Americký raper Astronautalis si neúnavným koncertovaním a strhujúcou energiou v Európe postupne vybudoval základňu oddaných fanúšikov. Jeho jedinečný prístup k hip-hopu, ovplyvnený rockom aj neo-folkovým pesničkárstvom, korunujú majstrovské freestyle-ové schopnosti.

Počas koncertov na poslucháčov valí jednu salvu presne mierených slov za druhou, s vtipom a rýchlosťou, akú mu môžu slovenskí raperi len závidieť. V rámci aktuálneho európskeho turné opäť zavítal aj do Bratislavy (a tiež do Košíc), kde sa s nami v rozhovore podelil o informácie o novom albume aj  inšpiratívne kultúrne tipy.

Počas tohto turné prechádzaš do väčších priestorov – u nás z Obludy do U Očka, v Prahe rovno do Lucerny, ako sa ti to podarilo?  

Myslím, že ľudia na nás proste len začali viac chodiť, čo je super. Nemáme ani nový album alebo tak, ale ľudia prídu a povedia aj svojim kamošom. A je to vzrušujúce, obzvlášť tá Lucerna, ktorá je obrovská a bol som dosť nervózny či ju vôbec naplníme, keďže je omnoho väčšia ako klub 007, kde sme hrávali doteraz. Ale sú to vzrušujúce zmeny.  

Mení sa nejako tvoj prístup ku koncertom vo väčších priestoroch?  

Asi najviac sa mení spôsob, akým vystupujem – hrať na veľkom pódiu umožňuje veľa pohybu a hoci aj bez toho som dosť fyzický performer, takto si môžem dovoliť ešte viac sa stratiť v hudbe, namiesto sledovania vzdialeností na malom pódiu, ak nechcem lakťom vrážať gitaristu alebo tak. Takže väčší priestor otvára väčšie možnosti.  

Koncertuješ po celej Európe, aké sú hlavné rozdiely, ktoré vnímaš medzi turné v USA a tu?  

V USA je omnoho ťažšie začať s koncertovaním, keďže kluby platia umelcom veľmi málo alebo vôbec, a začínajúcim kapelám tak negarantujú žiadne peniaze, len ak prídu ľudia. Čo je ťažké, keď človek začína a ešte nemá svojich fanúšikov. Ďalšia vec je, že americké kluby sa o teba moc nestarajú, nedajú ti večeru, miesto na spanie, nenachystajú raňajky... to všetko je pre Európu viac-menej štandard.

Odhliadnuc od tohto rozdielu v komforte, americké publikum chodí na koncerty hlavne zaspievať si svoje obľúbené songy, na kapely, ktoré už poznajú. A Európania chodia aj objavovať novú hudbu, ako napríklad v tej 007 v Prahe, sledujú, čo sa tam deje, nechajú si odporučiť aj neznámu vec. Kdežto Američanom chýba takýto vzťah k hudobným klubom, že by dali na odporúčania barmana, že nejaká nová kapela naozaj stojí za to... Čo je škoda.  

Hlavne, nech to ľudí baví

A jazykovú bariéru nevnímaš? Čo myslíš, že ľudí ťahá k tvojej hudbe, aj keď možno nerozumejú tomu, o čom hovoríš?  

To neviem a vždy to pre mňa bola tak trochu záhada, aj v Amerike. Lebo fakt rapujem dosť rýchlo, čiže je dosť Američanov, ktorí počúvajú moje albumy a netušia o čom rozprávam, len sa im páčia tie rytmy alebo beat... A to je úplne v poriadku, ak by som chcel, aby sa ľudia sústredili na moje texty, napísal by som knihu. Je to hudba, takže by to malo byť viac, než len o slovách. Kým sa ľuďom moja hudba páči, je mi jedno prečo. (smiech) Som s tým okej, kým sa bavíš a užívaš si to, som spokojný.  


Zachytila som, že si nedávno bol unesený... (video nižšie, pozn. red.)

Áno, tým najpríjemnejším spôsobom. Pár skvelých českých umelcov z Ústí nad Labem sa rozhodlo, že chcú urobiť video a ukázať mi nejaké veci v ich regióne, ktoré by som normálne nevidel. To je ten problém s koncertovaním, že len hráš, ideš do hotela, dáš si raňajky, ideš do ďalšieho klubu, hráš a zase hotel, a nič moc iné nevidíš. Takže bolo naozaj príjemné vidieť nejaké hrady a strašidelnú baňu a takéto veci, bolo to fakt cool.  

Takže takéto spoznávanie krajiny, v ktorej hráš, sa nedeje moc často?  

Väčšinou vidíš skôr mestá, je ťažké sa dostať ozaj niekam von, krajinu vidíš hlavne z okna dodávky. Ale ak prídeš skôr, tak sa môžeš túlať a hlavne prvé dve európske turné som to robil, vôbec som nespal, večer sme hrali, pili do rána a potom som sa donútil vstať o ôsmej a šiel som sa prejsť mestom, objavovať. To prvé turné bolo šialené, brali sme to tak, že sme prvýkrát v Európe a nevedeli sme, či sa nám to ešte niekedy podarí, tak sme si to chceli užiť, vôbec sme nešetrili, jedli sme samé dobré veci, užívali si. A potom tu je niekoľko miest, ktoré som spoznal naozaj dobre, ako Berlín, Praha, Budapešť, kde mám aj kamošov a vždy sa snažím koncerty plánovať tak, aby som s nimi mohol byť. Ale inak hlavne koncertujem, koncertujem, koncertujem a robím si zoznam gaučov, na ktorých môžem prespať raz, keď budem mať voľno, tak za päť rokov. (smiech)  

Toto turné teda ešte nie je k novému albumu, chystáš ale nejaký nový materiál?  

Áno, aj z neho niečo už hrám na koncertoch a v júli pôjdem do štúdia do lesa a spravíme nový album, už sa toho neviem dočkať. Nerád chodím do štúdia už so všetkým nachystaným, mám rád, keď sa ku mne pridajú moji kamoši a sledujem, ako sa moje skladby vďaka nim menia a posúvajú. Takže teraz mám dosť dobrý pocit z toho, kde som, mám hotových asi tak 70% albumu, niektoré skladby sú kompletne hotové, iné sú len nápad a trocha bicích, ale takto k tomu rád pristupujem, mať koncept a tému albumu celkom jasnú a zvyšok voľnejší, otvorený podnetom od spoluhráčov.  

Pri tvojich improvizačných schopnostiach to pôsobí, že pripraviť nový materiál musí byť hračka. Aký je tvoj tvorivý proces, zvykneš len tak freestylovať?  

Tak trochu, pri novom albume sa snažím o zmenu, lebo posledné dve nahrávky som si proste sadol a pracoval a preto sú tie veci vždy také precízne, rýchle a zahustené textom. A teraz sa tomu snažím nechať trochu viac priestoru na dýchanie, takže vlastne prvý raz používam aj freestyle. Asi tak päťkrát freestylujem na jednu skladbu, potom si to vypočujem, vezmem rôzne časti a trochu ich pretvarujem, prepíšem. Takže je v tom taký oveľa voľnejší pocit a je to pre mňa veľká zmena, pretože som zvykol byť ako nejaký sochár, tesajúc skladbu kúsok po kúsku, ale je to zábava. Je to zmena a je to strašidelné, ale tak je to dobre.  

Darí sa ti skladať nové veci aj na turné?  

Nápady na pesničky prichádzajú stále, inšpirácia pre texty je všade, lebo toho človek toľko vidí. Hlavne keď chodíš na turné ako my, že sa stále s niekým stretávaš, tráviš čas s ľuďmi, bývaš u nich doma, nie je to len priama linka koncert-hotel-koncert, ale sme veľa v kontakte s ľuďmi. A vždy je tu okolitý svet, aj keď sa len zastavíš na benzínke, vidíš niečo vtipné, alebo bozkávajúci sa párik na ulici, inšpirácia tu je stále. A s textami je to ľahké, hudba samotná je ťažšia, lebo na turné so sebou zväčša nemáš všetky potrebné nástroje.    

Rap inšpirovaný klasickými sonetmi

Inšpiruje ťa pri tvorbe napríklad aj práca s jazykom v poézii?  

Jasné, chodil som na divadelnú univerzitu a jedna z vecí, čo ma najviac v živote ovplyvnili, bolo, keď sme v treťom ročníku brali Čechova a Shakespearea. Vždy sa mi páčili, ale nijako špeciálne, no tu sme mali skvelú profesorku a ona s nami preberala skladbu diel, ich rytmus a prízvuky a ukázala nám, ako Shakespeare písal jambickým veršom, ale stále porušoval jeho pravidlá. Nedrží sa jambického verša prísne a existuje taký kód v jeho práci, že keď si vezmeš napr. prvých 10 veršov monológu Byť či nebyť z Hamleta a vyznačíš v každom verši bod, v ktorom Shakespeare porušuje pravidlá jambu, tieto slová ti dokopy dajú perfektnú sumarizáciu. A to sa dá spraviť s čímkoľvek, čo napísal, a keď sa dozvieš takéto veci, je to šupa. Buď to spravil úmyselne a je génius, alebo sa mu to podarilo náhodou a je génius.

Ale pamätám si, ako som sa toto dozvedel a zrazu som si uvedomil, že hoci som písal rapy už roky, že musím pracovať omnoho tvrdšie, že ešte nič neviem a musím zamakať. Takže Shakespeare mal na mňa veľký vplyv a ešte starý jezuitský básnik, Gerard Manley Hopkins, to je skvelý, skvelý básnik, ktorý ma fakt ovplyvnil. Mám naozaj rád starších básnikov pre ich pozornosť voči detailom a štruktúre, súčasní básnici opúšťajú štruktúry a je to taký "veľký punk" a "veľké umenie", akože nepotrebujú pravidlá... Mám radšej napríklad staré talianske sonety, pre rap je dôležitý rytmus a kadencia, takže čo sa týka inšpirácie, funguje to omnoho lepšie.  


A momentálne ťa aké diela či autori ovplyvňujú?  

Spisovateľ, ktorý je súčasťou všetkého, čo robím, je Mark Helprin, americký autor, od ktorého som sa naučil veľa o práci s jazykom, jeho štýl je veľmi kvetnatý a hutný. A nedávno som čítal knižku Ragtime od L. W. Doctorowa, ktorá bola napísaná v 70. rokoch o 20. rokoch v Amerike a je to krásna, naozaj úžasná kniha so skvelým jazykom.

A k tomu počúvam veľa hudby z Juhu, kde som sa narodil a vyrastal. Moja rodina je veľmi južanská, otec je z Texasu, mama z Kentucky, ja som sa narodil vo Virginii a vyrastal na Floride a som veľmi južanský človek, hoci už 7 rokov žijem inde. A mám pocit, že som zažil dosť času na Juhu aj mimo neho na to, aby som o ňom mohol spraviť album. Že som dosť blízko na to, aby som ho miloval a mám dosť odstup na to, aby som mohol byť aj kritický. Jeden americký režisér, Jeff Nichols, nedávno spravil o Juhu skvelý film Mud, jeho dvoma predchádzajúcimi filmami Take Shelter a Shotgun Stories som bol posadnutý. Lebo častokrát filmy o Juhu ukazujú Juh ako to najlepšie starosvetské miestečko na zemi, alebo naopak to najhoršie miesto pod slnkom a myslím, že obe sú zjednodušovaním, je to omnoho zložitejšie. A páči sa mi, ako Nichols Juh ukazuje naraz ako zvláštne, temné ale tiež krásne a úžasné miesto, to ma dosť ovplyvňuje. A tiež počúvam kopu jazzu z New Orleans a južanského gangsta rapu.  

Nedávno si dal na voľné stiahnutie niekoľko skladieb, čim si oslávil získanie práv na svoje skladby od vydavateľstva. Čo to pre teba znamená?  

Je to veľká vec, väčšine muzikantov sa to nikdy nepodarí, ani takí The Beatles nevlastnia práva k svojim veciam, takže je to fakt skvelé. A navyše je tu tá skutočnosť, že ľuďom očividne záleží na mojej hudbe natoľko, aby si kúpili toľko albumov, koľko ma zaväzovala zmluva s vydavateľstvom. Byť hudobníkom alebo akýmkoľvek umelcom je život neustáleho sebaspochybňovania a mať takéto potvrdenie toho, že to má zmysel, od bandy neznámych ľudí, je veľmi, veľmi dôležité.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Marcus Junius Laws / Facebook

Súvisiaci interpreti: Astronautalis