Je nezameniteľným zjavom na českej a slovenskej hudobnej scéne. Má 32 rokov, tri deti a žije v usporiadanom manželstve, no je aj rebelom, ktorý si nadovšetko váži pravdu. A to až tak, že bojkotuje aktivity českého premiéra Babiša (obvineného z dotačného podvodu), jeho koncernov a médií, i keď je to veľmi ťažké. S manželkou sa tiež rozhodli chrániť planétu a nelietať lietadlom.
Máte za sebou slovenskú časť turné SpOlu. Ako ste vnímali odozvy nášho publika?
Som fanúšikom slovenského publika. Tu hneď od začiatku človek vie, na čom je. Všeobecne ste priamejší a keď sa vám niečo nepáči alebo páči, dáte to hneď najavo. To je pre interpreta skvelé. Inak, turné sa celkovo veľmi podarilo. Mnoho ľudí na koncertoch spieva nové pesničky a atmosféra je super aj napriek tomu, že na koncertoch odohráme nové CD v plnej dĺžke. Dáva mi to zmysel hrať všetky piesne naživo tak, ako je to na albume, pretože takto plynulo päť rokov môjho života. Hovorím o tom, ako som niektoré veci začal chápať a meniť. Ľudia niekedy vravia, že mi nerozumejú. Album je vodítkom k tomu, čo sa so mnou stalo, čo som prežil a čím som si prešiel. Som vďačný, že sú poslucháči trpezliví a tie tri hodiny s nami vydržia.
Hudobne sa posúvate od pesničkára s doprovodnou skupinou k zrelej kapelovej muzike s premyslenými aranžmánmi. Ako sa v tejto polohe cítite?
Skvelo. Myslím si, že hudba si zaslúži úctu. Stále sa vyvíja. A to nielen v prístupoch a technológiách, ale aj v rámci jej samotnej. Človek, ktorý zistí, že niečo na ľudí funguje a neustále to opakuje, hudbu uráža, pretože ona je živá. Nie je to statická vec a stávka na istotu. Boh ku mne bol tak milostivý, že ma obdaril ľuďmi, ktorí sú skvelí muzikanti. Každý z nich ma inšpiruje buď tým, čo počúva alebo ako hrá, či ako k muzike pristupuje. Ja nasávam ako huba. A pozícia pesničkára mi umožňuje, že sa môžem pohybovať žánrovo veľmi široko. Môžeme si dovoliť zahrať hardcore "pecku" a chvíľu na to môžem byť na pódiu len ja s gitarou.
Hlavnou myšlienkou albumu je spájanie ľudí a komunikácia. Je to doležitý odkaz, lebo v ľuďoch sa veľmi rozmáha individualizmus a sebectvo. Myslíte, že to zlo v nás vieme poraziť?
Nič sa nedá pretlačiť. Ak sa to deje, je to vždy odveci. Individualizmus ako taký v podstate nie je zlý. Človek, aby bol prospešný celku, musí byť v pohode. My ako spoločnosť potrebujeme víziu, kam pôjdeme, čo budeme ako robiť, ale to isté potrebuje aj každý pre seba. Zistiť, čo v živote chceme, ako si predstavujeme nás, ako šťastných ľudí. Môj okruh priateľov má väčšinou rovnakú víziu aj priority. Chceme žiť šťastný život so svojou rodinou. Mať zamestnanie, ktoré nás uspokojí a venovať sa veciam, ktoré nás uspokojujú. Toto realizujeme. Vďaka tomu mizne potreba zviditeľňovať sa na úkor niekoho iného, pretože my sami sme spokojní. Mojím prianím je byť dobrým človekom. Byť prospešný iným ľuďom, neubližovať hlavou, rečou ani činmi.
Individualita je teda správna, ale mala by vždy nájsť silu byť prospešná celku, pretože spolu to má zmysel. Veľké veci sa nemôžu odohrať len cez jedného jedinca. Výrazné osobnosti v dejinách mali vždy okolo seba veľkú partiu ľudí, ktorí boli stotožnení v rámci nejakého myslenia. A dôležité je dohodnúť sa, čo to je. Hovorme spolu, pretože práve v komunikácii sa rysuje vízia potrebná pre fungovanie komunít a spoločnosti.
Recenzia: Album Tomáša Klusa Spolu má terapeutický účinok. Učí komunikácii a porozumeniu
V poslednej dobe častejšie vystupujete so svojou manželkou. Nebojíte sa ponorky?
Nie. Ona má našťastie veľmi široké pole pôsobnosti. A všetko, čoho sa chytí, jej ide. Smeje sa mi, že mám rôzne obdobia. Ale ona ich má v podstate tiež. A dokážeme sa obohacovať aj keď robíme každý zvlášť. Myslím, že akýkoľvek vzťah je nutné obohacovať vzájomným priestorom a rešpektom pre to, aby sa partner mohol realizovať. Som ochotný sa akýmkoľvek spôsobom obmedziť, keď zistím, že ona má chuť niečo tvoriť. Či napísať knihu, vydať CD alebo cestovať s nejakými prednáškami, vždy jej dám priestor. Lebo viem, že len vďaka tomu budeme môcť byť šťastní. A v momente, kedy sú dvaja ľudia šťastní, dokážu viac a väčšie veci, než jeden.
Prežili ste vo svojom živote zásadné straty. Ako vás ovplyvnili a poznačili?
Mal som "šťastie", že sa mi to stalo ako veľmi malému. Malé deti majú vo svojom mozgu pomerne dobrý záchranný systém. Vnímajú veci veľmi racionálne, na rozdiel od dospelého človeka, ktorý v tom hľadá určitú krivdu voči sebe. Prijal som ako fakt, že som prišiel o otca i o sestru. Samozrejme, voči sestre som mal nejaké výčitky. Keď veľmi plakala, prial som si, aby už spala, lebo musím ráno do školy. A potom som sa obviňoval, že to bola moja vina - tým všetkým som si prešiel.
Na druhej strane si myslím, že to vo mne otvorilo istú pokoru voči všetkému, čo nás obklopuje. Už ako malý som sa začal pýtať, kam ľudia po smrti idú, čo tam robia. A asi to akcelerovalo určitý môj duchovný vývoj. Z pátrania po zmysle života sa stalo moje veľké hobby. Vďaka tomu dnes veľa vecí vnímam inak, ako by som ich bral, keby sa mi to nestalo. Zároveň vo svojom srdci mojich blízkych neopúšťam a zostávajú so mnou. I keď si myslím, že už tu sú, no už ako niekto iný.
V mladosti ste boli športovcom, dokonca dorasteneckým majstrom Európy v modernom päťboji. Čo zo športu vás najviac ovplyvnilo? Je niečo z neho, čo sa vám zišlo aj v hudobnej kariére?
Paradoxne je to veľmi podobné. Človek potrebuje trénovať, aby podal výkon. Šport mi určite dal disciplínu a tvrdú ruku nad sebou. Svojím spôsobom mi od 10 rokov nahradzoval otca. Naučil ma aj to, že sa z jedného neúspechu človek neposadí na zadok a že ho to naopak vyhecuje. Ocenil by som však, keby som bol menej súťaživý. Už na tom pracujem.
S manželkou Tamarou ste voči bulváru zvolili stratégiu istej otvorenosti. Na začiatku ste vraveli, že celkom zabrala, že ste prestali byť pre médiá exkluzívny terč. Nesnažia sa občas novinári zneužiť tento váš postoj otvorenosti?
Občas sa stane, že pravdu niečím okorenia, aby to bolo atraktívne. Na druhej strane to funguje ako sonda do spoločnosti. Verím, že bulvárne médiá všeobecne sú skvelým zrkadlom spoločnosti. Podobne ako politika. To, aké témy ľudí zaujímajú, ukazuje, v akom stave väčšinová spoločnosť ako konzument tých médií je. Celkom ma baví, a som za to aj vďačný, že aj v súvislosti s nami sa v rámci mediálneho priestoru otvárajú pomerne zásadné témy ako pestúnska starostlivosť, kojenie na verejnosti alebo rodina ako taká. Chodí za nami veľa ľudí, ktorí hovoria, že je super, že my z niečoho normálneho a bežného robíme niečo, čo je cool a trendy. Máme deti a je to super. Venujeme sa rodine a dávame jej veľa času. A zrazu je z toho trend.
Som šťastný, že nemusíme vynakladať veľa energie na to, aby sa diali veci. Občas si to vyberie svoju daň, no nikdy som nevnímal, že by som bol nejaká obeť. To, čo žijem, je môj sen. Vždy som si to prial a beriem to so všetkým, čo k tomu patrí. A netrpím nijako zvlášť, keď príde aj nejaká podpásovka zo strany bulvárnych novín. Je to určitý žáner, ktorý si človek zvolí v rámci RPG hry, ktorú tu žijeme.
Zaujímavá je vaša kampaň voči českému premiérovi Andrejovi Babišovi za pravdu. Je super, že sa snažíte byť v tom taký poctivý. Ako ju vnímate s odstupom času?
Príde mi normálne, že človek má názor a má ho dať najavo, lebo inak sa udusí vo svojom živote. Ja nevystupujem voči nemu a tiež voči prezidentovi Zemanovi ako ľuďom, pretože ich nepoznám. No nesympatizujem s ich skutkami. A s tým, aké zavádzajú móresy v rámci medziľudskej komunikácie, rétoriky, etiky. Spoločnosť upadá aj tým, akú oni volia rétoriku manipulácie s davom. Aké otvárajú témy. Je veľmi demotivujúce pre ľudí, ktorí by v budúcnosti chceli do politiky vstúpiť, ak politiku vidia ako jedno špinavé bahno, v ktorom sa môžu pohybovať len špinaví ľudia.
Som rád, že som vďaka svojmu postoju stretol veľa ľudí, ktorí sú podobne odhodlaní hájiť pravdu. Nehovorím, že mám patent na pravdu. Ale chcem tú svoju konfrontovať s pravdou protistrany. Bohužiaľ, oni nás hania a vymýšľajú si najrôznejšie veci, čo je jedna z metód, akými pracujú. Naša spoločnosť je v úlohe malého dieťaťa, ktoré neverí, že pec páli, dá na ňu ruku a zistí, že áno. No my sme ruku ešte nedali preč a kričíme, že nás to páli. Dejiny sú dôkazom toho, že to takto bolo vždy. Musíme sa z toho ponaučiť, aby sa nerobili rovnaké chyby. Len sa bojím, aby sa tie dva tábory nezačali nenávidieť. Našťastie sa ten boj odohráva v priestore, ktorý vlastne neexistuje - na internete. V skutočnom živote som nikdy nedošiel ku konfrontácii toho, aby mi niekto hovoril, aký som úbožiak. Ale na internete sa dočítam o sebe všelijaké veci.
Vráťme sa k hudbe. Čo vás v živote muzikantsky najviac ovplyvnilo?
Vyrastal som na country a folkových festivaloch, pretože môj otec navštevoval všetky akcie tohto druhu. Jazdil tam s gitarou a vždy bol v stanovom mestečku posledný pri ohni, a hral tam Stánky od Nedvedov a ďalšie podobné piesne. Potom som došiel ku Krylovi, kde som začal vnímať text. A prišla puberta, s ňou Nirvana, zakladanie prvých kapiel. To už som pritvrdil a počúval napríklad kapelu Soulfly. Rádius sa mi rozšíril tak, že sa hudba pre mňa stala jednou masou obrovského zdroja možnosti splynutia so všetkým, čo nás obklopuje. Je to rituál, ktorý dokáže človeka na fyzickej i duchovnej úrovni prepojiť so všetkým, čo existuje.
Počúvam rôzne žánre od klasickej hudby, cez ambientnú hudbu, až po tvrdý metal. Teraz mám obdobie elektronickej hudby, nepočúvam žiadne vokály. Rád cítim rytmus. Nedávno sme s Tamarou boli na techno festivale, máme kamaráta dídžeja. Mňa skrátka baví hudba. A tá je len jedna. Tak počúvam všetko a všetko ma ovplyvňuje. Cítiť to aj na albumoch. Nemám rád škatuľkovanie a žánrovanie. Niežeby to bolo zlé z hľadiska prehľadu, ale ako umelci to robíme tak, ako to ja v živote robím napríklad aj s náboženstvom. Z každého žánra si vezmeme len niečo a trochu to "prekrútime". Sú aj subkultúry, ktoré nenávidia iné subkultúry, čo je nefér voči hudbe samotnej. Tá má ľudí spájať, nie rozdeľovať.
Máte hudobne nejaké sny a nesplnené plány?
Ten najväčší sen sa mi splnil, lebo mám najlepšiu kapelu na svete. Mám okolo seba ľudí, ktorí sú muzikanti a priatelia.
A napríklad postaviť sa na pódium s Dylanom?
To nemám. A nemám ani priestory, o ktorých by som sníval. Teraz je u nás populárne robiť koncerty v O2 Aréne, predtým bola takouto métou českých muzikantov Lucerna. Ale mňa to vôbec netankuje. Najradšej mám klubové koncerty. Ale to zas neuživí celý ten obrovský moloch. Pri sálach do cca. 1500 divákov viem, že dokážem dať každému človeku to, po čo si príde. A to je objatie muziky.
Ako vnímate šoubiznis a celý ten kolos okolo populárnych spevákov vy osobne? Viete si ako vnímavý a jemný človek nájsť svoj priestor?
Áno. Mám rád svoj svet. Vyskytujem sa najradšej v priestoroch, ktoré poznám. Nechodím na žiadne ksicht párty, mejdany a otváračky barov. Ale neodsudzujem to. Sú ľudia, ktorí ich milujú. Ja do konfrontácie s týmto svetom nevstupujem. Keď, tak len na hudobných scénach. Ale tam je zas veľa ľudí, s ktorými sa rád vidím a porozprávam. Nevnímam, že by bolo prostredie, ktoré mi nevyhovuje. Mysľou si utvárame svoju realitu. Ako človek myslí, tak je. Preto sa snažím byť spokojný tam, kde som. A na tých miestach sa snažím, aby boli spokojní všetci. Celkom sa mi darí.
Zapájate sa do viacerých charitatívnych projektov. Prečo?
Lebo je to potrebné. Nejazdím na rôzne charitatívne koncerty. Myslím si, že najlepšia pomoc je osobný kontakt. Čomukoľvek človek venuje pozornosť, to rozkvitne, rozosmeje sa. Či už je to žena, ktorá sa poteší, alebo dieťa, ktoré vás chce stretnúť. Pomôcť niekomu je súčasťou existencie človeka na svete. A v mojom prípade je to jednoduché. Stačí, že niekde som a už to pomáha. Preto to budem robiť do roztrhania tela. A samotné stretávanie je inšpirujúce a nabíjajúce. Napríklad rodičia hendikepovaných detí sú mnohokrát fantastické bytosti, ktoré prestali riešiť nepodstatné veci. Aj vďaka ťažkej životnej skúsenosti sú to skromní, úprimní ľudia. Je mi obrovskou cťou stretávať tak silné individuality vo svojom živote, pretože mňa samotného to obohacuje.
Máte tri deti. Akým otcom chcete pre nich byť?
Chcem im nechať vedomie, že som tu pre nich kedykoľvek. Nechcem ich smerovať a hovoriť, čo majú v živote robiť. Ale túžim, aby kedykoľvek, keď to budú v živote potrebovať, vedeli, že za mnou môžu prísť. Chcem byť taký Klekí-petra, ktorý im v dvoch vetách povie: "Robíš to dobre, len tak ďalej!" alebo "Tu by som trochu ubral". Byť tým poradcom, s ktorým sa dá diskutovať. A najmä priateľom. Nie tým, ktorý bude s nimi chodiť na žúry, ale človekom, ktorému budú môcť veriť.
Je zaujímavé, že ste sa spolu s manželkou kvôli ochrane životného prostredia rozhodli prestať lietať. Je to krásne gesto. Ale predsa, nepríde vám to trochu donkichotovské?
Možno to tak je, ale keď si to povedia všetci, nič sa nezmení. Verím, že osobná premena je pre človeka najprínosnejšia. Nikde to nehlásam. Nikomu nevravím, že to má takto robiť. Každý človek si k tomu musí dôjsť na základe vlastných poznatkov. Ja, vzhľadom na to, čo spievam, a aké témy sa snažím otvárať, by som bol pokrytec, keby som lietal. Ale neodsudzujem nikoho. Chápem, že cestovanie je fantastické. Človek spoznáva kultúry, ľudí. Na druhej strane je potrebné vytvárať dopyt po alternatívnych zdrojoch. Nehovorím, že elektroautá sú budúcnosť, nehovorím, že lietadlá na elektrinu sú budúcnosť. Ale je potrebné, aby koncerny, ktoré nás zásobujú technológiami vedeli, že ľudia chcú alternatívy.
Vnímam to ako najlepšiu cestu. Protesty už nikoho nezaujímajú. Sme konzumná spoločnosť orientovaná na trh. A trh riadi. Bohužiaľ. Ale na druhej strane, poďme využiť jeho mechanizmy na to, čo je dobré. Vlastnou iniciatívou to dotiahneme najďalej. Násilných pokusov o zmenu i v tom dobrom zmysle slova bolo mnoho. Či už to boli misionári, revolucionári najrôznejšieho typu, demokrati i diktátori, ktorí chceli priniesť blaho. Ale násilie v tom je chybné. Násilie vždy plodí násilie. Preto hovorím, že individualita s jasnou víziou je najprospešnejšia celku.
Ako sa pripravujete na koncert bezprostredne pred ním? Čo považujete za dôležité?
Zoznámiť sa so všetkými ľuďmi, ktorí sú v priestore a starajú sa o neho, alebo prišli pomôcť. Či sú to sbskári, zdravotníci, predajcovia. Všetci tvoríme koncert. Zároveň priestor samotný je dôležitý. Preto ho vykurujem a ponúkam duchom a energiám v ňom zmierlivé vône. Tesne pred vystúpením realizujem meditáciu tonglen. Je to prax na ovládnutie mysle tým, že vynulujete a snažíte sa prostredníctvom dychu prijať utrpenie a nevedomosť všetkých vnímajúcich bytostí, na ktoré dokážete pomyslieť a dáte im svoje šťastie, radosť, lásku.
Nie je to tak, že by som ako Ježiš bral hriechy. Skôr sa učím myslieť týmto spôsobom. Je to o súcite, ktorý používa aj vaša nová pani prezidentka. A je v politike úplne zlomový. Zažil som ho zatiaľ len u tibetského premiéra. Je oveľa menej energeticky náročné jednať so súcitom ako s nenávisťou. Lebo nenávisť je ťažká hmota, ktorá si na nás sadne, robí blbé nálady, spôsobuje prestrelky a bitky. Súcit je lepší. Keď chcete pomôcť previesť babičku cez cestu alebo pochváliť niekomu účes, nič to nestojí a dostanete úsmev, ktorý vás nakopne. Takto sa snažím myslieť a učím sa to aj cez spomínané metódy, ktoré praktizujem pred koncertom.
Aké sú vaše najbližšie plány?
V máji natáčame album s Janáčkovou filharmóniou. Potom absolvujeme všetky možné festivaly. A na jeseň pôjdeme s Janáčkovou filharmóniou na turné k novému CD. Bude to krásne.
Autor: Laco Ontko
Foto: Karol Jagoš
Súvisiaci interpreti: Tomáš Klus
