Na comeback The Libertines sa oplatilo čakať

The Libertines, 2024Zdroj: Facebook.com/thelibertines

Keď Peter Doherty pred rokom na svojom sólovom akustickom turné predstavoval niekoľko doteraz neznámych skladieb, nikto o novom albume The Libertines nevedel a sám Doherty nepriznal, že išlo o nový materiál skupiny. Dnes už ale vieme, že kapela je po deviatich rokoch od posledného štúdiového albumu späť s albumom All Quiet on the Eastern Esplanade. Novinka tak dopĺňa ich doterajšiu diskografiu Up the Bracket (2002), The Libertines (2004) a Anthems for Doomed Youth (2015).

Prvou ochutnávkou z pripravovaného albumu bola ešte v októbri minulého roka skladba Run Run Run, ktorá novú kolekciu otvára. Energiou nabitý singel ukázal, že Peter Doherty, Carl Barât, John Hassal a Gary Powell ani po vyše dvadsiatich rokoch na hudobnej scéne nestrácajú sebe vlastný náboj, ktorý dokážu pretaviť do chytľavej indie-rockovej pesničky.

Druhým singlom sa stala skladba Night Of The Hunter. Intro inšpirované Labutím jazerom, pomalšie tempo a výrazná akustická gitara a sláčiky s doprovodom Dohertyho vokálu pôsobí oproti Run Run Run ukľudňujúco, až magicky. Aj keď je medzi skladbami výraznejší rozdiel, obe zapadajú do celkového kontextu albumu a tvorby v polohách, v ktorých boli The Libertines (a ďalšie projekty jej členov) vždy silní a presvedčiví.

Tretí singel Shiver je akýmsi prienikom nielen dvoch predchádzajúcich singlov, dá sa označiť za pieseň, ktorá najviac vystihuje zvuk a rozdielne atmosféry albumu. Miestami je totiž skladba pokojná a akustická, inde zase elektrická a naliehavá.

Poslednou ukážkou pred vydaním celej zbierky bola skladba Oh Shit, ktorá pripomína klasický zvuk skupiny zo začiatku milénia. Dobré ucho určite započuje inšpiráciu jej najväčším hitom Don't Look Back Into the Sun, ktorá paradoxne nevyšla na žiadnom radovom albume. Vydaná bola iba ako singel v roku 2003 a následne sa v roku 2007 objavila na kompilačnom albume Time For Heroes.

Rýchla, energická a priamočiara skladba, ktorej refrén "Oh Shit!, Oh Shit!" bude nepochybne fungovať na živých vystúpeniach na výbornú, dostala aj svoju "slušnejšiu" verziu Oh Sh*t, podobne ako Dohertyho Fuck Forever z čias Babyshambles. V deň vydania albumu vyšla s videoklipom aj skladba Merry Old England. Vydarená skladba dopĺňa zbierku silných singlov a zapadá aj do celkovej mozaiky albumu.

Pozitívne je, že kapela nevsadila iba na silné single. Ani ostatné skladby na albume nie sú vatou a The Libertines v nich držia vysoko nastavenú latku svojej minulej tvorby. Príkladom sú I Have a Friend či Be Young – energická skladba, ktorá prekvapí najskôr kontrastom pomalého refrénu a potom aj medzihrou v štýle reggae.

Album by sa dal rozdeliť na dve časti, ktoré sa ale efektívne prelínajú. Tá prvá zahŕňa rýchle, energické skladby, akými sa Libertines preslávili vo svojich začiatkoch. Druhá časť predstavuje pomalšie skladby, ktoré sú typickejšie skôr pre sólovú tvorbu Petera Dohertyho. To však nie je na škodu a album to posúva skôr na vyššiu úroveň a dokazuje, že Libertines dospeli a dokážu vyprodukovať aj "vážnejšie" skladby.

Medzi tieto patria okrem spomínaného singla Night of the Hunter aj piesne Mustangs s výrazným gitarovým riffom a zborovým spevom, Man With The Melody, ktorá je doprevádzaná sláčikmi a klavírom, Baron's Claw, ktorá je najviac podobná Dohertyho sólovej tvorbe, alebo záverečná Songs They Never Play On The Radio. Zaujímavosťou pri tejto skladbe je, že ju Doherty napísal ešte v roku 2006 v rámci tvorby pre Babyshambles, no svoj priestor dostala až dnes.

K vydarenému comebacku dopomohla deväťročná pauza i abstinencia

The Libertines vyprodukovali album, ktorý stojí za vypočutie od začiatku do konca. All Quiet on the Eastern Esplanade prináša 38 minút kvalitnej hudby. Členovia skupiny už nie sú nevyspytateľní dvadsiatnici, ktorí plnia stránky bulvárnych plátkov svojimi excesmi. Obaja lídri, špeciálne Pete Doherty, úspešne zvládajú svoj dlhoročný boj so závislosťami a žijú zdravšie. Zaujímavý rozhovor s ním a Carlom Barâtom priniesol ešte pred vydaním britský denník The Guardian.

"Vzdal som sa hlavných jedov a moje zdravie sa zlepšilo. No potom ti začnú hovoriť, že alkohol, syr a cukor sú rovnako zlé a že si vyzeral zdravšie, keď si bol na heroíne," povedal Doherty, ktorý v posledných rokoch pribral, má problém s cholesterolom a diagnostikovali mu cukrovku. To najdôležitejšie je však čistá hlava a ako priznáva, sám bol prekvapený a hrdý, že dokáže tvoriť aj bez drog či alkoholu, čo si kedysi nevedel ani predstaviť. S rodinou už niekoľko rokov žije v Normandii vo Francúzsku a ako sám hovorí, až pri svojom treťom dieťati, dcérke Billie-May, ktorá sa narodila pred necelým rokom, je skutočným otcom.

To, že Doherty po štyridsiatke konečne dospel, je v novej tvorbe The Libertines skutočne citeľné a zrelosť materiálu je tým správnym korením, ktoré z neho robí naozaj dobrý album. Zároveň však nechýba ani dravosť a klasické gitarové riffy ako z nultých rokov, ktoré skupinu dostali na výslnie. Album All Quiet on the Eastern Esplanade akoby zhmotňoval doterajšiu tvorbu skupiny i Dohertyho sólové počiny a celé to funguje na výbornú.

O produkciu albumu sa postaral francúzsky producent a hudobník Dimitri Tikovoï, ktorý v minulosti spolupracoval napríklad so skupinami Placebo, Blondie, Ghost či s Ianom Brownom z The Stone Roses. Cover albumu zdobí pozadie The Albion Rooms, čo je hotel (jeho súčasťou je i nahrávacie štúdio), ktorý členovia skupiny vlastnia, pričom pred ním môžeme vidieť postavy jednotlivých videoklipov. Čerešničkou na torte je práve spracovanie vizuálov k albumu – ak si klipy pustíte v poradí Run, Run, Run, Merry Old England a Night Of The Hunter, ponúkajú celistvý príbeh, čo len doťahuje premyslenosť novinky do posledného detailu.

The Libertines – All Quiet on the Eastern Esplanade
(2024, EMI)