40. ročník Bratislavských jazzových dní priniesol niekoľko dramaturgických zmien, hviezdy slovenskej jazzovej scény, ale aj svetové koncertné špičky. Štvordňový hudobný maratón uzavrel v nedeľu večer fenomenálny americký basgitarista Victor Wooten.
Basgitarista vo svojich sólach predvádzal techniky tappingu, či slapu, s precíznym časovaním a využitím páuz, ktoré celý prejav výborne gradovali. Zaznela aj autorská skladba My Life, v ktorej dokázal, že je aj zdatným vokalistom. Funky skladbou My and My Bass Guitar zase zabrúsil do tvorby 90. rokov. Publikum pred záverom večera pobavil sólovou šou, počas ktorej sa s looperom vtipne pohrával so slučkami, aby napokon výsledné surové riffy už spolu s ostatnými hudobníkmi vyústili do skladby Kashmir od Led Zeppelin. Druhú polovicu koncertu pomohol vygradovať aj hosťujúci saxofonista Bob Franceschini, ktorý hodinu predtým vystúpil s Mikeom Sternom. Famózny záver festivalu.
Zdroj: Ivan KelementKubánske šialenstvo aj big band s filmovým zvukom
Wootenov koncert tak úspešne nadviazal na hudobnú a multižánrovú pestrosť nedeľného večera i predošlých dní. Tá sa prejavila v intímnej atmosfére koncertu rakúskej speváčky, klaviristky a flautistky menom Lia Pale, ale aj živelného latino jazzu kubánskej klaviristky Bellity, ktorá po boku basgitaristu a manžela El Pupa predviedla ako headliner sobotňajšej noci energickú show. Ich formácia Jazztumbatá zvládla publikum ako roztancovať, tak aj ohromiť virtuozitou Bellity, či El Pupa, ktorý v silných momentoch koncertu predviedol, že je možné hrať na congá a basgitaru zároveň. Súčasťou kubánskej formácie bola aj dcéra slávnych rodičov Glenda, ktorú domáce publikum mohlo poznať z iných podujatí - v posledných rokoch totiž pôsobí aj na Slovensku. Okrem hry na priečnej flaute participovala na koncerte aj ako vokalistka, jej prejav žiaľ preukázal aj intonačné medzery. K dokonalosti záverečného sobotného čísla, ktoré sa končilo dlho po jednej hodine v noci, chýbala aj lepšie premyslená dramaturgia koncertu, šialená jazda Kubáncov mala aj svoje slabšie miesta. Možno aj preto mnohí poodchádzali už počas vystúpenia.
V piatok sa záverečný koncert dňa na hlavnom pódiu postarali americkí Robert Cray Band, ktorí obohatili záver programu o autentickú bluesovú atmosféru. Technicky presný, ale emocionálne silný a sýty prejav hlavného protagonistu pôsobil po silnom programe rýdzo jazzového charakteru veľmi oviežujúco. Výrazným spestrením programu, avšak s úplne inou atmosférou, bol nedeľný koncert multikultúrneho big bandu Ed Partyka Jazz Orchestra, ktorý pod vedením dirigenta a skladateľa Eda Partyku na hlavné pódium priniesol prvky filmovej hudby. V hudbe amerického vizionára žijúceho v Rakúsku však bolo popri autorských skladbách a atypicky pretvorených štandardoch dostatok miesta aj na jazzové sóla muzikantov z mnohočlennej dychovej sekcie. V druhej časti koncertu sa na pódiu predstavila aj vokalistka Julia Oschewsky, ktorá zaspievala jednu Partykovu a jednu vlastnú skladbu.
Veľké návraty jazzových gitarových špičiek
Návštevníci Bratislavkých jazzových dní sa okrem Victora Wootena dočkali aj ďalších veľkých návratov. Do Bratislavy opäť zavítal gitarový mág John Scofield, ktorý po boku basgitaristu Stevea Swallowa a bubeníka Billa Stewarta odohral brilantný koncert plný energických, ale aj komorných skladieb. Scofieldov špecifický tón a dravá gitara jedinečne zohratá so zvyškom kapely nenechala nikoho na pochybách, že je svedkom jazzovej školy, ktorá má aj po rokoch čo priniesť. Pôsobivé bolo aj sólo Stevea Swallowa, ktorý ako jediný z tohtoročných festivalových protagonistov siahol po akustickej basgitare s podmanivým kontrabasovým tónom.
V duchu legiend svetového jazzu sa nieslo aj vystúpenie Mikea Sterna, ktorý blues-rockové riffy majstrovsky prelínal s jazzovými groovmi a blues-rockovým gitarovým feelingom. Kým Wootenovi kritici radi argumentujú tvrdením, že "hrá príliš veľa", Stern so svojím uvoľneným gitarovým prejavom na správnych miestach dokázal, že vynikajúceho muzikanta z vás nerobí len technická predimenzovanosť. Hudobník, z ktorého už pred koncertom, keď si vo vstupnej hale rozložil stolík s CDčkami, sršala úprimná radosť, že je opäť v Bratislave, zakončil jeden z najlepších koncertov festivalu v prídavku piesňou Red House od Jimiho Hendrixa.
Zdroj: Ivan KelementZo silných mien je nutné spomenúť aj juhoafrického trúbkara Hugha Masekelu, ktorý bol so svojou komnináciou jazzu a afrobeatu pre mnohých vrcholom piatkového programu, či sobotňajšie vystúpenie amerického vibrafonistu Joea Lockeho, ktorý svoju inštrumentálnu virtuozitu počas hry spájal s vyspievávaním tónov. Jeho koncert bol doplnený o precízne frázujúci vokálny prejav malého-veľkého muža Kennyho Washingtona, ktoré vyústilo až do obľúbeného jazzového štandardu Ain't No Sunshine.
V rovnaký deň vystúpil, prekvapujúco na menšom pódiu, aj hard bopový a soul jazzový gitarista Mark Whitfield, ktorý sa predstavil so známou domácou formáciou AMC Trio. Po švédskom gitaristovi Ulfovi Wakeniusovi a iných, sa tak stal ďalším svetovo uznávaným gitaristom, ktorý sa nezdráhal zahrať repertoár prešovskej trojice Adamkovič, Marinčák, Cvanciger.
Najväčšia prehliadka slovenskej scény
Priestor pre slovenský jazz sa však objavil počas trvania celého festivalu. Okrem formácií ako Michal Motýľ Tentet, či Gajlík, Hodek, Oravec, Ragan Group zaujali aj komorní nováčikovia Maringotka, ktorí triumfovali už minulého roku v súťaži Pódium mladých talentov Nadácie SPP. Z tohtoročných nováčikov sa širokej verejnosti predstavil čisto inštrumentálny band GrooveHub, ktorý vznikol okolo klaviristu, skladateľa a aranžéra Ľubomíra Šrama. Trio ďalej dopĺňal bubeník Radovan Vallach a talentovaný basgitarista Adam Hudec. Mix funku, fusion, jazzu a latina predviedli na vedľajšom pódiu a zaujali natoľko, že vyhrali súťaž talentov a o rok sa predstavia na hlavnom pódiu.
Tento rok sa po prvýkrát konal aj nultý deň Bratislavských jazzových dní, ktorý v priestoroch Starej tržnice začal prehliadkou domácej scény. Od rýdzo jazzového projektu Jazz In the City saxofonistu Mila Suchomela, mohli návštevníci počuť aj jazzovo-bluesové fusion dua Stano Počaji & Juraj Schweigert, funk v podaní bandu Juraja Grigláka, či úpravy tradičných folkových skladieb autentickej Hany Gregušovej, ktorej skladba Červené jabĺčko vyslúžila protagonistke standing ovation aj pred americkým publikom. Rozmanité aranžmány či autorské skladby väčšiny účinkujúcich len potvrdili, že slovenský jazzoví hudobníci kráčajú vo vlastných šľapajách a neboja sa žiadnych experimentov.
Bratislavské jazzové dni boli založené jazzovými nadšencami v roku 1975. Dokument režiséra Silvestra Lavríka, ktorý pod názvom Peter a Pavol a džezáky mapuje ich 40-ročnú históriu, bol slávnostne predstavený na úvod všetkých troch hlavných festivalových dní. Podujatie opäť ponúklo mimoriadne kvalitný a pestrý program s tradične dobrým zvukom a bez organizačných zaváhaní, hoci nútený presun do iných priestorov v rámci Incheby mal aj svoje mínusy. Zdĺhavé presuny medzi pódiami cez úzke a chladné chodby výstaviska vyvážila väčšia kapacita miestnosti s hlavným pódiom, kde si každý mohol bez problémov nájsť miesto na sedenie. Návštevnosť podujatia pritom patrila k najväčším za posledné roky, verme, že tomu tak zostane aj v ďalšom, nejubilejnom ročníku.
Autorka: Júlia Šimková
Foto: Ivan Kelement - www.facebook.com/bjd.sk
