Dva a pol roka od vydania posledného albumu prichádza americký spevák, hudobník a skladateľ Marilyn Manson s novou, v poradí deviatou štúdiovou nahrávkou. Oficiálny termín jej vypustenia do sveta (19.1.) nasledoval presne dva týždne potom, čo tento kontroverzný a s mnohými škandálmi spájaný umelec oslávil svoje 46. narodeniny. The Pale Emperor ho ukazuje v novom svetle a patrí medzi jeho najlepšie albumy.
Predchádzajúci album Born Villain vyšiel v roku 2012, nasledovalo americké i európske turné (zaujímavosťou boli koncerty, na ktoré si ako gitaristu pozval svojho priateľa a herca Johnyho Deppa). Pred vydaním novinky však Marilyn Manson stihol aj spolupráce s viacerými kolegami z hudobnej brandže - od Avril Lavigne (Bad Girl) až po Emigrate (Hypothetical), čo je medzinárodný projekt Richarda Z. Kruspeho, gitaristu skupiny Rammstein. Zahral si tiež vo filme a seriáli a vystupoval v televíznych projektoch - napríklad na odovzdávaní nemeckých hudobných cien Echo ho s piesňou The Beautiful People na pódiu sprevádzali práve Rammstein. Popri tom všetkom sa stihol venovať aj výtvarnému umeniu.
Aj vďaka tomu, že je stále takto aktívny, darí sa mu udržiavať sa v centre pozornosti fanúšikov aj médií, ktoré s obľubou pretriasajú jeho meniaci sa imidž, súkromný život a ešte radšej škandály, ktorých však v posledných rokoch akosi ubúda. Skôr či neskôr sa to muselo prejaviť aj v jeho tvorbe a práve nový album je toho dôkazom. Už prvé dva single vydané koncom minulého roka - Third Day Of A Seven Day Binge a Deep Six - naznačili, že "Bledý cisár" je iný. Tak, ako je dnes iný aj ten, kto ho stvoril.
Noví ľudia, nový zvuk
Vznik a príprava albumu The Pale Emperor boli dlho zahalené rúškom tajomstva. Hudobník, vlastným menom Brian Hugh Warner, ho nahrával od mája do septembra 2014. Štandardná verzia albumu obsahuje 10 skladieb, pre fajnšmekrov je určená limitovaná de luxe verzia s tromi bonusmi. Ak hovoríme, že album je iný, ako predchádzajúca Mansonova tvorba, súvisí to aj s tým, že tentokrát sa na príprave a nahrávaní podieľal úplne nový tím hudobníkov.
Po dlhom čase medzi nimi nebol jeho dlhoročný spolupracovník, gitarista a skladateľ Twiggy Ramirez. Rozhodujúcu úlohu mal tentoraz Tyler Bates, ktorý album spolu so spevákom produkoval a zložil preň aj niekoľko piesní. Ide o známeho skladateľa filmovej a seriálovej hudby (zložil hudbu napríklad k TV seriálu Californication), ktorý súčasne ovláda gitary a klávesy. Zhodou okolností sa s Mansonom zoznámili pri poháriku kedysi Mansonovho obľúbeného absintu (v súčasnosti mu už neholduje, keďže ako tvrdí "absint z vás robí chudáka a blbca"). Tretím členom najužšieho tímu v štúdiu bol bubeník Gil Sharone známy z kabaretného zoskupenia Stolen Babies.
Po hudobnej stránke ide o priamočiary a aranžérsky pomerne minimalistický album postavený viac na ťažkej basovej linke a pulzujúcom down-tempe, než na silnom gitarovom zvuku. K tomu sa pridáva výrazný vokál, melancholická gitara a v správnom pomere primiešaná elektronika. Jednoducho povedané, ide o temný a vláčny industriálny metal prekladaný trochou gotiky a glamu. Exmajster hrôzy sa teda rozhodol vydať trochu iným smerom ako doteraz.
Niet sa čomu čudovať. Posledné albumy sa vzďaľovali úspechom jeho ranej tvorby. Nový album je celkovo pokojnejší, miernejší a menej šokujúci, no napriek tomu dokáže rýchlo zaujať. Už predchádzajúce dva albumy The High End Of Low (2009) a Born Villain (2012) naznačili, že Manson má chuť experimentovať a hľadá nové spôsoby ako na seba upozorniť. To je pozitívne a hodné obdivu, lebo si zvolil ťažšiu cestu, keďže nevykráda sám seba. The Pale Emperor tieto snahy naplno potvrdzuje a ukazuje, že ako sa so cťou dá hudobne starnúť.
Niektorí Mansonovi priaznivci prirovnávajú "Bledého cisára" k albumu Antichrist Superstar z roku 1996, ktorý v tom čase katapultoval Mansona na úplný vrchol, k čomu nemalým dielom dopomohli škandály, jeho provokujúci imidž a šokujúce vyjadrenia, ktoré z neho spravili skutočnú ikonu shock rocku a všeobecný symbol zla. Vtedy dvadsiatnik Brian Hugh Warner sa cítil ako ryba vo vode.
Ale kým Antichrist Superstar je zlovestný, výstredný a poriadne "zašpinený" industriálnym metalom, The Pale Emperor je bluesový (ako sa vyjadril aj sám Manson) a basový, vhodný aj pre bežné (americké rockové) rádiá, a to napriek tomu, že v niektorých skladbách zaznieva strašidelné vŕzganie a strhujúci kvílivý vokál. Deviata radovka si tak drží pomerne vysoký štandard a Manson je na ňu právom hrdý, čo potvrdzuje aj jeho spokojné vyjadrenie na jej adresu pre hudobný magazín Rolling Stone: "Je to špina, rovnako ako špina za nechtami, akú má niekto, kto kopal hrob."
Po dlhom čase album, ktorý baví po celej dĺžke
Úvodnou skladbou je Killing Strangers, bluesové až takmer swingové číslo s podmanivým vokálom. Táto zlovestná a zároveň zmyselná skladba udáva tón celého albumu a odkazuje na podobné albumové úvody Great Big White World (na albume Mechanical Animals, 1998) alebo If I Was Your Vampire (Eat Me, Drink Me, 2007). Aj keď sa nový albume vyznačuje pomalším tempom, jeho prvá polovica je relatívne dynamickejšia.
Súvisí to aj s tým, že hneď po úvode nasledujú dve skladby, ktoré sa dostali k verejnosti ako single ešte pred vydaním albumu: Third Day Of A Seven Day Binge s hriešne pomalým tempom, ktorá je asi najviac bluesovou vecou na nahrávke, a energická Deep Six s výrazným industriálnym beatom, ktorej k úspechu pomohlo aj originálne video (v médiách už stihlo dostať označenie "falické"), ktoré, ako inak, provokuje svojim sexuálnym podtónom. Tomuto songu sa darilo v hitparádach zatiaľ najlepšie medzi ostatnými mansonovkami od roku 2003, keď dosiahol 18. miesto v rebríčku Billboard Mainstream Rock.
Vplyv blues a južanského rocku cítiť aj z ďalších skladieb – The Mephistopheles Of Los Angeles s pompézne znejúcou gitarou, Warship My Wreck so zaujímavými klávesmi alebo Cupid Carries A Gun, v ktorej Manson predvádza jeden z najlepších hlasových výkonov na albume. Magazín Metal Hammer túto "temnú a sexi" pieseň označil za nádhernú vec, ktorá "chutí ako druh džemu, ktorý by had použil k pokušeniu Evy v Rajskej záhrade".
Na novinke nájdeme aj hudobné odkazy na 70. roky (Black Sabbath) - asi najvýraznejšie v skladbe Devil Beneath My Feet. Najdlhšou skladbou, zaradenou na úplný koniec albumu, je Odds Of Even - takmer šesť a pol minúty psychedelickej inštrumentácie, netradičného syntetizátorového zvuku, gotického lesku a výrazného vokálu. Mansonova schopnosť trpezlivo a ležérne stupňovať atmosféru piesne je tu priam ukážková. Pripomína Born Villain, ale na vyššom stupni.
Aj predchádzajúce Mansonove albumy obsahovali silné hity, veľakrát však zapadli v množstve vaty. Toto "Bledému cisárovi" nehrozí, album jednoducho baví po celej dĺžke, čo v súčasnej popovej a rockovej hudbe nie je až taký bežný jav. Pre objektívnosť uvediem, že dve skladby veľmi nevyčnievajú nad ostatné – Birds Of Hell Awaiting a Slave Only Dreams To Be King, ale na druhej strane v žiadnom prípade nemožno o nich povedať, že sú nudné alebo nezaujímavé, aj tieto majú na albume svoje miesto.
A komu sa máli a má chuť na dezert, môže siahnuť po limitovej edícii albumu s tromi bonusmi, ktorými sú akustické verzie skladieb z jadra albumu, hoci sú inak pomenované. Priznám sa, mňa práve bonusy prekvapili najviac, veľmi pozitívne. Manson v nich potvrdzuje, že dokáže spievať v pravom slova zmysle, hoci len v sprievode akustickej gitary. Žeby sme sa v budúcnosti mohli tešiť na unplugged projekt?
Menej zloduch, viac hudobník
Na prelome tisícročí bol Marilyn Manson dôležitou hudobnou ikonou a spoločenským fenoménom. Nielen na koncertoch šokoval exhibicionizmom, vulgárnosťou, vyzývavým outfitom, cirkev i moralistov provokoval sexuálnymi výstrednosťami. Nič však netrvá večne a záujem o neho sa začal pomaly strácať. Už pri albume Eat Me, Drink Me z roku 2007 bol citeľný ústup zo sveta veľkej slávy. Nuž, koho by dnes ešte zaujímal netvor neurčitého pohlavia, ktorý oslavuje zlo, na koncertoch hádže mikrofón na zem a nahnevane rozkope biciu súpravu?
Manson v roku 2015 je už iný, pokojnejší, viac filozofujúci (o svojej kariére hovorí ako o období, počas ktorého sa "poriadne zašpinil"), čo sa prejavuje aj v nastúpení na novú hudobnú cestu, ktorá mu však svedčí. Aj keď ho The Pale Emperor už asi nevráti späť na výslnie, rešpekt si oprávnene zaslúži. A čo asi teší jeho najvernejších, predsa len v ňom zostalo trochu "lotrovstva", a aj nejaký ten škandálik sa sem-tam vyskytne - napríklad nedávno zrušené koncerty v Rusku kvôli údajnej propagácii sadomasochizmu a urážke pravoslávnej cirkvi.
Jednoducho a výstižne to zhrnul magazín Metal Hammer, podľa ktorého ide o "najlepší Mansonov album za poslednú dekádu". A ak by ste mali pochybnosti, či vás tento chlap a jeho hudba ešte baví, tak tento nový album stojí minimálne za to, aby ste si to jeho vypočutím overili sami. Alebo aj naživo - v rámci turné The Hell Not Hallelujah Tour, ktoré sa práve rozbieha v Severnej Amerike, určite koncom roka zavíta aj do našich končín.
Marilyn Manson – The Pale Emperor
(Hell, etc. / Cooking Vinyl, 2015)
1. Killing Strangers
2. Deep Six
3. Third Day Of A Seven Day Binge
4. The Mephistopheles Of Los Angeles
5. Warship My Wreck
6. Slave Only Dreams To Be King
7. The Devil Beneath My Feet
8. Birds Of Hell Awaiting
9. Cupid Carries A Gun
10. Odds Of Even
Bonusové skladby:
11. Day 3
12. Fated, Faithful, Fatal
13. Fall Of The House Of Death
Autor: Ivan Straka
Súvisiaci interpreti: Marilyn Manson
