Písať recenziu na hocičo od AC/DC je po roku 1979 rutinou. Čo môže táto kapela vymyslieť, zmeniť alebo zlepšovať, keď už od nej najmenej 35 rokov nikto neočakáva, že prevráti svet naruby? Všetko podstatné povedali už v ére s Bonom Scottom a v "johnsonovskom" období to už len s väčším či menším úspechom dookola opakujú tak, aby mala početná základňa fanúšikov o zábavu postarané.

U austrálskej legendy vlastne o nič iné než kvalitnú rockovú zábavu nejde. Stačí dať dokopy tucet jednoduchých, no silných riffov, napísať humorom prekypujúce texty a párty sa môže začať. Nikdy som nepatril k ich skalným fanúšikom, keďže zastávam názor, že v rocku ide predsa len o niečo viac a už vôbec sa nestotožňujem s jaggerovským sloganom "it's only rock and roll". No pre Youngovcov je rock'n'roll životnou vierou a presvedčením, alfou i omegou, kde nemajú čo robiť vplyvy G. F. Händela, Mikea Oldfielda alebo The KLF.

Ako ukázal čas (a čísla), tvrdohlavosť sa týmto protinožcom vždy vyplatila. Či bol na vrchole ten alebo onen žáner, oni vždy kraľovali na vlastnom piesočku, z ktorého nie nadarmo lámu rekordy v predajnosti nosičov a návštevnosti koncertov. Od posledného zárezu Black Ice síce uplynulo "len" šesť rokov, no kapela má na krku už štyri krížiky a objavujú sa fámy, že Rock or Bust je ich posledným albumom. Sám tomu nechcem veriť, aj keď jeden nikdy nevie. Ak by naozaj išlo o labutiu pieseň, na AC/DC sa bude spomínať, že odišli so cťou.

Povestné štyri akordy nestačia

Väčšina ľudí považuje Angusa Younga za hlavného "riffotvorcu", no on sám tvrdí, že bez pomoci brata Malcolma by AC/DC neboli ničím. O to viac fanúšikov na jeseň omráčili správy o vážnosti jeho choroby a jeho post musel zaujať synovec Stevie Young, takmer rovesník oboch slávnych strýčkov. Či má Malcolmova absencia na výslednú kvalitu albumu Rock or Bust nejaký zásadný vplyv, to už si musí zodpovedať každý poslucháč sám, no ja osobne tam výrazné odklony od použitia zavedených postupov nepočujem. Zvuk je robený pre staromilcov i modernistov zároveň, Brianovým vokálom spoľahlivo zatlčiete všetky neposlušné klince do stien a rytmika šliape ako za starých čias. Austrálčania stále vedia vysypať z rukáva riffy akoby sa ani nechumelilo. Sú priebojné, štipľavé, dôrazné, aj keď v ich invenčnosti to trochu zadrháva.

Album je v histórii protinožcov najkratší, veď nemá ani 35 minút a pritom na ňom figuruje takmer tucet položiek. Každý track je správne hard-rockovo posadený na zadok. Rytmická stránka veci je tu nepochybne najsilnejšou zbraňou, aj keď sa zdanlivo drží iba v úzadí. Funguje dôrazne a v podstate neomylne, dodávajúc skladbám hutnosť, kompaktnosť, dravosť. Angus sa realizuje v sólach, šteklí tóny, aby mali melodickejší ráz. Ťažko zachytiť jeho hru na prvé vypočutie, raz podbieha úplne dole, inokedy je navrchu ako pilot boeingu a všetka pozornosť sa upiera naňho. Stevie je spojkou medzi rytmikou a Angusom. Riffy pochádzajú z Angusovej dielne, ale Steviem sú zahraté tak dôrazne, že presne sedia do prázdnoty, ktorá vzniká uprostred oboch protipólov.

Rock... alebo smrť!

Vypichnúť nejaké skladby je takmer nemožné, natoľko jednoliato na mňa platňa pôsobí. Za seba môžem povedať, že uprednostňujem napríklad Baptism by Fire pred Hard Times. Pritom žiadny racionálny dôvod neexistuje, veď ich charakter je prakticky totožný. O textoch platí to isté, čo v prípade predošlých platní a o čomsi svedčí aj to, že v štyroch názvoch dominuje slovíčko "rock". Iste, kedysi tu boli fenomenálne hymny Let There Be Rock či For Those About To Rock, no tie mali aspoň aký-taký potenciál stať sa klasikami. Avšak pochybujem, že sa napriek nesporným kvalitám rovnakou hymnou stane titulná Rock or Bust. To by musela okrem textu skvelo zafungovať i hudobná zložka.

V prípade ďalších kusov sa okrem "poslušnosti žánru" napĺňa klasická formula hromov, bleskov, dvojzmyselných narážok, tekutín všetkého druhu, zakázaných vecí, a pod. Za nepatrnú výnimku z klasického klišé je možné považovať snáď len Dogs of War, kde to aspoň na začiatku a na konci zaiskrí (proti)vojnovým posolstvom. Dynamike albumu pomáha to, že hudobníci zbytočne nenaťahujú to, čo sa natiahnuť vlastne ani nedá. Dramatické zmeny nálad či tempa týmto pánom voňali iba málokedy, spravidla vždy začnú i skončia pieseň v rovnakom švungu. Aj keď niekde je to už na hrane znesiteľnosti a chcelo by to viac pritlačiť na pílu alebo byť variabilnejší, štyri pätiny albumu robia zavedenej značke pre striedavý a jednosmerný prúd česť.

AC/DC nahrali ďalší solídny hard-rockový album, ktorý si so cťou uloží do poličky nejeden fanúšik austrálskej legendy. Napriek absencii Malcolma Younga sa hudobníkom podarilo zložiť obstojný materiál, kde jeden silný riff strieda ďalší a až na niekoľko slabších miest to ako celok funguje. Ak sa páni po budúcoročnom turné rozhodnú ukončiť kariéru, určite budú mať pri tejto príležitosti hlavy vztýčené. Za všetko hovorí fakt, že počas predpredaja lístkov v Nemecku sa postarali o nový svetový rekord, keď sa viac než 300-tisíc lístkov vypredalo na 77 minút. Ak ich chcete vidieť naživo, okrem Nemecka sú najbližšími zastávkami rakúsky Zeltweg (14.5.) a poľská Varšava, kde 25. júla ich európske turné končí.


AC/DC – Rock or Bust
(Columbia Records, 2014)

1. Rock or Bust
2. Play Ball
3. Rock the Blues Away
4. Miss Adventure
5. Dogs of War
6. Got Some Rock & Roll Thunder
7. Hard Times
8. Baptism by Fire
9. Rock the House
10. Sweet Candy
11. Emission Control

Autor: Marek Danko
Foto: Acdc.com

Súvisiaci interpreti: AC/DC