pre ľudí zábavná
Drží Radka a Richarda 30 rokov pokope entuziazmus?
Richard: To nie, dohromady nás drží láska (smiech).
Radek: Láska k vzdialeným predmetom, ktoré sa neustále vzďaľujú (smiech).
Pôjdete takto ďalej ďalších 30 rokov?
Radek: To je ťažké predvídať. Samozrejme by to bol pekný titulok (smiech). Sme radi, že nemusíme robiť iné veci. Môžeš začať učiť v hudobnej škole, robiť posunovača na železnici, ísť do politiky, keďže po rokoch v tomto remesle nadobudneš rôzne zručnosti, hoci takou politikou sa nikto z nás nechce zaoberať... Ale Milan Straka (dychové nástroje - pozn. red.) je napríklad učiteľom hudby. To je zmysluplná práca, formuje mládež, aby hudba neskapala. Každopádne verím, že nám to hranie ešte istú dobu vydrží, keďže podľa mňa nerobíme až tak zlú prácu. Hráme staré veci najlepšie ako momentálne vieme aj napriek tomu, že niektorí z nás sa cítia dosť zle. (smiech)
Mne na vás veľmi imponuje to, že napriek chytľavým popevkom a hitom ste boli vždy odlišní od klasických popových skupín, ktoré okupujú mainstream.
Richard: Je v tom asi kus ješitnosti, ale mne sa vždy páčilo, ako nás kolegovia z branže mali radi a "brali". Nemáme vyložených nepriateľov. Sme, resp. boli sme nekomerčná kapela s komerčným úspechom.
Radek: Od prvého albumu tu nebol plán byť úspešný, existovala len ambícia urobiť hudbu, ktorá je pre populáciu zábavná. Bolo tu obrovské množstvo faktorov a naša úloha spočívala v tom, aby sme rozpoznali a udržali v rozumnej miere to, čo bolo pre ľudí dobré. Tej sily z nás ubúda (smiech) a dnes je to omnoho ťažšie pre mňa ako autora. Zrejme preto robíme platne tak, že odstup medzi nimi narastá aritmetickým až geometrickým radom...
Milan: Vesmír sa rozpína a dôkazom toho je, že nám každá doska trvá oveľa dlhšie. (smiech)
Radek: Rozpínanie vesmíru prostredníctvom starnutia človek najlepšie rozpozná vo svojom medzizubnom priestore. (smiech)
Mali ste ambíciu vydať prvý album ešte v 80. rokoch pred revolúciou?
Richard: To ani nešlo. Od roku 1986 sme s Radkem síce hrali ako Buty, no takisto s Rottrovou, Špinerovou, Vlastom Redlom a kapela bola na vedľajšej koľaji.
Radek: A ja som rád, že to nešlo. Ono to vtedy ani nebolo dobré, vymýšľal som pesničky, ale skutočne som rád, že naša história je taká aká je. Presne vo chvíli, keď to dávalo zmysel, vyšiel prvý album. Než sa vylúpne jadro, to chce čas.
Ján Kuric z Vidieku mi spomínal, že uvažuje o spolupráci s vami, Čechomor-om a ďalšími hudobníkmi z Poľska a Maďarska nad vytvorením vyšehradského projektu.
Radek: Zatiaľ sme sa o tom nerozprávali. Ale keď ho stretneš znovu, povedz, že ho pozdravujeme.
Richard: Vidiek sú kamoši. Všetko v pohode.
Ako to vidíte s vašim ďalším radovým albumom?
Radek: Nikdy som nepodliehal žiadnym tlakom či výpočtom. Keď mám, idem a točím, ak nie, nemá to význam. Zatiaľ mám len také náznaky. No nechcem robiť album nasilu. Mám teóriu, že buď urobíme dobrú vec alebo je lepšie sa na to jednoducho vysr... (smiech)
TIP: Buty môžete v lete vidieť na festivale Fun rádio Dohoda v Bojniciach. Viac info
Autor: Marek Danko
Foto: Boris Renner
Súvisiaci interpreti: Buty
