Rok od rozpadu populárnej bratislavskej kapely Peoples vydávajú dvaja z jej bývalých členov – Robert Pospiš a Martin Sillay svoj debut pod názvom Príchody Odchodov...
Prebiehalo to dosť samo a keďže výroba albumu so všetkým okolo nám zhltla najmenej rok života, bola to zvláštna cesta pre nás oboch. Po rozpade Peoples sa zrútilo všetko a ja s Martinom sme si hľadali svoju cestu.
V podstate sme sa priveľmi nevyjadrovali k tomu či budeme pokračovať, alebo ako budeme pokračovať - v kapele to nefungovalo a zlomilo sa to po jarnom turné v roku 2008, pričom to úplne zaklincovala tá vykradnutá garáž.
O tej krádeži ste sa doposiaľ vyjadrovali iba veľmi striedmo...
Áno striedmo, nemalo zmysel sa k tomu vyjadrovať. Zasiahlo to každého z kapely a tá už potom nedokázala fungovať. Na druhú stranu nás to opäť vrátilo na začiatok a tá situácia nás prinútila hľadať inú cestu. Nemôžem na niekoho ukázať, že on bol zlý – svojim spôsobom sme zlí boli my, nefungovalo to.
Myslíš, že v tom zohrala nejakú úlohu i jedna nemenovaná súťaž, ktorú Peoples vyhrali v roku 2007?
V poslednej dobe nad tým dosť rozmýšľam. Tá akcia je super vec, lenže si treba uvedomiť, že v prípade výhry to istá inštitúcia zafinancuje, avšak nič viac. Ľudia majú predstavu o nejakom kompletnom servise, kde všetko za nich spraví niekto iný. My sme si to vo veľkej miere organizovali sami a to celé bolo iba uľahčenie cesty. Možno je to iba vo mne, naozaj neviem...
Príchody Odchodov pokrstíte 24. marca v Kafe Scherz, kde ako hostia vystúpia spisovateľka Diana Mašlejová, saxofonista Nikolaj Nikitin a bubeník Juraj Bilčík. Bude sa teda jednať o hromadný krst?
Úprimne povedané to nevieme ani my sami. To, že tam títo naši blízki priatelia a zároveň hudobní súputníci budú, je isté, ostatné je zatiaľ zahmlené. Každému z nich je venovaná osobitá plocha, na ktorej sa jednak mohol prezentovať a jednak ukázať niečo zo svojho najintímnejšieho vnútra. Aj album samotný je takýto – je to o dvoch ľuďoch. Počas nahrávania sa nám pozdávalo, že by bolo dobré ich osloviť, Nikolaj a Ďuri prišli, nahrali svoje časti a o dve hodiny sme mali hotový materiál. S Dianou som to plánoval už dlhšie – je to pre mňa veľká záhada, pretože ona nie je speváčka, ale spisovateľka, no všetko je to prepletené.
Dá sa očakávať i autorské čítanie z jej knihy Aj o vetre?
To je zaujímavá vec, pretože ona nechce... Vlastne nechce ani veľmi spievať, ale bol by som veľmi rád keby to šlo. Diana sa považuje za výsostnú prozaičku aj napriek tomu, že niektorí ľudia volajú jej tvorbu básňami - na album má pritom ohromný vplyv a myslím, že je to tam zjavné. Čítať by ale mohla v rámci turné, kde by sme radi spravili aj niečo pre slovenskú literatúru. Chceli by sme pozbierať troch-štyroch mladých spisovateľov, aby mohli na úvod prezentovať svoje práce a následne by sme odohrali klasický koncert v plnej dĺžke.
Naznačil si niečo málo o turné, do ktorých miest teda zavítate?
Konkrétne termíny zatiaľ nie sú, ale berieme to tak, že doteraz sme riešili album a krst bude poslednou bodkou celého nášho pracovného úsilia. Po ňom sa chceme pustiť do nacvičovania pevne daného programu, ktorý by reálne mohol byť hotový v máji. Chceli by sme spraviť niečo špecifické, relatívne malé, a to nám zaberie ďalšie dva mesiace času. V poslednej dobe som pochopil, že to nie je o tom mať strašne veľa koncertov, lebo to nemá zmysel. Ide o to, aby sme sa ľuďom nezunovali – aby si našli niečo špeciálne a spomínali, že to bolo naozaj poctivo pripravované.
Ide vám teda o pocit?
O pocit a o isté zhmotnenie pravidelného rytmu koncertu. Chceli by sme stavať už iba na tom, pričom je dosť možné, že príde iba pár ľudí – tu už nič nie je zárukou. Úprimne ma to už ani netrápi, išlo a stále nám ide o to dať samých seba do niečoho, ukázať niečo nové. Aj na krste to bude o prirodzenom plynutí, o začiatku a konci – je to príbeh, kde je všetko nejakým spôsobom prepojené. Keď si človek prečíta názvy skladieb ako Príchody, Odchody a Príchody Odchodov, tak tam nájde význam. Dá sa povedať, že význam je v človeku samotnom, názov je iba rovnováha všetkého, pretože tie pesničky sú iba o tom – o príchodoch a odchodoch. Kým ľudia hľadajú pravdu v hudbe, je to dobre – pre nás je tento album očistou a skladby iba korigujú celý jeho obsah. Dôležité je dojatie z pravdy, ktorú hľadáme – ak kapely nenašli pravdu, neexistujú.
O vás sa ako o "klasickej" kapele ale hovoriť nedá...
To je pravda, s Martinom sme sa odčlenili od akýchkoľvek kolektívov a pretrhli všetky väzby, ktoré nás držali. Uzavreli sme sa do samoty a sedem mesiacov chodili šesťkrát do týždňa do skúšobne na štyri hodiny hrať veci, o ktorých sme ani nevedeli že existujú. Takto som sa napríklad naučil hrať na klavíri, i keď sa nedá povedať, že by som to nejako vynikajúco vedel – ale mal som strašnú túžbu. Tá beznádej po rozpade kapely spojená s osobnou prázdnotou, to všetko vyústilo v pud sebazáchovy a pravdu, ktorú sme našli sami v sebe.
Takže sa jedná o istý typ dvojitej sólovky?
Dá sa to tak povedať, pretože sa navzájom nijako neprekonávame. Je to o veľkej pokore – kto si vypočuje platňu Peoples a hneď na to Príchody Odchodov, tak neviem – je to svojim spôsobom také malé osobné peklo. Celkovo mám z toho ešte veľmi zmiešané pocity, najmä keď vidím svoje meno svietiť na prednej strane, také menšie osobnostné rozčarovanie zo samého seba. S Martinom sme vlastne ani nechceli, aby sa k nám ešte niekto pridal – mali sme dosť roboty sami so sebou. Aj samotná myšlienka albumu mi doposiaľ príde nereálna a pritom ho držím v rukách... Bola to strašne dlhá doba, ale do budúcna určite chcem robiť albumy týmto spôsobom, možno s hosťami, možno bez, ale toto je jednoducho ono. My sme ten album potrebovali nahrať, potrebovali sme uveriť, že sa to ešte dá.
Popri hudbe sa venuješ i tvorbe básní, sú to pre teba dva odlišné svety?
Poézia a hudba sú u mňa oddelené striktnou líniou. Tento rok by som chcel vydať aj zbierku básní a to je niečo úplne iné než texty piesní. Pre mňa je to taká menšia osobná záhada, keďže ja viem o čom idem spievať už keď zaznejú prvé tóny skladby. To platí aj keď je to po prvýkrát, myslím na príbeh za slovami, ktorý je natoľko silný, že viem kde začína a kde končí. Napríklad skladba 'Muž' je doslova rap, tie slová prišli okamžite a pritom sú piesne, kde som sa jednoducho nevedel pohnúť. Sedem mesiacov som ich nosil všade so sebou, čo je prípad 'Parížu', v ktorom mal pôvodne byť spievaný text, ale neprišiel. Vznikla z toho prvá inštrumentálna vec na albume až na to jedno slovo. Pre mňa je to o strašnej úcte, ide o použitie skúsenosti, aby ostatní vedeli o čo ide – chcem ísť do hĺbky veci. Zaujímavé je sledovať to, keď sa človek niekedy bojí, je to úplne neprirodzené. Bál som sa celý čas ako som to písal, ale tak to má byť, akoby ma niečo viedlo k tomu, že to potrebujem dať ľuďom. Pre mňa je text príbeh, ktorému potrebujem uveriť, vidieť ho vo všetkom čo konám a žijem.
--
Text: Miroslav Meňhert
Foto: Prichodyodchodov.sk
Súvisiaci interpreti: Robert Pospiš/Martin Sillay
