Jazz - žáner, o ktorom sa hovorí, že predstavuje jednu z najčistejších foriem hudby. Sloboda, improvizácia a dokonalá harmónia - ako vníma tieto pojmy autorka projektu Jazz Goes To School - Lucia Lužinská?
Už ani nie – bolo také obdobie, kedy sme vystupovali viac v zahraničí – doma sme hrali skôr na rôznych eventoch, večierkoch a príležitostne aj v nejakom klube. Vtedy ale väčšina z kapely All Time Jazz študovala v Grazi, získali sme tam kontakty, a tak ani nebol dôvod zdržiavať sa tu. Na Slovensku sa to teraz láme - najmä po tohtoročnom vydaní CDčka a viacerých mediálnych výstupoch sme sa dostali viac do všeobecného povedomia. Teraz máme viac ponúk, cez prázdniny sme hrali na festivale Open Jazz Fest a v rámci rôznych open air podujatí, na jeseň nás čakajú festivaly v Prešove, Košiciach a aj v Uherskom Hradišti.
Dostala by si sa rada viac do mediálneho popredia?
Na to, že robíme hudbu, akú robíme, sme na Slovensku dosiahli stupeň, ktorý som pôvodne ani neočakávala. Absolútna popularita ma neláka, nie je pre mňa merítkom - hudbu sa snažím robiť kvalitne a precízne, bez ohľadu na vonkajšie vplyvy.
Popularita v jazze sa nikdy nezískava systémom z večera do rána, zo dňa na deň – je to naozaj o úplnej kreativite, ktorá musí byť postavená na hodinách cvičeniach. Chyba v jazze nie je chybou – aj tá sa dá povýšiť, no treba vedieť ako na to.
Čo plánuješ do budúcna?
Radi by sme natočili video na skladbu Vianočná pieseň - duet s pánom Lasicom, ktorý vyšiel na jednej kompilácií ešte v roku 2006. Chcem dokončiť aj skladbu, ktorú sme zase urobili v spolupráci s Čistychovom. A pripraviť ďalší ročník Jazz Goes To School. No a ja by si som si rada užila trochu voľna.
Spolupráca s ktorým interpretom ti utkvela v pamäti najviac?
Možno to vyznie ako fráza, ale vždy sa sústredím na vec, ktorú práve robím. Napríklad pri duete s pánom Lasicom a Pressburger Kvartet sme počúvali fúzie klasiky a jazzu - teda som sa pohybovala v klasickom prostredí a snažila sa rozmýšľať spôsobom jemu vlastnom. Pri práci s Čistychovom som zasa počúvala americký rhythm and blues. Je to pohyb z jedného extrému do druhého, ale stále hovoríme o hudbe – vždy ma to niečím obohatilo.
Úžasným bol i koncert s Bobbym McFerinnom a spontánna improvizácia, ktorá tam nastala. Hneď, ako som dospievala, sa ku mne naklonil, dal mi pusu a spýtal sa – páčilo sa ti to? Bolo to zvláštne, akoby jeho šťastie záviselo od toho, či som šťastná ja. Dá sa povedať, že čím väčší človek, tým prirodzenejšie vystupovanie – Bobby je veľmi duchovný a robí hudbu pre hudbu samú. Okrem toho mi spolupráca na našom novom CD (un)covered priniesla ďalších dvoch skvelých ľudí a hudobníkov Fritza Pauera a Howarda Curtisa.
Priblížila by si nám tvoj projekt Jazz Goes to School?
Jazz Goes to School je projekt s výsledkom a odozvami, ktoré presiahli všetky naše očakávania: na začiatku to bol len nápad, ktorý pramenil z mojej skúsenosti. Veľmi často som sa stretávala s predsudkami voči jazzu a práve to ma vyburcovalo. Nikdy som nechcela tento projekt robiť pre jazzových fanúšikov, ale práve pre ľudí, ktorí možno predtým nemali k tomu žánru prístup. Svojim spôsobom sa naša snaha dá prirovnať k Jazzovým dielňam pod taktovkou Petra Lipu, ktoré nie sú konkurenciou - poskytujú informácie reálnym záujemcom o tento žáner. Náš projekt má ambíciu naštrbiť predsudky u mladých, ktorí sa s ním v rámci povrchnej hudobnej výchovy nikdy nestretli a podnietiť rast záujmu o tento žáner ako taký.
Ako s odstupom vnímaš projekt A Tribute to Nat King Cole?
Nat King Cole bol skvelý klavirista a spevák a Nat King Cole Trio je zostava, ktorá bez bicích dosiahla taký pulz, rytmiku a zvuk, akú by človek ani neočakával. Chcela som mať ako speváčka slobodu, nie zápasiť s bubeníkom. Chet Baker raz povedal – „To už musí byť bubeník, aby som mu dovolil pokaziť mi pieseň.“
Boli sme inšpirovaní týmto triom, ale hrali sme vlastné aranžmány, ktoré písal hlavne gitarista Boris Čellár. Naučila som sa vnímať rytmus aj bez bicích a mimo toho som pochopila, že veľkým majstrovstvom je poznať svoje miesto a absolútne cítiť spoluhráčov, keďže každý nástroj je zároveň rytmickým, harmonickým aj sólovým. Pri druhom CD sme už spolupracovali s dvomi bubeníkmi a teraz mi vyhovuje hrať aj s bicími - má to ďaľší rozmer. V každom prípade „Coleovská“ trio zostava ma mnohému naučila.
Zaujímavosťou je, že si bola jednou z kandidátok na porotcu v SuperStar – kto ťa oslovil?
Oslovili ma zo STV ako jednu z niekoľkých kandidátiek. Rolu hrali fakty, že som mala skončenú VŠMU - herectvo, študovala som v tom čase jazzový spev na univerzite v Grazi, mala som za sebou celkom slušnú prax speváčky a pozitívne výsledky aj ako hlasová poradkyňa. Nakoniec to osud zariadil tak, že túto funkciu získal niekto iný. Všetko sa deje z nejakého dôvodu a ja som spokojná so svojou cestou.
Bola by si rada hraná v rádiách?
Určite áno - i keď sa tam naše piesne už objavili. Na Slovensku je to o tabuľkovom systéme, ktorý je postavený na overených princípoch. Nemám proti tomu nič, ale mrzí ma, že rádiá neposkytujú dostačujúci priestor aj iným štýlom. Je to taký zamotaný kruh, všetci argumentujú tým, že poslucháči si to želajú. Keď sa im však dlhé roky vymývajú mozgy, tak si ani nič iné nevedia želať. Množstvo relácií bolo zrušených, je to presne ako v prípade Peknej Hudby s pánom Polanským. No keď si vytrvale ideš za svojim cieľom, fanúšikovia si ťa nájdu. Je to možno dlhšia cesta, ale má neporovnateľne zaujímavejšie kvality.
Aké bolo tvoje detstvo?
Vyrastala som na dedine a myslím si, že je to krásne miesto – i keď mesto zasa ponúka množstvo možností. Ono bývať v malebnej dedinke, kde máš kľud na tvorenie, blízko centra koncertov, workshopov a festivalov, stretnúť ľudí a zadžemovať si – to je pre mňa životná idylka.
Ako dieťa som sa najradšej hrávala s chalanmi v prírode. Vždy som musela byť náčelník alebo Winettou, keďže predstavoval inú kultúru . To ma vždy lákalo – musela som byť inou.
Do škôlky som sa strašne tešila, mala som modrú kabelku s bielym srdiečkom, ktorá pre mňa znamenala niečo, akoby som prišla do iného sveta. Vlastne, to je prvá vec, čo si pamätám zo svojho života.
Taktiež mám mladšieho brata a v období, keď mal desať rokov, bol na ĽŠU považovaný za ohromný talent. Hral na trúbku, ale po dvoch rokoch sa na to vykašlal a dal sa na elektroniku. To mu ide tiež, ale niekedy by som si s ním rada zahrala, možno by sme mohli mať rodinnú kapelu (smiech)
Študuješ na prestížnej škole – myslíš si, že je pre hudobníka dôležité mať hudobné vzdelanie?
Určite ide o talent - vyštudovanie školy z vás neurobí väčšiu osobnosť. Ak niekto bude mať svoju nekonvenčnú cestu a bude hrať na koncertoch a festivaloch každý večer s najlepšími hudobníkmi, nepotrebuje školu, lebo ho učí sám život. Ale úprimne, toto je trošku nereálne. Dnes je to o tom, robiť niečo svojim špeciálnym spôsobom, presadiť sa. Na to potrebuješ veľa poznať, počúvať, stretávať iných talentovaných ľudí, vyhrať sa. Bez zvládnutia remesla je spontánna improvizácia hra naslepo, kedy dávaš to, čo ti tvoj pocit prinesie a dúfaš, že sa trafíš do zopár správnych tónov. Na druhú stranu - aj spontánna improvizácia musí mať myšlienku.
Čo robíš vo svojom voľnom čase?
Robím – som proste workoholik. Najviac ma baví pracovný proces, je síce fajn, keď dôjde k výsledku, no hneď na to musí nastať ďalšia cesta - bez toho by som nebola spokojná. Okrem toho ešte milujem lietanie, rada by som vyskúšala skákanie z padáku a ďalšie extrémne športy. Mimo toho čítam knihy a baví ma stále posúvať vyššie svoju vlastnú latku.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Lucialuzinska.sk
