Na druhý album Nvmeri sa čakalo dlho, no kapele, predtým známej ako The Uniques, sa aj vďaka dlhšiemu odstupu opäť podarilo priniesť nahrávku, ktorá je iná ako tie predošlé. I Don't Think So je zároveň albumom, ktorý sa bude v koncoročných hodnoteniach a anketách nepochybne skloňovať medzi najlepšími domácimi platňami roka 2017.
Pred vydaním albumu ste rozbehli zaujímavú marketingovú kampaň, spočívajúcu v parodovaní otrepaných novinárskych fráz. Je na tom slovenská žurnalistika naozaj tak zle? Možno by pár vecí z kampane bolo dobré uviesť na pravú mieru.
Pišta: Kampaň nebola postavená na výsmechu z toho, čo tu je. V porovnaní s Čechami, kde existujú magazíny orientované na muziku, je to u nás určite ťažšie. Napríklad časopis Full Moon je vyhranený na zvuk, ktorí tamojší redaktori majú radi a to by bolo u nás zložitejšie predať už len preto, že Slovákov je menej. Nie je tu veľa známych žurnalistov, našinec nevyhľadáva filtre toho, čo má počúvať. Buď niečo nájde v rádiu alebo online. K najsilnejším patrí Rádio_FM a Pohoda, ktoré si tlačia svoj zvuk a majú svoj fanbase. Potom je tu samozrejme Hudba.sk, no tá je už multižánrová, lebo musí z niečoho prežiť. Nám išlo o to, aby sme poukázali na zbytočnosť otázok typu "prečo sa voláte tak, ako sa voláte", a pod.
Hudobná kritika vás po vydaní druhého albumu dosť vychvaľuje a poukazuje na originalitu. Išlo o prvotný zámer prísť s niečím, čo tu nie je alebo to z vás vyplynulo prirodzene?
Pišta: Hudobné vplyvy, ktoré sú na novom albume, pochádzajú ešte z čias, keď sme sa ešte ani ako The Uniques nepoznali. Kedysi som v Košiciach hrával v jednom kostolnom zbore a chalani hrali v podobnom zbore v Bratislave. Spoznali sme sa na jednej spoločnej akcii. Vtedy sme počúvali "čiernu" hudbu, či už to bol gospel, jazz alebo funk. Potom ma tieto veci omrzeli, lebo všetci ľudia, ktorých som poznal, sa do toho pri hraní zažrali po technickej stránke a neriešili song ako taký. Preto ma potešila vtedajšia indie vlna, keďže išlo o jednoduchšiu muziku, ale orientovanú na song. No nedávno sme sa ocitli v takej situácii, že sme si povedali, že musíme niečo zmeniť, aby nás to začalo znovu baviť a toto je ten smer, ktorý sa nám hrá dnes veľmi dobre.
Pri počúvaní platne mám pocit, že skladba, ktorá vás údajne týmto smerom posunula (Art of the Trial), je svojou variabilitou výnimočná, no zvyšok platne komplikovaný nie je. Je to len môj pocit alebo som ten zvyšok počúval príliš povrchne?
Pišta: Ako sa to vezme. Tri alebo štyri songy majú divné rytmy, napr. trojštvrťové, ale snažili sme sa to urobiť tak, aby si to nikto nevšimol. V Blue Church máš valčíkovú slohu, spevom sme to však zahladili tak, aby z toho nevznikol pocit, že ide o niečo zložité. Mňa veľmi teší, že na to veľa ľudí neprišlo a považujeme to za náš najväčší úspech (smiech). Mali sme problém s tým, že v demoverziách je strašne veľa zvukov a aranžmánov. Tak sme to začali zjednodušovať, aby sa platňa dobre počúvala ako celok.
Potom sa vám zámer vydaril výborne, lebo takmer celá platňa na mňa pôsobí jednoliato pohodovým dojmom.
Pišta: Vďaka, toto nás veľmi teší. Nie je to taký šialený album ako boli naše prvé veci. Ok, naživo by sa album dal zahrať všelijako, ale teraz nás to baví hrať jednoduchšie.
Naživo to hlavne znie oveľa organickejšie a dravšie, nie je tam cítiť taká tá digitálna štúdiová uzavretosť.
Pišta: To hej, ešte to všetko celé dolaďujeme a hľadáme, kde by mohol byť ten správny prienik. Je pre nás nová skúsenosť hrať to naživo, keďže je to celé iné. Aj skĺbiť naše staré a nové piesne bol celkom problém.
Miro: Áno, našou snahou bolo prerobiť tie songy, teda minimálne na pomery živého hrania.
Je nepísaným pravidlom, že čím je umelec starší, tým jednoduchšiu a úprimnejšiu formu chce svojej výpovedi dať. Mám dojem, že ide aj o váš prípad.
Pišta: Kedysi sme boli známi rýchlejšími skladbami. Z Rádia_FM sme nedávno zachytili odozvu, že Nvmeri sú teraz pokojnejší. Zrazu máš pocit, že si zostarol a že toto je taká cesta...
Pavel: Cesta do pekla (smiech).
Pišta: Napríklad ja určite nepočúvam len pohodovú hudbu, to ani náhodou.
Pavel: Ty si hlavne DJ a u nás sa to všetko mieša. Produkuješ elektronickú hudbu, ktorá má úplne inú odozvu než live hudba. I publikum na to inak reaguje. Čakáme od nich nejakú odozvu, tá niekedy prichádza v zredukovanej forme (smiech). Teraz diváci pri nás toľko neskáču, viac stoja, premýšľajú, a pod.
Miro: Na druhej strane ľudia veľmi dobre reagujú na nové veci pri konci setu. Celé sa to uvoľní a je to živšie než predtým, keď sme ešte tieto veci nehrali.
Pavel: Podľa mňa časom zisťujeme, že je ťažké stáť si za svojou hudbou. Človek spraví nejaký pohodový song a musí sa stotožniť s tým, že hrá pokojnejšiu hudbu. Takže sa skôr snažíme si to na pódiu užívať, stáť si za tým, čo sme spravili, odohrať to čisto. V prvom rade si teda chceme koncert užiť a to, či si ho užíva i publikum, už nás až tak trápiť nemusí.
Miro: Dalo by sa to ešte viac zjednodušiť, tým by sme si koncert užívali ešte viac (smiech).
Pišta: Stále nás totiž dosť zamestnávalo to, aby všetky zvuky fungovali, aby sme stihli všetko prepnúť do správnej polohy, aby každý nástroj hral tak, ako má, atď. Pri predošlých koncertoch som ani veľmi nemal čas sledovať reakcie ľudí. Teraz to proste len hráš, môžeš tam urobiť niečo inak, čiže máme vytvorený len taký základ, do ktorého sa dá viac pracovať naživo. To mi momentálne vyhovuje najviac.
Je zvláštnym paradoxom, že robíte pohodovú, jednoduchú, ako keby obyčajnú hudbu, ale hudobná tlač vás pasuje za jednu z najoriginálnejších kapiel Slovenska a prízvukuje, že nič také, čo produkujete, u nás neexistuje. V čom teda spočíva vaša jedinečnosť?
Pavel: Na Slovensku je málo popovo soulových albumov. Ak nepočítame Anitu Soul, je tu komunita ľudí, zbožňujúca jazz, soul a funk, tá je však dosť vyhranená. My sme preniesli soulom "šmrncnutý" album do alternatívneho prostredia, čo je pre túto komunitu celkom novinka a ešte celkom nevieme, ako na to ľudia budú reagovať. Obe strany, my i oni, sa zatiaľ oťukávame, či to bude úspešne fungovať.
Pišta: Jednoducho nemôžeme vydať dva rovnaké albumy za sebou (smiech). A hlavne medzi predošlým a aktuálnym albumom bol dlhý časový odstup.
A ako sa s dlhším časovým odstupom zmenil tvoj spev?
Pišta: Do nových vecí sa mi spieva jednoduchšie. Mali sme momenty, že sme museli do nejakého songu kvôli spevu trikrát zmeniť tóninu, len aby sa mi to dobre spievalo. Čiže sme si to urobili pohodlnejším spôsobom, ale nemám pocit, že sme spev o niečo ochudobnili. Ak to tam niekto takto cíti, potom cíti dobre.
Mne sa páči, že angličtinu nepoužívate kvôli tomu, aby ste prerazili v zahraničí, ale preto, lebo sa tam nič iné okrem nej nehodí a výsledok je skvelý.
Pišta: Sme radi, že to takto vnímaš, lebo presne o to nám ide. Anglický spev je náš ďalší nástroj.
Miro: Neviem si v našej hudbe predstaviť slovenčinu. To by sa nám úplne bilo. S angličtinou je to paradoxne ľubozvučnejšie.
Pišta: Aj po rytmickej stránke je to tak. Celá hudba, na ktorej sme vyrástli, je po anglicky. A je jedno, či pochádza zo Škandinávie, USA alebo Anglicka. Rytmika trackov a spevu je neslovenská.
Viete sa stotožniť s tým, ak niekto povie, že ste zahranične znejúca kapela? Resp. asi je lepšie byť výnimočný na Slovensku než priemerný v zahraničí.
Pavel: Veľmi neriešime, čo a kto je na Slovensku. Sme Európania (smiech). Asi je to klišé, ale hudba je univerzálna záležitosť. Prerazenie v zahraničí môže byť zavádzajúce. Nedá sa to naplánovať. Ak sa to nestane, nič sa nedeje. Ak sa to stane, budeme len radi. Ale zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, aby sa to mohlo stať. Bariéry okolo Slovenska sú vysoké, hrubé a široké.
Pišta: Podľa mňa nikto, kto tu dnes je, sa nezaujíma o hudbu z Turecka alebo Tadžikistanu. Na západe je obrovská konkurencia.
Pavel: Export hudby zo Slovenska je tak mizivý, že to sami nedokážeme. Možno by nám pomohli streamy alebo sociálne médiá, ale je to skôr o šťastí. Musel by prísť človek, ktorý by to niekam posunul.
Možno by vám pomohol nejaký nápaditý klip.
Pišta: Chystáme sa ho urobiť. Zatiaľ si nevieme vybrať song.
Miro: Sme radi, že máme platňu a turné. Klip príde až v ďalšej vlne.
Pišta: Myslím, že veľa ľudí tento album začne vnímať až po vydaní klipu. O to viac nás však teší, že na I Don't Think So máme oveľa viac reakcií než na hocičo, čo sme doteraz spravili. Ľudia nám písali správy, lajkovali, pozerali si naše profily, atď. s tým, že ich naša hudba baví. Nie je to masová záležitosť, ale je super, že stále tu sú ľudia, ktorí nepotrebujú cool vizuál a našli si nás sami.
Nemáš niekedy taký nápad, ktorý by sa viac hodil napr. k FVLCRVM (Pištov elektronický sólo projekt, pozn. red.) než k Nvmeri alebo naopak?
Pišta: Áno, deje sa to. Na platni sú dva alebo tri tracky, ktoré som mal pre FVLCRVM, ale boli v nich nápady, ku ktorým by sa viac hodili živé nástroje. Obidve telesá sú dnes podľa mňa viac prepojené než predtým. To je na tom výborné. Bavia ma obidva prístupy, vyrábať veci sám aj s chalanmi. Mne inak dosť chýbal živý nástroj, pretože som pôvodne viac gitarista než klávesák. Je pre mňa jednoduchšie skladať songy s gitarou. Aj keď na druhej strane som vyrástol na hudbe, ktorá bola klávesová. Sú to pomiešané svety.
Rocková komunita ťa asi neberie ako svoju súčasť.
Pišta: To asi nie (smiech).
Treba si však uvedomiť, že gitara má oveľa širšie pôsobisko než je rock alebo metal. Zoberme si ako príklad Princea.
Pišta: Presne tak. A neviem, či je Prince vnímaný ako rocker. Kam ho však žánrovo zaradíš? Má obrovské množstvo platní. Všetci vedia, že ide skôr o "čiernu" hudbu, viac soulovú, ale rockový vplyv naňho bol tiež veľmi silný. Používal aj veľa nástrojov, čo ma veľmi baví a v tomto smere sa s ním stotožňujem. Rád počúvam a vyrábam veľa žánrov a chcel by som ich skúsiť čo najviac. Motivácia pre mňa je to, že môžem robiť veľa vecí inak. Aj keď viem, že na začiatku je to možno odsúdené na neúspech, ale potom to funguje.
Je možné pretaviť to množstvo vplyvov aj do tvorby FVLCRVM?
Pišta: Myslím, že sa to už deje. Keď som bol v jednom rakúskom rádiu na rozhovor, tak sa ma moderátor pýtal, či sa chcem ustáliť v jednom žánri. V klubovej hudbe je pár žánrov, ktoré sú obľúbené, ale snažím sa, aby bola moja tvorba rôznorodá a ponúkala viacero zvukov. V širokom meradle je mi to na škodu, lebo ak jedným trackom oslovím nejakých fanúšikov, ďalšou vecou ich možno trochu sklamem. Bohužiaľ to inak robiť neviem.
Stále tam však necháš svoju vlastnú pečať.
Pišta: To je jasné, sám seba neviem zaprieť. Vždy to budeme my, resp. ja.
Čo mi vieš povedať o svojich ďalších hudobných aktivitách?
Pišta: S kamarátom Jimmym Pé sme rozbehli podcast, do ktorého vyberáme takéto žánrovo nezaraditeľné skladby, robíme rozhovory s domácimi umelcami apod. Teraz v lete to stagnovalo kvôli tomu, že Jimmy vydal EP a nám vyšiel album, ale chceme v tom pokračovať, hoci ide o menšinovú záležitosť. Mám pocit, že to dáva zmysel.
A uživí ťa hudba?
Pišta: Už rok sa mi to darí. Nerozmýšľam cez peniaze, skôr sa snažím prežiť aj cez záležitosti ako je hudba do reklám. Vždy však vypustím vec, za ktorú sa nehanbím. Nemyslím si, že podliezam latku len preto, aby som zarobil. Zatiaľ som mal šťastie, že som urobil v pohode veci aj pre komerčnú sféru.
Čiže ak by sa ti naskytlo urobiť niečo proti svojej srsti, tak by si do toho nešiel.
Pišta: Určite nie. No je predo mnou jedna veľká vec, ktorá súvisí s tým, že som s FVLCRVM urobil jednu spievanú vec a tie pochopiteľne zaujmú viac než inštrumentálne. Sú tu nejakí ľudia, ktorí chcú, aby som toho urobil viac. Je to pre mňa niečo nové a iné, stále však nekomerčné, takže to asi skúsim.
Zostávajúce koncerty Tour de ♧
3. 10. - Brno, Kabinet Múz
6. 10. - Liptovský Mikuláš, Diera do sveta
7. 10. - Trenčín, Klub Lúč
14. 10. - Žilina, Stanica
17. 10. - Bratislava, Ateliér Babylon - predpredaj vstupeniek
20. 10. - Budapešť, A38
26. 10. - Plzeň, Pod Lampou
27. 10. - Praha, Café v lese
3. 11. - Olomouc, 15 minut club
10. 11. - Trnava, Malý Berlín
Prečítajte si: Kandidát na album roka: Nvmeri k perfekcionizmu pridali nový zvuk aj štipku humoru
Album I Don't Think So nájdete na Bandcampe, kde sa dá objednať aj na vinyle alebo CD s dvomi bonusovými skladbami. Fyzické nosiče sú v predaji aj na koncertoch. Nahrávku môžete streamovať na Deezeri a ďalších hudobných službách.
Autor: Marek Danko
Foto: Patrícia Kvasňovská
