Posledný deň 18. ročníka Pohody nasýtil všetkých tých, ktorým boli predošlé dni málo. V programe síce nefiguroval jasný headliner dňa, no o to vzrušujúcejšie bolo rozhodovanie, ku ktorému pódiu človek zamieri. Kelis? Tricky? Suede? Goldfrapp? Ako vyzeral váš najkrajší deň festivalu?
Pre pozornejšie a pokojnejšie uši, ktorým sa chcelo posedieť pri príjemnej vážnej hudbe, poslúžila hodinka s Mariánom Vargom a Nonetom. Aj tak môže totiž vyzerať koncert na hlavnom pódiu – stovky ľudí sediacich na ploche letiska a za popoludňajšieho slnka sa oddávajúci zvuku klavíra, sláčikom a dychovým nástrojom.
O štrnástej sa na Orange stagei predstavil Ventil RG a nechýbali také hity ako Fajčenie škodí zdraviu, Radšej budem dnes aktívny a ďalšie. Keďže v tom čase už začali popoludňajšie horúčavy, tancovalo sa nielen pod stageom, ale tiež v tieni – akomkoľvek. A aj pri takej bežnej príležitosti môžete spoznať zaujímavých ľudí, napríklad napoly Francúza a napoly Čecha, ktorý sa vám zmesou francúzštiny, čestiny a angličtiny prizná, že je tu vďaka svojmu kamošovi Mr. Scruffovi.
Zdroj: Marko ErdPohoda počas koncertu Mariána Vargu s Nonetom - pozrite si celý fotoreport zo sobotyKelis dobila baterky, Sleigh Bells ohlušili
K najzaujímavejším koncertom festivalu patril v sobotu aj ten, na ktorom hviezdila americká speváčka a hudobníčka Kelis. V tyrkysových sexi šatách roztancovala, koho mohla, i keď sa spočiatku zdalo, že sa na pódiu cíti nesvoja. Rozpačité boli aj jej dohady so sprievodnou kapelou, ktorými prerušovala súvislý program. Kelis je však ten typ interpreta, ktorý robí hudbu nielen pre tanečné, klubové podujatia. Na veľký festival výborne zapadla, potešili aj zaujímavé zmeny aranžmánov v jej najväčších hitoch – skvelých Trick Me či Milkshake. V jej vystúpení však nešlo len o známe piesne, hudba Kelis dobíja baterky všeobecne.
Podobne to bolo aj v Space aréne, kde bolo medzi šiestou a siedmou večer až nadmerne hlasno. Noise-popové duo Sleigh Bells spravilo pod najväčším modrým stanom takú šou, že v neutíchajúcej rockovej energii a dravosti im počas celej Pohody asi nikto nemohol konkurovať. Tmavovlasá speváčka Alexis Krauss si svojím živelným speváckym a pódiovým prejavom podmanila celý priestor, konkurovať jej v tom mohli iba neutíchajúce gitary. Skrátka, zážitok.
Silná hudba krehkých žien
Na koncert kanadskej pesničkárky Chinawoman sa v rovnakom čase čakalo v rade, kým vo vnútri Europa stage ešte prebiehala zvuková skúška. Prišli najmä zasvätení, ktorí majú radi temnú, melancholickú zmes šansónu, slow-rocku a osobných textov plných sebairónie, s refrénmi v štýle pochodových piesní Červenej armády. Hudobníčka, vlastným menom Michelle Gurewitch, nezaprie ruské dedičstvo a dramatické sklony, nechýba jej však ani zmysel pre humor. V úprimnej chvíľke vyzvala slovenské panny, aby sa po koncerte dostavili do zákulisia a v nedeľu jej robili spoločnosť pri návšteve hradu v Čachticiach. Chce predsa zostať večne mladá a krásna! Hymna sklamaných žien Party girl oslovuje fanúšikov bez ohľadu na pohlavie, odspievali ju všetci.
Presne opačnú atmosféru ako hluční Sleigh Bells zase vytvorila Jana Kirschner na Orange stagei. Ťažko sa pri opise jej vystúpenia vyhnúť prívlastkom ako podmanivá, nežná, muzikálna. Na Janu, ktorá sa uprostred koncertu pochválila, že čaká svoje druhé dieťa, bol zvedavý obrovský dav ľudí. Tí dostali to, v čom je Jana doma a čím ostatné roky okúzľuje publikum – prirodzený prejav, ponorenie do hudby a ľudovo-folkové poňatie skladieb, predovšetkým z albumu Moruša Biela. Počas koncertu napokon zazneli aj piesne Na čiernom koni, Keby si bol môj, Máj, krásny máj alebo rádiový hit Pokoj v duši.
Mogwai išli naplno, Tricky nepotešil
Škótsky post-rock v podaní Mogwai znel z hlavného pódia poriadne nahlas. Energická show však zaujala najmä tých, ktorí kapelu už poznajú. Profesionálne a s oduševnením odohratý koncert bol pre väčšinu návštevníkov možno až príliš zložitý a inštrumentálny, tak málo ľudú v skvelom večernom čase po západe slnka pred hlavným pódiom snáď nikdy nebolo. Napriek tomu odvážny krok organizátorov v žiadnom prípade nemožno označiť za dramaturgickú chybu - mix krehkých melódií a duniaceho hluku síce nie je pre každého, ale miesto na hlavnej scéne Pohody si títo páni rozhodne zaslúžia. Tento koncert totiž nebol o šou, komunikácii s publikom a ľahko viditeľnej výmene energie hudobníkov s fanúšikmi. Bol o sile hudby, ktorá dokáže vnímavého poslucháča zasiahnuť aj keby pod tým obrovským pódiom stál úplne sám. Energia, ktorá sa hodinu rinula z pódia, sa po poslednej skladbe zhmotnila aplauzom, ktorý bol silnejší než by človek od redšie zaplnenej letiskovej plochy čakal. Sympatické bolo slovenské "Ďakujeme!" od kapely a fanúšikovia post-rocku môžu zase ďakovať Pohode za to, že im katarzný zážitok umožnili na pódiu s najsilnejším zvukom.
Naproti tomu obľúbenému britskému producentovi a raperovi Trickymu sobotňajší koncert jednoducho nevyšiel. Ťažko povedať, či Adrian Thaws nebol vo svojej koži alebo imitoval Jima Morrisona z jeho introvertného obdobia, keď strávil väčšinu času na pódiu chrbtom k publiku, s neodmysliteľnou cigaretou v ruke. Prevažnú väčšinu show odspievala vokalistka, ktorá odviedla výbornú prácu, Tricky občas pridal niekoľko rýmov do mikrofónu, ale pôsobil duchom neprítomne. Pôvodne plná Space aréna sa postupne vyprázdňovala, na konci hodinového vystúpenia už zostali len skalní fanúšikovia. Dosť často sa ozýval nespokojný piskot a hučanie. Trochu živšie boli len dve posledné skladby – Rain a By Myself, počas ktorej už tradične na pódium dostali pozvánku aj fanúšikovia, aby spoločným tancom demonštrovali pocit komunity. Pre mnohých najväčšie sklamanie festivalu. Škoda.
Skvelou alternatívou k Trickymu bola v rovnakom čase hrajúca Tune-Yards, ktorá si naopak zaslúžila omnoho väčšie publikum (a toto už za dramaturgickú nedokonalosť považovať možno, rovnako ako aj iné prekrývanie mien, ktoré majú podobných fanúšikov). Speváčka a skladateľka Merrill Garbus sa na pódiu predstavila s bubnami, ukulele, elektronikou a ďalšími troma spoluhráčkami, ktoré ju podporovali inštrumentálne i vokálne a s hudbou sa doslova hrali. Jeden z najlepších koncertov z kategórie "odteraz som fanúšikom" (povedal si iste aj príjemne prekvapený manažér Orange stage Braňo Jobus) roztancoval publikum. Ak ste ani vy Tune-Yards doteraz nepoznali, odporúčame jej skvelý tohtoročný album Nikki Nack (recenzia), ktorý predstavila aj na Pohode.
Zdroj: Marko ErdTricky viac zaujal na tlačovej konferencii ako na koncerteK životu potrebujeme český rap aj britpop
Sobotňajší headliner, britpopová legenda Suede, to naopak na hlavnom pódiu poriadne rozbalila. Aj po dvoch desaťročiach na scéne a šiestich štúdiových albumoch ich to stále baví. Spevák Brett Anderson sršal energiou a tá sa preniesla aj na plochu pod pódiom. Osemdesiatminútová šou ponúkla novinky z comebackového albumu Bloodsport (2013) ale aj hity z 90. rokov. V závere zaznela famózna britpopová hymna Beautiful Ones a polo-akustická verzia skladby She´s In Fashion. Koncert atmosférou pripomínal vystúpenie ďalších Britov Pulp spred niekoľkých rokov.
V čase, kedy sa pod hlavným Bažant stageom zišli tisícky fanúšikov, aby si vypočuli Suede, maximálne nabudené a početné publikum sa zišlo aj pred Red Bull Tourbusom. Tak plno zrejme pred autobusom ešte nebolo - fanúšikovia českej hip-hopovej scény sa prišli pozrieť na jedného z najdlhšie pôsobiacich raperov u našich susedov, Vladimira 518 so svojou skupinou. Keď sa človek pozrel na masu skandujúcich ľudí, ako sa pýtajú Co bude až nebude rap?, predstavil si skvelú náladu na párty.
Polnočná diskotéka Goldfrapp a Disclosure
Britská speváčka Goldfrapp pred polnocou predviedla jeden z posledných vrcholov tohtoročnej Pohody. Najlepšie songy z posledných troch albumov Seventh Tree (2008), Head First (2010) a Tales of Us (2013) prilákali pod Orange stage poriadny dav. Prvá polovica koncertu bola pokojnejšia, krehký vokál Alison Goldfrapp vytvoril zasnenú atmosféru, nad ktorou sa vznášal žiarivý mesiac jasnej noci. Neskôr tmu zahnala nádherná svetelná show, ktorá sprevádzala rýchlejšiu, gradujúcu, elektronikou pulzujúcu časť vystúpenia. Zimomriavky vyvolávajúci koncert, ktorý by sa pokojne uživil aj na hlavnom pódiu.
O poriadny diskožúr sa postarala dvojica Disclosure, ktorá je v súčasnosti považovaná za žiarivú hviezdu tanečnej scény na ostrovoch. Bratské duo odštartovalo svoj set v Space aréne piesňou F For You, ktorá zaručila, že sa nedočkavé publikum dostalo do varu a akéhosi tanečného delíria. Svetlá, vizualizácie na obrazovkách a nezastaviteľný mix popu s houseom a garageom boli to pravé orechové, čo sa v poslednej noci nutne patrilo navštíviť. Jedinou chybičkou krásy bolo akurát to, keď sa bratia Guy a Howard vyparili z pódia skôr, než mali.
Objavy a nálady
Medzi "čierne kone" 18. ročníka patrili v našej redakcii barcelonskí Seward, pri ktorých akékoľvek pokusy o žánrové zaradenie zlyhávajú. Štvorica hrá s jazzovou virtuozitou, s odvahou i humorom avantgardných šialencov a s energiou garážovej punkovej či metalovej kapely experimentálne rockové pesničky, ktoré sa nepodobajú na nič, čo ste dovtedy mohli počuť. Ale ak veľmi chcete, tak dve mená - Captain Beefheart a Tom Waits. Hlavným dôvodom pre takéto prirovnanie je takisto originálny a až nepochopiteľne svojský frontman, ktorého meno nepoznáme, pretože kapela nemá oficiálny web, PR manažéra, ani Facebook. Prezentuje len koncertnými videami, z ktorých je zrejmé, že každý jej koncert je iný, nielen atmosférou, ale aj nástrojovým obsadením a celkovým zvukom kapely - od psych-folkovo intímneho po poriadny rockový rámus.
O to väčším privilégiom je jeden z ich koncertov zažiť a na Pohode sme mohli vidieť tú druhú verziu. Ten divadelne dramatický chlapík, vyzerajúci akoby prišiel z magického cirkusu viktoriánskej éry, si vás nezíska okamžite, ale čím dlhšie sledujete jeho vášnivé kvílenie, zvíjanie sa okolo mikrofónu (a výkriky bez neho) a tajuplný pohľad spojený s detskou radosťou z hudby, tým viac ho musíte milovať. Rovnako aj jeho skvelých a nemenej magnetických a nepredvídateľných spoluhráčov, ktorí z pódia trikrát odtancovali s úsmevmi od ucha k uchu za zvuku starých jazzových klasík. Dvakrát si ich totiž očarené publikum vytlieskalo a vykričalo na prídavok.
Chuťovku na koniec (pre tých unavenejších, ktorí už nevydržali tancovať až do rána) predstavoval výbušný set trojice A Tribe Called Red z Kanady. Shub, NDN a Bear Witness si napriek oneskorenému začiatku, spôsobenému technickými problémami, úplne podmanili plný Tanečný dom svojou fúziou tradičnej indiánskej hudby s aktuálnym urbánnym soundom a vplyvmi hip-hopu a klubovej elektroniky. Vtipné vizualizácie a tanečník v tradičnom odeve pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky pobavili.
Aj pre toto chodíme na Pohodu – objavovať hudbu, ku ktorej by sme sa inak len ťažko dostali. Organizácii tohto ročníka nemožno vytknúť takmer nič, vybavenosť festivalu sa z roka na rok zlepšuje a pohodujúci sú stále viac rozmaznaní špičkovými službami. Jedinou chybičkou krásy bol tento rok nedostatočný počet zmluvných taxíkov, ktorý nútil návštevníkov, vracajúcich sa na noc do Trenčína, čakať v rade na vozidlo hodinu aj viac, čo po celodennom festivalovaní nie je najpríjemnejšie. Ponaučenie - o rok opäť do stanu!
Prečítajte si reportáže s fotkami z prvých dvoch dní:
Travis, Kiska i Stanley Cup: Upršaný piatok na Pohode priniesol pestrý program
Krásni chlapci z Tame Impala skrotili publikum, Kraftwerk je pre fajnšmekrov
Autorky: Michaela Ivaničová, Michaela Žureková, Patrik Marflák (Tune-Yards, Seward, časť príspevku o Mogwai)
Foto: Marko Erd
Súvisiaci interpreti: Suede
