Špičkový spevák, označovaný za kráľa súčasného soul-jazzu, sa na vrchol vyšplhal už po neuveriteľných troch rokoch od vydania svojho debutového albumu. V stredu po prvýkrát predstúpil pred bratislavské publikum, ktoré suverénne vtiahol do svojho sveta. Ako keby s ním zrástol už pred desaťročím.
Úloha prvého predskokana padla na domácich Talent Transport. Trojica hudobníkov v zložení Vladislav "Slnko" Šarišský (klavír, spev), Marián Slávka (bicie) a Filip Hittrich (basgitara) je už na slovenskej jazzovej scéne viac-menej známou "firmou", o ktorej kvalite svedčí aj tohtoročná nominácia na cenu Esprit za najlepší jazzový album roka. Nešetrili sa ani v Tržnici, kde predviedli naozaj výbornú hudobnú fusion, vrcholiacu v energickej a výrazne originálnej skladbe MBS. Feeling "Brezovského generácie", virtuozita, skvelá rytmika a originálne nápady na malej ploche.
Zdroj: Marko ErdTalent Transport - pozrite si celý fotoreport Marka ErdaVýsledkom vystúpenia slovenského tria bola výborne pripravená pôda pre druhú hviezdu večera: speváčku, klaviristku a skladateľku rakúskeho pôvodu Susanu Sawoff. Tá okrem hudobného talentu zaujala aj úprimnou radosťou a nesmiernou spontánnosťou pri komunikácii s publikom. Príjemný, popovo zafarbený hlas s eleganciou americkej jazzovej vokalistky Madeleine Peyroux predviedol mnoho speváckych polôh.
So sprievodnou kapelou v zložení Cristian Wendt (bicie, spev) a Jörg Haberl (basa, spev) zaujala ako jazzovými, tak aj soulovými či "old fashion" kúskami, ktoré mali osobitý ráz a demonštrovali tak kreativitu hlavnej protagonistky. Samotná Sawoff na pódiu priznala, že je to práve ona, ktorá sa so vzniknutými skladbami pohráva a pôvodne skomponované baladické motívy tak viackrát upravila do ich rytmickejších podôb. Opäť kvalitná produkcia, oproti prvej predkapele úplne iného rázu, čo však hodnotím pozitívne.
Zdroj: Marko ErdSusana Sawoff - viac fotografiíSpevácky fenomén bez slabých miest
Po zhruba hodinovom vystúpení nastal čas pre hlavnú hviezdu večera. Rodákovi z Kalifornie "rozohrali pódium" sprievodní muzikanti Chip Crawford (klavír), Aaron James (kontrabas), Emanuel Harrold (bicie) a Yosuke Sato (saxofón). Vynikajúci jazzmani odštartovali koncert takpovediac "in medias res" - žiadne zahrievacie kolo, žiadne okolky, ale muzikantská istota a nekompromisnosť, ktorá sa prejavila už od tónov úvodnej skladby so saxofónovým sólom. Príjemne prekvapilo aj úderné kabaretné piano Chipa Crawforda, ktoré, podobne ako u ďalších muzikantov, znelo virtuózne aj minimalisticky, so silnou dravosťou a tou najlepšou jazzovou autenticitou, akú len mohlo mať.
Samotný Gregory Porter tak vstúpil na pódium vo svojej legendárnej "jazzovej čiapke" už pred výborne naladené publikum. Fakt, že má tento žáner na Slovensku svojich poslucháčov a že je táto hviezda u nás "doma", potvrdilo aj výborne reagujúce obecenstvo, ktoré s aplauzom vítalo každú novú skladbu. Aktuálny a cenou Grammy ocenený album Liquid Spirit (2014) mal teda už pred koncertom každý poriadne naštudovaný, rovnako ako skladbu s rovnomenným názvom. K rytmickému tlieskaniu do tohto titulu nemusel Porter ani vyzývať. S publikom, ktoré mimochodom výborne držalo rytmus, si tak Porter hravo zaimprovizoval obmenenou rytmikou tlieskania. A že išlo o vydarený kúsok signalizoval aj jeho nefalšovaný, široký úsmev na tvári po ukončení tohto spontánneho "jamu".
Zdroj: Marko ErdGregory Porter - viac fotografiíRovnako pôsobivo vyznela aj skladba pomalšieho tempa No Love Dying, ktorú vokalista venoval "trojročnému dievčaťu" (konkrétne dcérke organizátora koncertu). Jeho silno rezonujúci, mikrofonický hlas sa však výborne vynímal vo viacerých polohách. Od gospelových a soulových momentov, cez jazzové a mne osobitne imponujúce rhytm&bluesové harmónie v duchu Raya Charlesa, ktoré len potvrdili, že ide o veľký prirodzený talent, ktorý nemá slabé miesta. Jeho neortodoxné jazzové počiny uspokoja študovaných muzikantov, ale aj širšiu skupinu poslucháčov, ktorá inklinuje k popovejším počinom.
Porter nie je len spevákom, hudbu cíti a prežíva celou svojou bytosťou, čomu nasvedčovali aj úsmevné tanečné pohyby do hry spoluhráčov, ktorí s ním tvoria rovnocenný a silný celok. Tí frontmanov precízny a uhladený prejav brilantne dopĺňali muzikantským jazzom "od podlahy", ktorý mal drajv od začiatku do konca. V závere tak opúšťali pódium jeden po druhom, až kým koncert neuzatvorilo naliehavé a "prudko dýchajúce" bubenícke sólo Emmanuela Harolda. Večer samozrejme neskončil bez prídavkov, a tak sme mali možnosť počuť aj skvele odfrázovaný titul Free, ktorý podtrhol pocit celého večera. Zážitok z neho bol myslím pre všetkých zúčastnených oslobodzujúci v tom najlepšom zmysle slova.
Autorka: Júlia Šimková
Foto: Marko Erd
