Tak ako vždy, aj tento rok sme posledné dni roka využili na obzretie sa za nahrávkami, ktoré nás počas uplynulých dvanástich mesiacov najviac bavili. Do výberu sa tentokrát zapojilo sedem redaktoriek a redaktorov Hudba.sk, ktorí ponúkajú svoje subjektívne pohľady na rok 2023 v hudbe, bez ohľadu na žáner či krajinu pôvodu.

Cieľom článku je ponúknuť inšpiratívny prierez aktuálnou svetovou aj domácou hudbou, nejde teda o žiadny rebríček, ten má každý svoj vlastný. V jednom článku zároveň nie je možné spomenúť všetko, čo stojí za pozornosť, preto ak aj vy sledujete novú hudbu a robíte si vlastné výbery toho najlepšieho, poteší každý komentár, v ktorom sa podelíte o vaše top albumy roka. V tých našich sa zopár albumov objavuje viackrát, ale aj tak tu nájdete viac ako 50 hudobných tipov.

Prečítajte si tiež: Vypočujte si skladby, ktoré si z roku 2023 budeme pamätať

V názve albumu je vždy uvedený odkaz na nahrávku na Bandcampe alebo na streamovacích službách.

Miroslava Rabčanová

  • playlist (obsahuje obľúbené skladby roka 2023 + vybrané piesne z uvedených albumov)

Caroline Polachek – Desire, I Want To Turn Into You

Pohltená zážitkom. Tak som sa cítila po prvom kontakte s albumom Desire, I Want Turn Into You. Pohltená odvážnou kombináciou zvukov, sugestívnymi textami a túžbou po intimite, zobrazenou cez mnohopočetné fantázie a snové predstavy, ktoré sú únikom pred bolesťou, akú láska so sebou často nesie tiež. Caroline Polachek a koproducent albumu Danny L. Harle vedia, ako robiť kvalitný súčasný pop. K melódiám pristupujú hravo a skúmavo, vrstvia v nich netypické zvuky. Kombináciou obyčajného s výstredným docielili pestrosť, ku ktorej sa budete chcieť vrátiť. Tým hlavným nástrojom, zastrešujúcim celý album, je však speváčkin hlas, ktorým veľmi vnímavo pridáva a uberá na intenzite. O tom, že ho ovláda naozaj dokonale, nás napokon v júli na Pohode presvedčila aj naživo.

Depeche Mode – Memento Mori

Pre mňa tohtoročná albumová jednotka, absolútne bez výhrad, od začiatku do konca. S The Rolling Stones a ich Hackney Diamonds to bol súboj velikánov, z ktorého každý vychádza ako víťaz vo svojej vlastnej kategórii, v ktorej nemajú konkurenciu. U mňa pomyslenú cieľovú pásku pretrhli ako prví Depeche Mode. Tú eufóriu, ktorú mi priniesol album dvoch dlhoročných priateľov a kolegov, premýšľajúcich o smrteľnosti, neprekonalo už nič. K tomu namiešali chladný industriálny zvuk a úžasné, epické texty. Milovaná čierna už nemohla byť temnejšia. A po májovom koncerte Depeche Mode v Bratislave bol osud môjho rebríčka definitívne spečatený. (viac v recenzii albumu)

Christine and the Queens – Paranoia, Angels, True Love

Divadelný, experimentálny, divoký, roztrieštený a zároveň nekonečne nežný. Taký je tohtoročný album Christine and the Queens s názvom Paranoia, Angels, True Love. A to ho ani zďaleka nedefinuje dostatočne. Má neuveriteľných 96 minút a napriek tomu nie je pridlhý. Chcete sa v prostredí toho umenia pohodlne usadiť a vdychovať jeho energiu, pretože tie objavy, ktoré každým ďalším počúvaním prichádzajú, sú fascinujúce. Smrť matky, novovzniknuté presvedčenie, že smrť nie je konečná, a osamelosť spojená so zmenou rodovej identity sú hlavné témy albumu, na ktorý, dnes už Chris, čerpal inšpiráciu z hry Tonyho Kushnera z 90. rokov Angels in America: A Gay Fantasia on National Themes, ako aj z rockových opier, ako napríklad Tommy od The Who.

Zvuková smelosť, ktorú prináša, nie je o súperení v rebríčkoch, je o umeleckom cítení, ktoré sa vzďaľuje debutu možno až šokujúcim spôsobom. Aj keď po albume Redcar to až taký šok popravde nie je. Chris ide odvážnou a veľmi zaujímavou cestou a ja tam niekde kráčam v pomyselnom zástupe jeho nasledovníkov tiež, pretože tento album je skvelý! "Slzy môžu byť také dobré pre tých, ktorí sa do nich ponoria," spieva v jednej z pesničiek a touto myšlienkou ukončím svoj opis albumu, pretože ho veľmi dobre vystihuje.

Lana Del Rey – Did you know that there's a tunnel under Ocean Blvd

Príchod novej hudby Lany Del Rey vždy vzbudzuje očakávania, nikdy neviete, akou Lanou bude v nových piesňach. Titulným singlom dala jasne najavo, že melodráma a melanchólia ju neopustili. Keď však zverejnila sedemminútový singel A&W, tušenie sa potvrdilo – je neuchopiteľná. Kombinácia až naivnej nehy a hrôzostrašného napätia je dôvod, ktorý vás udrží v prítomnosti v celej dĺžke 16-pesničkového albumu. Už v marci tak bolo zrejmé, že pôjde o jeden z najvýraznejších albumov roka a speváčka zaň získala aj nomináciu na cenu Grammy. Či uspeje v silnej konkurencii, môžeme v tejto chvíli iba hádať, ale určite Lane držím palce. Išlo by o jej prvú premenenú nomináciu. 

Miley Cyrus – Endless Summer Vacation

Váhala som, či album Miley Cyrus má mať miesto v mojom výbere toho najlepšieho. Marcový wow efekt sa totiž postupne vytrácal. Dôvod? Vychádzali ďalšie a ďalšie nahrávky, ktoré svojím umeleckým prínosom presiahli čistokrvný pop nahrávku americkej hviezdy. Napokon som ho ale nemohla vynechať, pretože aj napriek silnej albumovej konkurencii, patrí stále k tomu najvýraznejšiemu, čo v roku 2023 vzniklo. Môže sa zdať, že na dobrý rádiový pop stačí použiť overenú šablónu a ide to bez námahy. Môže sa dokonca zdať, že Miley skutočne išla podľa tejto šablóny, a preto sa jej podarili napísať zaručene chytľavé hity ako Flowers. Jednej "šablóne" sa ale prekvapivo vyhla – oblúkom obišla provokácie, kontroverziu a ponúkla fanúšikom dospelú Miley Cyrus, ktorá neznela nikdy lepšie. 

Orchestral Manoeuvres In The Dark – Bauhaus Staircase

Synthpopová legenda je späť a dokazuje, že 45 rokov na hudobnej scéne sa nerovná vyprahnutej inšpirácii, recyklovaniu seba samých ani tvorivému úpadku. Štrnásty album Orchestral Manoeuvres In The Dark vznikal v čase pandémie, v izolácii. Do textov sa vkradla politická reflexia, otázky o budúcnosti a, samozrejme, intímnejšie témy o medziľudských vzťahoch. Slová doplnili majestátne melódie, ukazujúce, že OMD sú stále dobre fungujúcim synthpopovým strojom. V nedávnych rozhovoroch formácia naznačovala, že by mohlo ísť o posledný album. Ak má byť táto nahrávka tou rozlúčkovou, nebude obyčajnou bodkou za skvelou kariérou, ale veľkým výkričníkom upozorňujúcim na dôležitosť OMD v histórii populárnej hudby. 

Placebo – Collapse Into Never (Live at Europe 2023)

Minulý rok vydali Placebo výborný comebackový album Never Let Me Go. Následne ho Brian Molko a Stefan Olsdal spolu s kapelou predstavili na masívom turné. Pár dní pred Vianocami naservírovali fanúšikom mimoriadny darček v podobne špeciálneho boxu, ktorý, okrem iného, obsahuje vôbec prvý live album kapely. Collapse Into Never (Live at Europe 2023) bol nahratý v Španielsku na Low festivale. Je hmatateľným dôkazom toho, že Placebo je skvelou koncertnou formáciou, ktorá si, rovnako ako jej fanúšikovia, live album zaslúži.

Collapse Into Never ma vrátil do Viedne, kam so svojím turné Never Let Me Go zavítali tiež a ja som si odtiaľ odniesla silný zážitok, ku ktorému sa teraz môžem kedykoľvek vrátiť. Poznámka pod čiarou: Audio záznam má ešte jednu výhodu – dovolil mi zabudnúť na neslušivé fúzy inak charizmatického lídra. Dajte si ten album, jeho energia je strhujúca. 

The Killers – Rebel Diamonds 

Nie je bežné, aby sa kompilácia najväčších hitov nachádzala v koncoročných výberoch toho najlepšieho. Keď ju však vydajú The Killers, musí tu byť. Dvadsať rokov reprezentuje rovnaký počet piesní. Osemnásť hitov a dve novinky Your Side Of Town a Spirit. Kompilácia síce nie je tak vzrušujúcou nahrávkou ako radový album, ale tvorí časovú os, ktorá je z pohľadu každej kapely dôležitá. Rebel Diamonds upozorní na každý úspech kapely, na kreatívny a kvalitatívny vývoj aj stagnáciu, na kontrasty aj podobnosť jednotlivých hitov, na obdobia zaplnených štadiónov, aj obdobia ticha. Mr. Brightside, Somebody Told Me, Human, A Dustland Fairytale či Pressure Machine sú pripomienkou toho, prečo sú The Killers už dvadsať rokov tak vplyvnou kapelou. 

The Rolling Stones – Hackney Diamonds

Ak už sa akákoľvek kapela odhodlá vydať nový album po takmer dvoch desaťročiach, musí jej byť jasné, že nemôže prísť s hocičím. Rolling Stones sa rozhodli, že to risknú, hoci by mohli pokojne žiť zo slávy predchádzajúcich dekád a stále by boli rovnako milovaní. No oni vydali Hackney Diamonds, aby znova ovládli hudobný svet tak, ako to len oni vedia už neuveriteľných 60 rokov. Nepochybne sa postarali o najväčšiu hudobnú udalosť roka. 

A čo je dôležité, album nie je vychvaľovaný z čírej nostalgie. On je naozaj výborný. Vyskladaný z rozmanitých pesničiek, ktoré súhrnne ukazujú, čoho všetkého sú páni okolo Micka Jaggera schopní. Ich energia, húževnatosť, nezlomnosť (napriek smrti Charlieho Wattsa) sú inšpiratívne. Sami sebe však zavarili. Teraz, keď ukázali, koľko energie v nich stále vrie, sa fanúšikovia iba ťažko uspokoja s Hackney Diamonds ako s (možno) posledným albumom rockových velikánov.  Ale čo môže byť pre kapelu lepšie než pocit, že je žiadaná?

Zuzana Smatanová – Rozprávač

Zuzana Smatanová má za sebou silný rok. Oslávila dvadsať rokov na hudobnej scéne, vydala s Petrom Nagyom ďalšiu knižku pre deti, ktorú ilustrovala, a napokon vydala album Rozprávač. Album, na ktorom odhaľujúco rozpráva o svojom súkromí, o boji s depresiou. Podelila sa o svoj vnútorný svet prostredníctvom krehkých, zraniteľných a očistných pesničiek. "Sľúbil mi dnes, až bude čas, rozpovie príbeh a potom raz odletí," spieva v silnej titulnej skladbe. Havran z obalu albumu, ktorý sedel na Zuzkinej hlave ako symbol všetkého, čo ju ťažilo, už z jej hlavy odletel. Vyrozprával príbeh, ktorý stojí za to spoznať. (viac v recenzii albumu) 

Matej Kráľ

  • playlist (obsahuje obľúbené skladby roka 2023 + vybrané piesne z uvedených albumov)

Sigur Rós – Atta

Veľmi som sa bál, že ďalší album mojich islandských obľúbencov už nepríde, však tomu aj všetko nasvedčovalo – z pôvodnej štvorčlennej zostavy ostal len frontman Jónsi a basák Georg. Melanchólia však udrela práve na prvého odpadlíka, skladateľa Kjartanna Sveinsonna, ktorý zjamoval kostry skladieb ôsmeho albumu Sigur Rôs v Jónsiho štúdiu v L.A. Maximalistický punč do minimalistických kompozícii neskôr vniesol orchester v legendárnych štúdiách Abbey Road. Žiadne post-rocky ani hyperpopy nečakajte, toto je mimoriadne podarený návrat ku koreňom a k ambientu. Najradšej mám melodický mindfuck s názvom Klettur.

Jungle – Volcano

Stále sa smejem na tom, aké to je vlastne všetko rovnaké. Perkusiami nasýtené rovné beaty, výrazné backing vokály, synťáky, basový groove... Aj na štvrtom albume boli použité tie isté ingrediencie, no opäť z toho vzišiel pestrý a záživný koktejl. Odporúčam Back on 74 – je to nákazlivá jazda šmrncnutá funkom, ktorá zakaždým zlepší náladu. Dance par excellence!

Half Moon Run – Salt

Táto partia multiinštrumentalistov sa svojho času rozhodla rebelovať proti country štandardom zavedeným v domácej Kanade (au!) a v 2012 vydala vynikajúci indie-rockový album Dark Eyes. Odvtedy im vyšlo niekoľko menej výrazných releasov, až dokým sa neprevalilo, že pri nahrávaní Dark Eyes vzniklo viacero B-sides, ktoré po vyše dekáde dokomponovali a vydali pod názvom Salt. Je to inštrumentálne nebíčko s prepracovanými rytmickými partmi obsahujúcimi gradácie, prešpekulované melódie, spev s popovým nádychom aj gitarové vybrnkávačky... Začnite so skladbami Salt alebo Alco, potom to už pôjde samo.

Arlo Parks – My Soft Machine

Spolu s Caroline Polachek a Biig Piig jeden z mojich troch najobľúbenejších tohtoročných popovejších ženských albumov. Ave soul, album funguje mimoriadne kompaktne a má až hypnotický charakter – podmanivá pohodička korenená niekoľkými prekvapivými expanziami, ako je napr. tá uprostred skladby Devotion.

Queens of the Stone Age – In Times New Roman

Téza o tom, že rock má svoje najlepšie dni zrátané, je deravá z viacerých uhlov pohľadu – jeden z jej najväčších problémov sú práve QOTSA. Polopatistické, no neprvoplanové gitarové riffy, nekompromisné a zároveň prudko počúvateľné kompozície. Poznám ich dlho tak nejak z diaľky, až tohtoročný album má prinútil pustiť si celú diskografiu a zistiť, že nemajú zlý album. A keď ich hneď dva tunajšie festivaly oznámili ako headlinera, strieľal som šampanské. (viac v recenzii albumu)

Renat Khallo

Lil Yachty – Let's Start Here.

Experimentálny album, ktorý odbočuje od generických trapových beatov a autotune vokálov a ukazuje širší záber a možnosti Lil Yachtyho. Žánrovo veľmi pestré spektrum. Jeden z najlepších albumov roka.

Lost Girls – Selvutsletter

Vynikajúci experimentálny pop od projektu, ktorý je pokračovateľom tvorby nórskej umelkyne Jenny Hval. V minulosti sme ju mali možnosť zažiť v Bratislave a i tento rok zavítala na festival Next, práve s projektom Lost Girls.

Slowthai – Ugly

Album, ktorý som počas roka otočil asi najviac. Drsný, rýchly, angažovaný, viac punk ako rap a hlavne ugly ako život. Slaythai!

Anna Vaverková – Pozdravy z polepšovny

Gitarový indie pop s originálnymi a autentickými textami, charizmatickým prejavom a podmanivým vokálnym prejavom. Vynikajúce počúvanie k smutným jesenným dňom, podvečerom, večerom aj nociam. 

Eva Sajanová & Dominik Suchý – Decision Paralysis

Krehký opus a tak trochu nepravdepodobná kombinácia, ktorá vzišla spojením dvoch mladých osobností. Eva Sajanová z projektu God and Eve a Dominik Suchý zaoberajúci sa experimentálnou elektronikou v rámci dua Tittingur a vlastným nezávislým labelom Weltschmerzen. Unikátna hudba na doma, keď potrebujete byť sami so svojimi boliestkami.

Dominik Prok – there is no rescue mission we are safe

Odpoveď na enklávu americkej ale vlastne aj britskej pesničkárskej tradície, neofolk, a tak podobne z dielne frontmana bratislavskej alternatívnej, noise-/indie-/post-rockovej kapely 52 Hertz Whale. Snivé, melancholické a veľmi kreatívne dielko, o ktorom by sa dalo povedať také to známe klišé: "Je to dobré, pretože to neznie slovensky."

Martina Slivková

Sunnbrella – Heartworn

David Žbirka je lídrom kapely Sunnprella, ktorá si debutovým albumom Heartworn prirodzene razí vlastnú cestu. Je osobitá a prekvapivá, teda aspoň v našich končinách, kde priezvisko Žbirka prináša isté očakávania. Heartworn v sebe nesie pozitívnu energiu, istú sympatickú dávku naivity, ale aj muzikantskú zručnosť. Nahrávka ovplyvnená 90. rokmi a vlnou shoegaze je sympatickým osviežením našej scény. Potešujúca je preto aj správa od organizačného tímu Pohody, ktorý nedávno potvrdil, že Sunnbrella je jedným z mien, ktoré sa predstavia na trenčianskom letisku v roku 2024.

Waterbased – Silent Regions

Dvojica mladých hudobníkov Julls Mihalyiová a Ľubo Krajňák sa stretla v projekte Waterbased. Pod značkou Deadred Records vydali ešte pred letom svoj debutový album Silent Regions. Nie je to ľahké počúvanie. Práve naopak. Silent Regions kladie na poslucháča veľké nároky, žiada si jeho plnú pozornosť. Odmenou mu však je intenzívny zážitok. Za nahrávkou stoja etablovaní elektronickí producenti Jonatán Pastirčák (Pjoni, Isama Zing) a Ondřej Mikula, známy ako Aid Kid. (viac v recenzii albumu)

The National – First Two Pages of Frankenstein / Laugh Track

The National majú sa za sebou mimoriadne produktívny čas. V priebehu piatich mesiacov vydali dva plnohodnotné štúdiové albumy. Nahrávky prišli po veľmi náročnom období pre frontmana Matta Berningera, ktorý mal pocit, že už nedokáže napísať žiadnu pieseň. Oba albumy sú skvelé. First Two Pages of Frankenstein prináša jedenásť skladieb, vrátane vitálnych spoluprác s talentmi ako Phoebe Bridgers, Taylor Swift a Sufjan Stevens, ktorý mimochodom vydal tento rok výborný album Javelin.

Prekvapivý druhý tohtoročný album Laugh Track je dynamickejší a nápaditejší. The National sa však držia svojho pesničkárskeho spiritu, pričom charakteristický vokál Berningera má moc dotýkať sa poslucháča.

Marie Puttnerová – Laila Tov

Marie Puttnerová, známa z pôsobenia v kapelách Zvíře jménem Podzim či Jablkoň, sa vydala na sólovú cestu. Osobnú. A vznikla z toho výnimočná nahrávka Laila Tov, ktorá má v sebe podmanivý pokoj. Svoj debut zverila do rúk skúseného producenta Eddieho Stevensa (Róisín Murphy, Jana Kirschner), čo naznačuje hudobníčkin zámer a túžbu po invenčnom prístupe k hudbe. Laila Tov je album, v ktorom sa mieša neha, cit a odvaha hovoriť o bežných veciach neobyčajne.

Peter Lipa – NOLA

Nikdy nie je neskoro splniť si svoj sen. Peter Lipa sa zo zámerom nahrať nový album vybral do jazzovej mekky New Orleans, kde oslovil na spoluprácu tamojších muzikantov aj producenta a vznikol album NOLA. Fyzická nahrávka dostala navyše krásnu podobu vďaka obrazu výtvarníka Mareka Ormandíka. Album tvorí slovenská a anglická časť. Kým slovenské skladby nesú popové znaky a majú možnosť znieť aj v slovenských rádiách, anglické kúsky sú charakternejšie, sebaisté. Dokopy je NOLA pozoruhodným kúskom, ktorý dokazuje, že po tomto roku už osemdesiatnik Peter Lipa vie stále prekvapiť. (viac v recenzii albumu)

Michaela Kučová

  • playlist (obsahuje obľúbené skladby roka 2023 + vybrané piesne z uvedených albumov)

Young Fathers – Heavy Heavy

Je viac ako jasné, že Young Fathers sa neboja ničoho a na ostatnom albume miešajú vplyvy a zvuky priam bezohľadne. Výsledkom je úderná polhodinka, ktorú som si takmer celý rok púšťala dokola. Zborové spevy a extatické podanie (spolu s baladickými momentmi) robia túto ambicióznu nahrávku prístupným a strhujúcim počúvaním.

Róisín Murphy – Hit Parade

Írska hudobníčka vo vrcholnej forme. Album srší nápadmi, ktoré vo výsledku netvoria veľmi konzistentný celok, ale napriek tomu nesmierne bavia. Radosť z plných pľúc, ktorú cítiť v skladbách ako napríklad vynikajúca Fader, kazí len pachuť, ktorú krátko pred vydaním albumu spôsobil transfóbny komentár speváčky na Facebooku.

Amelie Siba – Gently Double A

Album svetovej kvality nielen kvôli ľahko plynúcej anglickej výslovnosti, ktorá v našich zemepisných končinách ešte stále deformuje nejedno hudobné teleso. Nový album českej pesničkárky predstavuje jej asertívnejšiu, dravejšiu polohu, avšak nestráca nič zo zraniteľnosti a zasnenosti, ktorú u Amelie Siba poznáme. Máločo mi v uplynulom roku tak efektívne lámalo aj liečilo srdce zároveň.

Fvck_Kvlt – Cigán

Rapujúce alter ego Denisa Banga sa neustále posúva a prekvapuje. Aktuálna nahrávka je dosiaľ jeho najeklektickejší a zároveň najsúdržnejší počin plný invencie. Kreatívny pretlak pritom nepotláča autentickú výpoveď, ktorá je charakteristicky rozporuplná, temná aj zábavná. (viac v recenzii albumu)

Anohni and the Johnsons – My Back Was a Bridge for You to Cross
 
Nový album po siedmich rokoch nerozvíja elektronické smerovanie hudobníčky, ale nadväzuje na soulové a rockové tradície, ako aj odkaz titulnej LGBTI* aktivistky Marshe P. Johnson. A napriek tomu, že tak nadväzuje na počiatky tvorby Anohni, nejedná sa o žiadne do seba zahľadené nostalgie. Naliehavosť spoločenských kríz, ktorým čelíme, je oduševnelo tlmočená hlasom, ktorý má v súčasnej hudbe nezastupiteľné miesto.

Caroline Polachek – Desire, I Want to Turn Into You

V The Guardian výstižne napísali, že Caroline Polachek je hudobným vyjadrením generácie, pre ktorú irónia už je nuda či priam prejav zášte. Namiesto večného ironizovania na svojho druhom (či štvrtom, ak rátame pseudonymy) sólovom albume ponúka intenzívny ponor do lásky. Nespútaná túžba pritom neznamená bezuzdné napĺňanie svojich pudov, ale konať pravdivo podľa svojho prežívania. Dovoliť si zraniteľnosť – dať priestor svojim zmyslom, ale aj bolesti a strate. Desire, I Want to Turn Into You je autenticky vášnivý pop a plným právom sa ocitá v každom koncoročnom výbere výnimočných nahrávok.

Adela Mede – Ne Lépj a Virágra

Krásu vokálu Mede jej druhý album zasadzuje do terénnych nahrávok z prírody, minimalistickej elektroniky (v spolupráci napríklad s poľsko-britským experimentátorom Wojciechom Rusinom), ďalších vrstiev vokálu, alebo len tak, do ticha. Výsledkom je jeden z najzaujímavejších domácich počinov a nadčasová hudba, ktorá sprítomňuje a povznáša zároveň.

Eva Sajanová a Dominik Suchý – Decision Paralysis
 
Monumentálne zvukové plochy na nahrávke mrazivo oscilujú okolo intímneho vokálu, ktorý rozpráva príbeh titulnej zaseknutosti a krehkosti. Spojenie dvoch výrazných mladých osobností slovenskej hudby nesklamalo a na záver roka prinieslo nahrávku, ktorá patrí k najpútavejším domácim počinom.

Tirzah – Trip9love
 
Originálne skúmanie lásky, ktoré Tirzah kontinuálne vo svojej hudbe rozvíja, na najnovšom albume dozrieva do náročného, ale nesmierne pôsobivého diela. Či už z pohľadu zvuku založeného primárne na piane a drum machine, alebo partnerského života, britská hudobníčka sa ani trochu nesnaží pôsobiť upratane. Svojou surovosťou prináša intímnu výpoveď o premenách dlhodobého vzťahu.

Boygenius – The Record
 
Humor zoskupenia, ktoré spája tri vynikajúce indie hudobníčky, ma baví od úplného začiatku. Aj to, ako ho dokážu spájať so zraniteľnosťou, úzkosťami a úprimnou reflexiou (queer) ľudskej skúsenosti. Prvý "poriadny" spoločný album je nespochybniteľným dôkazom skladateľského nadania, ktoré sa takto kolektívne znásobuje a nielen v popularite zaslúžene prerastá rôznych zacyklených chlapíkov s gitarami.

Marek Danko

AMC Trio feat. Randy Brecker – Following the Light

Tvorba AMC Tria mi kedysi ukázala, ako príťažlivo, sofistikovane a melodicky môže znieť jazz. Prvým post-covidovým albumom Following the Light sa formácia vracia do obdobia spred desiatich rokov, kedy vyšiel výborný titul One Way Road to My Heart. Po ňom sa rozhodli zjednodušiť hudobnú formu, čo niektorí fanúšikovia niesli s nevôľou. Dnešné trio rozšírené o gitaristu Samuela Marinčáka však ponúka zložitejšie riešenia a polepšilo sa aj po zvukovej stránke. I tentoraz je hosťom americký trubkár Randy Brecker, vdychujúci skladbám rôznorodé nálady. Verím, že týmto rozkošateným počinom si kapela získala aj starších priaznivcov. 

Tibor Feledi Kairos Quintet – Common Playgrounds (Live at Konvergencie Festival 2022) 

Mladé zoskupenie debutovalo v roku 2018 titulom Common Playgrounds. Hudobníci spájajúci jazz a slovenské ľudové piesne sa rozhodli prepracovať niektoré skladby z debutu v sprievode zboru a sláčikového kvarteta počas festivalu Konvergencie. Základy sú postavené na melódiách, ponášajúcich sa na pôvodnú predlohu, no výsledné skladby sú pozmenené natoľko, že ide o samostatne fungujúce celky. Vyzerá to tak, že modernými aranžmánmi sa dá prebudovať skoro všetko a i "jednoduché" piesne staré stovky rokov môžu znieť v kontexte "náročnejšej" hudby veľmi atraktívne.  

Kinva – Kinva

Ukrajinské trio je kvôli situácii v rodnej krajine nútené pôsobiť vo Varšave. Debutový album prepája zvuk klavírneho jazzového tria s folklórnymi motívmi ukrajinských piesní. Iste, nejde o žiadny prevratný objav, veď podobných fúzií po svete pobehuje celkom dosť, no muzikanti sú natoľko presvedčiví a prirodzení, že im ich uhrančivé melódie zhltnete na prvú signálnu. Album plynie nádherným spôsobom a po jeho skončení by ste zvládli ešte tucet prídavkov. Preto dúfajme, že nepôjde o jednorazovú záležitosť.

Arvo Pärt – Tractus

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej vážnej hudby potešil priaznivcov albumom Tractus. Prizval si tallinský komorný orchester i zbor, sopranistku Mariu Listru a nezabudol na dirigenta Tonu Kaljusteho. Pod jeho taktovkou sa na platni odohráva podmanivý príbeh, na ktorý si však treba vedieť urobiť náladu, čas i posluchové podmienky, čo v stresujúcej dobe môže byť problém. Kto sa posnaží, dostane odmenu v rôznych podobách (minimalistickej, sakrálnej, chorálovej, orchestrálnej, atď.). Svoje krásy vám odhalia až po viacerých vypočutiach, ale o to dlhšie si ich budete vychutnávať.          

Peter Gabriel – i/o

Štúdiový perfekcionista zvolil v priebehu tohto kalendárneho roka nezvyčajnú stratégiu. Každý mesiac vydal v čase splnu jeden singel, ktorý v deň novu doplnil o ten istý singel s odlišným mixom. Dokopy tak vzniklo dvanásť nahrávok, ktoré 1. decembra vydal vo svojom vydavateľstve Real World Records ako album i/o. Ide o počin, na ktorý sa čakalo 21 rokov a jeho nahrávania sa (ako vždy) zúčastnili špičkoví muzikanti. Fenomenálny Brit naservíroval svetu nadžánrovú víziu hudby tak, ako ju nevidí žiadny iný umelec. Právom ide o kus, aký sa rodí len raz za čas a nadšené ohlasy získal rovnako u fanúšikov aj kritikov.  

Ďalších päť albumov, ktoré odporúča Marek Danko:

Patrik Marflák

  • playlist (obsahuje obľúbené skladby roka 2023 + vybrané piesne z uvedených albumov)

Blur – The Ballad of Darren

Výborný prvý singel The Narcissist naznačil návrat Blur plných energie, no väčšina ostatných skladieb albumu sa až na pár výnimiek (St. Charles Square, Barbaric) nesie v prekvapivo pomalých a pokojných tempách. Nič to nemení na tom, že jedna zo zásadných britských kapiel 90. rokov opäť priniesla kvalitný album plný silných melódií, vkusných aranžmánov, v ktorých okrem gitár a rôznych klávesových nástrojov znejú aj sláčiky či dychová sekcia, a skvelých vokálov na čele s frontmanom Damonom Albarnom. Ten sa vraj inšpiroval spevom Alexa Turnera z Arctic Monkeys, netají ani svoj celoživotný obdiv k Davidovi Bowiemu, ktorého svojím prejavom aj kompozične pripomína v skladbách Russian Strings, Goodbye Albert a záverečnej The Heights. Blur si po odohratí turné opäť dávajú pauzu na neurčito (Albarn pracuje na opere aj na novej hudbe pre Gorillaz), no snáď ešte nepovedali posledné slovo.

Džez a hrúza – Stačí ti

Toto nikdy nebude masovka, ale ako fanúšika rapu, ktorý hudobne aj textovo ponúka niečo úplne iné než väčšina predstaviteľov tohto žánra, ma debut kapely Džez a hrúza mimoriadne potešil. Texty na štýl slam poetry sú plné kultúrnych referencií, metafor a osobných úvah a pozorovaní introvertného intelektuála, no rovnako sa oplatí sústrediť na hudbu, ktorá namiesto klasických rapových beatov pulzuje v štýle jazzovej fusion. (viac v recenzii albumu)

Fvck_Kvlt – Cigán

Denis Bango urobil so svojou treťou štúdiovkou taký hlboký zárez, že už po jeho vydaní bol pre mňa nielen jasným adeptom na domáci album roka, ale predpokladám, že bude aj súčasťou diskusie o slovenských albumoch dvadsiatkovej dekády. Líder kapely The Wilderness, ktorý do rapu prináša nielen étos a živelnosť punku, ale aj dávku muzikality, na Cigánovi ukazuje, čo všetko možno 50 rokov od vzniku hip-hopu spojiť s rapom, ako rôzne môže znieť a aké témy môže otvárať, či už osobné alebo spoločenské. Vážnosť pritom vyvažuje odľahčenejšími momentmi a outsiderstvo premieňa na silný pocit spolupatričnosti. Navyše to celé krásne drží pohromade.

Isobutane – 旅

Martin Krajčír alias Isobutane je hyperaktívny tvorca, ktorého nové tracky často ani nestíham sledovať. Keď však v novembri vydal takmer 47-minútový hudobný príbeh s tajomným japonským názvom, nedalo sa ho nevšimnúť (ďakujem Renatovi, ktorý ma naňho upozornil ako prvý). Hoci Iso nám v rozhovore odporúča nahrávku počúvať spolu s čítaním sci-fi príbehu doplneného vizuálmi generovanými umelou inteligenciou, na základe ktorého tvoril samotnú hudbu, priznám sa, že takto v celku som si to ešte nedal. Aj bez textu totiž album funguje skvele a naozaj berie poslucháča na cestu do iného sveta. Ak máte radi zvuk analógových syntetizátorov a elektroniku, ktorá je viac na počúvanie než do tanca, a je zároveň trochu futuro aj retro a emotívna aj hravá, nájdite si čas na Isovo "denné snenie", naozaj to stojí za to.

Korben Dallas a Aneta Langerová – Nekonečne

Technicky to nie je úplne 2023, väčšina skladieb vyšla už pred troma rokmi na EP Konečně a skladba Sen je dokonca ešte z roku 2015. Až tento rok však jedna z najzaujímavejších česko-slovenských spoluprác mohla rozkvitnúť naplno. Pribudla skvelá nová skladba Neustoupím, ktorá kolekciu (vydanú aj na vinylovej LP) otvára, najmä sa ale konečne podarilo zrealizovať pandémiou zmarené turné. A bola to veľká sláva - Korbeni a Aneta naživo vytvorili superskupinu, pri ktorej by bola škoda, keby to skončilo len jedným turné.

Rozhovor: Aneta Langerová a Korben Dallas: Zrazu sme všetci členmi skupiny, ktorá rozpráva úplne iný príbeh

Le Payaco – Vidíme sa

Úvodná Ginja svojím zvukom a atmosférou pripomína album Chobotnica kapely Sounds Like This Tomáša Slobodu, nasledujúca Na ranveji predstavuje alternatívnejšiu, odviazanejšiu tvár kapely a tretia Leto so spevom Jerguša Oravca je zase jedným z jej najpopovejších momentov. V podobne pestrom, nezaraditeľnom móde plynie album až do konca – čo skladba, to iné Le Payaco. Spočiatku to môže pôsobiť rušivo, najmä po albume Pohybliví v nehybnom, ktorý bol vo svojej konceptuálnosti parádne súdržný hneď od začiatku. Pri Vidíme sa, ktorý je skvelou ukážkou tvorivej slobody v rukách zrelých hudobníkov, do seba veci zapadajú postupne a s každým jeho vypočutím môžete objaviť nový vrchol.

Papyllon – +1Y

Možno tu svoje robí tzv. skreslenie aktuálnosti (recency bias), ale povedal by som, že novinka kapely Papyllon, ktorá vyšla len pred dvoma týždňami, je najlepším anglicky spievaným albumom slovenskej indie kapely od I Don't Think So (2017) skupiny Nvmeri. Prešovská banda je na scéne už viac ako dekádu a za ten čas svoj štýl vybrúsila do veľmi príťažlivej formy zloženej z ozvien popovej melanchólie z osemdesiatok, psychedelického rocku a shoegaze až po nu metal. Na albume +1Y popri synťákoch prekvapia tvrdšie gitary, na druhej strane sa Papyllon neboja znieť popovo. Od slovenského rádiového mainstreamu to má síce stále ďaleko, no skladby Crazy For You, Future či Open Up Yourself by pokojne mohol spievať napríklad taký Harry Styles.

Robert Pospiš & Martin Sillay – Piesne na dobrú noc

Na dvojicu Robert Pospiš a Martin Sillay mám slabosť už od ich prvého pesničkárskeho albumu Doba (2013). Až sa nechce veriť, že má len desať rokov, za ten čas totiž dvojica, ktorá stojí aj za vydavateľstvom a nahrávacím štúdiom Real Music House, stihla spolupracovať na úctyhodnom množstve rôznych projektov. Väčšinu z tých, na ktorých sa podieľali aj autorsky, možno charakterizovať ako konceptuálne albumy, zamerané buď na určitú tému alebo umelcov, ktorým vzdali poctu. Na novinke prinášajú poctu noci, pričom vonkoncom nejde len o uspávanky. Dobre to v úvode rozhovoru s Robom Pospišom pomenoval kolega Marek Majzon, ktorý koncept albumu opísal ako "Schrödingerovu noc – intimitu pokoja, keď sa všetko ukladá na spánok, no zároveň priestor pre démonov noci, aby si podali tých, ktorí pochybujú uprostred tmy". Nahrávka od začiatku do konca dýcha silnou, až magickou atmosférou, ktorá je na hrane medzi láskavo upokojujúcim a znepokojivo strašidelným. Ideálny spoločník na dlhé zimné večery.

Sufjan Stevens – Javelin

Prvýkrát som tvorbu Sufjana Stevensa začal spoznávať až v roku 2015, kedy vyšiel jeho dovtedy najosobnejší album Carrie & Lowell. Náklad emócií z pohnutej rodinnej histórie umelca nebol práve najľahším "introm" do jeho tvorby, no tento rok vydal album, ktorý možno všetkými desiatimi odporučiť každému, kto tohto výnimočného umelca ešte nemal šancu (alebo odvahu) spoznať. Opäť ide o veľmi intímne a osobné indie-folkové piesne, no Stevens ich obliekol do neodolateľného hudobného šatu, ktorý počas 42 minút s úžasnou ľahkosťou plynie a hladí na duši. Hoci spevák a multiištrumentalista album nahral vo svojom domácom štúdiu s pomocou niekoľkých priateľov, aranžmány sú košatejšie ako na jeho doterajších pesničkárskych albumoch. Hostia, resp. hostky albumu prispeli najmä sprievodným spevom (jedinou výnimkou je gitarista Bryce Dessner zo skupiny The National v skladbe Shit Talk), väčšinu skladieb vďaka nim zdobia krásne vokálne harmónie. Album však nikdy neznie príliš opulentne a zachováva si svoju krehkosť a hrejivú atmosféru.

Young Fathers – Heavy Heavy

Škótski Young Fathers si hneď svojím debutom Dead (2014) vyslúžili kultový status. Ponúkli na ňom tak originálny a výživný mix žánrov, že s ďalšími nahrávkami môžu len ťažko fanúšikov prekvapiť. Podstatné však je, že aj so štvrtým zárezom, na ktorý sme si museli počkať päť rokov, držia svoju latku kvality stále rovnako vysoko. A stále platí, že čím ťažšie sa to opisuje, tým lepšie sa to počúva. V prípade Heavy Heavy o to viac, že je plný výbuchov tanečnej energie a radosti, takže smelo do toho.

Ak ste dočítali až sem, tak nezostáva nič iné, než poďakovať a popriať vám skvelý hudobný rok 2024! A budeme radi, ak sa v komentároch či na sociálnych sieťach podelíte o vaše obľúbené nahrávky z posledného roka.

Výber albumov z roka 2023 pripravili: Miroslava Rabčanová, Matej Kráľ, Renat Khallo, Martina Slivková, Michaela Kučová, Marek Danko, Patrik Marflák