Jeho pieseň Gold vám určite netreba predstavovať, no za pozornosť stoja aj ďalšie, ktoré na seba nestrhli až takú vlnu mediálneho záujmu. Peter Aristone ide v hudbe vlastnou cestou, nebojí sa zahraničných výziev a otvorenosť, s akou dokáže rozprávať aj o najcitlivejších témach, nás príjemne prekvapila. V každom prípade ide o umelca, ktorý má čo povedať.
Áno, rád na to spomínam. Sme občas v kontakte. Každý z nás je v poslednom období viac zameraný na svoju tvorbu. Melanie C sa priklonila k dance popu a ja som utiekol do indie-folku, takže naše cesty sa hudobne trošku rozišli. Ale napriek tomu sa rešpektujeme a navzájom si fandíme. Nevylučujem ani možnosť, že si v budúcnosti spoluprácu zopakujeme.
Ako vnímate kapely, ktoré vzniknú "umelo"? Čiže spojením hudobníkov, ktorí sa navzájom nepoznajú a motívy kompetentných sú, celkom otvorene, najmä finančné. Ako príklad uveďme Spice Girls či One Direction.
Zaujímavá otázka. Osobne takéto kapely nevyhľadávam, nie je to moja šálka kávy. Mám radšej, keď sa hudba robí zo srdca a bez kalkulu. Na druhú stranu to neodsudzujem, pretože je veľa prípadov, keď z takýchto zoskupení "v prvom rade o prachoch" vznikla výborná a kvalitná hudba. Keby nebolo Take That, nemáme Robbieho Williamsa. Vďaka Spice Girls vzišli výborné sólovky Melanie C, ku ktorým by sa ľudia tak ľahko nedostali. Tento rok vyšiel aj sólový album speváka z One Direction, Harryho Stylesa. Vďaka jeho rádiovému hitu Sign of the Times som si na Spotify vypočul celý album. Musím povedať, že je to jeden z najlepších albumov, ktoré tento rok vyšli. Takže nie vždy bývajú z "umelo" vytvorených projektov iba naplnené bankové účty.
Vy sám ste na začiatku hudobnej kariéry pôsobili v skupine Popcorn Drama. Čo vidíte ako pozitívum spievania v kapele v porovnaní s vystupovaním ako sólový interpret?
Pokiaľ kapela funguje naozaj ako kapela, výhoda je v tom, že nie ste na všetko sám a ťaháte za jedno lano ako rodina. Muzikanti sa medzi sebou perfektne poznajú a sú na seba viac naladení, na pódiu pôsobia ako jeden. Tvoríte a skladáte pesničky, spolu sa aktívne zapájate do procesu a všetkých to neskutočne baví. Toto sú, a vždy boli, moje predstavy o fungujúcej kapele. Vystriedal som ich asi sedem, z toho v piatich som plnil rolu speváka-frontmana. Po desiatich rokoch sa mi však nepodarilo nájsť ľudí, ktorí by tieto moje predstavy naplnili. Preto som sa nakoniec rozhodol pre sólovú dráhu, hoci od malička som túžil mať kapelu.
Hudba by mala fungovať slobodne a ja nerád niekoho tlačím do vecí, ktoré ho nebavia, prípadne aby ich robil silene. Aj teraz ako sólista potrebujem mať okolo seba muzikantov, ktorých moja hudba baví. Paradoxne mám pocit, že hoci sú to najatí muzikanti, máme medzi sebou osobnejší vzťah. Dalo by sa povedať, že sme viac kapelou, ako keď som hrával s Popcorn Drama. Je to teda o ľuďoch a ani nie o tom, či máte v názve vlastné meno alebo meno kapely.
Jedným z míľnikov vašej kariéry bolo stretnutie s anglickým skladateľom Sachom Skarbekom. Ten vás videl hrať naživo v londýnskom klube akusticky a bez mikrofónu. Veríte, že je dôležité byť v živote v pravý čas na pravom mieste?
Zo začiatku som si myslel, že je dôležité byť v pravý čas na správnom mieste. Teraz už nič neriešim. Snažím sa na sebe pracovať najlepšie ako viem a verím, že to, čo má prísť, príde. S danou filozofiou sa cítim lepšie a mám viac energie na tvorbu i na koncerty.
Patríte k muzikantom, ktorých rozchod inšpiroval aj po hudobnej stránke. Ak si posvietime na lásku všeobecne, tvorí sa vám lepšie v období zamilovanosti alebo po rozchode?
Ťažko povedať. Myslím si, že v oboch prípadoch môžu vzniknúť krásne veci. Ja mám rád, keď je tvorba pestrá, ale zároveň ma oslovuje najviac vtedy, keď úprimne reflektuje náladu umelca. Potom znie autenticky a uveriteľne. Musím ale priznať, že dnes už radšej skladám v šťastnejších momentoch. Keď som povedzme zničený rozchodom alebo smutný, nech už z čohokoľvek, príliš ma to nebaví. Samozrejme, veľa pesničiek som zložil v depkách a smútku. Čím som však starší, tým viac sa v takých chvíľach cítim, akoby som ani nevedel, čo vlastne robím. Nedokážem sa dostatočne sústrediť. Smutné skladby sa mi lepšie robia až s odstupom času, keď bolesť ustúpi a nie je taká intenzívna.
Po smrti Chestera Benningtona z kapely Linkin Park ste priznali, že v šoubiznise ide veľakrát len o pozlátko a mnoho ľudí netuší, čo sa v umelcovej duši v skutočnosti ukrýva. Prečo je umelecká duša taká zraniteľná?
Rozumiem. Zrejme je to tak, že ak by umelecká duša nebola zraniteľná, tak by nič nevytvorila. Každý umelec, ktorý tvorí z podstaty, je veľmi zraniteľný a citlivý. My umelci sme schopní prežívať emócie oveľa intenzívnejšie, než ľudia z iných profesií. Čo je pre praktický život často komplikované, keďže sme ako na hojdačke. Raz dole, raz hore, a to v poriadnych extrémoch. Lenže práve tieto extrémy formujú našu tvorbu. Keby sme boli racionálni, tvrdí realisti, držali sa pri zemi a nič by nás nerozhádzalo, som si istý, že by vás nebavila nielen naša tvorba, ale ani vystúpenia a koncerty. Zraniteľnosť aj citlivosť sú pre umeleckú tvorbu nevyhnutné.
Aj vy ste priznali svojich démonov. Prosím, povedzte nám na túto tému viac...
Áno, je to tak. Sám sa liečim na depresie a od svojich dvadsiatich rokov musím stále brať lieky-antidepresíva. Bojovať s depresiou je veľmi náročné. Keďže to dobre poznám, o to viac ma zasiahol odchod Chrisa Cornella (Soundgarden, Audioslave) a Chestera Benningtona (Linkin Park), ktorí touto zákernou chorobou trpeli a toto leto spáchali samovraždu.
Viete, stále existuje veľa ľudí, ktorí nechápu, ako si niekto môže vziať život. Považujú to za prejav najväčšej slabosti. Rozčuľuje ma tento názor a mám pocit, že za to môže nedostatok informácii o tejto naozaj hnusnej chorobe. Absolovoval som dva roky intenzívnej psychoterapie z obdobia, keď ma moji "démoni" najviac trápili a snažil som sa o depresii dozvedieť maximum. Pomáhalo mi to lepšie prekonávať tie nepríjemné stavy. A dnes už viem, že človek, ktorý sa rozhodne vziať si život, je stopercentne presvedčený o tom, že keď to urobí, bude bez neho svetu lepšie. A je presvedčený, že aj jeho rodine a deťom bude lepšie. Znie to šialene, ale naozaj je to tak.
Vo svojom okolí poznám aj prípady ľudí, ktorí sa liečili, brali lieky, chodili k psychiatrovi, zmenili štýl života, bojovali zo všetkých síl a aj tak si nakoniec život vzali. Bohužial je medzi nami stále viac tých, ktorí depresiou trpia, ale majú strach o nej hovoriť. Boja sa totiž reakcií okolia. Boja sa nepochopenia a zľahčovania ich problému od ľudí, ktorí považujú depresiu za hlúposť, výmysel alebo minimálne stav, ktorému netreba prikladať dôležitosť. Hrozné je, že pribudli aj samovraždy u detí a tínedžerov. A tu už naozaj nie je na mieste hovoriť o ľudskej slabosti.
V dnešnej dobe sú na ľudí kladené väčšie a väčšie nároky, mnohí žijeme v ustavičnom strese. Je dôležité, aby sme si vytvárali pozitívne prostredie, pomáhali si a snažili sa viac pochopiť jeden druhého. Myslím si, že by sme o depresii mali viac hovoriť. Dokonca by sa o nej mohlo učiť aj na školách, aby sme mali viac informácii a vedeli pomôcť tým, ktorí ňou trpia. Naučili sa, akým spôsobom s nimi rozrávať, ako ich aspoň na chvíľu dostať z tej temnoty. Nikdy nevieme, koho z našich blízkych niečo podobné postihne. A práve nepochopenie okolia môže človeka s depresiou dohnať až k zúfalému rozhodnutiu odísť z tohto sveta.
Ak je reč o hudbe, kto najviac pomohol/poradil vám?
Najlepšiu radu som dostal od môjho producenta a spoluautora väčšiny piesní Sachu Skarbeka. Ten mi vždy hovoril: "Rob hudbu tak, aby si s ňou bol v prvom rade spokojný ty! Všetko ostatné už príde samo." Dodal mi tým veľa sebavedomia a hlavne potvrdil to, čo som cítil už od štrnástich rokov, keď som do rúk prvýkrát chytil gitaru. Už vtedy som sníval o tom, že raz sa moja hudba dostane do celého sveta a budem vystupovať nielen u nás, ale aj v zahraničí. No hlavne som chcel robiť to, čo ma baví. Tešiť sa do práce, tvoriť hudbu od srdca a neriešiť blbosti typu, po čom prahne hudobný trh a podobne.
Vždy som uznával umelcov, ktorí tvorili podľa seba a kašlali na očakávania iných. Som si istý, že iba tak je možné prísť s niečím novým, neopozeraným. Niekedy býva ťažké nevybočiť z tejto cesty, pretože šoubiznis je plný krátkozrakých supov, ktorí by najradšej zbohatli už zajtra. A tí vás budú stále pokúšať a zneisťovať. No pokiaľ sa obklopíte správnymi ľuďmi, dá sa to zvládnuť.
Spevák Ed Sheeran priznal, že sa zbavil telefónu a jeho život je odvtedy úžasný. Minulý rok si zas vymazal profil na sociálnej sieti. Do akej miery sú sociálne siete a Internet dôležité pri budovaní kariéry? Mohol by si niečo podobné dovoliť aj začínajúci umelec?
Je to veľmi individuálne. V USA hrávam s Marcom Broussardom, ktorý sa vypracoval klasickým spôsobom - hrával do nemoty po kluboch. Každý rok precestuje celú Ameriku a vystupuje v každej dedine. Takto to robí už 13 rokov. Nie je síce mega slávny a na jeho sociálnych sieťach sa toho veľa nedeje, no v každom meste máva na koncerte 500 až 1000 ľudí. Slušne sa tým uživí, žije muzikantský život a vyzerá byť šťastný.
Takže je to skôr o tom, čo je začínajúci umelec schopný pre seba urobiť a obetovať. Je totiž veľa možností, ako sa "predať". No neexistuje žiadna záruka, respektíve overený recept, ktorý funguje na sto percent. A v tom je hudba krásna. V jej neuchopiteľnosti. U Eda Sheerana je veľkým paradoxom, že práve jemu sociálne siete najviac pomohli presadiť sa. Keď zrušil svoj profil, pravdepodobne mal na mysli osobný profil, pretože Facebook stránku stále má.
Nachádzate sa už v bode, že čas venovaný sebe je pre vás luxusom?
Dá sa povedať, že áno. Občas mám toho naozaj vyše hlavy a ťažko si nájdem čas iba sám pre seba. A najmä, keď sa na mňa po dlhom čase strávenom koncertovaním teší moja druhá polovička.
Čo si predstavujete pod pojmom dokonalá skladba? Ktorú z tých vlastných za takú považujete?
Dokonalá skladba je subjektívna záležitosť. To by mali posúdiť skôr poslucháči. Keby som mal vybrať z mojich pesničiek, pre mňa osobne je dokonalou skladba Gold. Je to jediná skladba v mojom repertoári, ktorú zaspievam aj keď ma zobudíte o piatej ráno po najväčšej žúrke. V tej piesni sa zázrakom podarilo niečo, čo mi tak sadlo, že sa dokážem na ňu naladiť kedykoľvek a kdekoľvek. Takéto pesničky nevznikajú každý deň. Sú v nej tie správne emócie. Tak asi preto bude dokonalá. (smiech)
Máte naopak v repertoári skladbu, ktorú ľutujete, prípadne by ste ju chceli aspoň zmeniť?
Keby som mohol vrátiť čas a natočiť duet s Melanie C - Cool As You ešte raz, veľa vecí by som spravil inak. Nechápte ma, prosím, teraz tak, že by som si nestál za tým, čo sme nahrali. Niektoré pesničky skrátka s odstupom času počujete inak. A keď vás zaujíma ako, príďte na môj koncert a vypočujte si ju v aktuálnej verzii.
Spisovateľ Malcolm Gladwell tvrdí, že ak chce človek dosiahnuť v určitej oblasti úspech, musí poctivo odpracovať či trénovať aspoň 10 000 hodín. Stotožňujete sa s týmto "pravidlom"?
Poznám tento jeho výrok. Neviem, či to platí aj v hudbe. Poznám hudobníkov, ktorí cvičia na nástroj veľmi málo a hrajú lepšie než tí, ktorí drú 6 až 8 hodín denne. Niekomu dá viac prax, niekomu tréning atď. Aby som však odpovedal na otázku, s týmto "pravidlom" sa ja osobne príliš nestotožňujem. Hlavne počet hodín je individuálny. Ale zároveň som si istý, že bez tvrdej práce to nejde.
Vypočujte si aktuálne Petrovu aktuálnu EP nahrávku Happiest Accidents:
Autorka: Danka Šoporová
Foto: Ondřej Pýcha
Súvisiaci interpreti: Peter Aristone
