Bratislavskému festivalu sa tento rok lepí smola na päty. Po zrušení plnohodnotnej dvojdňovej verzie nakoniec na náhradnej klubovej akcii nevystúpili očakávaní My Bloody Valentine. Prečítajte si, ako vyzeral sľubne sa rozbiehajúci večer v Refinery Gallery.
Hoci táto správa nepotešila fanúšikov írskych shoegazerov, skutočne zlou je pre samotný festival. Marketingovo sa to povie "strata dôvery v značku". Robiť festival nie je jednoduché a tie slovenské sa ešte len nesmelo potácajú k číslam nad nulou. Wilsonic už bol nútený absolvovať aj dvojročnú pauzu, svoju komunitu si však udržiaval pravidelnými menšími eventmi. Schytať ale toľko rán v ročníku, ktorý mal potvrdiť miesto festivalu na scéne, by položilo aj stabilnejšie podujatie. Predpredaj ukázal, že wilsonicovská základňa nie je dostatočne veľká a aj tá skupinka verných musí po včerajšku cítiť rozčarovanie.
Prečítajte si: Čierny týždeň európskych hudobných festivalov
Zdroj: Stanislava KarellováWilsonic má za sebou mimoriadne nešťastný ročník 2013 - pozrite si fotoreportVšade dobrí, doma najlepší
Festival pritom mal našlapnuté správnym smerom – hoci do bratislavskej Refinery Gallery prišlo návštevníkov pomenej, atmosféru vytvorili skvelú. Organizátori zase ukázali, že ani v ťažkej finančnej situácii nešetria na tom najpodstatnejšom - príjemne prekvapili Funktion-One zvukom, ktorý v akusticky nevďačných priestoroch bývalej rafinérie znel fantasticky.
Veľkú časť programu tvorili mená z top 10 vydavateľstva Exitab – hudobníci overení bratislavskými klubovými žúrmi, ktorí boli rovnako doma aj na festivalovom pódiu. Jedna z veľkých výhod festivalu v malom meste a krajine je sila hudobnej komunity. Aj vďaka pevným vzájomným putám bolo možné počas klubového Wilsonicu zhliadnuť toľko dobrej slovenskej hudby – domáci umelci sa zomkli pri snahe pomôcť výnimočnému podujatiu.
Zo štúdia v zahraničí si na Wilsonic odskočil Pjoni, ktorého live set akútne trpel pasívnym až neexistujúcim publikom. Jeho zmes beatov miestami doplnených typickým vokálom by v čase okolo polnoci bola hitom, ako jeden z prvých koncertov však trpela tradičným neskorým príchodom slovenských koncertných návštevníkov. Podobne na tom boli Nvmeri, ktorí predstavili svoju novú, paradoxne unikátnejšiu, tvár. V tých silných momentoch bolo cítiť rock'n'roll a sofistikovanú tanečnosť typu Jamie Lidell, tie slabé tvorili nízke numery pod pódiom.
Zvuky Exitabu hrdo hájil Stroon so svojim vibrafónom i notebookom. Exotický vibrafón jeho vystúpenie otvoril a ďalej ho sprevádzal aj čisto tanečnými skladbami. Svieži pohľad na tento samozvučný nástroj prinieslo napríklad aj použitie husľového sláka, vytvárajúce ďalšie variácie na vibrafónové meditácie. Ojedinelý zážitok predstavoval aj návrat k elektronickej produkcii ďalšieho exiťáckeho kolegu, Isobutana. Napriek tomu, že Iso oprášil svoju IDM tvorbu, živých nástrojov sa nevzdal a okrem basgitaristu dopĺňal jednotlivé tracky aj elektrickou gitarou. Avšak bol to iný elektronický producent presedlaný na živé nástroje, ktorý strhol najväčšiu pozornosť.
Trentemøller uchvátil
Dán Anders Trentemøller nehral žiadnu minimalistickú elektroniku – Slovákov roztancoval spolu so štvorčlennou kapelou. Gitary, bicie a krásny ženský vokál šírili elektrizujúcu energiu a v plnej kráse predviedli Trentemøllerove skladateľské nadanie. Pod pódiom sa konečne strhla nespútaná zábava a nielen prídavkom kapela potvrdila, že sa na festivale cíti rovnako dobre.
Práve hudba ako Trentemøller ide Wilsonicu najlepšie – zruční miešači živého s elektronickým a popu s progresívnym sa u slovenského publika vždy stretli s najväčším úspechom (pozerám na vás, Nouvelle Vague, Jazzanova či Bonobo).
Zdroj: Stanislava KarellováTrentemøller bol skvelou voľbou pre skrátený festival - viac fotiekRoztancovaní mohli nerušene pokračovať na susednom pódiu, kde svoju zručnosť ukázal Ink Midget. Mladý hudobník odohral niekoľko silných piesní zo svojho prvého sólového albumu, plynulo prešiel hip-hopom až k vtipne rozsekaným tanečným remixom Ak nie si moja či Who Let the Dogs Out. Po výbornom tanečnom sete však nasledovalo smutné oznámenie od Tibora Holodu, že MBV nevystúpi a program bude pokračovať podľa plánu už len na menšom pódiu.
No future?
Roztrpčenie ľudí, ktorí investovali peniaze do vstupenky kvôli kapele, ktorá nakoniec nevystúpila, je pochopiteľné. Trochu ťažšie sa chápe, kde boli všetci hudobní nadšenci, keď festival spúšťal predpredaj (argument o výške vstupného pri porovnaní s podobnými podujatiami neobstojí) a či je ozaj také ťažké trafiť do Refinery Gallery. Že sa akcia nakoniec nekonala v areáli Divoká voda, je vzhľadom na aktuálne záplavy len dobre - veľká časť areálu je pod vodou a prístupová cesta uzavretá, takže festival by tam nebolo možné uskutočniť. No zrušenie vystúpenia jedného z dvoch headlinerov náhradnej akcie je predovšetkým prekliata smola.
Pre Wilsonic môže táto nešťastná udalosť znamenať posledný klinec do rakvy. Ak Bratislava príde o unikátny mestský festival, naše hlavné mesto sa zosunie ešte bližšie k tichu kultúrnej periférie. Verím, že vkus, ktorý táto značka predstavuje, zostane zachovaný. Možno nie v podobe festivalu, aký poznáme dnes. Možno až za chvíľu, keď sa stratí pachuť po ročníku 2013 a účty budú vyrovnané. Myslím však, že nájsť novú cestu je dôležité. Bratislava potrebuje dobrú hudbu a Wilsonic ju dokázal priniesť aj v tomto skúšanom ročníku.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Stanislava Karellová
Súvisiaci interpreti: Trentemøller
