Pre album poverami a mágiou posadnutej kapely zrejme v tomto roku neexistuje výstižnejší názov, než aký si zvolila birminghamská legenda, ktorá sa podieľala na písaní jednej z veľmi dôležitých kapitol modernej hudby. Nechajme však históriu odpočívať a bez ohľadu na slávnu minulosť sa radšej pozrime na ich najnovší počin.

V roku 1978 sa členovia pôvodnej zostavy rozlúčili pod prorockým názvom ich poslednej štúdiovky Never Say Die! a ako sa ukázalo, palicu nad ďalšou spoluprácou nezlomili ani na pódiových doskách. Ak si dobre spomínam, až dodnes zrejme najväčší poplach spôsobila spolupráca Reunion v roku 1998. Vtedy sa však očakávania fanúšikov naplnili iba z jednej šestiny, pretože nové skladby sa na "živáku" dali spočítať na dvoch prstoch. Situácia sa po 15 rokoch našťastie neopakuje a Majstri z kvantitatívneho hľadiska tentoraz napĺňajú svoj plán na sto percent. Ak berieme do úvahy kvalitu, musíme z uvedeného množstva odrátať nedostatočne využitú invenciu, občasnú monotónnosť a mdlosť niektorých nápadov. A tak nám tých percent nanešťastie zostane oveľa menej.  

Začiatok konca?  

Keď som bol mladší, prijal som pod vplyvom médií zákon, podľa ktorého je Black Sabbath jediným a pravým iba s Ozzym za mikrofónom. Až keď som bol starší, pochopil som, že v radoch kapely bol tým najmocnejším spevákom Ronnie James Dio. Ten, rovnako ako v Elf, Rainbow a vlastnej kapele, dvíhal hlas takým spôsobom, že ho predtým ani potom nedokázal napodobniť žiadny iný človek. Sabbathovskou pravovernosťou v ušiach viacerých znalcov neznel ani fantastický projekt Heaven & Hell spred piatich rokov, takže na jedinú správnu odpoveď sme si museli počkať až na 10. jún 2013.  

Už len z tejto irónie musí byť každému jasný môj názor na práve recenzovaný počin. Takže v krátkosti, The Devil You Know (Heaven & Hell, 2009) má dodnes prepracovanejšie a hutnejšie riffy, priebojnejší zvuk i vokálnu techniku. Ozzy nikdy nebol dobrým spevákom, ale v minulosti (dokonca i v 90. rokoch) aspoň dokázal vytvoriť fascinujúcu atmosféru. Teraz nedokáže ani len to. Neverím jeho snahe upútať na seba pozornosť. Možno práve v jeho prítomnosti je začarovaný nepríjemný tieň pochybností, že čosi na tomto albume nehrá tak, ako by malo.

         
Je riff mŕtvy?  

Omamná gitarová aróma, šíriaca sa z mozgu a srdca všetkých riffov Tonyho Iommiho sa pod náporom Ozzyho unaveného prejavu vyparila do neznáma a zostala z nej iba slabá príchuť, príjemne dráždiaca nos prahnúci po šťavnatých vôňach. Iommi má vedľa seba neomylného Geezera Butlera, ale to je asi tak všetko, čím dnes môže disponovať. Už nemá toho večne mladého a energiou pulzujúceho fantasy nadšenca Ronnie James Dia a nesekunduje mu ani rokmi ostrieľaný harcovník Vinny Appice, ktorý to vie rozpáliť v ten pravý čas. Pusťme sa radšej do rozboru, pretože sa ľahko kritizuje, ale ťažko tvorí.  

Klasických osem skladieb ako za starých čias, nad ktorými sa vznáša ľahký nádych temnoty (aby sa nepovedalo), v textoch zle ukryté provokácie a neodmysliteľné aktualizačné momenty v podobe modernejších aranžmánov. Údajne mala táto doska nadväzovať na neprekonateľný debut, no ak niekto niekedy niečo také vyhlásil, mal v sebe menej súdnosti, než je zdravé alebo znovu zaúradoval neodbytne všadeprítomný marketing, snažiaci sa predať mačku vo vreci. Na platňu spred 43 rokov by nenadviazal ani človek, ktorý by mal poruke stroj času či nahrávaciu techniku z tohto obdobia. Nevlastní ju ani svetoznámy Rick Rubin a aj keď sa snažil vyčarovať zo starých pánov "čo to dalo", výsledok je dosť rozpačitý. A koniec koncov, vždy je lepšie nechávať posvätné artefakty odpočívať v pokoji.

Perličky v deluxe balení  

Pre Black Sabbath boli dlhé skladby (Sign of the Southern Cross) kedysi devízou, dnes sa nad prvými dvoma položkami albumu len ticho zamýšľam, kam sa vytratilo to povestné striedanie riffov, ktoré udržiavalo poslucháča v napätí. Iste, Iommi predvádza parádnu hru, len to už nefunguje tak, ako v minulosti. Jediným oživením prvej strany je Loner, pretože Zeitgeist je napoly vydarenou reminiscenciou atmosférických vylomenín, typických len a len pre 60. či 70. roky (dnes im bude rozumieť málokto). Na druhej strane platne je pár svetlých momentov, ktoré stoja za pozornosť. Určite medzi ne patria zaujímavé chorály v Age of Reason a úvodný riff k Live Forever. Tá je celkom príjemným príspevkom, ktorému nechýba potrebný švih.
  

Záverečné kompozície sú aj napriek enormnej snahe kapely príliš suché. Chýba v nich oživenie alebo niečo, čo by ich v hardrockovom múzeu priradilo k pamätným exponátom. Najväčšiu radosť som paradoxne mal z bonusov, ktoré sú súčasťou deluxe balenia. Tri nenápadné kúsky (Methademic, Peace of Mind a Pariah) sa kapele podarilo skomponovať a podať celkom obstojne. Prvá z nich má výborný odpich, akoby kapelu ktosi oblial živou vodou a sólo uprostred má charakter jedinečnosti. Pútavou atmosférou vyniká Peace of Mind a záverečný štich Pariah je mocným úderom na nákovu, obohacujúcim galériu titanských riffov.       

Black Sabbath na staré kolená zrejme podľahli súčasnej ére marketingových ťahov a dali sa nahovoriť na klasický lineup s tým, že nadviažu na prvú polovicu 70. rokov. Podľa mňa sa im skôr podarilo vrátiť práve tam, kam nechceli - k albumom Technical Ecstasy (1976) a Never Say Die! (1978), ktoré nepatria v ich diskografii medzi najvydarenejšie. Nemastný-neslaný je aj ich ostatný album. Chlapci sa musia zmieriť s tým, že démonické časy sú nenávratne preč a o ďalšom počínaní by mali starostlivo pouvažovať. Bez toho, aby sa nechali ovplyvniť všemocnými zákonmi trhovej ekonomiky.      

Black Sabbath - 13
(Vertigo / Universal Records, 2013)  

1. End of the Beginning
2. God Is Dead?
3. Loner
4. Zeitgeist
5. Age of Reason
6. Live Forever
7. Damaged Soul
8. Dear Father  
bonusy:  
9. Methademic
10. Peace of Mind
11. Pariah  

Autor: Marek Danko

Poznámka: Článok vyjadruje názor autora a nemusí sa zhodovať s názorom redakcie alebo čitateľa.

Súvisiaci interpreti: Black Sabbath