Legendárny slovenský spevák, skladateľ a hudobník Janko Lehotský oslávil v nedeľu 16. apríla sedemdesiatku. Znie to neuveriteľne, ale ako predstaviteľ generácie hudobníkov, ktorí položili základy pôvodnej domácej hudby, pôsobí na scéne už viac než polstoročie.
Stretnutia s Jankom Lehotským bývajú zvyčajne plné pohody a svojského humoru, a nebolo to inak ani tentoraz. Jubilant, viditeľne v dobrej kondícii, nešetril úsmevom a neskrýval radosť z podujatia, ktoré pre neho zorganizovali jeho kolegovia Ľubo Belák a Dodo Šuhajda.
Aj v nových pesničkách mám modusovské ťahy
Životní optimisti zvyknú hovorievať, že vek je len číslo a dôležitejšie je to, ako sa sami cítime. Ako sa na svoje významné životné jubileum pozerá hudobník, ktorý úspešne pôsobí na scéne vyše päťdesiat rokov?
V tejto súvislosti nemám nejaké zvláštne pocity. Som stále ten istý človek, ktorý tak, ako doteraz, keď dostane chuť sadnúť si ku klavíru, tak si k nemu cestu nájde. Robiť hudbu ma baví rovnako ako kedysi na začiatku. Stále mám doma rovnaký klavír, dnes už storočný Förster, ktorý si dokážem sám naladiť. Sadám si k nemu vo chvíľach, keď mi je dobre, ale aj keď mám horšie chvíle, veď nie vždy sa musí dariť. Keď sa však prstami priblížim ku klávesom, zrazu cítim, že pocity sa začínajú meniť a vtedy viem, že som na dobrej ceste. Hudba, vrátane ľudí, ktorí v nej so mnou pôsobili alebo pôsobia, spolu s mojimi ďalšími aktivitami, ktorým sa venujem, teda šport alebo výtvarné umenie, sú hybnými silami, ktoré ma ustavične tlačia vpred.
Váš hudobný rukopis je nezameniteľný a je rozpoznateľný tak vo vašich najstarších skladbách, ako aj v aktuálnej tvorbe. Máte na to nejaký špeciálny recept?
S pribúdajúcimi rokmi pôsobenia v brandži to ide ťažšie, lebo sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa ako skladateľ môžem opakovať. Aj dnes, ak niečo zložím, tak "z diaľky" zisťujem, že sú v tom prítomné modusovské ťahy. Na druhej strane každý, kto funguje dlhšie na scéne, či je to Petr Janda s Olympicom alebo Mick Jagger s Rolling Stones, si vytvorí svoj jedinečný štýl, ktorí ostatní nedokážu napodobniť. Môžu ho skopírovať, ale už to nebude originál.
Vráťme sa do minulosti. Možno ani mnohí z vašich skalných fanúšikov nevedia, že na začiatku vášho pôsobenia v hudbe bola práca v telefónnej ústredni Slovkoncertu (štátna umelecká agentúra za socializmu, pozn. red.), kam ste nastúpili s Jarom Filipom.
Áno, po skončení vojenskej služby som približne dva týždne pracoval ako telefonista v Slovkoncerte. Chodieval som tam už predtým obsmŕdať, lebo tam pracoval ako dramaturg istý pán Bužek, ktorý bol "tútorom" Deža Ursinyho. Cez neho som sa dostal do Dežovej skupiny The Face, v ktorej som hral približne rok bez toho, aby sme absolvovali verejné vystúpenie. Mali sme nacvičený kompletný repertoár, chýbal nám však Hammond. A keď už sme tam za Ursinym chodili, tak sa rozhodli mňa aj s Jarom zamestnať, nech teda robíme aj niečo užitočné. Rýchlo to však so mnou skončili, keďže som tej robote nevenoval nejakú zvláštnu pozornosť, poslednou kvapkou bolo, keď som nesprávne prepojil nejakého volajúceho z cudziny.
Vaše začiatky na veľkej scéne slovenskej hudby neboli zrejme úplne podľa vašich predstáv. V polovici 70. rokov ste dokonca nejaký čas fungovali v "duálnom" režime so skupinou Prúdy.
Áno, vystupovali sme raz ako Modus a inokedy ako Prúdy v roli sprievodných skupín v tom čase známych spevákov podľa toho, s ktorým z nich bol nacvičený repertoár. Nemohli sme si veľmi vyberať podmienky, tie určovala v tom čase jediná štátna koncertná agentúra Slovkoncert, takže sme boli radi, že nám umožnili vystupovať ako predkapela, keď sme mohli zahrať aj svoje pôvodné veci, a potom nasledoval hlavný program, v ktorom sme doprevádzali okrem Paľa Hammela napríklad aj Evu Kostolányiovú alebo Evu Sepéšiovú, čo boli v tom čase spevácke hviezdy.
Vaše meno je však neoddeliteľne spojené so skupinou Modus, a to bez ohľadu na fakt, že vznikla skôr, ako ste sa stali jej lídrom, a bez ohľadu na to, aké jej súčasné obsadenie. Modus prešiel aj počas svojej najúspešnejšej éry pod vaším vedením viacerými zmenami zostavy. Ako sa vám darilo spolupracovať úspešne s toľkými hudobníkmi?
Každé obdobie Modusu s inou zostavou hudobníkov bolo jedinečné. V tejto súvislosti mi napadla podobnosť so skupinou Prúdy Paľa Hammela. Paľo svoju kapelu udržiaval ako značku alebo meno, keďže jej obsadenie sa počas rokov často radikálne menilo. Ako kapelník som sa snažil meniť celú zostavu Modusu naraz z dôvodu, aby bola počas ďalšieho obdobia dlhšie stabilná. Zriedkavo síce došlo aj k výmene jednotlivcov, bol som však posledný, čo by takéto situácie riešil vyhadzovom. Vždy som to bral tak, že za každým hudobníkom či spevákom bol kus vykonanej roboty. Keď sa ľudia dajú dokopy z dôvodu, aby spolu robili hocijakú činnosť, zmyslom toho je, aby si na seba zvykli, futbalovou terminológiou povedané, prihrávali si, a ťahali za jeden koniec povrazu.
Pripomeňte si debutový album kapely Modus z roku 1979:
V čom boli teda jednotlivé zostavy Modusu odlišné?
Každá zostava Modusu bola niečím výnimočná. Po tom, ako som objavil Mariku Gombitovú, tak košická skupina Profily, ktorá ju vtedy doprevádzala, sa stala základom nového zloženia Modusu. Túto zostavu neskôr doplnil Meky Žbirka a pokračovali sme napríklad aj úspešným lýrovým obdobím. Po odchode Mekyho a po Marikinej nešťastnej udalosti som dal na dlhšie obdobie dokopy zostavu, ktorú osobne označujem ako "vokalistickú", lebo v nej boli zastúpené výrazné mužské vokály Karola "Pubyho" Morvaya, Jana "Boba" Hangoniho, Tasa Engonidisa (z toho obdobia pochádzajú napríklad piesne ako Pozhasínané či Spoluhráčka). Po nich prišla zostava so spievajúcim bubeníkom Ľubom Stankovským (kto by nepoznal "Sklíčka") a Mariánom Greksom, ktorého potom vystriedal Milan Vyskočáni. A napokon prišla do Modusu speváčka s krásne smutnými očami a skvelým hlasom, Ivona Novotná, ktorá bola potom spolu s ďalším spevákom Jožom Paulínym súčasťou úplne novej a poslednej zostavy skupiny Modus na konci 80. rokov. Hoci boli striedajúci sa hudobníci i speváci v mnohom odlišní, tým, že medzi nami bol vždy súlad - na jednej strane skladateľ, na druhej strane interpreti - nekazili sme si to.
Zrejme ten súlad vyplýval aj z toho, že ste si vedeli vybrať interpretov, ktorým ste písali piesne "na telo".
V poslednom čase sa ma pomerne často pýtajú, čo by som poradil začínajúcim a neskúseným spevákom. Podľa mňa, predpokladom úspechu je situácia, aby spevák hudobne porozumel skladateľovi, a ten zase, aby rozpoznal, čo spevák dokáže. Napríklad, keď začínala Marika, bolo mi jasné, že jej spev má úžasný janis-joplinovský feeling. Hneď mi pre ňu napadla pieseň Domy na zbúranie. Bola to jedna z prvých piesní, čo sme spolu nahrali, a potvrdila v nej, aké veci je schopná so svojím hlasom robiť. To sú však moje 50-ročné skúsenosti a nie je možné opísať ich v priebehu niekoľkých minút.
Posledný radový album Modusu - Keď sa raz oči dohodnú z roku 1988:
Súčasný Modus je už iba revivalom
V súvislosti so súčasným fungovaním skupiny Modus bez vás sa nielen skalní fanúšikovia čudujú, čo sa vlastne deje. Skupina dokonca avizovala svoj zámer pripomenúť si 50 rokov od jej vzniku v zostave, ktorej dvaja členovia síce boli pri jej zrode, no plánujú tak urobiť bez vašej účasti, hoci ste boli jej lídrom a dvorným skladateľom takmer pätnásť najúspešnejších rokov.
Táto skupina v polohe, v akej sa prezentuje, si robí hanbu. Keďže hrajú a spievajú moje piesne v zostave s úplne iným spevákom, mali by to zohľadniť aj v názve, napríklad ako Modus Revival. Lebo ak hrajú na koncertoch repertoár, ktorý je nielen autorsky, ale aj interpretačne spojený s mojou osobou, prípadne s ďalšími spevákmi, ktorí tieto piesne spievali v minulosti v Moduse, tak diváci očakávajú, že sa tam objavím. Pritom netvrdím, že spevák Juraj Zaujec nespieva dobre, alebo že tí hudobníci zle hrajú.
Opačný príklad ponúka Marián Greksa, ktorý sa rozhodol koncertovať s mojimi piesňami v istých úpravách a založil si preto skupinu Modus Memory. Ak má niekto repertoár, ktorého 95 percent predstavuje moja tvorba, môžem byť len rád, ale to neznamená, že je to originál. Viete si predstaviť, že by vystupoval Olympic bez Jandu alebo Rolling Stones bez Jaggera?! Niekedy mám pocit, že také niečo je možné len v našich podmienkach. Napríklad v Čechách by to asi nebolo možné, tam by prišla reakcia "Kluci, neblbněte!".
Len pred niekoľkými dňami uzrel svetlo sveta váš nový album "Pýtam sa? Novo dur & staro mol 70", ktorého názov vtipne naznačuje otázku, ako sa vaša tvorba konfrontuje so súčasnosťou. Vaša hudba bola vždy priamočiara, bez prehnaného aranžovania či prebytku syntetizátorových zvukov. Aká je teda odpoveď na otázku, ktorá dala názov novému albumu?
Odpoviem nepriamo. Eric Clapton, Rod Stewart, či Phil Collins nikdy s hudbou nešpekulovali. Podobne ako oni, i ja som používal klavinet D6 Hohner. Okrem neho Fender piano (mám ho dodnes), Hammond organ a klasický klavír. Tieto štyri hudobné nástroje mi v mojom hudobnom živote úplne stačili. Analogicky je to so spevom. Vždy som obdivoval Raya Charlesa, ktorý úžasne hral na klavíri. Ale to bola "len" polovica úspechu, jeho druhá polovica bol spev. Mal to elegantne rozdelené, nemusel sa predvádzať a obe polovice do seba vždy dobre zapadli.
Počas svojho pôsobenia v pop music ste získali mnoho ocenení - bratislavské lýry, slávikov, aurelov, a len nedávno ste od SOZA dostali Cenu za významný prínos do rozvoja slovenskej hudobnej kultúry. Máte k niektorému z ocenení bližší vzťah?
Vážim si všetky ceny, ktoré som dostal. Osobitne ma tešia ocenenia za predané albumy, naposledy to bolo za päťstotisíc predaných nosičov. Je skvelé, že to niekto počíta. Skôr je však dôležité, že tie piesne stále hrajú v rádiách, vychádzajú na CD a ľudia ich počúvajú. Trochu ma však mrzí, že sa to menej týka piesní z mojich sólových albumov, ktoré sa v éteri takmer neobjavujú a sú pre ľudí neznáme. Mnohí si potom myslia, že som už s hudbou skončil a nerobím nič nové.
V posledných rokoch sa venujete aj výtvarnému umeniu.
Asi pred desiatimi rokmi som sa dal na kresby, maľovanie, drevorezbárstvo a na, ako tomu hovorím ja, "kameňohľadačstvo". Začínal som s portrétmi, jeden vlastný je aj na obale môjho nového albumu. Myslím, že výtvarné umenie má veľa podobného s hudbou. Keď vyrezávam z kôry nejaký obraz, je to rovnaké, ako keď tvorím pieseň, už na začiatku sa ukáže, čo v tom materiáli je. Kôra, rovnako ako melódia, je nevyspytateľná a jedinečná. Osobitne to platí v prípade bluesovej hudby.
Vydali ste nový album, venujete sa aj iným umeleckým aktivitám. Aké ďalšie plány nosíte aktuálne v hlave?
Už asi desaťročie na mňa naliehajú v jednom známom vydavateľstve, aby som u nich vydal knihu. V zásade nie som proti, len treba doriešiť, ako poňať jej obsah a štýl, či dadaisticky, či ako mne vlastnú recesiu alebo inak, aby jej porozumeli viac než traja... (smiech). V poslednom čase rozmýšľam tiež o muzikáli, už som pomaly posledný, čo ešte nemá muzikál. Majú ho už Hammel, Elán aj Žbirka. Musím však nájsť niekoho šikovného, kto by napísal libreto, prípadne by to mohlo byť na báze mojich známych pesničiek na štýl skupiny ABBA. A potom treba, aby to niekto celé zorganizoval, nie je to totiž moja parketa. Ak to zhrniem, ak by sa podarila kniha a muzikál, budem viac než spokojný. Pokračujem aj v maľovaní a rezbárstve, dokonca v tomto období vystavujem výsledky svojej tvorby v niektorých slovenských galériách pod názvom "Moje druhé Ja".
Vaši priatelia, neúnavní hudobní organizátori Ľubo Belák a Jožo Šuhajda sa rozhodli pre vás zorganizovať grandióznu narodeninovú oslavu v podobe koncertu celého množstva známych slovenských a českých interpretov, ktorí zaspievajú vaše piesne vo vlastnej úprave. Koncert sa uskutoční v športovej hale na Pasienkoch, kde ste svojho času aj s Modusom odohrali veľa koncertov, vrátane vystúpení na Bratislavskej lýre. Aké máte pocity v súvislosti s návratom na "miesto činu"?
Ľubo s Jožom majú s organizáciou takýchto podujatí dobré skúsenosti, v nedávnej minulosti pripravili koncert k sedemdesiatke textára a básnika Kamila Peteraja i spomienkový koncert na počesť 50. výročia festivalu Bratislavská Lýra. Verím, že 25. apríla všetko dobre dopadne a gratulanti prednesú moje piesne v zaujímavých úpravách a, samozrejme, naživo. Je to sympatické, že do mojej tvorby vložia svoj pohľad, aj keď v niektorých prípadoch mojich pesničiek, ktoré zazneli aj na spomínaných dvoch koncertoch, som ich takmer nespoznal, napríklad Letnú lásku v podaní Hexu. Mariána Čekovského, ktorý sa rozhodol pre svoje vystúpenie na Pasienkoch prearanžovať "Sklíčka" do jazzovej podoby, som poprosil, aby sa až tak neodchýlil od pôvodného motívu, lebo to diváci nespoznajú (smiech).
Na koncerte vystúpite aj vy, alebo bude len v roli prijímateľa hudobných gratulácií?
Áno, počas koncertu budem sedieť v publiku, ale na záver vystúpim aj osobne na pódiu.
Medzi účinkujúcimi sú mnohé zvučné mená. Vystúpia aj vaši kedysi najbližší spolupracovníci?
Niektorí áno, napríklad Paľo Hammel, Marián Greksa alebo Jožo Paulíny. Iní, ktorým to povinnosti alebo zdravotné problémy nedovolia, žiaľ, neprídu. Účasť Mariky je stále otvorená, ale ona nemusí nič avizovať, stačí, ak jednoducho príde. Rovnako to platí aj pre Mekyho Žbirku. Počítame celkovo s 25 - 30 účinkujúcimi.
Tešíme sa a držíme palce, nech koncert dopadne na výbornú!
Ďakujem, aj ja sa teším, a pozývam všetkých priaznivcov slovenskej a českej hudby na moju narodeninovú párty na Pasienky. Teším sa, že sa tam uvidíme!
Autor: Ivan Straka
Foto: TASR - Jakub Kotian
Súvisiaci interpreti: Modus
