Koniec júla patril v košickej Tabačke dlho očakávanému koncertu jednej zo zásadných kapiel rockovej histórie - Mudhoney. Američania uštedrili publiku direkt na tamojšie pomery málokedy vídanou silou a návštevníci sa jedným zo zakladateľov štýlu grunge odmenili pogovaním a stage divingom ako vystrihnutým z roku 1991.
V trojke si však naďalej vystačí druhá predkapela Please The Trees z Prahy, keďže gitarista Václav toho stíha veľa a divoko búšiaci stroj učinil svojmu renomé zadosť. Variabilnejší prejav, otvorený prístup a široké spektrum žánrov sa Čechom osvedčuje, čoho dôkazom je dosť špecifické poňatie rockovej moderny.
V zbesilom tempe - 25 songov za 90 minút
Košičania nikdy nebudú mať možnosť vidieť naživo Nirvanu a promotéri zrejme zatiaľ nevedia nájsť spoločnú reč so Soundgarden, Alice in Chains alebo Pearl Jam. To pánov z Mudhoney pasovalo do (ne)závideniahodnej pozície byť medzi prvými na (v slangu Jelly Belly) "východnom pobreží". Čo na tom, že od vrcholu grungeovej epidémie ubehlo už neuveriteľných 25 rokov. Kapela, ktorá je na scéne ešte o tri roky dlhšie, patrila medzi top 10 predstaviteľov žánru, ba čo viac, jej členovia patrili medzi tých, ktorí v začiatkoch "hnutia zo Seattlu" zadefinovali jeho zvuk. A hoci sa títo hudobníci nikdy nepresadili v takom merítku ako zmienení kolegovia, ich piesne sú preverené časom.
Ukázalo sa, že ono to môže byť veľmi fajn aj po toľkých rokoch, hlavne ak máte v zálohe dostatočne energickú aktuálnu platňu typu Vanishing Point (2013). Z nej sa na hlavy rozvášnených pogerov zosypala najprv I Like It Small a v druhej časti setu ďalšie štyri kusy, pri ktorých frontman a gitarista Mark Arm nehral, ale už len spieval. Bez gitary sa konečne mohol odviazať, takže výzorom i prejavom trochu pripomínal Iggyho Popa a celá gitarová záťaž bola prenesená na Stevea Turnera, ktorý to s Armom ťahá už viac než 30 rokov, keďže pred Mudhoney spolu pôsobili aj v dôležitej "proto-grunge" kapele Green River.
Sól nebolo veľa, dôraz sa kládol na fantasticky kompaktný výkon. Chlapci po päťdesiatke nasúkali do 90 minút rovných 25 songov. Bez dlhých predslovov a v jednej lajne, iba s kratučkou prestávkou pred prídavkami, hnaní obdivuhodným mlátením bicmana Dana Petersa (je spoluautorom legendárnej nirvanovskej skladby Sliver a v kapele hral krátko pred Nevermind). O príliv sviežej energie sa postarali basové linky Guya Maddisona, patriace k lahôdkam i na skromnejšie inštrumentálne pomery žánru, v ktorom je každá pridaná hodnota obrovskou vzpruhou.
Podladenie, distortion, feedback = Grunge is Not Dead yet
Kapela pri každom vystúpení obmieňa v drobných detailoch setlist. Po päť skladieb odznelo z vysoko ceneného albumu Every Good Boy Deserves Fudge (1991) a spomínanej "novinky", v tesnom závese sa umiestnili až štyri covery. Na úplné začiatky, spojené s "protestným" hnutím voči nablýskanému hair metalu, sa spomínalo prostredníctvom nahrávok Superfuzz Bigmuff (1988) a Boiled Beef & Rotten Teeth (1989). Na nich si vytvorili povestný, nízko ladený zvuk, čo by určite nešlo bez úprav na gitarách, distortion efektov s pedálmi, feedback experimentov s kombami či nihilistického prístupu k hraniu (i životu). Akumulácia surovej energie v predných radoch vyústila pri Touch Me I'm Sick k obvyklým sprievodným tancom. Nečudo, že riziko zlomenej končatiny stálo za to - legendárni Američania hrali "ľúbezne" do uška rozvášneného košického davu takto autenticky zrejme poslednýkrát v živote.
Publikum sa našťastie chytalo aj pri menej známych songoch ako 1995, Where The Flavor Is, I'm Now či Poisoned Water, jediným opomenutým zostal album Under a Billion Suns (2006). V tom čase už kapela znovu pevne zakotvila u pôvodného kultového vydavateľa Sub Pop, keďže v rokoch 1992 - 1998 sa neúspešne snažila preraziť u Reprise Records. Grunge prenikajúci do mainstreamu, proti ktorému sa pôvodne vymedzil, už po smrti Kurta Cobaina nebol v polovici 90. rokov zaujímavým artiklom, no muzikantov to nepoložilo. Spokojne a vyrovnane pôsobili aj teraz, navyše s mládeneckým entuziazmom, akoby tu žiadny dvadsaťročný odstup nebol. Pozitívny odkaz filmu Singles z roku 1992, zachytávajúci generáciu X v Seattli s prispením tamojších kapiel, sa kapele v Košiciach podarilo pretlmočiť v plnej miere. Možno už dnes plnokrvný grunge neexistuje, ale odpískané pre tento druh hudby ešte nie je ani zďaleka.
Štvorica zo Seattlu sa niektorým zo zúčastnených osôb postarala o splnenie životného sna, pre ostatných išlo o kvalitnú zábavu spojenú s výbornou hudbou. Na alternatívnej scéne sú Mudhoney stále obrovským pojmom, bojujúcim, a aj keď nie práve víťaziacim, určite spokojným a šťastným. Hoci v modifikovanej podobe, grunge stále žije, no ak by náhodou v budúcnosti mal nejaký kolektív štyroch kapiel právo niesť tomuto žánru truhlu, Mudhoney by v tomto výbere nesmeli chýbať.
Setlist koncertu Mudhoney v Košiciach:
(Tabačka Kulturfabrik, 28. 7. 2016)
1. Fuzzgun '91
2. Suck You Dry
3. Get Into Yours
4. I Like It Small
5. Broken Hands
6. Editions of You (Roxy Music cover)
7. Poisoned Water
8. 1995
9. Where the Flavor Is
10. No One Has
11. Flat Out Fucked
12. Something So Clear
13. Touch Me I'm Sick
14. What to Do With the Neutral
15. I'm Now
16. The Final Course
17. Behind the Door (Circle Jerks cover)
18. Chardonnay
19. The Only Son of the Widow from Nain
Prídavky:
20. You Got It
21. Into the Drink
22. Who You Drivin' Now?
23. In 'N' Out of Grace
24. Hate the Police (The Dicks cover)
25. Fix Me (Black Flag cover)
Autor: Marek Danko
Foto: Viktor Petro - Tabačka Kulturfabrik
Súvisiaci interpreti: Mudhoney
