Islandská dvojica GusGus sa nemusí hrať na nič. S dostatočným nadhľadom a zároveň prirodzene predviedla včera večer prevažne českým fanúšikom exkurz do sveta elektronickej hudby. Intímne a zároveň veľkolepo, len s čistou tanečnou emóciou, ktorú počas ich 23-ročnej existencie vyprofilovalo desať doposiaľ vydaných albumov.

Vstupenky sa vypredali v niekoľkotýždňovom predstihu, a niet divu. GusGus majú v Európe silné fanúšikovské zázemie, vybudované najmä častým koncertovaním. Len v posledných rokoch sa ukázali na festivale Metronome, na Colours of Ostrava a teraz pod hlavičkou druhého menovaného festivalu opäť v klube Roxy.

Tento rok sa (štyri roky po zatiaľ poslednom vystúpení v Bratislave) stihli predstaviť aj na Pohode, kde však hrali z nepochopiteľných dôvodov na veľkom otvorenom pódiu, ktoré sa k elektronike tejto kategórie rozhodne nehodí. Dvojica sa v zbytočne veľkom priestore vizuálne stratila, set bol navyše zostavený takmer výlučne zo skladieb nového albumu Lies Are More Flexible.

V pražskom podzemí predviedlo toto duo šou s diametrálne odlišnými parametrami. Po nevýraznom zahriatí, ktoré zrežírovala dvojica Killiekrankie, naservírovali GusGus ten najreprezentatívnejší možný prierez tvorby. Po prvej skladbe Featherlight, ktorá otvára spomínaný najnovší album, sa konformne vyzerajúce publikum zložené prevažne z tridsiatnikov a štyridsiatnikov rozhýbalo viac ako tínedžeri na drum&bassových akciách. Ale po poriadku.


Rituálna vášeň

To, čo včera predviedli hudobný inžiniér Birgir Þórarinsson a spevák Daníel Ágúst Haraldsson, by nenechalo chladným nikoho. Nekompromisné zvukové steny s hypnotickými beatmi, intuitívne gradácie s expanzívnymi vyvrcholeniami, hra svetiel a étericky rozrastrovaná atmosféra spôsobená všadeprítomným dymom. Že vystúpeniu chýbala projekcia som si nestihol ani uvedomiť.

Takmer dvojhodinovú párty ešte Haraldsson umocňoval svojimi typickými scénickými tancami. Je pritom naozaj ťažké určiť, čo to vlastne bolo? Rituály? Obete? Oslava smrti, alebo života? Neviem, ale postavou nevýrazný Islanďan pódiu absolútne dominoval. Práve grotesknými pohybmi ovládal publikum ako skúsený hypnotizér. Pod stageom sa vytvorilo bábkové divadlo a on ťahal šnúrky. A ťahal ich bravúrne, s výnimkou niekoľkých momentov absencie, kedy menej nápadný Birgir spoza pultu dokázal, že svoje pôsobivé dídžejské schopnosti vie uplatniť aj bez Danielovej vokálnej podpory.

Žánrovo sa pritom dvojica dá zaradiť len veľmi ťažko. V istom rozhovore sa Birgir vyjadril, že sa snažia posúvať hranice hudby stále do tých rovín, ktoré ich až sexuálne vzrušujú. Preto má tiež mnohé z ich tvorby experimentálny nádych. V zmesi, ktorej dominuje deep house a techno, sa ale objavili aj skladby s popovým presahom. Piesňam Arabian Horse, Crossfade či Over, teda najväčším hitom, síce chýbal živý ženský vokál, Haraldsson to však uhral na jednotku a ľudia mu to "zožrali aj s navijakom".

Na záver odporúčanie. Keď sa GusGus opäť objavia na Slovensku v klube, treba ísť. Rozhodne. Patria medzi najlepšie živé elektronické akty na svete a ja som už v podobne silný zážitok po miernom sklamaní z Pohody tento rok ani nedúfal. Colours of Ostrava, vďaka za úžasnú promotérsku robotu.


Autor: Matej Kráľ
Foto: Filip Kůstka

Súvisiaci interpreti: GusGus