Keď sa mi po nedávnom slávnostnom krste dostal do ruky posledný album Mira Žbirku, nemohol som sa ubrániť emóciám. Na jednej strane pocit radosti z toho, že sa podarilo naplniť jedno z jeho zadaní, ktoré svojim blízkym zanechal, no zároveň pocit smútku, že kvôli Mekyho predčasného odchodu je album Posledné veci jeho labuťou piesňou.
Vydanie pätnásteho radového albumu Mira Žbirku mi pripomenulo okamihy, keď vyšli jeho prelomové albumy Nemoderný chalan (1984) a Modrý album (2001). Podobne ako v ich prípade, aj Posledné veci sú dôkazom toho, že Meky sa opakovane po istom tvorivom období chcel posunúť ďalej a robiť veci inak.
Po splnení veľkého sna speváka, ktorým bolo nahrávanie v legendárnom londýnskom štúdiu Abbey Road, a výsledkom ktorého boli albumy Miro (2015) a Double Album (2018), sa začal, povedané slovami jeho syna Davida Žbirku, "nudiť" a rozmýšľal, ako prísť s niečím úplne novým. Za svoju pravú ruku a producenta chystaného albumu si vybral práve syna Davida, hoci ten sa pohybuje v úplne iných hudobných vodách, a hudobníkov z éry Abbey Road vystriedali muzikanti a aranžéri generačne blízki s Davidom, na ktorom po jeho nečakanom odchode zostala zodpovednosť za dokončenie celého albumu.
Mladý producent stavil na nových spolupracovníkov
Pokiaľ ide o koncepciu prípravy nových piesní, Meky bol vždy "nemoderným" zástancom tvorby albumu ako celku a tento prístup je príznačný pre celú jeho tvorbu. Žiadne piesne do počtu ani žiadnu vatu nenájdete ani na poslednom albume. Hoci má každá pieseň svoj vlastný charakter a atmosféru, tvoria jedno kompaktné a vyrovnané dielo.
David Žbirka v role producenta si pri príprave albumu vybral za svojho hlavného spolupracovníka a koproducenta londýnskeho hudobníka Patricka Jamesa Fitzroya, s ktorým ho spája už predchádzajúca spolupráca pri produkcii piesní vlastného projektu Sunbrella. Tento výber bol zásahom do čierneho, mladá krv dodala albumu nečakané rozmery a súčasne zachovala to, čo robí Mekyho piesne nezameniteľnými. Rovnako správnou sa potvrdila voľba mladých hudobníkov, ktorých mená fanúšikom v našich končinách možno veľa nehovoria, ale ich hráčskym výkonom nemožno nič vytknúť.
Nahrávanie prebiehalo väčšinou v londýnskom štúdiu Konk, založenom v raných sedemdesiatych rokoch bratmi Daviesovcami pôvodne ako súkromné štúdio pre ich vlastnú skupinu The Kinks, jednu z Mekyho najobľúbenejších anglických kapiel. Aj preto sa David Žbirka počas oficiálneho krstu netajil hrdosťou, že album vznikal práve tam. Skromnosť v tomto prípade nie je vôbec na mieste, veď tu nahrávali aj také mená ako Bay City Rollers, Thin Lizzy, Bee Gees, či Depeche Mode.
Prečítajte si: Komorný a dojímavý: Postrehy a zimomriavky z krstu Posledných vecí Mekyho Žbirku
Než na albume zaznie prvá skladba, ozvú sa z dobovej nahrávky Mekyho slová: "... Mňa baví stále sa pozerať dopredu a robiť nové veci", čo len potvrdzuje Davidove slová v úvode. Jedinou skladbou, ktorá nevznikla v Konk Studios a miestom jej zrodu je východolondýnske štúdio Hackney Road, je práve úvodná, ľahko rozpoznateľná Žbirkovská hitovka Nejsi sám. Prvá lastovička avizujúca nový album "vyletela" už na jar a úspešne bodovala v rebríčkoch hranosti českých a slovenských rádií. Optimistický a hravý song náladou pripomínajúci letnú pieseň Live z albumu Miro (2015) s veselým klipom Davida Žbirku, je duetom otca a syna, ktorí vedú pomyselný hudobný dialóg, aby nakoniec dospeli k záveru, že "nejsi sám, můj maják v moři zla ve vlnách rozeznáš", čo v dnešnom nepokojnom svete dáva piesni úplne nový rozmer.
Zhudobnené verše Joža Urbana aj sláčiky
Autorom dvoch textov na albume je Jozef Urban, básnik a búrlivák, od predčasnej smrti ktorého už síce uplynuli viac než dve desaťročia, no piesne s jeho textami patria stále k nestarnúcim Mekyho hudobným klenotom. Bez pochýb k nim možno zaradiť aj smutne krásnu pieseň Náhodou, v ktorej atmosféru sklamania skvele podporujú klávesy v podaní Toma Andrewsa.
Druhou skladbou s Urbanovým textom nie je úplná novinka. Jemnú a decentne šteklivú Z tej vône obsahuje už Mekyho Symphonic Album vydaný v roku 2011, tentoraz je však v úplne inom kabáte a bez sláčikov. Viem si ju predstaviť aj v prevedení s akustickou gitarou (spomeňme si na pesničku Len s ňou otextovanú rovnakým autorom), tu nás však prekvapí nevšedne kovový Mekyho hlas, ktorý tak ozvláštňuje celkovú náladu piesne.
Sláčiky však nechýbajú ani na novom albume, a to v piesňach Ako boh a Kým skončím púť, v ktorých výrazne prispeli k dojímavo clivej až ponurej atmosfére. Postarali sa o ne členovia sCore Orchestra, čo je česká prémiová hudobná produkčná a nahrávacia spoločnosť, pod vedením mladej slovenskej dirigentky Michaely Rózsa Růžičkovej, mimochodom sestry známeho hudobníka Oskara Rózsu, čo tiež potvrdzuje česko-slovenský charakter albumu.
Obe "sláčikové" skladby sú krásne sentimentálnou bilanciou života, zanechávajúcou smutný až boľavý pocit v srdci, že veci už nemožno vrátiť späť, a akoby tušenia blížiaceho sa nezvratného konca. "Vráť mi zas zdravý hlas, aspoň raz, kým skončím púť," spieva Žbirka v bondovsky znejúcej pesničke.
Návrat k elektronickým albumom z 80. rokov a hlas ako Elvis
Pre mňa úžasným prekvapením spôsobujúcim trvalé nadšenie sú dve synthpopové skladby, ktoré sa vracajú do obdobia Mekyho elektronických albumov z 80. rokov, a pritom znejú neobyčajne súčasne, čo je aj zásluha ďalších Davidových šikovných spolupracovníkov. Na aranžovaní skladby Len sa neuraz sa podieľal líder českej kapely Midi Lidi Petr Marek, ktorý je veľkým obdivovateľom Mekyho elektronickej tvorby. Na osemdesiatky v piesni odkazujú aj vydarené Mekyho verše "pretože život má mať dej, sám sebe sa smej, pretože život, chlapec môj, môže byť aj boj".
Skladbu Ríša snov zase spolu s Davidom aranžoval známy predstaviteľ českej undergroundovej a elektronickej scény Oliver Torr. Oba songy by pokojne mohli byť prirodzenou súčasťou albumov Nemoderný chalan (1984) alebo Chlapec z ulice (1986), a to nielen z dôvodu podobnosti zvuku, za ktorým stál vtedajší nadšenec syntetizátorov a samplov Laco Lučenič, ale aj z dôvodu charakteru textov, temných a pochmúrnych, hľadajúcich odpovede na otázky o zmysle života. V tom čase však mnohí Mekyho fanúšikovia neľahko prijímali jeho elektronické skladby (spolu s prechodným odložením okuliarov) a až neskôr pochopili ich nadčasovosť, ktorú s odstupom desaťročí docenila aj mladšia generácia kapiel a poslucháčov.
Z úplne iného súdka je jediná anglicky naspievaná pieseň Best Man In Town, ktorá je nostalgiou na éru sixties a vyznačuje sa úderným rockovým až punkovým zvukom. Pri prvom počúvaní najväčší údiv nastane po úvodných akustických akordoch v štýle amerického country, keď ich vystrieda drsný gitarový zvuk a zaznie Mekyho spev s nečakanou farbou hlasu, tento "fór" bol však zámerom produkcie. David a Patrick ho dosiahli tak, že skladbu s kapelou najprv nahrali na pásku v oveľa rýchlejšom tempe ako normálne, a následne ju spomalili, čo spôsobilo, že Mekyho hlas na nahrávke znie netradične a bizarne, priam až elvisovsky.
Ťaživé verše Václava Hraběho v kontraste s nádejou
V úplnom protiklade k rockovej vypaľovačke sú Mekym zhudobnené ľúbostné verše českého básnika a predstaviteľa hnutia bítnikov, okrem iného autora slávnej básne Variace na renesanční téma zhudobnenej Vladimírom Mišíkom, Václava Hraběho. Reč je o piesni Madrigal, kde na pozadí jemných tónov gitár a klávesov, ktoré nahral dlhoročný Žbirkov spolupracovník, multiinštrumentalista Honza Horáček, vyvolávajú slová "dostatek spánku čeká nás v hrobě, vzbuď se má lásko a vezmi mě k sobě", ťaživé a mrazivé pocity. V prípade talentovaného autora veršov je smutnou paralelou s Jozefom Urbanom jeho tragická smrť vo veku 24 rokov.
Podobne ako úvodná Nejsi sám, aj pieseň Mne vadí patrí k tým viac odľahčeným a optimistickým popovým songom na albume, symbolicky prepájajúcim nový album s érou Mekyho albumov z Abbey Road. Príjemne sa počúva a jasne z nej cítiť hudobný vplyv slávnej liverpoolskej štvorice, ktorá tak zásadne a mnohostranne zasiahla do spevákovho života. Textom sa zjavne vracia k nedávnemu lockdownovému obdobiu, počas ktorého nebolo možné naživo koncertovať: "mňa nudí bez ľudí hrať stenám, som zlým...". Okrem optimistických slov "ja viem, že príde zas, zopár pekných chvíľ, chmúry spadnú z nás" pesnička osobitne zaujme po zvukovej stránke vo finále, kedy sa za jednotlivými veršami ozýva nenápadné echo.
Pesnička Naivná má zase melancholicky podmanivú atmosféru aj vďaka tónom starého dobrého piana Rhodes a nie je vôbec ťažké si ju predstaviť naživo v Mekyho podaní, keď sa hala ponorí do tmy a osvetľujú ju tisíce svetielok... Z textu cítiť nezameniteľnú Žbirkovskú empatiu i jemný vtip: "..že je naivná, to je na nej fajn, že je naivná, nemá ani šajn".
Posledné veci na záver
Podľa záverečnej skladby Posledné veci dostal názov celý album. Hoci na prvý pohľad evokuje súvislosť s Mekyho predčasným odchodom, nie je to tak, i keď pocitom smútku a nostalgie sa napriek tomu nemožno ubrániť. Meky v nej zhudobnil verše slovenského básnika Daniela Heviera, ktoré napísal ešte ako vysokoškolák v roku 1977 svojej prvej láske. Podľa básnikových slov "je to taká maličká báseň o dievčine, ktorá večer ide spať a odkladá si svoje šperky, šminky a prsteň, a končí takým mrazivým 'odkladáš ... prsteň a mňa s ním'. Meky to potom viackrát zopakuje a naozaj to má silu." S pánom Hevierom možno len súhlasiť, naozaj pôsobivý koniec albumu.
Symbolickým záverom albumu sú však podobne ako v jeho úvode slová Mira Žbirku, nasledujúce po krátkych hudobných úryvkoch, z ktorých je zreteľná zvučka Bratislavskej lýry - festivalu, s ktorým boli spojené zásadné úspechy jeho hudobnej kariéry: "Dobre a teraz to znovu zatlač a to sa zastaví."
Album Posledné veci je dôstojnou rozlúčkou speváka, hudobníka, skladateľa a textára Mira Žbirku so svojimi fanúšikmi a serióznou bodkou za jeho pozoruhodnou kariérou. Hudobná a žánrová pestrosť ho robí zaujímavým a príťažlivým a ani jeho opakovaným počúvaním sa nezunuje, naopak, pri každom novom počúvaní možno objaviť v piesňach niečo nové.
Bolo by však chybou vnímať album len z pohľadu Mekyho nečakaného odchodu. Iste, Posledné veci majú viac zádumčivý a clivý charakter, no takto to chcel aj Meky a patrí vďaka jeho synovi Davidovi, že v roli producenta pristúpil k odkazu svojho otca citlivo, s rešpektom a potrebnou dávkou odvahy, aby naplnil jeho predstavy.
Album Posledné veci vyšiel vo formáte CD, milovníkov vinylov poteší správa, že na jeseň vyjde aj jeho LP verzia, kde vynikne aj skvelý obal vytvorený slovenským fotografom Petrom Župníkom a grafikom Jiřím Troskovom.
Miro Žbirka: Posledné veci
(2022, Universal Music)
[voice memo: nové veci]
1. Nejsi sám
2. Náhodou
3. Z tej vône
4. Len sa neuraz
5. Ríša snov
6. Ako boh
7. Best Man In Town
8. Madrigal
9. Kým skončím púť
10. Mne vadí
11. Naivná
12. Posledné veci
[voice memo: teraz to zastav]
Vypočujte si celý album na Deezeri:
Autor: Ivan Straka
