V novembri pokrstila skupina Billy Barman svoj druhý album Modrý jazyk. Spolu s jeho vydaním sa kapela posunula ďalej od mystifikácie, no nemožno poprieť, že humor a prirodzenosť k nej neustále patria. V uvoľnenom rozhovore to lídri Jozef Vrábel a Juraj Podmanický jednoznačne dokázali.
Juraj: Sú dve verzie. Prvá, nepravdivá verzia, je tá, že po hlúposti, lenivosti a chľaste nám ostali modré jazyky. A pravdivá verzia je, že Damian Herb, ktorý nám robil vizuál k celému albumu, počul slová fialový jazyk v texte skladby Z okna vypadla, nejako sa mu to pospájalo v jeho grafickej mysli a uznal, že Modrý jazyk je ten správny názov. Vlastne navrhol, či by sme to nechceli.
Pôvodne sa rátalo s Hlúposťou, lenivosťou a chľastom?
Jozef: Myslím si, že nie. My sme to zverejnili vlastne len z toho dôvodu, aby sme vypustili nejakú informáciu o novom albume, aby bolo o čom špekulovať. V podstate sme to mali ako takú nosnú tému, o čom by ten album mal byť, no od začiatku nám bolo jasné, že tie slová sú taká lopata, že sa tak nemôže volať. Bolo by to strašne na rovinu.
Juraj: Tie texty sú často o nočnom živote a ten je často spájaný s chľastom a následne rannou lenivosťou, a keď toto praktizuješ, tak po roku príde aj hlúposť.
Jozef: Hľadali sme nejaké slovo alebo slovné spojenie, ktoré by poeticky vystihovalo taký ten dekadentný, neviazaný a nikam nevedúci nočný život. Mali sme viacero variantov a nakoniec nám s tým Modrým jazykom pomohol grafik.
Ešte pred vydaním albumu rezonovala aj kampaň o tom, že ho nevydáte, že končíte... Zaujímalo by ma, či to bol marketingový ťah alebo si naozaj niekto dal tú námahu toto stvoriť.
Jozef: Keď toho chlapca stretneme, tak mu zakrútime krkom!
Juraj: Presne tak. Zasran jeden!
Nový album je osobnejší – súhlasíte?
Jozef: Môžem vysloviť iba domnienku. Podľa môjho názoru sú Ďurove texty osobnejšie. Sú viac o ňom ako tie na prvom albume. Myslím, že písal viac o sebe, o svojom živote. Ja teda ani veľmi nie, ale snažil som sa nejako dostať do tej témy, ktorú sme si dali na začiatku.
Juraj: Ale napríklad skladba Traja je recesistická. Takže česť výnimkám.
Ktorá z nich je vám taká najbližšia?
Jozef: Som rád, že sa ľuďom celkom páči náš aktuálny singel Traja, lebo tam sme si predsa len neboli celkom istí, ako to prijmú. Jednak je to dosť popovo vyprodukované a zároveň ten text je tiež pomerne neštandardný. Ale myslím, že ľudia to zobrali úplne super, mám z toho radosť a mám tú pesničku oveľa radšej ako na začiatku. Je tam viacero dobrých trackov. Mám pocit, že sa takmer všetky podarili tak, ako sme si predstavovali. S niektorými sme sa natrápili viac, niektoré sme prekopávali od základov, napríklad Absint alebo aj pesnička Traja. Niektoré išli von hladšie, ale v zásade sme ich všetky dotiahli do takej formy, s ktorou sme momentálne spokojní. Nám sa páči, ako to celé hrá a ako to je urobené.
Spomenul si pieseň Absint. Významnú úlohu v ňom zohráva harfa, čí to bol nápad použiť ju? Je to vcelku netradičný nástroj.
Jozef: Rozmýšľal som, či by sme nedali niekde na album cimbal, ale zhodli sme sa, že asi už nie, že predsa tieto etno a ľudové motívy sme mali na starom albume a chceli sme sa posunúť aj zvukovo. Tak sme hľadali nejaký vhodný nástroj, pričom nebolo jasné, že bude použitý v Absinte. Pôvodne sme tú harfu zamýšľali použiť iba v pesničke Nový svet, ale potom sme ju skúsili dať aj do Absintu, kde v refréne boli iba gitary, tie sme nakoniec vyhodili a ostala iba harfa.
Počula som názory niektorých vašich fanúšikov, že s novými skladbami ste trochu zmäkli, už to nie je taká gitarovka ako predtým...
Jozef: To sme vôbec neriešili, absolútne. Neriešili sme, či majú byť gitary viac, menej alebo len trochu. Toto je absolútne prirodzený vývoj.
Juraj: Stačí, keď prídu na koncert a potom nech súdia, či sú tam gitary, lebo to koncertné prevedenie je predsa len úplne iné.
Jozef: Na môj vkus je to stále až príliš gitarové. Stále je to podľa mňa rock'n'roll. Chcel by som raz spraviť úplne "bezgitarový" album.
Beriete do úvahy aj názory fanúšikov a to, čo oni od vás očakávajú?
Juraj: Máme takú jednu nevydanú skladbu, volá sa Hana. A boli na nás vyvíjané tlaky aj zo strany fanúšikov a vážne sme nad tým uvažovali, či ju nahrať alebo nie, naozaj to bolo takmer na spadnutie. Ale tá skladba má nejaké muchy, ktoré nám vyslovene bijú do očí a skrátka sa nehodila na tento album. Je príliš gitarová (smiech).
Úplne kontrastná skladba oproti Hane je napríklad song Mama. Čo naň povedali vaše mamy?
Juraj: Skôr čo na to povedali naši otcovia.
Tak čo povedali otcovia?
Juraj: Že ako to, že som ti nič nepovedal? Vždy som ti niečo povedal...
Jozef: Ja som sa ešte s otcom o tejto pesničke nerozprával, ale určite sa ho na to spýtam. No hlavne sme v nej zase trošku mystifikovali, nemyslím si, že je to pesnička o našich rodičoch. Túto tému sme chceli spraviť tak všeobecnejšie. Hľadali sme tam také momenty, čo nám hovorili mamy, keď sme boli malí a potom tá kvázi pointa s tým otcom, ktorý nehovorí nič, to už je iba tak na odľahčenie.
Juraj: Bolo leto, chata Opalisko v Závažnej Porube a písali sme si to na papierik, že čo nám tie mamy najviac hovorili a potom sme vyberali, čo sa nám najviac hodilo.
Jozef: A boli sme dosť opití, keď sme to písali. (smiech)
Konkurenčný boj je dobrý a žiadaný
Väčšinu songov na vašom prvom albume produkoval Marek Rakovický. Teraz ste si ho za producenta vybrali tiež. Hral v tom rolu aj fakt, že sa dlhšie poznáte? V čom je jeho rukopis výnimočný?
Jozef: Jednak sa s ním poznáme dlho, robíme s ním od začiatku, nahrali sme s ním úplne prvé pesničky ako Introvert, Stano... A jednak si myslím, že je to veľmi plodná a obojstranne výhodná spolupráca. Marek je momentálne veľmi vychytený producent, ktorý má tak veľa roboty, že sme sa až báli, či to stihneme nahrať, ale nakoniec sme to zvládli. Veľmi nás teší, že ľudia oceňujú jeho prácu a má naozaj veľa ponúk a robí super veci. A preto sme radi, že máme uňho také to miesto, že mu môžeme zavolať a vždy si pre nás nájde čas. Rozumieme si aj ľudsky.
Na slovenskej hudobnej scéne sa vlastne takmer každý s každým pozná, je to skôr výhoda alebo prevažuje konkurencia?
Jozef: Poznáme sa všetci, ale samozrejme to neznamená, že spolu všetci chodíme na pivo. S niektorými sa zdravíme, s inými chodíme do krčmy. Isté rozdiely tam sú. Myslím, že to prostredie je dostatočne konkurenčné, pozeráme, čo robia iní a snažíme sa na to nejako reagovať. Niekto nahrá dobrý album, veď tento rok sa nahralo veľa dobrých albumov, tak sa snažíme nezaostať a dať aj my von niečo zaujímavé. Určite je dobré, keď je scéna kvalitná a keď sa vydáva veľa kvalitných albumov, prospieva jej to. Je super, že sa scéna kultivuje, ide kvalitatívne nahor. Takýto konkurenčný boj je podľa mňa dobrý a žiadaný. Nemyslím si, že by tu niekto robil nejaké naprieky a intrigy, takto to nefunguje. V zásade si držíme palce, sme na jednej lodi.
Kedy ste prestali riešiť vaše alter egá Milly a Vanilly?
Juraj: Myslím, že hneď po odfotení a prvom zverejnení sme to prehodnotili, ale museli sme s tým ešte nejaký rok - dva fungovať (smiech).
Jozef: To bol ten koncept prvého EP, keď sme boli len my dvaja. Bol to taký projekt, keď sme vystupovali pod týmito menami, taký momentálny fór, ale potom nám to už neprišlo vtipné. Vtipné je, že niektoré tieto informácie sa dostali aj do knihy Rocková Bratislava. Napríklad že my dvaja sme kamaráti od detstva...
Juraj: ... a stretli sme sa na kamiónovom parkovisku, keď sme cestovali po Európe.
Jozef: Baví ma, že vlastne nikto nevie, ako tá kapela vznikla, lebo sú okolo toho všelijaké čudné informácie.
Nechcete to dať na pravú mieru? Ako teda vznikla, keď nie v kamióne?
Jozef: No v skutočnosti to bolo na výletnej lodi v Karibiku (smiech).
Keď si to tak vezmete, možno práve tento humorný tón okolo vašej kapely prilákal mladšiu poslucháčsku základňu. Pre koho je teraz vaša hudba určená?
Jozef: No, už pre tých starších (smiech). Ale nie, neviem, toto veľmi neriešime. Ale som veľmi príjemne prekvapený, lebo teraz máme nový merchandising, predávame CD a tričká a deje sa to niekedy na osobnej báze, že to ľuďom odovzdávam, keď sú z Bratislavy. A už som mal zopár takých zákazníkov, že starší ľudia, štyridsiatnici...
Juraj: Nekupovali to svojej dcére?
Jozef: No povedali, že kupujem to pre dcéru, ale budeme to počúvať všetci. A toto sa mi stalo už viackrát a veľmi ma to teší. Pokiaľ je toto taká lastovička, že sme už pre viac generácií, tak je to super. Ak by to tak bolo, bol by som veľmi rád.
Možno by tomu dopomohlo aj to, keby vašu hudbu hrali aj väčšie rádiá. Máte ešte snahu dostať do nich svoje pesničky?
Jozef: Tak trochu. Každý nový singel posielame do rádií a oni nám niekedy nepovedia nič a niekedy nám odpíšu, že pesnička je okej, ale nehodí sa im do konceptu alebo niečo v tom zmysle. Ale v prvom rade, robí to náš manažér, je to jeho práca, my to nejako neriešime. No samozrejme, že scéna by vyzerala úplne inak, keby sa do rádií dostali niektoré dobré kapely.
Juraj: Je veľa novej hudby, ale neviem, kedy som naposledy v slovenských rádiách počul nejakú novú kapelu. Možno okrem Peter Bič Project. Väčšinou sú to nejaké speváčky alebo speváci. Ale je to možno taký celosvetový trend. Kapiel ubúda.
Peniaze sú v hudobnom biznise alfa a omega
Má Billy Barman dvoch frontmanov alebo ako si delíte túto "funkciu"?
Jozef: Každý týždeň na striedačku. (smiech) Myslím, že pre ľudí na koncerte je Ďuro ten frontman, pretože je hlavný spevák a vždy je to tak, že ľudia sa pozerajú hlavne na speváka.
Juraj: Ale napríklad teraz sme hrali unplugged a keď som si pozeral videá, tak nabudúce keď budeme hrať unplugged, tak si sadnem, lebo to vyzeralo fakt hrozne. Celý čas som stál. Jediný. Neznášam sedieť, keď hrám.
Jozef: Však v pohode, keď ti tak bolo dobre, tak mne to nevadí.
Juraj: Ani nie, lebo aj tí ľudia sedeli (smiech).
Čo je najšialenejšia vec, akú ste kedy urobili na pódiu počas koncertu?
Jozef: Neviem, my robíme také bežné rock'n'rollové kusy, ale nie je to nič neobvyklé.
Juraj: Keď som hrával s Tomášom Slobodom, tak som dostal vpredu strašnú olizovačku. Jedna baba ma tam chytila a bolo to dosť nepríjemné, ak mám pravdu povedať. Ale inak nerobíme nič také, čo by sme mohli zverejniť (smiech).
Chystáte aj nejako špeciálne vaše koncertné šou?
Juraj: Určite vždy riešime playlist, teraz sa riešia svetlá, zistili sme, že to je cesta. Drahá, ale je.
Jozef: Ale to, čo povieme a urobíme medzi pesničkami, sa nepripravuje dopredu. Určite si nehovoríme pred koncertom, že po tej tretej pesničke pôjdeš tam, urobíš sólo, vrhneš sa tam... To nie, vyplýva to spontánne z koncertu.
Juraj: Čo sa týka dramaturgie, tak krst albumu sme riešili celkom dosť, ale bežný koncert vzniká spontánne.
Myslíte si, že slovenskí hudobníci vedia robiť svetové koncerty?
Jozef: Sú tu také pokusy...
Juraj: Počul som, že IMT Smile mali teraz naozaj veľkolepý koncert aj čo sa týka svetla, zvuku a všetko. Deje sa to, určite.
Jozef: Ale nie sú na to prachy, takže málokto si to môže dovoliť. Všetko je to o peniazoch, koľko ich máš, to si vieš postaviť. Kebyže máme peňazí, že ich môžeme zhadzovať z vrtuľníku, tak by sme chodili hrať s kamiónmi...
Juraj: Zvážali by sme ľudí kamiónmi a my by sme boli stále iba tu a tu by sme mali postavený jeden veľký stage. Každý druhý deň by sme hrali, raz pre Brezno, potom Liptovský Mikuláš, prídu štyri autobusy do Mikuláša, ktoré všetkých privedú do Bratislavy a tak (smiech).
Takže tie peniaze v hudobnom biznise považujete za veľký limit...
Juraj: Určite áno.
Jozef: To je alfa a omega. Nedá sa bez peňazí urobiť dobrý koncert, ktorý bude aj dobre vyzerať, mať dobrý zvuk. Nedá sa natočiť dobrá nahrávka, musíš mať na to prachy, aby si si mohol zaplatiť štúdio. Aj na videoklipoch je to vidno. Trápime sa s nimi, vieme si predstaviť, že by mohli byť oveľa lepšie a vymakanejšie, ale je to všetko o prachoch.
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Billybarman.sk
Súvisiaci interpreti: Billy Barman
