Na Slovensku snáď nenájdete človeka, ktorý by ho nepoznal. Rocker s výrazným hlasom pôsobí na hudobnej scéne viac ako 30 rokov. Hity Dnes, Môj starý dobrý kabát, Loď do neznáma, či Pravda víťazí boli hymnami mladej generácie osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.
Maťo, si pre mňa hudobnou legendou. Osobne som vyrastal na vašej muzike. Jedna z prvých audiokaziet, ktoré som vlastnil, bola Skúsime to cez vesmír. Žeravé znamenie osudu som zohnal tak, že mi ho predavačka z Opusu dala spod pultu, keďže bol oňho neskutočný záujem. Tým, že sa platne a kazety ťažko zháňali, boli pre nás vzácne.
Vtedy ľudia ešte hudbu naozaj vnímali. Mali aj viacej času. Sadli si, dali sluchátka. Dnes je taká ponuka, že ju ľudia častokrát počúvajú len úchytkom. Nesústredia sa na ňu, neužívajú si to, nesledujú vývoj kapiel. Časy sú veľmi rýchle. Hudby je veľmi veľa, a tým aj kopec balastu.
Košický koncert bol prvým zo série siedmich spoločných vystúpení s kapelou Citron na turné Súboj rebelov. Ako by si ho zhodnotil?
Cestou do Košíc sme sa poriadne vystresovali. Usporiadatelia totiž zistili, že z Čiech s aparatúrou nedorazili predné zábrany pre ľudí. Nevedeli sme, čo robiť, lebo pri plnej športovej hale sú tieto zábrany veľmi potrebné. Nakoniec sa ich podarilo zohnať v Košiciach a prišli včas. Tak nám odľahlo. Spravili sme poctivú dlhú zvukovku aj my, aj Citron. Hralo sa mi veľmi dobre. Aj ľudia po koncerte chválili dobrý zvuk a vyjadrili veľkú spokojnosť. My ako kapela sme boli oddýchnutí. Pri prvom koncerte máš našetrenú väčšiu energiu a chceš zo seba dostať maximum. Aj tu sme hrali s veľmi dobrým pocitom. Publikum bolo vnímavé, myslím, že sa na nás tešili.
Turné Súboj rebelov je špecifické z viacerých hľadísk...
Tento projekt spojenia dvoch rockových kapiel je náročný tým, že 20 rokov je rocková hudba potláčaná. Akonáhle v rádiu hudobný redaktor započuje gitaru, tak to vyhodí. Teraz sa to trochu vracia. Ale 20 rokov tu bola v rádiách len bum bum hudba, ktorá človeka obklopuje, je v pizzeriách, hoteloch. Napriek tomu aj na včerajší koncert prišli ľudia. A mnohí prišli za nami do šatne a ďakovali nám. Odchádzali s dobrým pocitom, že strávili večer pri niečom, čo ich rockové srdce ohrialo. Boli tu však aj ľudia, ktorí prišli náhodou, chceli vedieť, o čom tento projekt je. A tí boli tiež spokojní. Myslím, že sme ponúkli slušný program s plnou energiou, výkonmi, dobrými pesničkami, s profesionálnym zázemím.
Slovenskou časťou šnúry sme chceli vrátiť Citronu to, že nás na jar zobrali do Čiech. Výborne to spropagovali. Všetky sály boli vypredané, niektoré aj tri mesiace dopredu. Na tomto turné máme pekné pódium s výbehmi, špeciálne efekty, ohne. Teším sa, že je oňho záujem. V rámci Slovenska sa vraciame ku našim fanúšikom približne po roku a pol. Nepoznám inú domácu rockovú kapelu okrem Tublatanky, ktorá by sa v takom krátkom čase vždy cyklicky vracala. A diváci chodia. Špecifické je aj to, že Citron vystupuje na Slovensku po dlhom čase. Mladšia generácia ho ani nepozná. Preto sme ich chceli fanúšikom aj trochu predstaviť, pomôcť kapele. Je tam výborný spevák Láďa Křížek. Radim Pařízek, kapelník a bubeník, to napriek veku dáva a má chuť a energiu.
Ešte pred začiatkom turné si tiež uviedol, že dôvodom tohto spojenia bolo, že pred 30 rokmi ste spolu s Citronom často hrávali. A tiež spoločný nezrealizovaný duet, ktorý inicioval Láďa Křížek už v roku 1988. Čo vás práve teraz naštartovalo k tomu, aby ste tieto plány po dlhej dobe zrealizovali?
Je to krásna príhoda. S Láďom sme sa spoznali pred tridsiatimi rokmi a spolu s Citronom sme koncertovali v rámci bývalého Československa. Keď videl v roku 1988 v televízii klip k piesni Loď do neznáma, veľmi sa mu páčil. Bol to v podstate duet s Paľom Horváthom. Zavolal mi: "Maťo nemohli bychom udělat duet, kde budem zpívat, já česky, ty slovensky?" Povedal som mu, že jasné, že ho uznávam ako speváka a rád s ním duet spravím. No vtedy sme išli na 28-dňové turné, tak sme sa dohodli, že to odložíme o mesiac. Po ňom som mu zavolal ja, ale zas išiel na turné on. Tak sme to párkrát takto odložili a zabudlo sa na to. A prešlo ďalších 30 rokov.
Teraz, keď nás Citroni oslovili, že by s nami chceli hrať, som si spomenul, že máme starú dohodu. Tak sme spravili pesníčku Silní a nezlomní, ktorá nás spája. Je z dielne Tublatanky. Rozhodli sme sa pre kontrast. Každý čakal od spojenia dvoch rockových kapiel, že budeme hrať "nářez", s dvoma kopákmi, rýchle gitary, všetko bude iskriť, búchať, trepať, revať. No my sme urobili naopak pieseň citlivú, melodickú, ktorá spája naše životy. Narodili sme sa do kolísky, ktorá sa volá Československo. Chceli sme aj do textu dať túto tému, ktorá nás spojí, spraví linku medzi nami. Martin Sarvaš napísal podľa mňa veľmi pekné, citlivé a prepracované slová. Ja som sa na nich tiež podieľal. S Martinom sme sa o nich rozprávali, mailovali, stretávali sa, aby boli dobré. Hudbu zložil Juraj Topor, v štúdiu sa na nej pracovalo mesiac. Dali sme si záležať a boli sme radi, že aj Láďa Křížek podal veľmi pekný spevácky výkon. Keď som počúval finálnu skladbu, znova som ho docenil a potvrdil si, že rozhodnutie z roku 1988 naspievať duet bolo správne. Láďa má stále krásny hlas, ktorý mu Pán Boh daroval, a ja si vážim, že sme spolu spravili pieseň, ktorá bude mať trvalú hodnotu.
U fanúšikov skladba rezonuje, no rádiá nám ju samozrejme odmietli. V jednom celoplošnom rádiu hudobný redaktor povedal, že téma Československa už dnes nikoho nezaujíma. Preto túto pesničku ani nezaradil do vysielania. Je to smutné. Je to minulosť našej krajiny. Celá stredná a staršia generácia sa narodila v Československu. Majú spomienky, prežili tam najlepšie roky svojho života. Či sa politici dohodli alebo nedohodli, to pre nás nehrá úlohu. Ale naše dva národy majú dlhodobo dobrý vzťah, navštevujú sa. Vysoké Tatry sú plné občanov Českej republiky a poznajú ich niektorí lepšie ako my. A zas mnohí Slováci chodia do Prahy, obdivujú pamiatky mesta, ktoré je jedno z najkrajších na svete. Máme príbuznú reč a priateľstvo medzi našimi národmi stále funguje.
Preto sme to chceli dať do spoločnej piesne. A keď mi niekto v rádiu povie, že to nikoho nezaujíma, považujem to trochu za cenzúru. V rádiách počúvame veľmi veľa zlých textov. Keď si začneš prekladať niektoré anglické a americké texty komerčnej hudby, zistíš, že sú to banality. Niektoré sú veľmi dobré. Ale niektoré sú slabé. Ak začneme hodnotiť texty piesní, nikde sa nedostaneme. Je to zásah do vyjadrovania sa autora. Na druhej strane mal hodnotiť pesníčku: či je príjemná, melodická, či môže rezonovať v ušiach ľudí, či vyrušuje alebo nie, či je zapamätateľná. Jeho postoj nás trochu sklamal. Pritom ten redaktor o sebe tvrdí, že je veľký rocker.
Toto turné je nazvané Súboj rebelov. Cítiš sa ešte aj dnes ako rebel?
Dušou som ešte väčší rebel, ako som bol zamladi. Chcel by som veľa vecí dať najavo a veľa vecí aj zmeniť. Hnevá ma zlo, ktoré sa deje na Slovensku i v zahraničí. Doma sa ma dotýka kriminalita. Je hrozné, kam sa v tomto Slovensko posunulo. Ale tiež ma veľmi hnevá, koľko nevinných ľudí zomiera vo vojne v Sýrii. Zničili tam 3600 škôl. Deti nemajú kam chodiť do školy, sú z nich mrzáci a siroty. Civilisti sú zabíjaní jednou alebo druhou stranou. Z môjho pohľadu je to jedna veľká katastrofa. Nehrá tam žiadnu úlohu vyznanie, lebo dieťa sa narodí bez vyznania. Robí to, čomu ho naučíš. Vojna, zbytočné umieranie nevinných - to sú témy, ktoré vo mne vzbudzujú rebéliu. Vypúšťanie jedovatých plynov. Kto by si pomyslel, že v 21. storočí človek bude schopný takýchto zverstiev?
Tieto veci ma vedú k tomu, aby som sa voči tomu postavil a dávam to aj do textov. Pieseň Svet v ohrození je proti terorizmu. Ľudia sú ním ohrození v každom väčšom meste Európy. Som rád, že to ešte nebuchlo v Prahe, Bratislave alebo v Košiciach. Je hrozné, že na základe závisti, nenávisti, vierovyznania sa dokážu ľudia navzájom zabíjať. Pravidelne sú toho príkladom mestá ako Londýn, Paríž, Brusel. Terorizmus je jedna strašná vec. Ďalšou témou je týranie žien. Tá ma tiež neskutočne znervózňuje. Budete to vidieť v textoch Tublatanky aj na ďalšej platni.
Som smutný, že málo skupín nielen našich, ale aj zahraničných, dáva do textov svoje rebelské názory, ktorými by chceli pomôcť tomuto svetu, normálnym ľuďom, ktorí sa dennodenne boria životom. To by mohlo ľudí motivovať zamyslieť sa nad tým, že to takto nemá byť. Staré dobré kapely zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa jasne vyjadrovali k veciam okolo. Vo vlne hippies hudobníci v textoch odzrkadľovali protivojnové nálady. Ľudia sa na námestiach stretávali, v New Yorku, Londýne. Protestovali proti vojne vo Vietname. Dnes sa ako keby nevedeli zmobilizovať a povedať: STOP!.
Páči sa mi izraelská rocková kapela Orphaned Land, ktorá má filozofiu, že je jedno, akého si vierovyznania, z akej krajiny pochádzaš. Oni hrajú pre všetkých, či kresťanov, neveriacich, židov, moslimov alebo hinduistov. Myslím, že hlavne rockové kapely by mali v textoch prejavovať rebelský postoj. Mne osobne spievanie o banálnych témach nič nehovorí. Keď spravíme pesničku o normálnych témach, nikdy to nie je banalita. Skladba musí byť pre mňa dokonalá aj textom aj hudbou. Má byť príjemná na počúvanie. Nemusí mať virtuózne sólo. Takto by som chcel smerovať Tublatanku.
Hovoril si o celospoločenských témach. Ako vnímaš politiku ako jeden z nástrojov riešenia týchto problémov?
V slovenskej politike dlhodobo vnímam, že politici zabudli, že oni sú volení ľuďmi a platení z daní občanov Slovenskej republiky. Sú arogantní a dopúšťajú sa podvodov na obyvateľoch Slovenska. Zo štátnej kasy alebo rôznymi podvodmi sa dokážu dostať k obrovským majetkom. To je jedna veľká nespravodlivosť, ktorá by mala byť potrestaná pri každej politickej garnitúre. Prial by som si, aby Slovensko bolo krajinou so slušnými politikmi, ktorí by nijakým spôsobom nezavádzali ľudí, ani sa neobohacovali na ich úkor. Je mi smutno, keď vidím hádajúcich sa politikov, ktorí zabudli, že to robia pre občanov, nie pre svoje vrecká. Je to v postsocialistických krajinách veľmi častá a veľká nespravodlivosť.
S Tublatankou ste zažili fantastické obdobia vypredaných štadiónov, máte za sebou množstvo albumov. No zažili ste aj pády, rozchody, úmrtia. Čo ti 36 rokov na hudobnej scéne dalo a čo vzalo?
Máme naozaj veľa zážitkov, ale aj poučení, ako to popri muzike býva. Sme kapela vnímavá a máme na mnohé veci svoj názor. Samozrejme, spravili sme aj prešľapy, ktoré dnes veľmi ľutujem. Tých 36 rokov na scéne mi postupne otváralo oči, ako to dnes v šoubiznise funguje. Jedine normálnou poctivou robotou si môžeš fanúšikov získať a udržať. Poctivou muzikou, dobrými CD, koncertmi plnými energie, kde ľudia vidia, že sa im snažíš dať maximum. Dnes niekto ide do SuperStar, zrazu vyletí hore a má pocit, že je z neho veľká hviezda. Väčšinou nemá čo ponúknuť, nemá dobrý hudobný materiál. Môže vedieť celkom slušne spievať, no ponúka len coververzie a imituje amerických a anglických spevákov. A ľudia pri obrazovkách sú nadšení. Tešia sa, že Slovensko má speváka.
Ale takto to nefunguje. Ak aj vyhrá súťaž, neznamená to, že bude mať za sebou dlhodobé publikum. Lebo za tým sa skrýva poctivá robota na vlastnej hudbe. Ja uznávam len muzikantov a skupiny, ktoré si dokážu vytvoriť vlastné pesničky, texty, dokážu si to zaranžovať. Vytvoria si svoju cestu, vlastný štýl a tým si získajú svoje publikum. Začnú v klube pre sto ľudí, potom hrajú pre tristo. A možno sa dostanú raz aj do športových hál. Teda rýchla cesta nefunguje. A to ukazuje aj história speváckych talentových súťaží. Bolo tam mnoho talentov a dnes o nich nič nevieme. Samozrejme, držím všetkým palce. Ale funguje len poctivá, tvrdá drina.
Spomínal si, že pripravujete nové CD Tublatanky. V akom stave sú prípravy a kedy ho plánujete vydať?
Už mám výčitky, že sme CD dávno nevydali. Žiaľ, nemôžem sa k nemu dostať. Prišlo veľmi ťažké obdobie. Zdravotné problémy, bol som na troch operáciách. A tiež mám malé deti, o ktoré sa chcem postarať. Teraz mi dieťa nastúpilo do prvej triedy. Niekedy sa hnevám aj na manažéra, že máme veľa koncertov. Mali sme na jar turné v Čechách, potom letné festivaly a teraz jesenné turné po Slovensku. Preto sa neviem dostať k tomu, aby som dokončil to, čo máme rozpracované, nápady, ktoré nosím v hlave. Keď sa skončí toto turné, ideme poctivo pracovať na novom albume. Už nezoberiem nič, čo by ma od toho odtrhlo.
Myslel som, že niečo vytvorím po nociach. Ale už niekedy po celom dni cítim únavu. A ráno začíname kolotoč o siedmej, aby sme vypravili deti do školy. Keď máš rodinu, ten program je iný, ako býval za slobodna. Vtedy sa dalo zobrať si kedykoľvek gitaru a komponovať, zavrieť sa do skúšobne. Dnes už myslím aj na rodinu. Chcem byť normálny otec. Deti potrebujú mať otca, ktorý sa stará, manželka tiež potrebuje, aby som jej venoval čas, aby manželstvo fungovalo. Chcem, aby rodina bola šťastná. No ja sa z toho veľmi teším. A práve teraz je vo mne veľká chuť tvoriť a aranžovať piesne, lebo mám iný pocit, iné predstavy, ako by nové CD mohlo vyzerať. Samozrejme zachováme naše korene. Ale túžim to posunúť aj dopredu. Máme nakopnuté veľmi pekné veci, ktorým verím.
Máš za sebou veľmi veľa hitov, hlavne zo starších období Tublatanky. Skalní fanúšikovia vravia, že na prvých platniach boli asi všetky piesne skvelé. A že na novších albumoch mnohé veci nie sú zlé, ale už sú trochu slabšie. Ako to vnímaš ty ako autor a líder?
Fanúšikovia sa prirodzene vyjadria a ja oceňujem, že povedia, čo cítia. Ich úprimnosť sa mi veľmi páči. Samozrejme, všetci prechádzame určitým vývinom a zároveň starneme. Fanúšikovia, ktorí mohli bezprostredne nasávať našu hudbu, keď boli -násťroční, dnes už majú tiež menej času. Hudbu počúvajú úchytkom. A častokrát sa k novej tvorbe Tublatanky ani nedostanú. Aj preto je v nich sentiment, že vtedy to pre nich bola totálna pecka. Na starých skladbách vyrastali a nasávali ich desať, pätnásť rokov. Dnes na to nemajú čas.
A je to tak prirodzené, vidím to aj na sebe. Keď pozriem na vývoj hociktorej svojej obľúbenej kapely, vnímam, že tie staré veci boli skvelé. A keď vydajú v súčasnosti aj dobré CD, tak ako keby som ho kvôli sentimentu nevedel do seba nasať. Ale je super, že sú tu noví fanúšikovia Tublatanky, ktorí pribudli za posledných 10-15 rokov. Tí nemajú zbytočný sentiment. A povedia, že sa im najviac páči CD Svet v ohrození. Alebo nám viackrát vraveli, že perfektná a nedocenená je doska Patriot. Myslím si, že aj na nových veciach máme vydarené kúsky.
Určite súhlasím. Napríklad Pieseň pre Doda je skvelá ...
Ďakujem. Myslím, že sa vydarila. Je veľmi citlivá. Je tam cítiť smútok z toho, že sme stratili dobrého kamaráta a kolegu zo skupiny.
Viacero muzikantov, tvojich rovesníkov, vrátane Ďurka Černého okúsili po deväťdesiatom tvrdé drogy. Niektorých aj zničili. Ako sa to dotklo teba osobne?
Častokrát si vyčítam, že tou pevnou rukou, ktorú mám na seba, a vďaka ktorej viem, že nikdy nesiahnem po drogách, som nedokázal obrániť aj Ďura Černého. A zabrániť mu v tom na začiatku, keď siahol po drogách. V tom čase začal hrať so Slobodnou Európou a tam tie drogy fičali. Sveťo Korbeľ (gitarista Slobodnej Európy, pozn. red.) bežne bral drogy už na gymnáziu. Teda nedokázal som Ďurovi pomôcť. A to na ňom zanechalo následky. Poškodilo mu to trvalo zdravie, na čo nakoniec aj zomrel.
Máš to teda racionálne postavené. No mnohí hudobníci, napríklad Keith Richards, gitarista Rolling Stones, vyhlasovali, že s drogami sa lepšie hrá a tvorí.
To vyhlasovali vtedy, bol to taký ošiaľ. Robili to aj The Beatles, fičali na LSD. Paul Mc Cartney bežne fajčil trávu a v Japonsku ho zatkli. Bola to móda, rovnako ako zvonové nohavice. Dnes tí všetci pijú mrkvové šťavy a jedia zdravé zeleninové rezne, aby žili čo najdlhšie. Keď boli mladí, trochu im preskočila klapka a chceli ísť s drogovou módou. No mnohým to poškodilo zdravie a dnes to ľutujú. V rozhovoroch ti to nepovedia. Ale dôkazom je to, že napr. Mick Jagger pije mrkvovú šťavu, je zeleninu a každé ráno behá, len aby si to zdravie udržal. Dnes by väčšina z nich drogu nezobrala, lebo vedia, že to môže ľahko zabiť. Z kokaínu praskajú srdcia, LSD trvalo poškodzuje mozog. A drogy vôbec nepomôžu vo výkonoch. Neverím vyjadreniam, že najlepšie veci sa spravili pod vplyvom drog. Možno nejaké úlety. Ale som presvedčený, že keď sa z drog dostali, ešte tie skladby vylepšovali.
V jednom rozhovore si spomínal, že ste s Andrejom Šebanom sedávali v jednej lavici na gymnáziu. A že ste mali rozdielny prístup k cvičeniu na gitare. Neľutoval si niekedy, že Andrej sa stal všeobecne akceptovaným viacžánrovým multiinštrumentalistom a skladateľom, kým ty si upísal svoj život rocku a Tublatanke?
Andrej je skvelý a muziku vstrebal veľmi silno do seba. Je to pán muzikant. Keď sme sedeli v školskej lavici, tak sme sa celé hodiny rozprávali len o muzike. Už vtedy sme sa bavili, že úžasnú gitaru hrá Ritchie Blackmore z Deep Purple. Hrá a skladá nádherné veci. Vtedy mňa veľmi inšpirovala kapela The Police. Andreja ale viac bavili jazz-rockové formácie. No tie bavili aj mňa. Fermáta je podľa mňa výborná skupina a Fero Griglák je pán gitarista. S Andrejom sme boli na mnohých ich koncertoch, tiež na Collegium Musicum. Milovali sme domácu scénu a vážime si ju.
Nedávno sme sa s Andrejom stretli na výročnom pomaturitnom stretnutí. A povedali sme si, že Blackmore, ktorého sme obdivovali v školských laviciach, je najväčším pánom gitaristom, lebo on sa nedá skopírovať. Dokážeš skopírovať Jimiho Hendrixa aj iných virtuózov, ale Ritchieho nie, lebo on hrá stále inak. Takto sme si uzavreli náš idol spred skoro štyridsiatich rokov. Potvrdili sme si, že silné talenty zo sedemdesiatych rokov ako Ritchie alebo Led Zeppelin sa len tak ľahko neprekonajú. Dnes je samozrejme veľa skvelých gitaristov, ktorí technicky už dávno prekonali starých klasikov. No legendárni gitaristi majú väčšie srdce, mali väčšiu invenciu, lepšie nápady a ich umenie má trvalú hodnotu.
Čo počúvaš teraz?
Vďaka manželke, ktorá je rockerka veľmi veľa počúvam Alter Bridge. Je to jedna z najpoctivejších rockových kapiel s vynikajúcim spevákom Mylesom Kennedym, ktorý dostal od Boha dar hlasu. Obdivujem ho za to, koľko koncertov vie odspievať. Raz ide na turné s Alter Bridge, potom vzápätí na ďalšie s gitaristom s Guns N' Roses Slashom. Nakoniec s inými muzikantami unplugged, s ktorým vypredával športové haly. Tento spevák si vytvoril široké publikum. Je veľmi obľúbený v Amerike i v Európe - Nemecku, Holansku, Belgicku a Veľkej Británii. Na Alter Bridge chodia masy ľudí. Teším sa, že to nejaká kapela dokázala.
Nedávno som bol so ženou v Prahe na kapelu HIM, ktorú sme si tiež obľúbili. Ville Valo je spevák so zaujímavou dušou. Nebojí sa hovoriť o mnohých veciach, ktoré mu ležia na srdci. Na tomto koncerte ma ešte zaujala predkapela. Väčšinou nemám rád, keď idem na dobrý koncert a je tam mizerná predkapela, pri ktorej si musíš zbytočne odtrpieť 45 minút. Ale tentokrát tam boli skvelí predskokani z Ameriky. Volali sa The Bitters a hrali klasický melodický rock. Predviedli výborný hudobný materiál, ktorý mne úplne sadol. Zaujímavé na nich je to, že verejne vyhlasujú, že chcú robiť muziku, ako staré rockové klasiky. Ich inšpiráciou boli Thin Lizzy , T-Rex, Slade, Sweet, Cheap Trick. Na ich koncerte som cítil, že títo mladí chlapci, ktorí majú od 26 do 29 rokov, museli byť ovplyvnení tou muzikou, ktorú som nasával ja, aj keď sme generačne inde.
To boli zahraniční interpreti. A čo niečo domáce?
Keď sme sa viezli na koncert, v rádiu išla Zóna A. Keď sme to počuli, pookriali naše duše. Je to jedna z najlepších punkových kapiel. Majú zdravý nadhľad v textoch, uťahujú si aj sami zo seba. Majú melodický a punkový náboj.
A niečo mladšie?
Veľmi sa mi páčila kapela Christmas. Sú to Slováci spievajúci po anglicky. Na albume, ktorý vydali, mali perfektné glam rockové piesne, výborný spev. No už dlhšie o nich nepočuť. Naše médiá nedávajú veľkú šancu tomuto novému rockovému podhubiu, aby niekoho vytiahli hore. Tiež ma zaujalo CD, ktoré mi daroval Miro Šmajda. On si to celé spravil. Je vynikajúce, tvrdé, inteligentne spravené, s výborným speváckym prejavom a super aranžmánmi. No nikto o ňom nehovorí. Výborné je aj CD Gladiator 13. Skvelé skladby od prvej po poslednú. A tiež o tom nepočuť. Pri niektorých nahrávkach je škoda, že sa o nich ľudia nedozvedia a nedostanú sa k nim.
Možno majú slabšie promo...
Nie je to sranda. Spravíš rozhovor, ktorí si aj ľudia prečítajú, ale o týždeň zabudnú, keď sa ten interpret neobjavuje nikde. Kapiel je veľa. A aj nekvalitných.
Máš hudobný sen, ktorý ti leží v hlave a dodnes si ho nezrealizoval?
Áno, mám. Chcel by som si na niektoré piesne prizývať muzikantov, ktorých obdivujem a uznávam. Napríklad s gitaristom Ferom Griglákom spraviť tematickú skladbu Huascaran (inštrumentálny album Fermáty z roku 1977 pozn.red.). Už ju máme rozpracovanú. Bude tentokrát spievaná. Už sme to v skúšobni nakopli. Martin Sarvaš pracuje na texte. A chcem si prizvať aj ďalších muzikantov. Raz som pozeral talentovú súťaž a bol tam výborný dvadsaťročný akordeonista, ktorý hral neskonale krásne. Plánujem osloviť aj skvelého klaviristu Richarda Rikkona a ďalších. Na Slovensku máme mnoho famóznych inštrumentalistov, ktorí môžu aj mňa potiahnuť do iných dimenzií.
A čo spolupráca s Andrejom Šebanom?
Určite, ak by prijal pozvanie. Máme spolu spravenú pieseň Môj starý dobrý kabát. Nahrávali sme ju na páskový magnetofón v detskej izbe. Vrstvili sme to. Potom sme nahrali jednu jeho skladbičku, ktorú on naspieval po anglicky. A všetci spolužiaci v triede počúvali tieto dve skladby a páčili sa im. Bol to náš prvý úspech. A do budúcna určite rád prizvem aj jeho, ak bude mať čas.
Na začiatku revolúcie si požičal svoj aparát na mítingy. Bolo to v čase, kedy to rozhodne bolo riziko. Prečo si to spravil?
Od malička som vyrastal v rodine, ktorá bola rozhľadená. Navzájom sme si hovorili kritické veci. Rozprávali sme sa s otcom, mamou, strýkom, čo v tom režime bolo dobré a čo zlé. Vnímal som, že život za železnou oponou je o potláčaní ľudských práv. Keď sme v novembri 1989 sedeli s Martinom Sarvašom a textovali v Hoteli Carlton, na Hviezdoslavovom námestí bol hlúčik 30-40 ľudí a Milan Kňažko ich pokrikom pozýval na ďalší deň na Námestie SNP. A kričal, že kto môže, nech požičia z národného výboru zosilovač, reproduktor a mikrofón. Bol to nultý míting. Tak sme sa ho spýtali, či by sme mohli doniesť našu aparatúru. On nadšene súhlasil.
Ďalší deň sme autobusom, starou Karosou, ktorou sme sa prevážali na turné, doviezli techniku spolu s Vadimom Kusým, naším technikom a šoférom, ďalším technikom Whiskym a Martinom Sarvašom. Samozrejme, že sme sa báli. Vedeli sme, že človek s kapucňou, ktorý chodí okolo a všetko si s kamerou natáča, je z ŠTB. Mali sme veľké vnútorné chvenie. Nevedeli sme, či tú aparatúru hneď policajti nerozbijú, a nás nevyhodia z vysokých škôl. Ale cítili sme to tak, že sme chceli pomôcť revolúcii. Nechceli sme na seba upútať pozornosť. Aj pri samotnej revolúcii som ja nikdy nevyšiel na pódium, aby som sa prezentoval. Bol som v zákulisí, kde som sa staral o zvuk, pridával hlasitosť. Pred prvým mítingom sa postavili dva repráky a zistil som, že nemám dostatočne dlhú šnúru na ich prepojenie. Tak som začal letovať kábel. A Milan Kňažko prišiel, že o päť minút začíname. Ledva som to stihol. Ruky sa mi triasli, už tam bolo okolo 20-tisíc ľudí. Ale teším sa, že tie mítingy boli a pomohli nám k demokracii.
V piesňach sa snažíš o hĺbku. Aká je tvoja životná filozofia? Čomu v živote veríš?
Vyznávam všetko, čo má v sebe slušnosť, poctivý prístup, pracovitosť, serióznosť a ľudskosť. Nehľadím na žiadne vierovyznania, nehľadím na národnosti. Nepozerám na to, či je niekto robotník alebo vysoký manažér. Ľudí rozlišujem len na dobrých a zlých, na poctivých a nemorálnych. Vážim si tých, ktorí majú v sebe normálne ľudské hodnoty. Veľmi veľa ľudí v tejto dobe skĺzlo do polohy "odrbávačov". Mne lezie veľmi na nervy, že si mnohí toto dovolia. Skúšajú to aj na nás.
Spomenul si aj dnes, že vnímaš rodinu a chceš byť dobrý otec. Do akej miery je pre teba rodina dôležitá aj v tej súvislosti, že si do toho išiel neskôr ako tvoji rovesníci?
Prvé dieťa sa mi narodilo v 46 rokoch, z čoho som mal výčitky svedomia, že je to už neskoro. Vraveli mi kamaráti, že nebudem mať dostatok energie na výchovu detí, na rodinu. Našťastie ešte nejakú energiu mám. Myslím, že je prirodzené pre človeka, že si založí rodinu. S niekým je dobré zostarnúť a v krízových situáciách sa máš o koho oprieť. Tieto hodnoty mali aj naši predkovia. A aj ja rodinu uznávam. Lezie mi na nervy, koľko ľudí dnes chce byť single, aby si len užívali život, robili blbosti, zbytočne sa opíjali, vysedávali v krčme.
Čo sa týka tvojich detí, vnímaš aj u nich hudobný talent?
Bol som veľmi nadšený, lebo môj syn, ktorý začal chodiť do prvej triedy, sa prihlásil na bicie nástroje. Niežeby si zobral príklad od tatinka, a bol spevák alebo chodil na gitaru a chcel sa podobať na mňa... (smiech) On sa chce podobať na Peťa Schlossera (bubeník Tublatanky, pozn. red.). Chodí tam štvrtý týždeň. A keď som prišiel naposledy do triedy, učiteľ s ním hral rock'n'roll. Môj syn búchal, krásne spravil prechod, udrel činel a vrátil sa naspäť do rytmu. A ja som mal až zimomriavky, že toto dokáže po štvrtej hodine. Asi v ňom pulzuje rytmus, z čoho som veľmi potešený.
A dcérka?
Moja Barborka chodí na klavír štvrtý rok. Myslím si, že má vlohy na hudbu. Má to ťažšie, lebo sa musí učiť noty. A niekedy ani nevie, prečo sa musia cvičiť ťažké stupnice. Obdivujem všetky deti, ktoré sa vydajú klasickou cestou a dokážu zvládnuť nástroj. Moja dcérka má dobré výsledky, i keď niekedy sa jej prirodzene nechce. Učiteľ jej dáva ruskú školu, ktorá je výborná na učenie, ale nie je príjemná na posluch. Preto ju to niekedy nebaví. Ale musí sa to naučiť, aby vedela čítať noty a dostala techniku.
Aké ďalšie hudobné projekty pripravujete v blízkej budúcnosti?
Najdôležitejší projekt je vydanie nového CD. Chceme ho spraviť tak, aby sme s ním predovšetkým my boli spokojní. Chceme sa v ňom dobre hudobne vyjadriť a priniesť niečo, čomu naozaj veríme a ukázať to, kde sa práve hudobne nachádzame.
Autor: Laco Ontko
Foto: archív skupiny
Súvisiaci interpreti: Tublatanka
