Na začiatok krátka úvaha: ktoré albumy majú väčšiu hodnotu? Tie, ktoré chytia hneď na prvé počutie a neprestajne cirkulujú v hlave, alebo práve tie, ktorým treba dať čas na to, aby sa nám dostali pod kožu? Túto otázku si človek kladie azda zakaždým, keď sa k nemu dostane čosi, na čo sa nedá reagovať inak ako rozpačito. Rovnaký pocit som mala aj ja, keď mi do uší hral očakávaný nový album The King of Limbs britských kráľov alternatívy. A nedá mi nepoložiť si otázku, či je toto ešte stále Radiohead...
Album otvára skladba Bloom s nástojčivým klavírom prechádzajúc do takmer pochodového rytmu. Gitary však nečakajte, pred nahrávaním tohto albumu sa asi Jonny Greenwood rozhodol predať všetky gitarové efekty a iba sem tam brnknúť do čistého zvuku. Aj to len minimálne. Napríklad taká Little by Little pre mňa ostane asi najchytľavejšou vecou albumu. Loopované bicie tu nie sú doprevádzané uťahaným a pokojným spevom, čo z väčšiny albumu robí pocitovo pomalé, miestami až ambientné balady. Naopak - Yorke konečne ožije a do popredia sa dostáva aj gitarový riff ako základ celej piesne.
Inak sa zdá, akoby sa Radiohead ponorili do najhlbších hlbín alternatívy a zvukovej mágie. Vo Feral naplno predvádzajú inšpirácie (post)dubstepom a celá skladba znie, akoby sa náhodne pospájali zvuky s nasekaným vokálom bez zmysluplného textu. Jej devízou je však práve podivná atmosféra, ktorá o to viac necháva vyniknúť nasledujúci kúsok. Prvý singel Lotus Flower je totiž akýmsi deliacim bodom albumu, tvorí pomyselnú hranicu, ktorá poslucháča prenesie do záverečnej, melodickejšej a "pesničkovejšej" časti albumu s trojicou skladieb Codex, Give Up The Ghost a Separator. Lotus Flower v sebe svojským a zvláštnym spôsobom zahŕňa experimentálnosť postavenú na výborných bicích a nenásilnú linku spevu, ktorá je tu dominantnou. Zároveň vystihuje aj celý album, ktorého piesne jednoducho plynú v pôsobivej harmónii a oceňujem spôsob, akým dielo drží pokope.
Radiohead - Lotus Flower
Napriek inšpirácii tanečnou hudbou a nie pomalým hodnotám bpm v prvej časti albumu je celá nahrávka hudobne melancholická. A hoci aj textovo ide skôr o abstraktné a pocitové výpovede, nad emotívnosťou často až príliš dominuje zvukové inžinierstvo. Ktovie, čím sa Thom Yorke inšpiroval, keď písal text k Morning Mr Magpie, pretože zo začiatku celkom vystihoval moje dojmy z albumu – "They've stolen all my magic and took my melody". Kde-tu chýba väčšia pesničkovosť, o trochu vtieravejšie popevky, často absentuje diferentnosť skladieb, nuž a spomínaná mágia sa stráca práve vtedy, keď si uvedomíte, že celé tie dlhé minúty hrá ako rytmický podklad iba jeden dookola sa opakujúci loop a aj ten znie až príliš chemicky.
The King of Limbs je mladším a o niečo slabším bratom svojho predchodcu In Rainbows, ktorý bol z veľkej časti taktiež postavený na experimentoch s rytmikou. Ako však spomínam vyššie, nie je tento hudobný výplod iba čierny alebo biely. Jedna vec je nahrávka s komplexným a prepracovaným zvukom, v hlbinách ktorého sú pochované náznaky "klasických" radioheadovských pesničiek, a druhá o to vzácnejšie a čarovnejšie živé prevedenie skladieb, ktoré síce v štúdiových verziách znejú synteticky, ale na koncertoch predsa môžu nadobudnúť svoju atmosféru naplno presne tak, ako tvorca zamýšľal.
Thom Yorke - Give Up The Ghost live
A napokon, ak človek hľadá odpoveď na otázku, či je tento album ešte stále dostatočne Radiohead, nedostane ju. Pretože Radiohead má mnoho foriem, mnoho farieb a predovšetkým mnoho odrazov.
Radiohead – The King of Limbs
(thekingoflimbs.com, 2011)
1. Bloom
2. Morning Mr Magpie
3. Little By Little
4. Feral
5. Lotus Flower
6. Codex
7. Give Up The Ghost
8. Separator
--
Autorka: Michaela Žureková
Súvisiaci interpreti: Radiohead
