Iggy Pop alebo James Newell Osterberg Jr., čo je meno pod ktorým ho takmer nikto nepozná, takže som si to mohol aj odpustiť, vydáva vo svojich svätých 75 rokoch album. Ja, čo mám problém v 40 rokoch napísať iba túto recenziu, snímam klobúk na znak úcty, a to aj napriek tomu, že klobúk nemám. Iggy Pop si to zaslúži aspoň takto metaforicky za všetko, čo počas svojej dlhej kariéry vytvoril nielen po kvantitatívnej, ale aj po kvalitatívnej stránke.
Ak vek a čas majú nejaký vplyv na dielo, môže to byť vplyv pozitívny, keď ako umelec dozrievate, alebo je devastačný, keď akurát zistíte, že ste si vystrieľali vaše punkové náboje a nechce sa vám ani kričať, tobôž nie niečo hlásať. Ako je to v prípade Iggyho Popa a jeho najnovšej platne Every Loser?
Veľký prísľub intenzívneho zážitku ponúkajú, okrem hlavného aktéra, už len hostia na tomto albume. Veď uznajte sami, čo za ultrahypersuperkapelu sa tu zišla, keď počujete mená ako Dave Navarro, Chad Smith, Josh Klinghoffer (Red Hot Chili Peppers, Dot Hecker, Jane's Addiction), Duff McKagan (Guns N' Roses), Travis Barker (Blink-182), bohužiaľ už nebohý Taylor Hawkins (Foo Fighters), Chris Chaney (Jane's Addiction), Andrew Watt (producent albumu), Eric Avery či Stone Gossard (Pearl Jam). Uznali ste? Ja tiež. S týmto teoretickým pozadím sa snáď už môžeme pustiť do samotného počúvania.
Úvodná skladba Frenzy má silný rockový náboj, no popravde ma nejak extra neoslovila a ocenil by som možno viac invencie a originality. Neskôr zistím, že toto hodnotenie bohužiaľ platí pre viacero skladieb na albume, čo je však veľmi subjektívne a môže súvisieť iba s mojím osobným nízkym dopytom po hudbe tohto typu, ktorá je však v prípade Every Loser napriek mojej nechuti vyhotovená kvalitne.
Osobne ma Iggy v zrelšom veku viac zaujal v jeho experimentálnejšej polohe na predchádzajúcom albume The Acid Lands (2020) s Billom Laswellom alebo na jeho ostatných dvoch sólovkách - gitarovej Post Pop Depression (2016) a famóznom opuse Free z roku 2019.
Ani tu ale samozrejme nechýbajú pozitívne vytŕčajúce momenty v podobe skladieb ako New Atlantis s Bowieovským nápevom v refréne či melancholický track Morning Show s akustickými kilami na pozadí a harmonickými zbormi v refrénoch, na ktorých sa nesie Iggyho zastretý, no plný hlas.
Zábavným kúskom je The News for Andy, ktorá slúži ako rozšafne swingujúce intro k ďalšej skladbe s názvom Neo Punk. To, že v nej za bicími sedí Travis Barker z Blink-182, asi nebude náhoda.
Veľmi príjemne tepe aj skladba Comments s morrisonovským frázovaním a vkusnými syntetizátormi v tanečných refrénoch v šestnástkovom rytme. Nasleduje krátka poetická medzihra My Animus, ktorá vyústi do azda najkrajšej skladby na albume a zároveň do jeho záveru, The Regency. Členitá glamrocková skladba, ktorá sa postupne otvára a graduje z pokojného úvodu až do nahnevaného čarovného slovíčka "f*ck", aby sa opäť vrátila do pokojného meandru v závere skladby.
Je absolútne obdivuhodné, s akou gráciou a charizmou vie Iggy Pop stále nadchnúť a vydať kvalitnú a nadupanú dosku, akou Every Loser jednoznačne je. Napriek tomu mi na nej chýba viac originality v produkcii a atmosféry, s ktorou narábal lepšie na predchádzajúcich albumoch Post Pop Depression či Free. Every Loser je zmesou priamočiareho rocku a punku, ale aj experimentálnejších plôch, ktoré túto nahrávku vytrhávajú z priemeru.
Ruku na srdce, koľko hudobníkov si môže povedať, že v dôchodkovom veku vydali po sebe tri nadpriemerné albumy, pričom s každým dokázali viac či menej vykročiť zo svojej komfortnej zóny a zaujať vždy iné publikum? Už len to svedčí o tom, že novinky ikonického rockera stojí za to sledovať aj naďalej.
Iggy Pop - Every Loser
(2023, Gold Tooth / Atlantic)
1. Frenzy
2. Strung Out Johnny
3. New Atlantis
4. Modern Day Ripoff
5. Morning Show
6. The News for Andy (interlude)
7. Neo Punk
8. All the Way Down
9. Comments
10. My Animus (interlude)
11. The Regency
Autor: Renat Khallo
