Psychedelická jazda na trase Berlín – Bratislava a späť: Tolstoys vydali svoj najlepší album

Tolstoys, 2024Zdroj: Caroline Mackintosh

Od posledného štúdiového albumu Mirror Me z roku 2022 sa toho v kapele Tolstoys udialo pomerne dosť. Zmenilo sa personálne zloženie – k zostave rozkročenej medzi Berlínom a Bratislavou sa pridala nemecká gitaristka Pauline Grabe a za bicie sa posadil Drew Deal, ktorý pri predchádzajúcej nahrávke so skupinou spolupracoval ako producent. To mu zostalo aj pri novinke, no teraz sa podieľal na tvorivom procese kapely už ako jej oficiálny člen a súčasť organizmu.

Album No Limit to Love sa nahrával v berlínskom štúdio Dreamhouse podľa princípov legendárneho Ricka Rubina (pár z nich: menej je viac; nesnažte sa robiť hudbu, ktorá sa bude páčiť všetkým; inšpirujte sa najlepšími; maximalizujte to, v čom ste odlišní; pokúste sa byť lepší, než ste boli predtým...). Výsledkom je, že Tolstoys na treťom albume (aj na koncertoch) znejú ako nová kapela s úplne iným, nielen v kontexte slovenskej hudby neopočúvaným a nákazlivým zvukom.

V dvanástich skladbách sa miesi šesťdesiatková psychedélia s atmosférami trip-hopu a dreampopu deväťdesiatych rokov, a celé to umocňuje akási hippie nálada celej nahrávky. Jej prvým singlom sa stala skladba Time In Space, ktorá otvára aj samotný album. Ela Tolstova tu so svojím nepriestrelným návodom na šťastný život znie ako lesná víla, jej hlas dopĺňa výrazná gitara (Pauline Grabe), húpavá basa (Michal Smetana), skvelé, extra "vychillované" a nenápadné, no rafinované bicie (Drew Deal), perkusie a ďalšie atmosférické zvuky v pozadí (Matej Herceg). Všetko spolu dokonale ladí, vytvárajúc dojem, akoby sa na moment zastavil čas a všetko negatívne okolo aspoň na pár minút zmizlo.

Príjemne zasnená a mierne melancholická úvodná skladba sčasti vystihuje náladu a smerovanie albumu, hoci ani zďaleka neprezrádza všetko. Je však skvelým príkladom toho, že Tolstoys sa na No Limit to Love neboja pomalých temp a aj v pri nižšom BPM z ich hudby vyžaruje zdravé sebavedomie, pozitívna energia a hravosť.

O niečo ťaživejšie sú len piesne Precious Energy, Mad a Rain. Z prvých dvoch menovaných cítiť, že sú hudobne aj vokálne inšpirované bristolskou trip-hopovou legendou Portishead. Pred pár rokmi by pritom asi nikomu nenapadlo, že by Ela Tolstova mohla byť prirovnávaná k Beth Gibbons. Jej progres v práci s hlasom je popri vyzretejšom a originálnejšom zvuku kapely hlavným dôvodom, prečo novinku možno s kľudným svedomím označiť za zatiaľ najlepší album Tolstoys.

Šamanská energia, funky gitary aj silné emócie

Druhou singlovou ochutnávkou bola najenergickejšia a najagresívnejšia skladba albumu Witches. Aj keď slovo agresia je v tomto prípade myslené s veľkou rezervou (napr. v porovnaní s našou včerajšou recenziou kapely Gágor). Witches pripomína až šamanské vyhrávky The Doors a má ten pravý psychedelic/hippie nádych šesťdesiatych rokov. Jej umiestnenie v strede albumu je dobrou voľbou a v prípade vinylového vydania bude ideálnou "zatváračkou" A strany.

Ďalší zo singlov, skladba Curious, je podobne ako Time In Space vydarenou ukážkou spojenia pomalého beatu a hravosti. Tak ako v pár ďalších kúskoch (Magic Wants to Groove, Do You Remember) má vďaka gitare a base mierny funky nádych, tento štýl skupine mimoriadne sedí. Opäť treba pochváliť aj Elu, ktorej hlas akoby sa vznášal v opare nad všetkými ostatnými nástrojmi.

Posledná štvrťhodinka albumu prináša niekoľko vybočení zo zvukového a náladového konceptu platne. Skladba Hush vyčnieva elektronickejším a temnejším zvukom, viac svetla prináša len v refréne, v ktorom sa k Ele pridávajú ďalšie hlasy. Spomínaná Mad, ktorú kapela zverejnila už pred pár mesiacov vydaním albumu, zostáva náladou v podobných vodách, no vďaka emotívnemu spevu je zapamätateľnejšia ako jej predchodca.

Najviac melancholickým kúskom nahrávky je pieseň Rain, ktorej základ tvorí jemná akustická gitara a naliehavý vokál. Postupne sa však v druhej polovici rozvinie do prekvapivo energickej, nespútane vrcholiacej skladby, ktorá by mohla patriť k silným momentom koncertov. Upokojenie a návrat k pohodovej atmosfére z úvodu albumu prináša ďalší zo singlov – skladba Real, ktorá po predchádzajúcej emočnej búrke pôsobí ako stelesnenie príchodu jari.

Záver platne patrí titulnej skladbe, ktorá je akýmsi psychedelickým outrom podčiarkujúcim hlavnú myšlienku albumu – láska nemá limity. Pre Tolstoys táto veta zjavne platí nielen vo vzťahoch, ale aj v hudbe. Ako jedni z mála slovenských umelcov z nezávislej scény si totiž trúfli opustiť domáci hudobný "piesoček" a ísť do neistoty, ktorú pre kapely z malých, na medzinárodnej scéne nie veľmi (resp. takmer vôbec) etablovaných krajín predstavuje snaha presadiť sa na zahraničných trhoch bez podpory silného zahraničného vydavateľstva.

Práve láska k hudbe a s ňou spojená viera, že sa ňou aj mimo hlavného prúdu dá uživiť, mladú partiu z Bratislavy priviedla do Berlína. Tam síce ani zďaleka neprišiel okamžitý úspech, ale Tolstoys nechýba vytrvalosť a postupne si budujú meno aj v mieste svojho aktuálneho pôsobiska. Zmena zostavy z čisto slovenskej na medzinárodnú a teraz aj album, ktorým zreteľne vykročili zo zástupu zameniteľných indie-popových kapiel, sú rozhodne dobrými krokmi vpred.

O tom, že sa sen Tolstoys o medzinárodnej kariére pomaly ale isto stáva realitou, svedčí aj aktuálne turné, ktoré okrem slovenských a českých miest a Berlína zahŕňa aj švajčiarsky Bazilej, kde vystúpia na unikátnom "post-žánrovom" festivale Project Agora. Uvidíme, čo prinesú letné mesiace a či sa skupina objaví aj v lineupoch ďalších zahraničných festivalov. Prípadne tých najväčších domácich, lebo napriek svetovo znejúcemu zvuku (klišé, vieme) sú Tolstoys stále "naši". A nielen preto, že v aranžmánoch niektorých skladieb našli miesto aj pre fujaru či drumbľu. Tak schválne, započuli ste ich tam?

Tolstoys – No Limit to Love
(2024, vlastným nákladom / FRIEND001 / domáca distribúcia: Slnko Records)