Tribute albumy nahrávajú najčastejšie tzv. Various (rôzni umelci) ako poctu niekomu, kto ich ovplyvnil, inšpiroval alebo motivoval k vlastnej ceste.

Tribute albumy nahrávajú najčastejšie tzv. Various (rôzni umelci) ako poctu niekomu, kto ich ovplyvnil, inšpiroval alebo motivoval k vlastnej ceste. Takejto pocty sa dočkala i kanadská pesničkárka a maliarka Joni Mitchell. Tucet významných spevákov a muzikantov nahralo pestrofarebný album zložený z úprav Mitchellovej skladieb. Jonin repertoár nie je jednoduchý na interpretáciu po výrazovej, ani po technickej stránke. Napriek opodstatneným obavám, že to celé možno nedopadne najlepšie, môžeme vopred skonštatovať že tento tribute album možno zaradiť k tým vydarenejším pokusom o vzdanie pocty.

Benjamín spomedzi Mitchellovej ctiteľov, americký pesničkár novej generácie Sufjan Stevens (1975) pretvoril skladbu Free Man In Paris takmer na nespoznanie. Bohatý aranžmán, jeho živá a pritom civilná interpretácia ako aj ochota k experimentu naznačujú, že sa s týmto menom v budúcnosti ešte stretneme.
Björk si vybrala skladbu Boho Dance z pomerne zaznávaného Mitchellovej albumu The Hissing of Summer Laws. Spieva ju svojím typickým spôsobom a so sprievodom čelesty. Je zaujímavé aké rozdielne sú obidve umelkyne a predsa, koľko toho majú spoločného. Okrem umeleckých paralel napríklad i to, že ich mladosť bola spojená so studeným podnebím.
Brazílsky hudobný matador Caetano Veloso vyslobodil pesničku Dreamland z Mitchellovej agresívneho zvukové poňatia a prisúdil jej tanečnú, takmer karnevalovú podstatu. Tá v nej koniec-koncov driemala odjakživa, nie každý poslucháč si to však doteraz uvedomil.
Z farebného pesničkového kontextu vytŕča snáď len Brad Mehldau, ktorý prispel sólovou klavírnou improvizáciou na tému skladby Don’t Interrupt The Sorrow. Tomu istému poslucháčovi, ktorého v pesničkovom kontexte nutká tento track preskočiť, sa fenomenálny jazzový klavirista v intimite sústredeného počúvania dokáže odvďačiť rovnako, ako sa jemu samému zavďačuje a inšpiruje ho Joni Mitchell pri každom počúvaní jej hudby.
Temná Cassandra Wilson vrátila tok platne do pôvodného pesničkárskeho koryta. Už prvé tóny akustickej gitary a výber skladby For the Roses potvrdzuje jej inklináciu k tradičnejšej, folkovej podobe Joni Mitchell. Cassandra si vybrala z jej repertoáru skladbu, ako keby si z Joninho šatníku požičala sukňu, ktorá pristane aj jej.
 
V druhej časti recenzie si povieme, ako si so skladbami Joni Mitchell poradili Prince, Annie Lennox, Elvis Costello a ďalší zaujímaví interpreti.

(Pokračovanie zajtra)


(mch)
 

Zdroj: TS MusicServer