Stalo sa nepísanou tradíciou, že Dream Theater vydávajú platne v pravidelnom dvojročnom intervale. Porušili to (prvýkrát od roku 2003) až teraz, keď bolo nutné čakať o nejaký ten mesiac dlhšie. Vzhľadom k tomu, že novinka The Astonishing predstavuje 130-minútový kolos, sa meškanie pochopiť dá. Či sa dá pochopiť aj samotný obsah dvoj-CD, je však úlohou takmer neriešiteľnou.

Ktovie ako sa na terajšie počínanie kapely pozerá jeden zo zakladateľov "Divadla snov", bývalý bubeník Mike Portnoy, ktorý ho opustil v septembri 2010. Odvtedy sa divadelníkom - Jamesovi LaBriemu (spev), Johnovi Petruccimu (gitara), Jordanovi Rudessovi (klávesy), Johnovi Myungovi (basová gitara) a Mikeovi Manginimu (bicie) - podarilo nahrať dva veľmi slušné albumy a jeden kontroverzný dvojalbum, ktorý oficiálne vyšiel 29. januára. Od istej doby sú všetky počiny Dream Theater kontroverzné, ale teraz ide naozaj do tuhého.

Hudbou proti nadvláde technológií

História (progresívnej) hudby je plná bombastických konceptuálnych (dvoj)albumov, ktoré mali ambície čosi zmeniť. Niektorým sa to takmer podarilo (Pink Floyd, Genesis), iné vzbudzovali skôr nechápavé krútenie hlavou (Kiss, Yes), ďalšie upadli do zabudnutia. V rámci objektivity sa na každý takýto kus pozerá prizmou toho, čo všetko by mal obsahovať: silný príbeh, monumentálnu hudbu, výpravné aranžmány, epicky vystavanú dramaturgiu, presvedčivé vokálne výkony, atď. The Astonishing to všetko má, otázna je jeho výsledná kvalita.

Príbeh v 34 skladbách zachytáva vzdialenú budúcnosť, v ktorej odbojná Rebel Ravenskill Militia pomocou hudby vzdoruje nadvláde Great Northern Empire. Tvorcom "scenára" je John Petrucci, ktorého nadchla myšlienka, čo by sa mohlo stať, keby sa vďaka technológiám a pokroku stala samotná hudba úplne umelá. "Písať som začal v roku 2013, o rok neskôr som výtvor predstavil ostatným. Boli z toho nadšení, rovnako sme získali podporu vydavateľa. Bola pre nás zábava robiť niečo úplne odlišné než doteraz."

Petrucci sa stal aj producentom a hlavným tvorcom hudby, ako spoluautor figuruje Jordan Rudess. O orchestrálne aranžmány (sláčiky a zbory) sa postaral David Campbell. James LaBrie sa musel vokálne štylizovať do ôsmich rozdielnych postáv (štyria reprezentujú Impérium, štyria sú súčasťou Milície). Keďže ide aj o ženy, navyše prechádzajúce vývojom, James si určite musel čo-to v štúdiu vytrpieť. Mrzí ma iba skutočnosť, že priestor nedostal John Myung, ktorý sa v minulosti postaral o kúsky, patriace k najlepším z dielne Dream Theater.


Dokonalé remeslo so všetkými povinnými klišé... stačí to?

Kapela si podmanila svet predovšetkým brilantnými technickými výkonmi, na ktoré má minimálne od Images and Words (1992) patent. Tentoraz museli exhibície ustúpiť takmer úplne bokom, hudba je podriadená "storytellingu" a atmosfére. V smutných častiach príbehu je dojemná = klávesová, v dramatických pasážach hrmia sláčiky, gitara má často len úlohu skromného sprievodcu, ale nepomer nástrojov je bežným negatívom podobných projektov. Povinným javom je opakovanie ústredného motívu či autentické sample z deja.

Samozrejme sú tu výnimky ako bravúrne Petrucciho sóla vo When Your Time Has Come a Chosen, trademarkové zasekávanie v Lord Nafaryus či krásne nostalgické A Life Left Behind či A Tempting Offer, spomínajúce na 90-te roky. Inštrumentálne orgie stoja za zmienku hlavne v položkách The Gift of Music, Three Days, A New Beginning, Moment of Betrayal, The Path That Divides, atď., človek však má neodbytný pocit, že kapela zbytočne drží svoje chúťky na uzde a takmer všetko podriaďuje emóciám, potrebám a náladám jedného človeka.

Album je totiž predovšetkým životným LaBrieho koncertom. Naživo bude mať zrejme problém utiahnuť toľko vypätých výšok, no v štúdiu exceluje. Je lahôdkou vychutnať si jeho na kostnú dreň obnažený hlas v tichých sekvenciách, kde počujete aj to, akú techniku dýchania používa. V monumentálnych kusoch typu Brother Can You Hear MeHymn of a Thousand Voices je napriek prehnanej naivite očarujúci. Vie situáciu ustáť aj vtedy, keď sa riskantne vydáva blízko dostrelu lukostrelcov z kráľovstva Manowar (o pompéznych zboroch nehovoriac).


Pár počutí nestačí

Bolo povedané, že epická hudba si vyžaduje výbornú dramaturgiu. Dream Theater majú niekedy ambíciu znieť ako soundtrack k dejovo jednoduchšiemu blockbusteru. Na menšej ploche si to vyskúšali už v rokoch 1999 a 2002, ozajstný test kvality však prišiel teraz. Obstáli aj do tretice? Pokušenie mať svoju vlastnú verziu Operation: Mindcrime je vždy veľké. Dream Theater však nie sú Queensrÿche ani Savatage, ktorých majstrovsky vygradované, no pritom takmer pesničkové kompozičné pásma typu Streets: A Rock Opera, Dead Winter Dead či Poets and Madmen dodnes staviam na piedestáli progresívneho Metalu veľmi vysoko. Miesto DT je niekde inde, napriek tomu si veľmi vážim tento riskantný pokus o prekonanie samých seba. 

Otázkou zostáva, či je podobne tolerantné publikum (nepíšem fanúšikovia, pretože formácia patrí do "všeobecného vlastníctva"). Jeden tábor ich kritizuje z vykrádania samých seba, no práve teraz mám pocit, že sa snažili mierne pozmeniť svoje tradičné modus operandi. Akonáhle sa im podarilo sedemosminovú rytmickú "nákazu" a ďalšie "neduhy" eliminovať, čelia novej kritike, že nudia, nič sa u nich nedeje, sú prehnane patetickí, a pod. Pritom album je odvážnym vybočením z ustáleného, každé dva roky sa opakujúceho konceptu. 

Práve preto druhá radikálna skupina označuje opus ako to najlepšie, čo Petrucciovci skomponovali. Aby niekto mohol dôjsť k podobnému záveru, je nútený vypočuť si ho minimálne trikrát. Až vtedy sa mu uráči začať vžívať do zámeru tvorcov, ktorí nad ním strávili kopu času. Obetovať šesť a pol hodín života je preto najmenej. Či platňu odsúdite ako zbytočnú alebo vyhlásite za najlepšiu v histórii DT, je len na vás. V každom prípade som maximálne presvedčený o pravdivosti tvrdení hudobníkov a D. Campbella, že išlo o ich najväčšie hudobné dobrodružstvo v živote.

Umiernená frakcia reaguje triezvo a hľadá pravdu uprostred. Poukazuje na to, že platňa mohla byť kratšia, zbavená balastu, ísť viac do hĺbky, nájsť nové kompozičné riešenia, priniesť prekvapivejšie textové zápletky i rozuzlenie. Oceňuje však vynachádzavosť a fantáziu tvorcov, ich schopnosť a ochotu riskovať, pôsobivo dojať a pohltiť zmysly poslucháča. Preto opodstatnenosť albumu v kontexte tvorby Dream Theater i scény ukáže až veľmi dlhý časový odstup.


Dream Theater - The Astonishing
(Roadrunner Records, 2016)

CD 1:
1. Descent of the NOMACS
2. Dystopian Overture
3. The Gift of Music
4. The Answer
5. A Better Life
6. Lord Nafaryus
7. A Savior in the Square
8. When Your Time Has Come
9. Act of Faythe
10. Three Days
11. The Hovering Sojourn
12. Brother, Can You Hear Me?
13. A Life Left Behind
14. Ravenskill
15. Chosen
16. A Tempting Offer
17. Digital Discord
18. The X Aspect
19. A New Beginning
20. The Road to Revolution

CD 2:
1. 2285 Entr'acte
2. Moment of Betrayal
3. Heaven's Cove
4. Begin Again
5. The Path That Divides
6. Machine Chatter
7. The Walking Shadow
8. My Last Farewell
9. Losing Faythe
10. Whispers on the Wind
11. Hymn of a Thousand Voices
12. Our New World
13. Power Down
14. Astonishing

Vypočujte si album na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: artwork - Facebook.com/dreamtheater

Súvisiaci interpreti: Dream Theater