Kniha s podtitulom "40 skladieb, jeden príbeh" môže klamlivo zviesť k predstave, že sa v štyridsiatich kapitolách dozvieme faktografické pozadie vzniku vybraných piesní U2. Pre ultrafanúšika lákavé, pre ostatných monotónne. V skutočnosti je to inak. Bono ako rozprávač príbehu, svojho osobného, aj toho kapelového, rozpletá klbko z dlhého vlákna pútavo, vtipne, s nadhľadom, aj s dávkou sebareflexie a vôbec to nerobí chronologicky a nudne.

Kniha Surrender: 40 skladieb, jeden príbeh sa stala na krátky čas mojím spoločníkom, ktorého som nechcela pustiť z ruky. Ťažko sa odkladá napínavý príbeh, ktorý U2 ako kapela spolu píšu už viac ako štyri desaťročia. Vzhľadom na môj vek som z objektívnych dôvodov nemohla vnímať dianie okolo formácie od jej počiatkov, možno aj preto som bola fascinovaným čitateľom. Podobne na tom budú asi aj rovesníci U2, vďaka Bonovmu zachádzaniu do tých najmenších detailov, hoci viaceré z nich už poznajú. Je totiž nepochybne atraktívne spoznávať tú cestu očami jedného z jej tvorcov.

Narodil som sa s výstredným srdcom

Toto je veta, ktorá vám udrie do očí ešte skôr, ako začnete čítať. Je výraznou žltou farbou vytlačená na prebale knihy z jej vnútornej strany. Zároveň je aj prvou vetou celej knihy. Dozvedáme sa, že nejde iba o metaforu – hoci aj tá je v kontexte príbehu Bona Voxa veľmi dôležitá – ale o vrodenú srdcovú vadu, kvôli ktorej má v jednej srdcovej komore iba dve chlopne. Toto jeho výstredné srdce bilo od detstva pre hudbu, hoci si neveril, nemal podporu rodičov. Útechu našiel v bratovej gitare, na ktorej síce nevedel hrať, ale stala sa jeho záchranným lanom.

Najmä v čase, keď ako 14-ročný chlapec prišiel o mamu a uvedomoval si, že dom bez nej už nie je domovom a začína si ho budovať s chlapcami z kapely. "Odchádzam z domu, aby som domov našiel," popísal spomienku, keď ako 17-ročný išiel na skúšku. Ale aj neskôr, keď vedel, že pochopenia od otca sa nedočká a jeho nezáujem sa preňho stal hnacím motorom, a tiež vtedy, keď vedel, že "bežná" práca nie je jeho cieľom a musí dosiahnuť viac. Napriek zlyhaniam.

Mama – osoba, o ktorej sa doma nehovorilo

Bolestný kúsok skladačky, ktorá formovala nielen dospievajúceho Bona, ale aj tvorbu U2. Mlčaním o mame sa on, jeho otec a starší brat Norman chránili pred bolesťou, ktorú im myšlienky na ňu spôsobovali. Až pri písaní piesne Iris sa Bono vedome k tejto strate vrátil. Stalo sa to až v roku 2014 na albume Songs of Innocence, vo veku 54 rokov. Pieseň mu priniesla náhly návrat spomienok na mamu aj na to, že na verejnosti ho mama počula spievať iba raz.

Jej smrť niekde v podvedomí vyčítal otcovi. Ovládal ho ale aj hnev na mamu za to, že náhlu mozgovú príhodu nezvládla a zomrela. Pocítil svoje vlastné zlyhanie (jedno z mnohých), pretože všetkých ubezpečoval, že mama bude v poriadku a to sa nestalo. Iris sa už z nemocnice nevrátila. Túto zúrivosť zo seba dokáže dostať iba na pódiu. Matkin odchod ho ponechal v rukách "ďalšieho duchovného sprievodcu, dokonalej duše, ktorá z mojich nedokonalostí spraví moje prednosti". Do života mu vstúpila Alison Stewart, životná láska a manželka.

Príbeh lásky

Spoznávame ho od prvého nesmelého pohľadu, cez prvý nedokonalý bozk, prvé intímne momenty mladého páru, svadbu v skorom veku, z ktorej utiekli, aby sa vo dvojici túlali na miestach, ktoré pre nich mali veľký význam, až po učenie sa spolu žiť v jednej domácnosti a fungovať ako rodičia štyroch detí. Spoznávame manželov, ktorí sú si navzájom najlepšími priateľmi.

"With or Without You je skladba, ktorá ju neobsiahla, ale aspoň zachytila niečo z jej temnej krásy a našej sladko-trpkej duality." Je to presne tá skladba, ktorú nazvali "odporná popová pesnička" a zahodili ju do koša. Vytiahol ju Gavin Friday, ktorý tvrdil, že jej jedinou chybou je príliš rýchle vyústenie do refrénu, čo je "problém aranžovania, nie pesničky". Vo finálnej verzii "začína šeptom, ktorý pomaly rastie do veľkého refrénu ako v opere. Refrén zaznie len raz, na konci," opisuje Bono zvrat, ktorý sa udial pri tvorbe jednej z najslávnejších skladieb U2.

Zraniteľnosť na vrchole úspechu

Prekročiť hranice Dublinu, vtrhnúť do Londýna a odísť s nahrávacou zmluvou. Jednoduchý plán, ktorý skončil inak. Prvé demonahrávky nahrávacie spoločnosti nepresvedčili. Napriek tomu sa U2 do Londýna vrátili, aby hrali pre takmer prázdne kluby. Naivita a húževnatosť priniesla prvé úspechy aj prvé zauchá. Nahrávacia zmluva sa stala skutočnosťou a rozbehla kolotoč, ktorý sa ale niekoľkokrát zasekol.

Prvýkrát ho zastavil gitarista The Edge, ktorý chcel kvôli viere skoncovať so svojím pôsobením v kapele. Spochybňoval možnosť byť kresťanom a zároveň hudobníkom. Ktovie, ako by to dopadlo, keby v tom čase kapela nemala podpísanú zmluvu k pripravovanému turné. A tak zostal, aby pochopil, že im ako kapele nesedí typ kresťanstva, ktoré razí cestu s nami alebo proti nám. Ďalšia, tentokrát tvorivá, kríza prišla po vydaní albumu Rattle and Hum, ktorý nebol prijatý tak vrelo ako The Joshua Tree. U2 patrili do mainstreamu, punk chytal druhý dych, prichádzal grunge a v Európe sa znovuzrodila elektronická hudba. U2 pochopili, že "Amerika s nami skončila. Musíme odísť a vysnívať si všetko od začiatku." V Dubline.

S blížiacim sa miléniom sa otázka smerovania U2 vrátila s novou naliehavosťou. Odpoveďou bol album Pop. "Pokus spraviť z chvíľkového večné... Je to obsesia? Cítiť, že musíme uchopiť niečo, čo nie je v našom dosahu?" pýta sa Bono. Priznáva, že za tvorivé krízy v kapele mohol vždy on a jeho túžba robiť veci na maximum. Vo svojej hlave počul pesničky, aké ešte nespravili, videl koncerty, ktoré ešte neodohrali. Desila ho predstava, že ich s tým niekto predbehne. A tak sa vždy vyšplhali na vrchol, rozbili kapelu a znova ju skladali na nových hudobných základoch. Dookola. "Nebol čas zastaviť sa."

Malý muž, spievajúci veľké piesne

Priznáva, že bol na svojich spolupracovníkov príliš náročný, pretože bol vždy náročný sám voči sebe. "Sme muži s jazvami po rôznych súbojoch so svetom, ale oči máme podivuhodne čisté s ohľadom na všetky tie zvraty osudu a surreálnosť života, ktorý tridsaťpäť rokov trávime koncertovaním na štadiónoch," vysvetľuje. "Prečo je to stále znervózňujúce?" pýta sa sám seba pred prvým koncertom turné Innocence Experience. Prezradil, čo im v týchto situáciách pomáha. "Modliť sa za užitočnosť je zvláštne. Neromantické. Asi aj trochu nudné, ale to je podstatou toho, kým sme a prečo ako skupina ešte stále fungujeme – modlitby pred koncertom."

"Prečo muž, ktorému tiahne na šesťdesiat (v čase písania knihy, pozn. redakcie) stále skáče do davu a necháva sa ním nosiť? Je to symbol toho, čo sa v skutočnosti deje: publikum nesie túto kapelu na svojich pleciach aj po štyridsiatich rokoch," vysvetľuje Bono, ktorý v knihe často hovorí o tvorbe U2 ako o opere: "Hudba U2 nikdy nebola rock'n'roll. Pod maskou súčasnosti je to v skutočnosti opera – veľká hudba, veľké emócie pretavené do dobového popu. Na čele s tenorom, ktorý odmieta prijať, že je barytón." Aspoň to mu vždy tvrdil jeho otec. Až pesnička Pride (In the Name of Love) mu priniesla pocit, že aj on môže byť tenor.

Turné Achtung Baby 1992 / 2023

Práve teraz hrajú U2 ďalší zo svojich koncertov v Las Vegas, ktoré sú venované albumu Achtung Baby. V rovnakom momente čítam o pôvodnom turné z roku 1992 k albumu, ktorý takmer nevznikol. Album, počas ktorého kapela, alebo skôr Bono, prežívala svoju druhú existenčnú krízu. Zatvorený v štúdiu, bez nápadov, s potrebou robiť veci inak. "Za to desaťročie sme od našej hudby žiadali, aby pre nás spravila toľko vecí, že na konci osemdesiatych rokov sa zdalo, že sme ju úplne vyčerpali," spomína Bono. Rozklad dôvery v seba samého aj v kapelu zachránila "pesnička, ktorú potrebovali počuť". One. Budúci hit, ktorý kapelu znova nakopol. Bez neho by hudobný svet utrpel stratu, o ktorej by ani netušil.

Nebudem vás posielať do Las Vegas, ale aspoň na YouTube, kde nájdete niekoľko kvalitných záznamov z aktuálnych koncertov U2: UV Achtung Baby Live at Sphere. Spolu s čítaním knihy to do seba všetko zapadá a vy pred sebou máte jednu z najväčších kapiel všetkých čias, ktorá "nie je zbierkou pesničiek. Je to skôr jedna nedokončená pieseň. Preto sa stále vraciame do skúšobne, do štúdia, na pódium, aby sme túto pesničku dokončili. Pieseň, ktorá sa stala naším životom.  Sme stále nedokončenou pesničkou? A čo ak je už hotová?" zamýšľa sa Bono.

V závere si sám odpovedá, keď priznáva, že im niekedy v kapele dochádza láska. "Stáva sa to. Studňa priateľstva môže vyschnúť. Pre mňa je dobrou stratégiou neustále sa vracať ku zdroju. Hodiť vedro do studne a dúfať, že sa znova naplní. Tu nachádzam inšpiráciu pokračovať," dočítame sa v memoároch muža, ktorý je oddaný svojej kapele, rodine a pomoci tým, ktorí to potrebujú. Spoznávame príbehy jednotlivých piesní zasadené do kontextu, ktorý im dáva nový rozmer, a možno pocítite nový záchvev obdivu voči ich tvorcom. A hoci sú čitateľsky atraktívnejšie časti o formovaní U2 a o Bonovom súkromí, aktivizmus je tiež podstatnou súčasťou skladačky, ktorá utvárala nielen niektoré zásadné pesničky írskeho kvarteta, ale predovšetkým osobnosť Bona. Jedno bez druhého by nefungovalo.

Autorka: Miroslava Rabčanová

Súvisiaci interpreti: U2