Napriek tomu, že Portishead je jednou z najzásadnejších skupín súčasnosti, nie je veľa ľudí, ktorí si môžu povedať, že ju videli naživo. Geoff Barrow, Beth Gibbons a Adrian Utley totiž boli koncertne aktívni len počas krátkej doby v druhej polovici 90. rokov, potom sa ako kapela na takmer 10 rokov odmlčali.
Doobeda sme vás mohli vidieť na zvukovej skúške na hlavnom pódiu. Mnohých ste príjemne prekvapili, na festivaloch to nie je bežné.
Chceme odviesť dobrú prácu. Nemáme radi, keď sa veci chystajú na poslednú chvíľu, chceli sme byť tu a uistiť sa, že to bude znieť dobre.
Niektoré kapely prídu na festival krátko pred koncertom, odohrajú a idú preč. Vy ste tu prakticky celý deň, aký bol?
Prísť chvíľu pred koncertom je na hovno. My sme o tomto festivale počuli veľa dobrého, ja osobne som si ho dnes prešiel už asi dvadsaťkrát. Je naozaj skvelý, má vynikajúci lineup, páči sa mi étos tohto festivalu. Samozrejme je to hlavne o hudbe, ale je tu aj skvelé jedlo, ľudia, priestor pre neziskové organizácie. Rozprával som sa o festivale s Michalom (Kaščákom, pozn. red.) a je to naozaj niečo výnimočné.
Mal som to šťastie, že som pred pár rokmi (2007) videl váš tajný koncert v pube Mr. Wolfs v Bristole, kde ste sa zrazu s Adrianom a Beth objavili a len v trojici odohrali dve skladby. Vy ste takýmito "krčmovými" hraniami aj začínali?
Vážne si tam bol, videl si ten koncert? To bola zábava, nikto nič netušil... Ale nie, nezačínali sme ako koncertná kapela. Živé hrania prišli až dlho po tom, ako sme vydali náš prvý album.
Pokiaľ viem, v Mr. Wolfs to bol iba váš druhý spoločný koncert po tom, ako ste sa na konci 90. rokov na niekoľko rokov vytratili zo scény...
Áno, ale nikdy sme sa nerozpadli, nerozhodli sme sa skončiť. Len sme sa na istý čas vybrali rôznymi smermi, kým sme neboli naplnení energiou a túžbou spraviť nový album. Druhý album (Portishead, 1997) sme nahrávali pod veľkým tlakom a tomu sme sa jednoducho chceli vyhnúť.
Aké to bolo, keď ten moment prišiel a vy ste vedeli, že je ten správny čas na vydanie tretieho albumu? Nemali ste obavu z návratu do toho istého kolotoča hudobného priemyslu?
Bolo to v podstate také isté, ako vždy - jednoducho dobrý pocit zo spoločnej tvorby. Čo sa týka hudobného priemyslu, tak ja som ho vlastne nikdy neopustil. Produkoval som napríklad album skupiny The Coral (The Invisible Invasion, 2005) spolu s Adrianom (A. Utley - gitarista), tiež som založil svoj vlastný label. Adrian hráva s rôznymi umelcami, ja takisto, Beth vydala sólový album... Takže sme ako hudobníci stále boli na scéne.
Ale to všetko sa dialo, nazvime to, v undergrounde, bez väčšieho záujmu médií. To bolo predsa niečo iné...
Mýliš sa, pre nás to nie je iné. Pretože my v skutočnosti nie sme ovplyvnení tým, čo o nás ľudia píšu alebo hovoria. Pre nás je to stále o tom istom, či pracujeme na nahrávke, z ktorej sa predajú dva kusy alebo dva milióny... Je to proste hudba.
Navonok to vyzerá ako niečo radikálne, keď kapela na 10 rokov akoby prestala existovať. Ale teraz, keď sa o tom rozprávame, tak mám dojem, že ste si jednoducho stanovili vlastné pravidlá ako fungovať v hudobnom priemysle.
Presne tak, nerobíme žiadne kompromisy.
Už teda necítite ani tie tlaky, ktoré tu boli predtým? Ako to vyzerá s vaším štvrtým albumom?
Nie, rozhodne necíme taký tlak. Na albume začneme reálne pracovať až na budúci rok, takže zatiaľ nie je veľmi o čom rozprávať...
Portishead - Wandering Star - Bažant Pohoda 2011
Niekde som čítal, že si začal robiť hudbu kvôli dievčatám, je to tak?
Haha, to bol len žart! V skutočnosti som sa pokúšal nájsť nejaký ventil pre frustráciu, hnev... Tiež som nebol moc dobrý študent a pravdepodobne by som skončil v práci, ktorú by som nenávidel. Takže som musel skúšať a hľadať niečo, čo by ma bavilo.
A baví ťa to? Napríklad taká produkcia pre iné kapely?
Och nie, to nemám rád. Je to otravné.
Prečo? Nedávno si produkoval debutový album pre Aniku.
To bolo zábavné, pretože na ňom aj hrám. To je OK, ale čisto producentská práca mi nesedí.
V jednom rozhovore si na otázku, ktorú kapelu by si rád produkoval, odpovedal, že by to boli Radiohead. Čo hovoríš na ich nový album King of Limbs?
Naozaj neviem, nehodnotím ich. Oni sú kapela, ktorá si naozaj môže robiť čo sa im zachce, to je skvelé.
Podobne ako vy, tiež si robíte, čo chcete, a ľudia to milujú...
Áno, myslím, že áno. Máme šťastie, že sme sa rýchlo dostali do takej pozície. Pretože viem, aké to je nebyť v tejto pozícii, často pracujem s kapelami, ktoré musia oveľa viac makať, aby sa presadili.
Váš posledný singel Chase The Tear je rýchlejší a omnoho viac groovy, ako čokoľvek, čo ste spravili predtým... Vieš si predstaviť, že Portishead bude niekedy robiť tanečnú hudbu?
Ak niekedy budeme robiť rezkejšie veci, tak to nebude kvôli tanečnej hudbe, bude to kvôli niečomu inému. Ani Chase The Tear určite nevnímam ako tanečnú skladbu v tom zmysle, čo sa dnes za tanečnú hudbu považuje. Ja totiž vôbec nie som fanúšikom tanečnej hudby. Mám rád Blondie, ale nemám rád tanečnú hudbu, nikdy som ju nemal rád. V Bristole to teraz tou hudbou žije, ale naša tvorba tým nie je ovplyvnená.
Akú hudbu teda počúvaš? Moby na stretnutí s novinármi na tomto festivale povedal, že počúva iba starú hudbu.
Musím priznať, že aj ja počúvam hlavne veľa starej hudby. Nepáči sa mi hudba, ktorá sa robí teraz.
Myslíš, že už nemôže byť v hudbe vymyslené nič nové, čo je zároveň nadčasové?
Povedal by som, že môže. Ale momentálne sa mi vôbec nepáči energia, ktorá je za súčasnou hudbou. Nie som fanúšikom studenej "laptopovej" hudby. Mám rád zaujímavú hudbu, zaujímavé melódie, zaujímavé riffy. A to teraz príliš nenachádzam ani v nezávislej hudbe, v undergrounde.
Zdá sa ti súčasná hudba príliš plytká?
Ja neviem. To je skôr o mne, než o tej hudbe. Z času na čas započujem skladbu, ktorá ma naozaj dostane, ale to je asi tak všetko. V starej hudbe nachádzam desaťkrát toľko zaujímavej hudby ako v novej. Keď si vypočujem 100 nových albumov, o ktorých niekto povedal, že sú dobré - nemyslím popové nahrávky, ale hlavne nezávislé albumy, ktoré sú dnes považované za kvalitu - a keď si vypočujem stovku starých kvalitných albumov, tak sa mi páči 30 z tých starých a možno tak tri z nových vecí.
Portishead - Chase The Tear
Aký je rozdiel medzi koncertom Portishead v roku 1997-8 a v roku 2011?
Starší, tlstejší a s menej vlasmi. (smiech)
Myslím, že Beth by s týmto nesúhlasila...
Nehovorím o nej, haha. Ale vážne, ja by som povedal, že je to veľmi podobné. Je to v podstate tá istá živá kapela s rovnakým setupom.
Hrával si aj vtedy na bicích?
Áno, vždy som bol bubeník, hrával som na Cliveových bicích (C. Deamer - koncertný bubeník), keď to bolo potrebné. Teraz je rozdiel iba v tom, že na koncertoch bubnujem oveľa viac.
Vraj si začal hrať na bicie, aby si vyvážil to, že tvoja sestra chodila na kurz jazdenia na koni.
Haha, presne. A tiež preto, že som bol v kapele, ktorá hrala covery skladieb ako Eye of the Tiger od Survivor alebo White Wedding (Billy Idol).
Minulý rok vznikol tvoj nový projekt BEAK>. Aká je to hudba?
Okrem mňa sú to ešte ďalší dvaja hudobníci, tiež tam hrám na bicie a dosť si to užívam. A všetci traja spievame.
Budeš niekedy spievať aj v Portishead?
Určite nie, na to by som ani nepomyslel.
Ešte sa vrátim k tlačovke s Mobym: Povedal, že vo svojej kariére najviac ľutuje, že album Play (1999) mohol byť neobmedzene použitý v reklamách, filmoch a podobne. A že keby to urobil len v neanglicky hovoriacich krajinách, nebol by toľko kritizovaný.
Ach, to sú kraviny! Len si kryje vlastný chrbát, v prvom rade to nemal robiť. Aspoň je úprimný, ale aj tak to znamená, že je to proste obchodník. Hovorí len o tom, ako ho vnímajú iní a ako vnímajú jeho úspech. Pritom najdôležitejšie je, ako je tá hudba použitá a nie v ktorých krajinách...
Zrejme by nebol tam, kde je teraz, keby jeho hudba nebola licencovaná na komerčné použitie...
Podľa mňa by bol úspešný aj bez toho. Ale hodnota jeho hudby išla drasticky dolu vodou, keď sa jeho veci stali podmazom k autám, McDonaldom a všetkým možným sračkám.
Predpokladám, že ani vy nie ste úplne spokojní s tým, ako bola v minulosti použitá vaša hudba...
Máš pravdu, ale už dlhé roky sme veľmi zásadoví v tomto. Boli sme takí aj predtým, ale museli sme sa poučiť z chýb. Minulý týždeň nám jedna veľká firma ponúkla obrovský balík peňaží, aby mohli urobiť reklamu s jednou z našich skladieb. Odmietli sme to. Aj keby som nedokázal nakŕmiť svoje deti, tak by som radšej zobral druhú prácu, než vidieť našu hudbu v nejakej reklame na tablety do umývačky riadu a pomáhať niekomu zarobiť peniaze na tom, o čom Beth spieva. Nechceme to spájať s nejakými produktami, pretože tie emócie sú osobné... Sú hlavným dôvodom, pre ktorý hudbu robíme.
► Ďalšie články a fotoreporty z Bažant Pohody 2011 nájdete TU. Vaše pohodové fotky z fotokabínky Hudba.sk v internetovom stane Zoznamu si môžete pozrieť na našom Facebooku - www.facebook.com/hudba.sk
--
Autor a foto: Patrik Marflák
