Herbie Hancock - vlastným menom Herbert Jeffrey "Herbie" Hancock - americký hráč na klávesové nástroje, skladateľ, ktorý svojou tvorbou prepisoval dejiny hudby, oslávi v pondelok okrúhle 70. narodeniny. Napriek vyššiemu veku je stále aktívnym muzikantom a nežije iba z vydávania kompilácií a koncertovania s tými istými obohratými pesničkami.
V Londýne sa kvôli tomu spojil s fenomenálnym gitaristom Jeffom Beckom a speváckym duom Pink a Seal, v Írsku sa po prvý raz stretol so svetoznámou kapelou The Chieftains a speváčkou Lisou Hannigan a v Brazílii spolupracoval s domácou pesničkárkou Mariou do Céu Whitaker Poças známou ako Céu. Ďalšími hosťami boli napríklad Marcus Miller alebo Dave Matthews.
Očakávanú novinku, ktorá sa na trh dostane v pondelok 21. júna, predstaví na rovnomennom koncertnom turné, pričom jednou z prvých zastávok bude aj bratislavská Incheba. Slávny muzikant sa tam predstaví 6. júla v rámci cyklu Hviezdy svetového jazzu. Vstupenky na toto exkluzívne predstavenie sa začnú predávať presne v deň jeho životného jubilea, teda 12. apríla.
Herbie Hancock sa narodil 12. apríla 1940 v Chicagu. Svoj prvý koncert odohral pred mladým publikom, keď mal 11 rokov. Nikdy nemal učiteľa, ktorý by ho nasmeroval k džezu, no napriek tomu počúval nahrávky Oscara Petersona a Georgea Shearinga a pretváral ich do vlastných foriem. Inšpirovala ho aj tvorba vokálnej formácie The Hi-Lo's.
V roku 1960 presvedčil džezového pianistu Chrisa Andersona, aby ho učil hrať na piano. Hancock ho neskôr označil ako svojho harmonického guru. Po ukončení štúdia na Grinnell College sa mladý hudobník vrátil do rodného Chicaga, kde sa pripojil k dvojici Donald Byrd a Coleman Hawkins. V tom čase už Hancock získal slušnú reputáciu, čo ho viedlo k tvorbe debutového albumu. Nahrávka 'Take Off' obsahujúca hit 'Watermelon Man' vyšla 28. mája 1962 vo vydavateľstve Blue Note. Dnes sa toto dielo označuje ako jeden z najlepších džezových debutov hudobnej histórie.
Herbie Hancock: 'Watermelon Man' (live, 2006)
Hancocka si krátko nato všimol legendárny Miles Davis, ktorý v tom čase zakladal novú skupinu, neskôr známu ako Second Great Quintet. V skúške obstál a na dlhé roky sa stal súčasťou kvinteta zloženého okrem neho a Davisa i zo saxofonistu Waynea Shortera, basáka Rona Cartera a bubeníka Tonyho Williamsa. Po boku Milesa Davisa nielen preskúmaval možnosti akustického džezu, ale najmä získal skúsenosti a chuť k experimentátorstvu, ktoré neskôr využil na pôde vlastných zoskupení Mwandishi, The Headhunters, V.S.O.P. alebo Future Shock.
Popri pôsobení v tejto kapele vydával Hancock aj sólo nahrávky, z ktorých najznámejšie sú počiny 'Empyrean Isles' (1964) a 'Maiden Voyage' (1965). Začal komponovať aj hudbu k filmom, vytvoril napríklad soundtrack k snímke Zväčšenina (1966) režiséra Michelangela Antonioniho.
V roku 1969 Hancock opustil vydavateľstvo Blue Note a začal ešte viac experimentovať s elektronikou. Bol na čele sextetu a neskôr dokonca 7-členného zoskupenia, ktoré vyprodukovalo nahrávky 'Mwandishi' (1971), 'Crossings' (1972) a 'Sextant' (1973) neskôr známe ako albumy skupiny Mwandishi. Ďalšie dve nahrávky z tohto obdobia, 'Realization' a 'Inside Out', vyšli pod názvom kapely Eddieho Hendersona. Súčasťou hudobných formácií bol aj Patrick Gleeson, ktorý ako jeden z prvých hudobníkov v džeze používal syntetizátor. Hancock tento nástroj začal používať tiež, no skôr ako rytmický a melodický inštrument.
Po experimentátorstve v rámci Mwandishi sa Hancock zameral na funky. Založil kapelu The Headhunters, ktorej albumy ovplyvnené okrem funky aj soulom a hip-hopom mali komerčný úspech. V podobnom duchu sa niesli aj jeho ďalšie nahrávky 'Man-Child' (1975) či 'Secrets' (1976). Hancock ich vytvoril s niektorými členmi The Headhunters, no i s ďalšími muzikantmi.
The Headhunters: 'People Music' (LP 'Secrets', 1976)
Ďalším zo slávnych združení, ktoré populárny Herbie viedol, bola skupina V.S.O.P.. Bola to takmer identická skupina Milesa Davisa z rokov 1964 - 1968, no samotný Davis v nej už nefiguroval a na jeho mieste pôsobil fenomenálny trubkár Freddie Hubbard. Hancock v tom čase však opäť pracoval na viacerých projektoch naraz - jedným z nich bol akustický album 'The Piano' (1978), ktorý hudobník nahral s iným slávnym hráčom na klávesové nástroje - Chickom Coreom. Zaujímavosťou je fakt, že práve Corea nahradil desať rokov predtým Hancocka v skupine Milesa Davisa. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia sa rodák z Illinois zaskvel okrem iného breakdanceovým hitom 'Rockit', ktorý v mnohom predznamenal podobu neskoršej technoéry. Za túto skladbu získal jednu zo svojich 12 cien Grammy.
Hancock sa popri tvorbe štúdiových albumov stále venoval filmu a to nielen ako skladateľ filmových melódií, ale i ako herec. Zahral si i v snímke Okolo polnoci (1986), ktorá mu vyniesla prestížneho Oscara, no nie za herecký výkon, ale práve za hudbu k tomuto filmu.
Po konci turné k 37. albumu 'Perfect Machine' (1988) Hancock opustil vydavateľstvo Columbia, čím uzavrel ďalšiu kapitolu vo svojej kariére a doprial si niekoľkoročnú prestávku. Na scénu sa vrátil nahrávkou 'A Tribute To Miles' (1994), ktorý nahral spoločne s Ronom Carterom, Tonym Williamsom, Wayneom Shorterom a Wallaceom Roneym. Hudobníci za ňu dostali Grammy. Počas 90. rokov vytvoril i acid-jazzovú nahrávku 'Dis Is Da Drum' (1994) a na nasledujúcom albume 'The New Standard' (1995) sa zase zameral na "prerábky" známych melódií od Nirvany, Stevieho Wondera, The Beatles, Princea či Petera Gabriela.
Herbie Hancock: 'Dis Is Da Drum' (1994)
Herbie Hancock: 'Norwegian Wood' (live; original by The Beatles)
O dva roky neskôr sa na spoločnom albume '1+1' obsahujúcom i hit 'Aung San Suu Kyi' už po niekoľkýkrát spojil s Wayneom Shorterom a v roku 1998 vytvoril nahrávku 'Gershwin's World', kde mu so spracovaním Gershwinových štandardov pomohli Stevie Wonder, Joni Mitchell i Wayne Shorter.
Ani začiatkom 21. storočia Hancock nepoľavil a naďalej hľadal nové cesty pri skúmaní hudby. Koncertoval s Michaelom Breckerom a Royom Hargroveom, s ktorými na vystúpeniach vzdávali hold tvorbe Johna Coltranea a Milesa Davisa. Na trh tiež v spolupráci s basgitaristom Billom Laswellom uviedol album 'Future2Future' (2001). O štyri roky neskôr spojil na nahrávke 'Possibilities' (2005) starších slávnych hudobníkov s nastupujúcou generáciou nielen speváckych hviezd. Pozvanie spolupracovať s Hancockom na nahrávke, ktorá bola dvakrát nominovaná na Grammy, neodmietli John Mayer, Christina Aguilera, Joss Stone, Sting, Damien Rice, Carlos Santana, Sting, Annie Lennox a ďalší.
Herbie Hancock sa do dejín hudby zapísal nezmazateľným písmom opäť o dva roky neskôr, keď si uctil tvorbu dlhoročnej kamarátky Joni Mitchell tým, že pre ňu nahral tribute album. Nahrávka 'River: The Joni Letters' vyšla v ten istý deň ako jej devätnásty štúdiový album 'Shine'. "Som skôr zvyknutý pracovať s inštrumentalistami. Tento album mi ale dal príležitosť zamerať sa na lyrickú časť skladieb, ktorej som doteraz nevenoval príliš pozornosti. Aby však malo zmysel zaoberať sa piesňami Joni, musel som začať klásť dôraz na text," uviedol vtedy 67-ročný Hancock. Hudobník s týmto dielom triumfoval na 50. odovzdávaní cien Grammy, keď zvíťazil v absolútne najprestížnejšej kategórii Album roka. Nahrávka 'River: The Joni Letters', ktorú naspievali Norah Jones, Tina Turner, Leonard Cohen či Corinne Bailey Rae, bola iba druhým džezovým albumom v histórii Grammy, ktorý dostal túto najprestížnejšiu cenu.
Hancock nemal nikdy problém poukázať na rozmanitosť hudby a do svojho prejavu začleňoval prvky funku alebo soulu. Ako jeden z prvých poukázal na podstatu hudby bez ohľadu na koncertovanie vo filharmonickej sále alebo v tanečnom klube. Jeho koncert si mohli v roku 1988 vypočuť návštevníci festivalu Bratislavské jazzové dni. Po 22 rokoch si ho 6. júla bude môcť v slovenskej metropole opäť vychutnať i ďalšia generácia.
Zdroj: SITA
Foto: HerbieHancock.com
Súvisiaci interpreti: Herbie Hancock
