Pred pár dňami ste si na Hudba.sk mohli prečítať pozvánku na nedeľný koncert orchestra Bratislava Hot Serenaders a Milana Lasicu, ktorý bol oslavou dvoch významných výročí na pôde maestrovho domovského divadla Štúdio L+S. Žiaľ, stal sa tiež posledným vystúpením legendárneho umelca, ktorý na jeho konci skolaboval a zdravotníkom sa ho nepodarilo oživiť.
Tá je spolu s ďalšími nesmrteľnými hitmi Františka Krištofa Veselého základom jeho spoločného repertoáru s orchestrom Bratislava Hot Serenaders, s ktorým ako interpret spolupracoval už od 90. rokov. Počas viac ako 25 rokov spolupráce absolvovali desiatky vystúpení a nahrali niekoľko spoločných albumov. Jedným z nich je práve nahrávka nazvaná podľa poslednej odspievanej skladby Lasicovho života - Ja som optimista. Nedeľný koncert bol venovaný 20. výročiu vydania tohto albumu (vlani vyšiel prvýkrát aj na vinyle) a zároveň 30. výročiu vzniku orchestra Bratislava Hot Serenaders. Súčasťou večera bol tiež krst nového albumu BHS s názvom Keď sa raz zídeme.
Žiaľ, táto trojitá slávnosť mala tragický záver. Na jednej strane to ľudí prirodzene zvádza k myšlienke, že v prípade takého výnimočného umelca, akým Milan Lasica nepochybne bol, nemohol osud vybrať lepšie, resp. z hľadiska symboliky vhodnejšie miesto a okolnosti jeho náhleho odchodu: na doskách jeho vlastného divadla po skončení vystúpenia, teda práce, ktorú miloval a za ktorú mu v tej chvíli patril zaslúžený aplauz. Znie to podobne surreálne, ako keď David Bowie zomrel iba dva dni po svojich 69. narodeninách a vydaní albumu Blackstar. Akokoľvek "romanticky" však smrť umelca počas klaňačky na pódiu znie, nič to nemení na tom, že pre rodinu a blízkych Milana Lasicu, s ktorými sa ani nestihol rozlúčiť, ide o veľkú tragédiu. Touto cestou im za celú redakciu Hudba.sk vyjadrujem úprimnú sústrasť.
Na úmrtie umelca, ktorý bol aj pokročilom veku mimoriadne činorodý, reagovalo v nedeľu večer na sociálnych sieťach množstvo divadelných a hudobných kolegov, politikov či televíznych osobností. Niet divu, veď Slovensko prišlo o jednu zo svojich najväčších osobností a ikon 20. storočia. Inteligentný, láskavý, ale aj štipľavý humor, nezabudnuteľné kabaretné scénky, dialógy, herecké výkony či bonmoty, a v neposlednom rade fantastické texty piesní, ktoré Milan Lasica počas svojho života napísal, budú navždy súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, na ktoré môžeme byť hrdí. Odpočívajte v pokoji, maestro!
Biografia
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Časť detstva strávil v neďalekých Pliešovciach. Po maturite na bratislavskom gymnáziu začal v roku 1957 študovať dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1962. S Júliusom Satinským sa stretávali začiatkom 50. rokov minulého storočia ako deti v Pionierskom paláci. Zahrali si spolu aj v jednom z detských predstavení ako dvaja z dvanástich mesiačikov, ktorí sa rozprávajú s Dedom Mrázom z Kamčatky.
Ich autorská spolupráca sa začala počas štúdia na VŠMU. V rokoch 1959-1960 ako vysokoškolskí poslucháči predvádzali svoje komické autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. Svojím prístupom k humoru nadviazali na dvojicu českých komikov Jana Wericha a Jířího Voskovca. Pred divákov prišli s novým, originálnym prejavom a textami, resp. dialógmi, v ktorých banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy.
Neskôr sa dvojica známa ako L+S objavovala aj na televíznych obrazovkách v programoch Večery pre dvoch (1964), v Silvestri na Dunaji (1966), či v programe Bumerang (1968). Po nástupe normalizácie v roku 1970 Divadlo na Korze zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali na Slovensku umeleckú činnosť. Odišli do Čiech a v rokoch 1970–1971 pôsobili v divadle Večerní Brno. Po návrate účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Na obrazovke sa opäť objavili až v známom silvestrovskom programe z roku 1977, ktorý uvádzal Vladimír Menšík.
Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S vzniklo v roku 1982 v priestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Vytvorili viacero dnes už legendárnych predstavení kabaretných hier ako napríklad Deň radosti, Náš priateľ René či Jubileum. Pri predstaveniach im úspešne asistoval aj hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia spolupracoval aj na úspešnom kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami. Spoločne tiež nahrali legendárne hudobné albumy Bolo nás jedenásť (1981) a S vetrom opreteky (1982), pričom Lasica s Filipom majú na konte aj ďalšie spoločné nahrávky My (1988) a Sťahovaví vtáci (1990).
Texty pre Petra Lipu, Žbirku aj Müllera
Svoj talent predviedol aj ako autor hudobných textov pre populárnych spevákov. Textársky spolupracoval napríklad s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom, s ktorým vytvoril unikátny album Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa (2008), a najmä s Petrom Lipom, s ktorým napísal albumy Lipa spieva Lasicu (2005) a Návšteva po rokoch (2013). V roku 2016 vyšla dvoj-CD kompilácia ich spoločnej tvorby s názvom Podobnosť čisto náhodná. Lasica napísal aj text úspešnej skladby Motýľ z Lipovho najnovšieho albumu Dobré meno (2019) a pravidelne ich bolo možné vídať aj na spoločných koncertoch.
Milan Lasica je v rámci svojich hudobných aktivít známy aj ako interpret starých evergreenov, napríklad z repertoáru legendárneho Františka Krištofa Veselého. V tejto polohe vystupoval s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders, s ktorým nahral tri albumy - Ja som optimista (2001), Celý svet sa mračí (2002) a Keď zastal čas (2011). V roku 2002 vyšlo tiež koncertné DVD Milan Lasica & Bratislava Hot Serenaders.
Výborným prierezom jeho hudobnej a textárskej kariéry je štvor-CD kolekcia s názvom Mojich osemdesiat, ktorá vyšla vlani pri príležitosti jeho životného jubilea.
Svoje pesničkové texty vydal aj knižne v zbierkach Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003). Spolu so Satinským publikovali napríklad aj knihy Nečakanie na Godota (súbor scénok a poviedok 1968), alebo Tri hry (1988). Spolu s Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005). Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II. (2009) Lasicovi knižne vyšli fejtóny.
Všestranný umelec a zásadná osobnosť divadelnej scény
Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach a vo filmoch. Debutoval vo filme Vždy možno začať v roku 1961, neskôr sa objavil v úspešných filmoch ako Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná nevystupovať (oba 1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), Traja veteráni, Jožko Púčik a jeho kariéra (oba 1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Vážení přátelé, ano (1989), Saturnin (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Obsluhoval jsem anglického krále (2006) či Rukojemník (2014).
V divadlách sa pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska predstavil ako Don Juan, Orgon alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predviedol v hre Slawomira Mrožka Emigranti a nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana. Spolu so Satinským excelovali v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán.
V apríli 1999 sa Štúdio S zmenilo na Štúdio L+S a jeho majiteľom sa stal práve Milan Lasica. Dramaturgia tohto komorného divadla (kapacita 200 miest) prispieva nielen ku kultivovaniu vkusu ale aj k zachovávaniu a rozvíjaniu vzťahov s českou umeleckou scénou. V Štúdiu L+S totiž hosťujú nielen popredné slovenské ale i české herecké osobnosti, pravidelne sa tam konajú aj koncerty špičkových hudobníkov z oboch krajín a viac ako dvadsať rokov sa v ňom koná tiež divácky úspešný Festival českého divadla.
Milan Lasica dostal spoločne s Júliusom Satinským v roku 1997 Krištáľové krídlo za celoživotné dielo, v roku 2003 prevzal v Českej republike z rúk vtedajšieho prezidenta Václava Havla Medailu Za zásluhy, v roku 2015 získal na 35. ročníku Kremnických gagov Zlatého gunára za celoživotné dielo a minulý rok dostal v rámci Radio_Head Awards Cenu za prínos do hudby aj národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre a umeniu. Žiadne ocenenia či pocty však nedokážu vyjadriť hodnotu, ktorú po sebe zanechal.
(hudba: Jaro Filip, text: Milan Lasica, album: Neladí - nevadí, 2002)
Text: Patrik Marflák + TASR (biografia - Hudba.sk edit)
Foto: Martina Mlčúchová (z nahrávania skladby Predstavujem si krajinu)
Súvisiaci interpreti: Milan Lasica
