Keď Justin Timberlake ohlásil v októbri svoje vystúpenie na 52. ročníku Super Bowlu, nebolo treba vysokoškolskú matematiku, aby človek očakával nový album. Najmä, ak sa tak malo stať po päťročnej odmlke. Krátko pred začiatkom roka kolovali fámy, že si rodák z Memphisu zaregistroval "prírodné názvy", z čoho pre fanúšikov urban-popu a R&B vyplývala akútna country katastrofa. V skutočnosti však spravil "elastickú" štúdiovku, ktorá nepasuje takmer nikomu.
Dobre zhudobnená vata
Istým potvrdením bol aj druhý pred-superbowlovský singel Supplies. Mandolínový podklad prebíja hip-hopový bít a "štekanie" Pharrella Williamsa, ktorý pieseň produkoval spoločne s Chadom Hugom pod značkou The Neptunes. Skladba atmosférou pripomína začiatok nultých rokov, keď sa Timberlake čerstvo rozišiel so svojou domovskou chlapčenskou skupinou 'N Sync a vydal singel Like I Love You (2002) a rukopis dopĺňa neustále uisťovanie zo strany speváka k svojej vyvolenej. Podľa textu bude interpret "svetlom, keď nebude vidieť; drevom, keď bude treba zahriať" a čo najviac ťažkopádne "generátorom, keď bude potrebovať elektrinu".
Stále to bolo málo oproti Say Something, prvému skutočnému country materiálu éry "stromáckeho" albumu v spolupráci s Chrisom Stapletonom. Do prekvapivo príjemného aranžmánu plného gitarových riffov s občasnými elektronickými "žblnkotmi" by ste mohli zaspievať aj leták z vašich miestnych potravín a stále by mala skladba väčší zmysel. Desaťnásobný držiteľ cien Grammy zjavne chcel dať zadosť obsahu a keď spieva, že "niekedy je lepšie vyjadriť sa tak, že nepoviete nič", myslí to najvážnejšie práve v tomto kúsku.
Titulná skladba albumu, posledná ochutnávka pred opatrným vystúpením v Minneapolise, zas celkom efektívne predpovedala jednu z múch disku číslo päť. Hoci textovo nepíli uši tak, ako predchádzajúce skvosty, kríva po hudobnej stránke. Ďalší kúsok z produkčného katalógu The Neptunes sa po čase stáva monotónnym až iritujúcim, pričom ho nezachraňuje ani intermezzo či doo-wop pasáž. Suma sumárum, poslucháč dostal pred vydaním najočakávanejšieho popového albumu úvodných "uhorkových" týždňov roka štyri rôznorodé pesničky, z ktorých každá má však svoje "ale" a ani jedna nie je hitom.
(Ne)country je cesta
Možno išlo o marketingovú stratégiu donútiť hladného fanúšika hľadať na nahrávke. Hneď na začiatku je jasná "šleha medzi oči" Midnight Summer Jam. Napriek tomu, že je to v skutočnosti ospevovanie južnej oblasti Spojených štátov amerických, milovníka urban popu to hádže späť k ére dvojalbumu The 20/20 Experience (recenzia 1 a recenzia 2), kde Timberlake s Timbalandom robili to, čo im najlepšie ide - stierali žánrové hranice minimalistickými úpravami. Country nie je príchuťou, ale iba arómou v podobe sóla ústnej harmoniky. Navyše, rovnako ako človek nechce, aby letná noc skončila, aj táto skladba má predlžované outro.
V ostatných lepších kúskoch, bohužiaľ, hrá prím agregátor hudobných velikánov. V Montana sa veľmi počuteľne inšpiroval disco-funk-rockovým prienikom medzi Bee Gees a Daft Punkom, zatiaľ čo na Sauce plnom elektrických gitár stvárňuje Lennyho Kravitza. Oveľa viac jedinečným je duet s Aliciou Keys Morning Light. Interpret preslávený svojím falzetom dostáva v reggae romanci svoj hlas do zatiaľ neslýchaných chrapľavých polôh.
Nášľapné míny
Našťastie sa na 16-stopovom zozname nachádzajú iba tri seriózne prešľapy, ktorým je lepšie sa vyhýbať. Poslucháč ťažko uverí svojim ušiam, keď si uvedomí, že človek zodpovedný za veľký hit roku 2016 Can't Stop The Feeling, zaradí na svoj album Wave. Neexistuje škála, na ktorej sa dá vyjadriť maximum otravnosti tohto primitívneho a insitného pokusu o folk-reggae.
O stupienok nižšie udiera country v plnej sile ako óda na manželstvo Flannel s nadmieru "lepkavým" príhovorom od Jessicy Biel o tom, ako cíti manželovu pokožku pri obliekaní jeho košele. Vrcholom všetkých klišé nahrávky je Hard Stuff. Autor nechce vedľa seba dokonalú ženu, ktorej mimochodom venoval niekoľko skladieb zo svojho repertoáru, ale niekoho s reálnymi problémami.
Album Man of the Woods mal byť inšpirovaný spevákovou rodinou a jeho koreňmi, znie však príliš všeobecne. Justin Timberlake si zaslúži uznanie za to, že sa s tímom svojich dlhoročných spolupracovníkov snažil aj na tak tradičný žáner, ako je country, aplikovať svoj proces rozbíjania hudby na elementárne častice, aby si ich mohol potom prisvojiť. Potľapkanie po ramene mu patrí aj za odvahu ísť si v dobe tzv. "zmysluplného popu" vlastnou cestou, v ktorej nerieši spoločnosť, ale poskytuje popovému fanúšikovi prostredie na oddych od politizovania, ktorého je v dnešnej hudbe zrazu pretlak.
Možno je to nevďačnosťou žánra, v ktorom sa k svojim najväčším úspechom nedokázali priblížiť ani Lady Gaga či Miley Cyrus, a možno tlakom lukratívneho reklamného fleku poskytovaného vystúpením na Super Bowle, ale niekdajší mainstreamový trendsetter išiel tentokrát viacmenej vybehanými cestičkami a nahral svoj najmenej presvedčivý album.
Justin Timberlake - Man of the Woods
(Sony / RCA Records, 2018)
1. Filthy
2. Midnight Summer Jam
3. Sauce
4. Man of the Woods
5. Higher Higher
6. Wave
7. Supplies
8. Morning Light (ft. Alicia Keys)
9. Say Something (ft. Chris Stapleton)
10. Hers (Interlude)
11. Flannel
12. Montana
13. Breeze Off the Pond
14. Livin' Off the Land
15. The Hard Stuff
16. Young Man
Vypočujte si album na Deezeri:
Autor: Marek Majzon
Foto: AP Photo/Morry Gash
Súvisiaci interpreti: Justin Timberlake
