Edúv Syn a Fvck_Kvlt prišli pred rokmi s konceptom "trap je nový punk" (názov jedného z EP Edúvho Syna). Medzitým ho sarkasticky doplnil Viktor Ori z post-hardcoreových Shallov parafrázou "grunge je nový trap" a dnes tu je enkláva nových hladných svoriek z garáží, ktoré pripomínajú punkáčov "kedysi", len ich extravagancia nespočíva vo farebnom číre na hlave.

Záplava týchto mladých a nových kapiel medzitým prepísala celú rovnicu na "Punk je nový punk" a opäť raz eklekticky a dejinne potvrdila aj starú známu frázu, že rovnako stále nie je mŕtvy. Stoja za nimi staré ideály a témy, ale aj úplne nové a čerstvé, ktoré musí riešiť dnešná mladá generácia. Aj slepý si už musel všimnúť, že rovnako ako v spoločnosti, tak aj v kultúre sa dejú tektonické pohyby, ktoré ju zrkadlia. A že je to zrkadlo riadne zasrané od špiny. Až tak, že ho máte chuť rozbiť.

A presne tak kapely ako Pipesh, Pohroma, Pexsexo, Blve Velvet, Diptych, Les Myzérables a mnoho ďalších znejú… Ako keď niečo rozbijete. Títo mladí muži a ženy neprinášajú do kultúry iba novú vlnu so starým obsahom, ale aj novú vlnu s úplne novým obsahom. Túto scénu netvoria iba hudobníci a hudobníčky, ale DIY umelci a umelkyne, ktorí/é sa venujú fotografii, výtvarnému umeniu, písaniu, blogovaniu, nakrúcaniu videí / filmov, módnemu návrhárstvu, šperkárstvu a v neposlednom rade hromada fanúšikov a fanúšičiek. Scéna, kde si všetci podávajú ruky a sú kamoši a kamošky. To chceš!

OK, asi to celé trochu idealizujem, ale tento pátos tu skutočne cítiť a je to naozaj fajn. Nechcel som sa tu hrať na toho, kto vie a vidí niečo viac, preto som oslovil človeka zvnútra tejto scény, ktorá je už nejaký čas fenoménom a rozhodne by sa nemala ignorovať. Prečítajte si rozhovor zo srdca tohto pohybu spodných vôd kultúry s gitaristom, spevákom, textárom a skladateľom kapely Pohroma, Adamom Jakabom.

Zdroj: Ondrej Bazelides

Súčasná mladá punková scéna mi pripomína tú kedysi, len s tým rozdielom, že je úplne iná. Čím podľa teba na pôvodné punkové hnutie nadväzuje a čo naopak prináša nové a inovatívne? Hudobne a možno aj ideologicky.

Každá doba mala svoj kolektív, ktorý videl v spoločnosti nejaké trhliny. Väčšina ľudí však nad tým iba kývla hlavou. Je to podľa mňa spoločenský kolobeh a tie misky váh, na ktorých všetci stojíme, nie sú nikdy vyrovnané a ani neboli. Ono sa to strieda. Myslím si však, že byť nasilu výnimočný už nie je výnimočné. Dosť často býva pravidlom, že práve to, čo by malo byť zaujímavé, postupom času bledne. Najväčšou výsadou v súčasnosti je nesplynúť svojou výnimočnosťou v mori výnimočných.

Narážaš asi na uniformitu toho, čo malo byť neuniformné? Alebo čo presne máš na mysli "morom výnimočných"?

No... Je to taký protiklad. Ľudia si myslia, že keď skáču vyššie do luftu ako ostatní, tak sú viac tým, čím chcú byť. Akonáhle však skáču do výšky všetci, stráca to efekt. V podstate je to furt ten istý príklad, len sa inak počíta vzhľadom na okolité situácie a vymoženosti našej doby. Dnes, keď sa predávajú tričká v obchodoch už roztrhané len preto, aby to bolo cool, chápeš... To o tom celom svedčí.

Myslím, že úplne chápem. Povedz mi, na akej hudbe si vyrastal. Aké kapely ťa priviedli k tomu, čo robíš dnes?

U nás doma to nebolo bohvieako alternatívne a cool. Skôr sa občas pustili nejaké skvosty folklórnej hudby z rádia, keď hrali pesničky na želanie pre jubilantov (shoutout to Regina), ale otec mal Feliciu s kazetovým prehrávačom, kde keď pustil kazetu, tak tam hrala Edna alebo Omega. To boli také šlágre jeho mladosti. Neskôr v puberte som bol basic fanúšik Nirvany a celej seattleskej scény. Pri počúvaní skladby School z albumu Bleach som si povedal, že chcem hrať na gitare.

Ak by som mal vymenovať niektorých interpretov, pri ktorých som si uvedomil, čo vlastne chcem robiť, tak zásadné veci, ktoré som si vždy "hmkal" a hľadal k nim akordy, boli od Johna Fruscianteho. Asi každý gitarista, ktorý sa rozišiel s frajerkou, prešiel behom týždňa touto fázou, haha. Niandra Lades and Usually Just a T-shirt, Shadows Collide with People či The Will to Die sú pre mňa jeho najzásadnejšie albumy.

Neskôr, keď som už bol na konzervatóriu, ma veľmi ovplyvnil Astor Piazzolla. Bol to autor, od ktorého som hral veľa vecí. Bol to v mojich očiach absolútne iný človek, ktorý robil veľmi, ale veľmi inú hudbu a v podstate s rovnakým prístupom ako ja. A tá paralela medzi profesionálnosťou a skutočným autentickým dojmom pretrváva dodnes. Nebojím sa byť buran a ukázať tým krásu danej podstaty. To je pre mňa nejaký osobný vrchol pre umelca.

Čo si študoval na konzerve? Pokračuješ v štúdiu hudby na škole aj teraz? Nakoľko je pre teba hudobné vzdelanie dôležité v ležérnom žánri, akým je v očiach väčšiny ľudí punk?

Študoval som hru na klasickej gitare v Košiciach, kde ma to dosť spojilo s veľkou komunitou orchestrálnych hráčov a šikovných ľudí z rôznych odvetví umenia. V Košiciach sa to vždy prepájalo. Musím spomenúť môjho učiteľa gitary Petra Tótha, ktorý ma sprevádzal počas štúdia a bol veľkou pomocou a pozitívnym človekom. Vďaka jeho cvičeniam na gitare vznikla skladba Tiket do Ameriky, ktorú máme s Pohromou. Celkovo pobyt na konzerve je školou života pre mnoho hudobníkov, kde zistia, či to, čo chceli, je stále ich priorita alebo len túžba z minulosti.

Teraz som sa zaradil medzi pracovnú triedu. Chcel som ísť na vysokú školu, ale zmenili sa mi plány a radšej som sa osamostatnil. A k otázke, či je relevantné byť študovaný v punku… Hm, mať školu s týmto zameraním, akým potom chceš ísť ďalej, je určite pekné plus, ale nie je to nevyhnutné. Oveľa viac je podstatná vôľa to robiť nezištne a pre osobnú radosť.

Ako vnímaš budúcnosť Pohromy? Zdá sa mi, že nemáte žiadnu oficiálnu nahrávku. Chystáte sa na niečo?

EP, ktoré máme vonku, je už v dnešnej dobe celkom neaktuálne. Pracujeme na tom, aby sme mali koncerty a v lete nový materiál. Chceme album, ale o tom inokedy. V dobe, keď si to človek vie nahrať aj doma, je najťažšie niečo vymyslieť.

Čo potrebuješ k tomu, aby si niečo vymyslel?

Nemám žiadnu schému, ale to, čo chcem, aby bolo, musí byť svojím spôsobom mozgojeb. Jednoducho hádžem hrach o stenu, kým z toho nie je polievka.

Čo teraz počúvaš za hudbu?

Úprimne, toto je otázka, ktorú sa často pýtam ľudí aj ja sám. Veľmi ma fascinuje poznať, akú hudbu počúvajú ľudia, keď im je smutno alebo keď im je fajn. Ja osobne mám rád buď zábavno-humornú stránku hudby, alebo konštruktívne nahnevanú. Tá nahnevaná kritika tunajších raperov a hardcore kapiel po celom svete! To je niečo, čo ma dokáže hecnúť do vykonávania dobra v mojom ponímaní.

Potom mám taký tajný šuflík v mojej hudobnej knižnici, kde je veľa funku a maďarskej svadobnej hudby. To je "umca-umca" každý jeden track. Ak by som to nebol ja, povedal by som, že to je nevkus a že je to absolútne trápne. Lenže tá hudba ma sprevádza od detstva, pretože môj otec pochádzal z maďarskej rodiny a svadby boli výraznou súčasťou života, keďže som mal veľa sesterníc z jeho strany. Takže občas počúvam tú maďarskú svadobnú hudbu. Lagzi Lajcsi, Zámbó Jimmy, MC Hawer… No nielen to! Stále mám najradšej veci typu Soul Glo, Gulch, Scowl, Squid, Shame či Idles.

Prečo ste si ako názov kapely zvolili slovo Pohroma?

Pohroma preto, lebo keď sme sa schádzali v skúšobni, tak cestou do nej na chodbe vždy niečo veľmi smrdelo. Nemali sme poňatia, že okolo nás sú byty pre sociálne znevýhodnených ľudí. Naše prvé skladby tým pádom vznikali za veľmi zaujímavých podmienok, ťažkého vzduchu, slabého svetla a stiesneného priestoru. Napriek tomu to bola skúšobňa, ktorá bola tou najlepšou v mojom živote! A teraz si už presne nespomínam, kto v ten moment povedal, že to je pohroma. Prišlo nám to dosť vtipné a trefné pre názov nášho projektu.

Ako vnímaš súčasnú politickú situáciu na Slovensku? Tiež je to celkom pohroma. Snažíte sa ako kapela na ňu nejak reagovať?

Myslím si, že je jednoznačné, na akej strane brehu stoja ľudia, čo majú pozitívnu iniciatívu a ľudia, čo ju majú opačnú. Nejak priamo riešiť tú problematiku by obyčajný smrteľník nezvládol. Jediné, čo sa dá robiť, je ísť príkladom vo svojej bubline. Za seba môžem povedať, že som stratil nádej po posledných voľbách a odvtedy už nemôžem ďalej sledovať situáciu v slovenskej politike. Napriek veľmi negatívnym predpokladom sa stále snažím s ľuďmi na Slovensku držať spolu.

Je to jeden z dôvodov, prečo si v Brne?

Áno.

Láka ťa v hudbe robiť aj mimogitarové projekty? Aký je tvoj vzťah k elektronickej hudbe alebo napríklad k rapu?

Určite mi hudbu nedefinuje len jeden nástroj. Čo sa týka elektroniky, tak mám v zbierke pár syntetizátorov. Kedysi dávno som chcel mať stenu z modulárov, ťahať káble a robiť amen break, breakcore. Rap som si znovu obľúbil, ale môj výber je veľmi malý. V podstate celkovo prácu s DAW (Ableton, Max, Renoise) mám v praxi, ale najviac ma baví skôr ten zvuk nejako opravovať a mixovať. Viem si to predstaviť ako job. A robiť niečo mimo gitarovky mám určite v pláne, len si nie som istý, či to zostane len pri hudbe.

Čo konkrétne mimo hudby máš na mysli?

Hudba určite nie je jediné miesto, kde sa viem mentálne vybiť. Keď hovorím o mimohudobných projektoch, mám na mysli rôzne umelecké formy alebo aktivity, ako napríklad divadlo, film, literatúra alebo dokonca aj scénografia. Nechcem sa pozerať na umenie separátne. Vidím veľa spojitostí a spoluprác medzi rôznymi spôsobmi vyjadrovania myšlienok alebo posolstiev.

Napríklad muzikál na Slovensku je biedny, verím, že ľudí by bavilo navštevovať takéto kultúrne formáty. Určite by ma bavilo skladať hudbu k muzikálu, ktorý by nebol len o povrchných témach, alebo spraviť niečo v oblasti scénografie. V tom vidím veľký potenciál. Navyše dnes, keď sa technológia úplne zmenila, by mohla obyčajný slovenský muzikál oživiť. Možno to znie divne v súčasnej dobe, ale opera nebola vždy iba honosnou udalosťou pre bohatú šľachtu. Vznikalo to podľa môjho názoru v podobných podmienkach ako D.I.Y. Varujem sa vyjadrenia, že je to z ulice, ale inak to povedať neviem.

Máš nejaké obľúbené muzikály a opery?

Opera Buffa je forma, ktorá mi príde ako najviac prístupná mojim očakávaniam. Napríklad Rossiniho komédie ako L'Italiana in Algeri alebo La scala di seta. Nie je to veľmi častý jav, keď sa niečo také objaví v dostupnej forme pre bežných ľudí. Prvotný impulz, prečo sa tým vôbec zaoberám, bol ten, že operné diela Verdiho boli viac medzi ľuďmi. Riešili problémy, ktoré sa ľudí týkali, a vznikala okolo toho aj aktivita, ktorá mala aj nejaký politický vplyv. To je niečo, čo dnes nie je bežným javom mimo HC punk a DIY komunity vo všeobecnosti.

Mnoho pedagógov, ktorí vyučujú klasickú hudbu, má tendenciu tvrdiť, že to, čo sa dnes odohráva v spoločnosti, je len predzvesťou nejakého fatálneho konca v podobe paródie kvalít minulosti. Podľa môjho názoru presne takéto veľké veci ako vznik opery a následná digitalizácia nám priniesli kompaktnosť týchto možností. Inak povedané, tie drahokamy už nie sú len v divadle a v koncertných sieňach, ale môžeme ich mať aj doma.

A ako vidíš vývoj hudby spätej s aktivizmom a reflektovaním spoločenského diania v budúcnosti? Kam sa uberá punk? Je podľa teba stále čo objavovať alebo je to iba o eklektickom pohybe v kruhu? Možno špirála? Prepáč, že si odpovedám sám…

Bolo by to zbytočné definovať v predstihu, keďže je to v našich kruhoch vždy veľmi spontánna reakcia. Kultúra je súčasťou toho, čo sa tu deje. Vždy to má nejaký dopad. Väčšinou je ukazovateľom danej situácie. Len aby nedošlo k nedorozumeniu, nejde len o punk. Je to hlavne o fungovaní v rozmedzí ľudských fundamentov. Veď človek je sociálny tvor. Umenie je potom tá vec, pri ktorej sa ľudia zídu ako banda domorodcov a trávia spolu čas zdieľaním niečoho, čo to umenie prináša. Napriek rôznym boomom nových žánrov je to stale tribe záležitosť a je nutné, aby to bolo ľudské. Stroje sú o krok vzad za človečinou, ktorá je oproti nim nepredpokladateľne hlúpa a spontánna.

Súčasťou článku je aj galéria analógových záberov od mladého fotografa Ondreja Bazelidesa, ktorý svojimi fotografiami mapuje scénu, ktorej súčasťou je aj kapela Pohroma. Viac z jeho práce si môžete pozrieť na jeho Instagrame.

Autor: Renat Khallo

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.