Slovenská speváčka Karin Ann (19) je zaujímavým úkazom na hudobnej scéne. S prvým singlom Ruky debutovala iba pár dní pred vypuknutím pandémie, no kým mnohých jej kolegov opakované lockdowny prinútili k umeleckým prestávkam, Karin sa situácii prispôsobila, pokračovala v práci a stala sa jedným z najsledovanejších hudobných objavov.
V rozhovore sa dozviete:
• čo považuje za najväčšie devízy generácie Z, ktorej je súčasťou,
• či svoju výstrednosť vníma na konzervatívnom Slovensku ako mínus,
• prečo nechce byť zaškatuľkovaná v jednom hudobnom žánri,
• aký je to pocit vidieť vlastnú tvár na billboardoch v centre New Yorku,
• ako sa jej podarilo nadviazať spoluprácu s jedným z najlepších gitaristov sveta,
• akým gestom si fatálne zavarila v poľskej televízii,
• ako vyzerala jej nedávna spolupráca s Amnesty International,
• má pocit, že tento rok bude v jej kariére tým prelomovým?
Doslova pár dní po tom, ako si v marci 2020 vydala debutový singel Ruky, vypukla pandémia. Tá zviazala ruky umelcom na celom svete. Ty si napriek tomu pokračovala v práci a na konte ti pribúda množstvo medzinárodných úspechov. Aké to je, budovať si kariéru počas celosvetovej pandémie?
Určite to má veľa mínusov. Nemôžem sa poriadne s nikým stretnúť osobne, tým pádom napríklad rozhovory často prebiehajú online. Veľmi dlho neboli povolené koncerty, a keď áno, tak len s obmedzeniami. No keďže pandémia vypukla hneď po mojom debutovom singli, vlastne to nemám s čím iným porovnať. Zatiaľ je to to jediné, čo ako speváčka poznám (smiech). Prispôsobila som sa situácii, no už sa teším, keď sa bude dať hudobne a koncertne fungovať bez akýchkoľvek obmedzení.
Mnoho médií ťa už označilo za vychádzajúcu slovenský hviezdu generácie Z. Pre tých, ktorí o takomto prirovnaní počujú po prvý raz, čo konkrétne znamená generácia Z?
Dôležitá súčasť tejto generácie je, že je na každom zvlášť, ako sa definuje. (úsmev) Myslím, že sme oveľa viac "open-minded" a nechávame priestor ľuďom, aby sa sami začlenili. To je asi jeden z najväčších rozdielov v porovnaní s generáciami pred nami. Ďalšia vec je, že sme vyrastali so sociálnymi sieťami - sme prepojení, nevnímame hranice medzi krajinami, kultúrami a národnosťami. Podľa mňa je to jeden z dôvodov, prečo je mojej generácii prirodzená rovnoprávnosť bez ohľadu na pohlavie, rasu, náboženstvo či sexuálnu orientáciu.
Neodmysliteľne k tebe patrí výrazný imidž. Nie je výstrednosť v našich končinách skôr na škodu?
Pre mňa nie. Ja sa prezentujem tak, aby som bola spokojná sama so sebou. Názor iných ľudí nie je moja zodpovednosť. Pre mňa je dôležité to, aby som ja bola spokojná s tým, ako vyzerám, a aby som sa cítila dobre vo vlastnej koži.
Môže sa stať, že nás o pár rokov prekvapíš povedzme ako elegantná dáma v kostýme, alebo je extravagantnosť súčasťou tvojej osobnosti už od detstva?
Uvidím, ako sa budem vyvíjať ja, môj vkus a to, v čom sa cítim dobre. Neviem, či som bola extravagantná už od detstva, to ťažko povedať. No určite som bola skôr tvrdohlavá a vedela som, čo chcem. K tomu patril aj ten imidž – prejavilo sa to potom napríklad v športoch, ktorým som sa venovala, a v kostýmoch, ktoré k tomu vždy patrili (krasokorčuľovanie, balet, gymnastika, tanec...).
Viaceré tvoje texty majú hĺbku, venuješ sa aj vážnym spoločenským témam, pritom máš, a to nemyslím v zlom, iba 19 rokov. Kto sú tvoji poslucháči?
Ťažká otázka. To by ste sa museli opýtať priamo ich (úsmev). Myslím, že sa asi stotožňujú s mojou hudbou. Keď som bola mladšia, hudba mi pomohla dostať sa z období, keď som sa cítila nepochopená a sama. Dúfam, že moja hudba dokáže pomôcť tým, ktorí prežívajú niečo podobné. To bola taktiež pointa môjho prvého EP lonely together. Môžeme byť "osamelí spolu", a nech prežívate čokoľvek náročné, nie ste sami.
Nevydala si sa cestou mainstreamu, no zdá sa, že ti to neublížilo. Máš na Slovensku priamu spevácku konkurenciu?
Rešpektujem všetkých umelcov – samozrejme i domácich, ale počúvam skôr zahraničných, je mi to prirodzene bližšie. Okrem toho, dnes sa ťažko definuje, čo je mainstream. Ja nemám rada nálepky, čo sa týka hudby či žánrov. Myslím, že keď umelec zostáva verný sám sebe, nájde si svoje publikum.
Ak je reč o hľadaní a nájdení sa, myslíš si, že si sa už hudobne definitívne našla?
Asi by som to skôr povedala tak, že v rôznom období sa nájdem v niečom inom. (smiech) Nič nie je definitívne, o hudbe to platí obzvlášť. Každý sa mení, je to prirodzené. Aj ja sa budem meniť a ako som spomínala, nechcem sa uzavrieť pod nálepku jedného žánru, pretože v budúcnosti pravdepodobne budem chcieť tvoriť inú hudbu.
Tvoje meno a tvár sa minulý rok objavili na digitálnom banneri na newyorskom námestí Times Square. To je veľká vec. Priniesla ti táto propagácia od najznámejšej streamovacej služby nové zaujímavé pracovné ponuky?
Predpokladám, že je to dobrá referencia, užitočná pri zahraničných rokovaniach môjho manažmentu ohľadne nových spoluprác a projektov – featuringov, festivalov, predskokanstiev na turné atď. Keď mi známi z New Yorku posielali fotky toho bannera z Times Square, prišlo mi to také neskutočné, akoby to ani nebola realita. Nesmierne si vážim túto podporu od Spotify.
Čo zvykne v tvojom prípade najviac zavážiť pri rozhodovaní, ktorú ponuku prijmeš a ktorú radšej prenecháš iným?
Vždy si dávam v prvom rade záležať na tom, aby som to bola ja – autentická. To platí ako pri sólo projektoch, tak i spoluprácach. Nemám rada kalkul a pretvárku, pre mňa je autenticita prioritou a dúfam, že to tak ostane.
V konzervatívnom Poľsku si však svojím vystúpením v televízii v živom vysielaní, kde si podporila LGBTQ+ komunitu, spôsobila celkom slušný rozruch. Čo sa dialo po vypnutí kamier?
To je dobrá otázka (úsmev). Pre tú produkciu som doslova prestala existovať.
Už niekoľko mesiacov pracuješ na vydaní svojho druhého EP. Ako tento proces ovplyvnila pandémia? Čo je pre teba v tomto smere momentálne najnáročnejšie?
Niektoré témy, o ktorých na EP hovorím, boli myslím ovplyvnené pandémiou. Po hudobnej stránke je tento projekt už uzavretý. Takže v poslednej dobe som sa sústredila na vizuálnu stránku. Najťažšie bolo nájsť tých správnych režisérov a fotografov – takých, ktorí vdýchnu mojej vízii život. Teraz sme už v úplne finálnej fáze a EP vyjde o pár dní.
Na zmienenom EP nebude chýbať ani singel we're friends, right?, do ktorého nahral gitaru gitarista Bon Jovi, Phil X. Takáto spolupráca je určite snom mnohých hudobníkov, ako k nej došlo?
Najmä neplánovane, stalo sa to zhodou okolností. Mix a master skladby robil Chris Lord-Alge, ktorý spolupracuje aj s Philom X. Keď robil na mojej skladbe, Phil X prišiel za ním do štúdia a pesnička sa mu páčila natoľko, že povedal, že by do nej chcel nahrať gitary. Takto spontánne to vzniklo. Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta (úsmev). Keď spolupráce vznikajú podobným štýlom, výsledok býva najlepší.
Aj v rámci tvorby videoklipu si siahla pri tejto skladbe po známom mene, režíroval ho Talian Simone Bozzelli.
Mne nezáleží na tom, či režisér má alebo nemá známe meno. Ľudí, s ktorými spolupracujem, sa snažím vyhľadávať podľa toho, aby som si s nimi rozumela, aby sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke – aby ma neobmedzovali, čo sa týka kreativity a mojej vízie.
Ako prebiehalo natáčanie? Prejavil sa počas neho povestný taliansky temperament?
Prebiehalo veľmi dobre, myslím, že sme si všetci výborne rozumeli. Simone spolupracoval napríklad aj s Måneskin, ktorých hudbu mám rada. Keď som videla jeho prácu, zaujala ma. Mala som pocit, že on by mohol byť otvorený odlišnému prístupu pri výrobe klipu. A to sa aj stalo – pred prvou scénou mi povedal: "Zapneme kameru a chcem vidieť, čo s tým urobíš." Takže v klipe som to naozaj ja, zobrazená autenticky, bez akéhokoľvek tlaku a usmerňovania.
V spomínanej novinke nechávaš naplno prejaviť emócie spôsobené nešťastnou láskou. Kedy pre teba partnerský vzťah nekompromisne končí?
Vždy to záleží od špecifickej situácie, keďže každá osoba je iná, a rovnako i vzťah. Myslím, že si musíme prežiť konkrétnu situáciu v konkrétnom vzťahu, aby sme si uvedomili, že nejaká konkrétna vec je pre nás dôvodom na ukončenie vzťahu. Skladba we're friends, right? je o silných emóciách, ktoré treba vykričať, aby ste sa mohli pohnúť ďalej z toxického vzťahu, ktorý sa po rozchode zmenil na toxické priateľstvo. Myslím si, že veľa ľudí sa s podobnou situáciou dokáže stotožniť. A podobných príbehov je veľa, pričom každý je iný.
Už niekoľko dní je vonku tvoj nový singel looking at porn a aj táto pieseň nesie zaujímavý odkaz.
Je to niečo ako zábavný, sarkastický odkaz ľuďom, ktorí ma hejtovali na internete. Myšlienka tentokrát nie je extra hlboká, tento song je pre mňa skôr jedným z tých ľahších, zábavnejších. Keď sme ho s Mattom Schwartzom začali písať, nemali sme konkrétny zámer. No kým sme dokončili prvú strofu, skladba začala nadobúdať reálne kontúry a ja som mala zrazu jasnú predstavu, o čom bude. Bolo to v čase, keď som dostávala veľa hejtu, takže išlo pre mňa o nanajvýš aktuálnu tému.
Prečo si skladbu nazvala "pozeranie porna"?
Nie je to hlavná téma či pointa celej pesničky a klipu. Ide skôr o satirickú, stereotypnú poznámku o mužovi v stredných rokoch, ktorý nemá v živote nič lepšie na práci, než hejtovať tínedžerky.
Spomínala si, že skladbu ste napísali spolu s Mattom Schwartzom. Aký máš pocit z tejto medzinárodnej spolupráce?
S Mattom sme si dohodli termín v štúdiu, počas ktorého sme mali v pláne písať nové skladby. Išla som do toho bez očakávaní. A musím povedať, že som veľmi spokojná, bavil ma celý tvorivý proces práce. Teší ma, že chápe moju kreatívnu víziu.
Predchádzajúci rok si zakončila svojím prvým samostatným koncertom v Prahe. Boli prípravy náročné, keďže ani situácia v Čechách nebola z pohľadu koronavírusu priaznivá?
Napriek komplikovanej situácii to vyšlo skvele. Nechceli sme koncert zrušiť, keďže celý výťažok z predaja lístkov aj merchu putoval Amnesty International na podporu ich boja za ľudské práva. Kapacitu sme museli obmedziť na 100 ľudí, takže sme koncert streamovali aj online. Atmosféra bola úplne perfektná a najdôležitejšie je, že sme podporili spomínanú organizáciu. Vyzbierali sme 35-tisíc českých korún. Dúfam, že to bol iba začiatok našej spolupráce a že sa nám podarí zastrešiť ešte veľa zmysluplných projektov. Rada by som sa poďakovala každému, kto spolu s nami prispel na dobrú vec.
V lete si tiež absolvovala úspešné turné s poľskou hviezdou Sanah. Viem, že je to asi náročné, no skús nám opísať tieto dva mesiace zážitkov.
Dialo sa toho veľmi veľa a rýchlo, takže nie je jednoduché opísať to stručne. Turné bolo kvôli Covidu niekoľkokrát presunuté. Som rada, že Sanah ho nezrušila. Koncerty boli s obmedzeniami – rúška a rozostupy, sedenie namiesto státia a podobne. Ale aj tak sme si to všetci užili a koncertovali takmer nonstop dva mesiace. So Sanah sme si sadli a dobre si rozumeli. Absolútne som netušila, ako na moju hudbu zareaguje poľské publikum, avšak reakcie boli fakt dobré, ľudia zas priateľskí a otvorení. Prvýkrát som zažila, že publikum spievalo moje texty naspamäť, to bol neskutočný pocit. Na niekoľkých koncertoch si s nami zaspieval aj Macca Wiles, s ktorým mám duet sociopathic – priletel za nami z UK. V rámci koncertov som spievala aj spoločnú skladbu so Sanah, čo bol rovnako príjemný zážitok.
Aj tento rok vyzerá zatiaľ, z pohľadu pracovných aktivít, v tvojom prípade plodne. Budeš predskokankou Alfie Templemana na jeho turné. Máš pocit, že rok 2022 bude pre teba prelomový?
V prvom rade hlavne dúfam, že budem môcť hrať viac koncertov, keďže koncerty si neskutočne užívam – kontakt s publikom, ich feedback, energiu i atmosféru, a mám to fakt rada. Na turné sa už teším, čoskoro sa nám začnú prípravy. Ešte predtým vyjde moje druhé EP, čiže aj to je dôležitá vec v tomto roku. Čo sa týka ďalších plánov, uvidíme, čo príde. Máme rozrokované nové spolupráce i projekty, no zatiaľ by som ich rada ponechala v rovine prekvapenia.
Autorka: Danka Šoporová
Foto: Sara Shots
