Prečo to nepovedať hneď na začiatku? Pavúčí muž Robert Smith a jeho skupina The Cure vydali po štyroch rokoch odmlky novú, ale hlavne dobrú platňu.
Hoci nerád píšem osobne (zvlášť keď nie je možnosť pod svoj názor sa aj podpísať), tentoraz túto zásadu poruším. Domnievam sa totiž, že práve to môže byť kľúčom k tomu dobrému, čo The Cure ponúkajú. Musím totiž otvorene skonštatovať, že o kvalitách nového CD The Cure som po prvom, ani po druhom vypočutí nebol presvedčený, skôr naopak. Z prevládajúcich psychotických poryvov, do ktorých sa spočiatku zliala celá nová séria skladieb, som mal dojem, že keby niečo podobné hrali v svojich začiatkoch, možno by ani neprerazili...
Kde je invencia a sviežosť pesničiek akými boli ich hity typu Boys Don´t Cry? Postupne sa však z toho chaosu medzi začiatkom a koncom začali vylupovať aj jednotlivé skladby. Niektoré odpichové a melodické – The End Of The World, (I Don´t Know What´s Going) On, Taking Off..., iné „vyšraubované“ až po medzu pružnosti – The Promise, Lost, Us Or Them..., prípadne hypnoticky monotónne – Labyrinth. Odpočinkových kúskov typu záverečnej, trochu mrazivej Going Nowhere, je tu pomenej. Kde boli tie pesničky doteraz že som ich nepočul? Je to niečo podobné ako gitara postavená na zákazku. Staviteľ ju odovzdáva majiteľovi hotovú, nalakovanú, vyleštenú a voňavú, ale zakliatu dušu v nej musí prebudiť ten, kto na ňu bude hrať. Ako si kto nástroj/fajku/auto zabehá, tak sa bude správať. Neradno by preto bolo The Cure zavrhnúť hneď spočiatku.
Je to platňa, ku ktorej si cestu treba nájsť. Skutočných melódií tu fakt nie je veľa. Neplatia tu ale iba hudobné, či kultové zákony. Hudba The Cure nie je závislá na tom, aké akordy a v akom poradí sa tu hrajú. Podstatnejšie než vo väčšine iných prípadov sú tu emócie. Najväčšia hodnota v hudbe The Cure aj po štvrťstoročí ich existencie spočíva v tom, že autor ani muzikanti nestratili vôľu prežívať veci naplno. Možno že je táto intenzita, prekypujúca z nôt a ich interpretácie, iba občasným výbojom, ako je to typické pre ľudí so sklonom k manickej depresii, to však poslucháča – pokiaľ nie je uctievateľom kultu osobnosti Roberta Smitha – vôbec nemusí zaujímať.
Takmer každá pesnička na platni pôsobí dojmom, že existuje dôvod prečo bola napísaná a prečo by tu mala byť a to sa bez totálneho nasadenia autora a kapely dosiahnuť nedá.
Robert Smith patril a stále patrí k najosobitnejším spevákom, akých súčasná britská kráľovná odchovala pod svojimi krídlami. Hoci práve spev je to médium, ktoré prenáša podstatnú časť pocitov z hudby na poslucháča, nemožno to pripísať iba na vrub Smithových speváckych schopností, či techniky. Nejedná sa totiž o žiadneho interpretujúceho papagája, ale o výraznú osobnosť, časť ktorej sa nám odzrkadľuje v hudbe.
Po inštrumentálnej stránke sa tu výrazne presadzujú gitary (zvlášť v expresívnych pasážach) a samozrejme aj typická cureovská rytmika. Rukopis kapely zostáva prakticky nezmenený, nezávislý na čase. Netvrdím, že je to jedna z najlepších platní The Cure, ale určite prináša materiál, ktorého hodnota je trvanlivá a časom nepodlieha hnilobe, plesni ani inej skaze.
Vydavateľstvo: Universal, 2004
Celkový čas: 59:43
Link: www.thecure.com
Zdroj: TS MusicServer
