Traja bratia z amerického vidieka minulý týždeň prvýkrát navštívili Slovensko. Bratislavské publikum nadchli svojou tvorbou prepájajúcou poriadne hlučný rock a harmonické trojhlasy. V rozhovore Pontiak okrem iného prezradili aj to, ako v kapele udržať dobré vzťahy a nezblázniť sa na turné.

Pontiak hrajú už desať rokov ťažko zaraditeľnú hudbu, ktorú niekto označuje ako stoner rock, iný zase odkazuje na Nirvanu. Lain (bicie), Van (gitara a hlavný vokál) a Jennings (basa) Carneyovci produkujú dunivé zvuky s energiou, ktorá si vás okamžite získa. Zároveň je v ich hudbe aj čosi hlboko harmonické, snáď aj vďaka tomu, že traja súrodenci žijú na samote uprostred prírody v americkej Virgínii. S novým albumom Innocence (2014) práve koncertujú po Európe a kto nestihol slovenskú premiéru, môže si ešte urobiť výlet, vrelo odporúčame.

Na nový album ste okrem tradične hlučných skladieb zaradili aj jemnejšie a pomalšie piesne. Bolo to skľudnenie vedomá voľba alebo to skôr tak prirodzene vyplynulo?

Van: Bolo to vedomé rozhodnutie spomaliť. Píšem veľa piesní, ktoré ani nedáme na album, a tieto skladby sme sa rozhodli zaradiť, keďže sa hodili harmonicky, tematicky a estetikou k zvyšku. Spolu vytvorili album, ktorý je ťažký a hlučný, ale zároveň má aj jemnejšiu stránku. Niektorí ľudia si myslia, že to dopadlo veľmi dobre, iné reakcie sú zas také, že čo to má byť, chcem pizzu, nechcem žiadny šalát, len pizzu. Ale ja mám radšej väčší výber, a tak sme spravili album, ktorý je dynamický a zaujímavý na počúvanie. Počúvať ho je naozaj iné ako živý koncert a to zvlášť pre americké publikum, pre ktoré väčšinou hráme len krátke, intenzívne a hlučné koncerty, samá pizza. Tu v Európe máme aj šalát a dresing a ďalšie veci. (smiech)

Máte nejaké tipy na udržiavanie dobrých rodinných vzťahov  aj pri spoločnej práci? Čo vás naučila rodinná kapela?

Lain: Kto kričí najhlasnejšie, vyhráva.

Van: Musí vás to baviť. Treba robiť to, čo človeka baví, inak to nemá zmysel, či už prichádzaš o peniaze alebo máš úspech, ak si ten čas neužívaš, nemá to zmysel. A vtedy sa aj ľudia začínajú hádať a podobne.

Jennings: Ale tiež – nikto z nás nie je hovädo. Aspoň teda ja si to o nich dvoch nemyslím a viem, že ak sa budeme hádať, tak to nie je pre to, že sú zákerní alebo tak, ale pôjdem rátať do desať alebo sa prejsť, pretože viem, že len chcú pre našu kapelu to najlepšie. Rozprávame sa o tom, čo chceme robiť a aké sú naše ciele a keď si to povieme, potom viem, že chceme rovnakú vec a môžeme sa o tom baviť, aj sa pohádať, ale vieme, že nám ide o to isté. A nikto z kapely nemôže byť vyhodený.

Lain: Áno, nikto nemôže byť vyhodený, takže si musíme rozdielne názory vždy vyriešiť.

Pontiak Zdroj: Facebook.com/BrothersPontiak

Doteraz ste nahrávali jeden album každý rok, Innocennce predchádzala ročná pauza. Prečo?

Van: Presťahovali sme svoje štúdio, museli sme ho odznova postaviť a to nám zabralo veľa času. Ale celý ten proces, tá pauza, bola dobrá vec, pretože sme mali čas nad vecami premýšľať a tak, takže aj ďalší album asi budeme robiť rovnako.

Postavíte si ďalšie štúdio?

Van: (smiech) Pravdepodobne použijeme to isté, ale nikdy nevieš. Chceme si dopriať trochu času – je príjemné mať čas na reflexiu a mesiac-dva na niečom sedieť, pozrieť sa späť a vidieť, či je niečo dobré alebo ani nie... Mať čas všetko to spracovať je naozaj fajn.

To štúdio ste si fakt postavili sami vlastnými rukami?

Van: Áno, prerobili sme stodolu pri našich farmách.

Takáto samostatnosť, kedy si staviate vlastné štúdio, ale napríklad aj robíte videá či dizajn albumov, je pre vás dôležitá?

Lain: Tak trochu je to aj nevyhnutnosť, keďže žijeme tak ďaleko od všetkého.

Van: To, čo sa snažíme robiť, je vytvoriť jeden umelecký projekt ako celok. Milujeme to, čo robíme, a každý element je úplne iný, takže to nie je len o albume, ale aj o tom všetkom okolo.


Máme na koncertoch decká aj sedemdesiatnikov

Novinári vás často majú problém zaradiť do nejakej škatuľky. Vy sami sa cítite súčasťou nejakého žánru alebo scény?

Lain: Určite nie, nič z toho. Myslím, že my len nasledujeme svoju intuíciu a nepremýšľame o tom, čo sme a čo robíme, aký žáner to hráme... To nám nikdy nenapadlo, jednoducho len hráme to, čo chceme hrať a nie je to jeden špecifický žáner. Aj počúvame veľa rôznej hudby a sme ovplyvnení rôznorodými vecami.

Van: Môj pocit je, že máme okolo seba určitú komunitu, ale sú to len umelci, ako taká väčšia rodina, ktorá nie je založená na žánroch. Ja osobne nie som žánrovo založený fanúšik žiadneho umenia, ja mám rád proste dobré umenie, hudbu, knihy, maľby, jedlo, sochy... Čokoľvek. Pre mňa je to jednoducho spôsob ako vnímam veci, celostne. Inak je to príliš obmedzujúce, reštriktívne, takže pre mňa je to o širšej komunite umelcov, s ktorými môžeš zdieľať svoje nápady a názory. A príde mi, že aj veľa našich fanúšikov je takých, máme na koncertoch mladé decká aj sedemdesiatnikov a nie je to jeden špecificky vyzerajúci typ ľudí. Je to naozaj široká skupina ľudí, čo je super.

Prirovnania a zaradenia do žánrov však pomáhajú napríklad pri objavovaní novej hudby.

Van: Nikdy sme neskúšali urobiť nejakú hudbu tak, aby nám to pomohlo zapadnúť do nejakého žánru, nepremýšľame o tom tak, to mi je úplne proti srsti. Nemyslím to v zlom, ale ja viem robiť len to, čo intuitívne cítim ako dobré a ak nás to náhodou zaradí k nejakej scéne, my si to ani neuvedomujeme. Ako umelec tomu naozaj vzdorujem a mám rád ľudí, ktorí neškatuľkujú, lebo je to obmedzujúce a veľa novinárov si tak zjednodušuje prácu, ale aj to samotné umenie, keď ho označkujú.

Jennings: Myslím, že práve preto, že naša hudba je ťažšie definovateľná a nemá nejaké jednoznačné zaradenie, keď nás ľudia objavia a obľúbia si nás, tak nás majú naozaj radi.

Lain: Máme z nich doživotných fanúšikov.

Jennings: Áno, presne, lebo to nie je len o tom, že sa im páči určitý typ hudby.

Lain: Ak hráš len určitý žáner, veľmi ľahko ťa môže nahradiť iná kapela, časom môžeš prísť o veľa poslucháčov, je to zvláštne. Neviem o tom veľa, keďže my nehráme žáner, ale toto sú veci, čo som si všimol.


Z toho, čo viem o vašom živote na americkom vidieku, to znie neuveriteľne idylicky. Ako to vyzerá, keď nekoncertujete? Len slnko, lúky a kopce?

Jenninings: Tak nejako, žijeme na krásnom mieste. V malých domčekoch, všetci traja so svojimi manželkami.

Van: Od jedného brata bývam 300 metrov, ďalší je o kilometer ďalej. Ráno sa zobudím a nakŕmim sliepky, zoberiem psa a idem sa prejsť, máme len vidiecke štrkové cesty, stretneme sa s bratmi v štúdiu, ktoré máme kúsok a potom skúšame. V štúdiu sa stretávame okolo ôsmej ráno a pracujeme na skladbách až do obeda a potom ešte asi do 16–17tej, celkom ako pri bežnom zamestnaní.

Jennings: Keď máš vo veciach takúto štruktúru, objavuje sa naozaj tvorivý priestor, v ktorom sa zvyšuje tvoja koncentrácia. Ak vieš svoju pozornosť sústrediť, tvoj mozog sa prepne a môžeš mať v živote úžasný fokus. Tam, kde bývame, je krásne, ale aj ten fakt, že okolo nič nie je, nám dovoľuje naozaj sa sústrediť na tvorbu. Nevýhodou je, že ak chcem ísť s kamošom na pivo, najbližších 45 minút žiadneho nenájdem. Ale títo dvaja sú moji priatelia a moja žena je môj najlepší priateľ, takže je to ok. 

A ako si viete také sústredenie a rovnováhu udržať počas turné?

Lain: Môže to byť riadne náročné, ak človeka prepadne pocit, že stráca rovnováhu. Ale pomáha to povedať nahlas, tým sa to trochu zlepší. A menej piť, viac spať, dýchať, jesť dobré jedlo a tak ďalej.

Van: Tiež pomáha perspektíva – môže to byť náročné, ale niekedy si treba uvedomiť, že čo robím, napríklad práve som niekde v Taliansku na nočnej grilovačke a všade po svete sú ľudia v naozaj ťažkých situáciách, toto vôbec nie je zlé a nebude to trvať večne. Aj keď strácaš rovnováhu a nevieš, kde vlastne si, sú aj horšie situácie ako niekde o polnoci popíjať víno a jesť dobré jedlo... Môže to byť stresujúce, ale vždy sa dá sústrediť na tie dobré veci, neustále si ich pripomínať. Lebo rovnaké pocity môžeš mať aj doma, mne sa to stáva, stratiť sa môžeš kdekoľvek.

Jennings: Keď sme boli malí, naša mama neznášala lietanie a jej rodina je z Nebrasky. Z Virgínie do Nebrasky je to 24 hodín jazdy vkuse, takže sme vždy strávili tri dni cestovaním od nás na návštevu jej rodičov, ktorí tam žijú. A to sme robili každý rok a vo mne sa prebudilo nadšenie pre cestovanie. Som rád doma so svojou ženou, keď sme len tak spolu, varíme a pijeme dobré víno, ale už som jej aj vravel, že až raz bude môcť ísť na turné so mnou, už nikdy nepotrebujem ísť domov, milujem cestovanie. Je to taká zvláštna sloboda, vedieť, že zajtra ráno už budem niekde celkom inde, ten neustály pohyb je úžasný.

Lain: A za nami len kopa zlomených sŕdc. (smiech)

Jennings: Skôr by som povedal, že nula. (smiech). Ale je to aj náročné, ak sa moc nedaria koncerty, je zima a nemáš žiadny osobný priestor, nemáš sa kde skryť a môžeš byť len na pódiu alebo v backstagei, bez nejakej komfortnej zóny.

Lain: V jednom rozhovore Michael Gira (Swans, pozn. red.) a ďalší ľudia hovorili o tipoch pre muzikantov a jeden ozaj vtipný bol o tom, že netreba prehodnocovať všetky svoje životné rozhodnutia, keď pred koncertom sedíš v zákulisí v nejakom plesnivom kúte a premýšľaš, čo tu dopekla robím...

Jennings: Svoje 30. narodeniny som strávil v dodávke na parkovisku, pijúc priam horúce pivo... Ale vieš, čo som nerobil? Nerobil som prácu, ktorú som neznášal a nebudil som sa každý deň s pocitom "prečo to dopekla robím?!". Bol som na ceste, robiac to, čo chcem robiť, a o to ide.

Autorka: Michaela Kučová