Kapela Voľne pohodení, ktorý vznikla ešte v deväťdesiatych rokoch v Brezne, vydala koncom roka 2023 svoj druhý album s názvom 22:00. Konceptuálna nahrávka obsahuje úvahy o plynutí času, osobné texty aj spoločenské zamyslenia, a to všetko v zaujímavom alternatívno-rockovom šate.

Zakladajúci člen Peter Ďurinďák nedávno o kapele Voľne pohodení a novom albume rozprával v Rádiu Košice. Na základe dohody s kapelou zverejňujeme upravený prepis rozhovoru, ktorý viedol redaktor košického rádia Peter Dudovič.

Vaše začiatky sa datujú do 90. rokov, ale debut vám vyšiel až predvlani. V krátkosti, aký je váš príbeh?

Náš príbeh začal na gymnáziu v Brezne, kde sme sa spočiatku pokúšali preniknúť do gymnaziálnej skúšobne, ktorá už bola okupovaná študentami starších ročníkov. A bolo fakt ťažké sa tam dostať. Navyše pán školník nám počas skúšok zvykol vypínať poistky, asi mu vadil hluk z toho podzemia. Ale malo to svoje čaro. Chvíľu sme tam cvičili, potom sa zľutovalo mesto Brezno, asi konkrétne mestské kultúrne centrum a poskytlo nám priestory na skúšanie.

Vtedy sme sa volali Nucleus a pamätám si, že dve osoby z Brezna boli pre nás kľúčové. Viktor Šajgalík, fotograf, ktorý nás objavil ako prvý a potom Maroš Pavúk, majiteľ klubu Bombura. Chvíľu sme hrali vlastné piesne, neskôr vďaka tomu, že sa k nám pridal výborný pianista Marek Skoršepa sme skúšali hrať piesne The Doors. Bolo to obdobie, keď Oliver Stone akurát natočil o The Doors film.

Dočítal som sa, že "hudba, texty a prejav skupiny sú zmesou surrealistickej až dadistickej radosti, lyrických zašpinených hĺbok a existenciálneho blúznenia". Čo si pod tým máme predstaviť?

Náš prvý album bol poskladaný z čriepkov pocitov, ktoré sa často dopĺňali, často boli protichodné.  Niektoré kompozície v počiatočnom štádiu vyznievali bizarne, poradie piesní bolo zvolené tak, aby nenudilo, prekvapovalo. Taký bol zámer, neviem či sa to až tak podarilo, ale minimálne sme tým vytýčili smer, ktorým chceme ísť aj v budúcnosti.

Lyrické zašpinené hĺbky sa týkajú textov. Napríklad text piesne Zostaň je jednoznačne zašpinený lyrickou hĺbkou. Je to snaha nepodliezať vkusu poslucháča, vyjadrovať svoje pocity naplno a bez obalu, a tak trochu sa nestarať o to, ako to nakoniec vypáli. 

A existenciálne blúdenie? Existencionalizmus je za všetkým, len si to je potrebné priznať.

Čo chcete vašou hudbou povedať?

Nemáme ambíciu oslovovať široké spektrum poslucháčov. Vždy sme radi, keď nájdeme niekoho, komu sa naša hudba autenticky páči. A ak sa páči viacerým ľuďom, a ak sa dostane do rádia ako je vaše, je to len plus. Čerešnička na torte.

Skladáme pre vlastné potešenie, baví nás tráviť čas v skúšobni a počuť finálny živý produkt, cítiť, ako to znie. Sme rockovou kapelou, nechceme sa hrať na niečo iné, ale zároveň by sme radi boli aj niečím odlišní. Snažíme sa nebyť "otrepaní" a vniesť do tej hudby určitú originalitu, prípadne nezaužívané postupy. Ale na druhej strane zostať, tam, kde je to potrebné, stále jednoduchí, nekomplikovaní, melodickí a chytľaví. Ako sa hovorí, v jednoduchosti je krása. 

O našich textoch ani nemusím hovoriť, pretože tie sa od väčšiny dnešnej slovenskej tvorby odlišujú výrazne. Je to preto, že vychádzajú z osobných skúseností a pocitov a vyhýbajú sa klišé.

Koncom minulého roka ste vydali album 22:00 – čo symbolizuje názov?

22:00 je konceptuálny album, ktorého hlavnou témou je čas, plynutie času, rytmus a pominuteľnosť ľudského života. Piesne na seba nadväzujú. Ústrednou, titulnou piesňou je pieseň Hodina splínu a zasnenia, ktorá sa pôvodne mala volať Hodina nočného pokoja, teda odtiaľ aj ten názov albumu 22:00. Názov sme zmenili, pretože bol použitý ako názov piesne iného slovenského interpreta. 

Piesne nadväzujú, prvá je všeobjímajúca Chronos a Kairos, druhá Hodina splínu a zasnenia. Všetko sa začína o dvadsiatej druhej hodine, keď sa rozhodujete, či ísť spať alebo ísť na žúr do mesta, alebo či začnete písať knihu, prípadne urobíte inú šialenosť, napríklad založíte politickú stranu s názvom Menšie zlo, alebo začnete vydávať časopis.

Skúste nám album predstaviť, prípadne povedzte aj to, čím sa odlišuje aj debutu.

Ako som už spomenul, ide o konceptuálny album. Hlavne prvých šesť piesní na seba silne nadväzuje, ďalej je tá nadväznosť už voľnejšia a nenápadnejšia. Po úvodnom "zastrešujúcom" songu, ktorý opisuje čas z dvoch pohľadov – ako čas vesmírny a statický, teda Chronos, a čas akcie Kairos, nasleduje pieseň Hodina splínu a zasnenia. Všetko sa začína hodinou 22:00, ráno sú prekvapivo Všetky budíky vypnuté a vy uvažujete o prežitej noci, alebo noci plnej snívania, o tom, aký je váš každodenný život. A ďalší Okamih vás už zaskočí možno v práci, možno na dovolenke. Každopádne pri ďalších úvahách. Pieseň Čo povieš je už opäť večerná a pieseň O ňom temná, tajomná, kafkovsky neurčitá, s tak trochu komiksovskými aranžmánmi.

Album produkoval Jimi Cimbala z Randal Group Production, takže oproti debutu je vylepšený zvuk a aranžmány. Jimi do toho vložil aj kúsok seba, takže mu patrí veľká vďaka.

Na albume sa venujete téme času, kontrastu svetla a tmy, a dažďu ako predzvesti nepríjemností a neprávostí – prečo práve tieto témy?

Píšem o témach, ktoré sa ma najviac dotýkajú. A to sú osobné témy a spoločenské témy. Tých osobných je viac. Dážď je v piesňach symbolom pre všetky nepríjemnosti. Je to len symbol. Takisto svetlo a tma. To, čo často robím, je to, že v jednej pesničke spojím viac vlastností (pozitívnych aj negatívnych) určitého konkrétneho človeka, alebo spojím do jednej pesničky príbehy a vlastnosti viacerých reálnych osôb a potom mi vznikajú rôzne fiktívne postavy. Aj to je tá dadaistická mozaika, o ktorej sme hovorili skôr. Pokiaľ takýto text oslovuje viac ľudí a nielen mňa, myslím si, že je to v poriadku. Často sa triafam do podstaty pováh.

Na prvom albume ste odkazovali na filozofické spisy Hannah Arendt, Jana Patočku či Václava Havla. Ako je to s novým albumom?

Hana Arendt, Ján Patočka a Václav Havel majú niečo spoločné. A to je ich zápas s totalitarizmom. V období skladania piesní som čítal dielo Pôvod totalitarizmu, ovplyvnilo ma to minimálne v piesni Kráľovná, ku ktorej sme zverejnili aj video. Ale takisto by sa dali spomenúť ďalšie piesne, v ktorých sú odkazy na neslobodu, často najmä na vnútornú neslobodu jednotlivca. Odkazy typu "Väzenia máš rád" v piesni Lietanie, alebo pieseň Utekaj či Kľúč, ktorý je typickým protest songom. V nej je odkaz aj na Johna Lennona. Takisto pieseň Čierny dym.

Na novom albume v tejto línii pokračujeme a to konkrétne piesňou Karel Čapek blues. Karel Čapek bol demokrat, známe sú jeho Hovory s Masarykom. V čase, keď sa verejná mienka v Československu začínala kloniť k akceptácii fašizmu, bol to on, kto chodil prednášať na české vysoké školy a inde, bol to on, kto trpezlivo vysvetľoval a písal knihy ako Válka s mloky, Bílá nemoc alebo Matka. Všetci sme sa to učili na strednej škole. Aj v jeho časoch existovali hejteri, ktorí mu hádzali kamene do okien a fyzicky ho napádali na uliciach.

Plánujete koncertovať? Kde vás najbližšie uvidíme?

Momentálne sme v stave, ak by som to mal nazvať právne a ekonomicky, určitej reštrukturalizácie, alebo skôr konsolidácie, prípadne sanácie. Po nahratí druhého albumu z kapely kvôli rodinným a pracovným dôvodom odišiel spevák Tomáš Pristač, vzápätí sme sa však spojili a od augusta 2023 cvičíme s Rasťom Kraskom, ktorý pôsobí a spieva v takých super kapelách ako sú Orchester Worchester a Oči Jasajú. Je fajn, že je jeho pôsobenie diverzifikované. Čím viac skúseností, tým viac hudby, a tým lepšie.

Nedávno sa k nám pripojila aj výborná klaviristka, ktorá pracuje na originálnych úpravách grungových piesní najmä od Alice in Chains, Soundgarden a Mad Season ale aj iných. Dnes sa o nej ešte málo vie, ale určite o nej budete ešte počuť. Volá sa Alexandra Cisárová. S touto zostavou plánujeme nacvičiť koncertný program, a určite radi zavítame všade, kam nás pozvú. 

Autor: Peter Dudovič