Švédski Draconian slovenskému publiku ukázali, že melancholická konfigurácia krásky a zvieraťa funguje dobre aj v roku 2016, pokiaľ ju napasujete do silných piesní. Z účinkujúcich kapiel v prvomarcovom Randali by ste však ťažko vyberali víťaza.
Smútočný pochod a hravá eklektika
V pomerne skorý čas, už o 18:30, večer otvorila dunajskostredská formácia April Weeps, ktorá má na konte jeden album a obľubuje melodickejšie poňatie gothic metalu. Moje uši zachytili až tóny rozbehnutej kapely Oceanwake a jej veľmi, veľmi, veľmi pomalého a trúchlivého doom metalu. Piesne z produkcie Fínov sa väčšinou svojou minutážou pohybujú na hranici desatich minút, no vo svojej lenivosti pôsobia veľmi košato. Môže za to tklivo melodická gitara kontrastujúca s tvrdým vokálom lídra Eeroa Haulaa.
V príjemne mäkkom, uši nedráždiacom zvuku a skromných svetlách pätica odohrala gro svojej albumovej novinky Sunless, no pravdou zostáva, že takáto hudba nedokáže publikum nijako prebudiť a vypýtať si spätnú väzbu. Našťastie bola dramaturgia večera natoľko pestrá a presná, že na krásne eklektické prebudenie v podobe Year of the Goat nebolo treba čakať dlho. Švédska doom rocková kapela prekvapila svojou energickosťou a vysokými vokálmi lídra Thomasa Sabbathiho. Aj keď ako kapela jestvujú len dekádu, sú to postarší páni, ktorí milujú mellotron a sedemdesiatkové heavy riffy ako od Grand Funk Railroad či Blue Öyster Cult, prepletené s psychedéliou. Naozaj príjemné prekvapenie.
Vysoká škola komunikácie s publikom
Z prvého prechádzame na tretí a vzápätí na štvrtý rýchlostný stupeň s nástupom našľapaného stroja menom Omnium Gatherum. Melodic death metalová formácia výraznejšie vyčnievala a ak niekto ešte počas ich zvučenia zívol, teraz headbangoval v prvých radoch. Osadenstvo sa behom chvíle natlačilo do predných línií, klub sa definitívne zaplnil a ukážkovo krásny a precízny koncert mohol začať.
Úvodná vypaľovačka The Pit nečakane udrela do bubienkov, groovom nabitá Skyline nechala spomenúť na najlepšie roky In Flames a v sekunde sa stala mojou najobľúbenejšou od OG. Bola to chvíľa, keď som preklínal absenciu dlhých vlasov. Vychutnávajúc melódie som sa radšej sústredil na vokalistu Jukka Pelkonena, ktorý si svojou charizmou získal všetkých bez rozdielu. Tak intenzívne komunikujúci líder a súčasne odzbrojujúco precízny vokalista, to sa len tak nevidí. Spomenul som si pri tom na gitaristu Petrucciho z Dream Theater, ktorý v nejakom rozhovore s humorom hovoril o tom, že sa pri hraní treba tváriť, že je to akože zložité a ceriť zuby. Stopercentne uveriteľný hrdlorez Pelkonen sa stále usmieval, dotýkal sa ľudí v predných radoch, priamo sa díval do fotiacich smartfónov a pri tom reval brutálnym growlom akoby len tak mimochodom. Akoby to ani nevnímal. Pre mňa osobne to bol fascinujúci pohľad.
Zdalo by sa, že vrchol večera máme za sebou a Draconian mali poslúžiť ako upokojujúci prostriedok po divokej jazde. Keďže ich albumovú novinku prechovávam v hlbokej úcte, nepochyboval som o tom, že švédski profesionáli jej naliehavosť prenesú i do živej podoby. Počiatočné technické problémy by u niekoho mohli dobrý dojem pokaziť, ale Heike Langhans sa so spätnou väzbou v mikrofóne bravúrne vysporiadala už v úvodnej Stellar Tombs.
Najnovšia štúdiovka je prvou pre túto čiernovlasú vokalistku a v skladbách z neho krása jej prejavu vynikala najviac. Nečudo, že nahrávke Sovran kapela venovala najväčšiu pozornosť. Hrdelné vokály obstarával Anders Jacobsson, ktorý kapelu v roku 1994 spoluzakladal. Zaujímavosťou je účasť vokalistu Crippled Black Phoenix Daniela Änghedeho, ktorý na tomto turné zastáva post basgitaristu a s Heike zaspieval duet v skladbe Rivers Between Us.
Krásne odtiene smútku
Spomínaný duet bol v závere spestrený i tretím hlasom lídra Jacobssona. Ten sa pri svojom výkone tváril omnoho utrápenejšie, ako hrdina predchádzajúcej kapely. No k celkovému vyzneniu tých pomalých tónov by zdravice s fanúšikmi a úsmevy pôsobili kontraproduktívne. Vokalisti boli skromne komunikatívni len v prestávkach. Vynikajúca práca dvoch gitaristov, ktorí si ťahavé tóny navzájom požičiavali bola podporená sláčikovými a klávesovými sekciami samplovanými z laptopu. Absencia živých kláves však nijako neublížila ťaživej atmosfére, ktorú si všetky citlivé duše v hľadisku užívali pomalým metlením len tak pre seba. Toto jednoducho nebol typ koncertu, ktorý si užijete s priateľmi.
Vrcholom bola pieseň Dishearten, v ktorej je zakomponovaná aj rýchlejšia (v intenciách doom metalu) pasáž a vypäté vysoké tóny krásky za mikrofónom. Ak pre mňa osobne najviac fungovali skladby z novinky, najväčšieho potlesku sa kapele dostalo pri úvodných tónoch prídavku Death, Come Near Me z jedenásť rokov starej nahrávky Arcane Rain Fell. Tá je vyskladaná tradičnejším spôsobom a namiesto priamočiarej sedeminútovej stopáže trvá rovno dvojnásobok.
Dramaturgicky skvelo zvládnutý večer nabitý hudbou až po okraj sa po jej odznení bez zbytočnej pompy mohol skončiť. Reakcie publika na staršie skladby ukázali, prečo boli spolky s dvomi kontrastnými vokálmi "krásky a zvieraťa" v 90. rokoch tak obľúbené. Draconian novým albumom ale i týmto koncertom však ukázali, že takáto hudba je relevantná aj v roku 2016 a nachádza si svojich poslucháčov.
Setlist koncertu Draconian v Bratislave:
(Randal, 1. 3. 2016)
1. Stellar Tombs
2. Bloodflower
3. A Scenery of Loss
4. Heavy Lies the Crown
5. Pale Tortured Blue
6. Rivers Between Us
7. Dishearten
8. Death, Come Near Me
autor: Adrián Kozák
foto: Braňo Vartovník
