Psychológovia sa v článkoch zhodujú, že na uvoľňovanie, ktoré prináša vakcinácia, treba pomaly. Po pandemickej askéze sa vraj netreba hneď zahltiť spoločenskými udalosťami, množstvom ľudí a aktivít. V tomto smere bola tohtoročná Pohoda ideálnym festivalom.
Väčšina návštevníkov na festivale strávila len jeden deň a zažila tak skôr festivalový teaser alebo recap – podľa toho, či si 24 hodín s Pohodou vychutnali ako prísľub budúcich normálnych ročníkov alebo pripomienku minulých zážitkov. Pre niektorých obmedzené trvanie festivalu znamenalo zvýšenie intenzity zážitku v duchu carpe diem. Na druhej strane, jednodňový rytmus narušil štandardné festivalové momentum a pri každom dátume festival začínal "na nule", len s ojedinelými prípadmi účastníkov so vstupom na viacero dní. Menší areál síce znamenal nebývalú ľahkosť v nohách, ktoré nemuseli medzi množstvom programu nachodiť kilometre, no osobne mi chýbala špecifická ľahkosť v hlave, ktorú prinesie len niekoľkodňový intenzívny kolektívny zážitok.
Zdroj: Martina MlčúchováPohoda on the Ground (foto: Martina Mlčúchová)Medzi pódiami a dole pod nimi
Lineup tohto ročníka pochopiteľne poznačila pandémia a zahraničné mená v programe tak predstavovali skôr originálne prístupy k ústretovej, tanečnej hudbe, než známe zoskupenia. Výrazné bolo zastúpenie world music, či už v podobe živelnosti tureckých vplyvov v psychedélii Altın Gün či hravých recyklátorov Fulu Miziki z Konga. Pomysleným protipólom mohla byť vecnosť britskej kapely Dry Cleaning. Jej post-punkovému odstupu velila Florence Shaw, ktorej prejav sa mi v hudobnej kartotéke zaradil niekde medzi Laurie Anderson a Sleaford Mods. A keďže žiadnu z "opakujúcich sa" kapiel nemám naštudovanú natoľko, aby som si vedela vychutnávať posuny medzi vystúpeniami v jednotlivé dni, svoju pozornosť som sústredila skôr na menšie a domáce projekty.
Medzi najpríjemnejšie prekvapenia pre mňa patrila bieloruská hudobníčka Mustelide. Jej experimentálny proces, v ktorom zvuky vytvára pomocou nahrávok prírody či pokazených nástrojov, je vo výsledku veľmi otvorenou a príjemnou alternatívou tanečných letných songov. Domáci Isama Zing svoj set vo štvrtok začal netypicky jemne, sprevádzaný gitarou a vokálom Milana André. K hravejším a agresívnejším polohám prechádzal postupne, neskôr mu svoj vokál prepožičala aj Ela Tolstová z kapely Tolstoys.
Všeobecne však tento ročník festivalu neprial komorným a subtílnejším telesám – mnohé koncerty poznačili nielen súčasné prebiehajúce vystúpenia, ale aj zvukové skúšky na susedných scénach. Doplatila na to napríklad súčasná klasika v podobe I Am Planet, pri ktorej sa do meditatívnej krehkosti klavíra a sláčikov miešala živelnosť koncertu na opačnom (neďalekom) konci areálu. Počas neho napriek pomerne skorej hodine dokázal Edúv Syn sprevádzaný Žakhélesom a DJ-om Obštrukcia vytvoriť strhujúcu atmosféru. Zaznela aj ochutnávka z pripravovaného albumu, ktorá potvrdzuje bezútešný a kritický charakter doterajšej hudobníkovej produkcie a v duchu raperových HC začiatkov koncert vyvrcholil jeho presunom do kotla pod pódiom.
Zdroj: Martina MlčúchováFulu Miziki, Dry Cleaning a Wooze (foto: Martina Mlčúchová)Introverti, sebavedomé ženy a návrat do detstva
Jedným z najzaujímavejších momentov druhého festivalového večera bolo spojenie troch osobností česko-slovenskej experimentálnej scény: Data Koroptev je improvizačným projektom gitaristu Ondreja Zajaca, producenta a filmového skladateľa Ondřeja Ježeka a bubeníka Václava Šafka. V elektro-akustickom spojení ich hudobných expertíz je očividný vášnivý záujem o hľadanie možností zvukového vyjadrenia a vzájomné posúvanie sa. Zároveň je neustále premenlivý, monumentálny zvuk zaujímavým kontrastom aj k Zajacovej sólovej tvorbe, ktorá sa pohybuje v menej dynamických, introvertne repetitívnych plochách.
K objavom tohto ročníka pre mňa patrí Soho Rezanejad, performerka, ktorá prináša zážitok, pri ktorom nie je na mieste hovoriť o koncerte – a nie len preto, že sa za celý čas nedotkne žiadneho nástroja. Od prvého momentu, kedy na scénu medzi stoličku, dva mikrofóny a ventilátor multimediálna umelkyňa vkročí, cítiť zvláštne napätie. Prechádza medzi stojanmi s mikrofónom, s publikom si vymieňa intenzívne pohľady a nemá potrebu žiadneho hrania, púšťania či stláčania gombíkov na krabičkách. Zvuk sa linie z reproduktorov a Rezanejad je tu predovšetkým ako hlas, ktorým k nám prehovára s absolútnou koncentráciou. Jej naliehavosť podtrhuje sila ticha – momenty, v ktorých sa len usadí a pozoruje. Neskôr tiež zostupuje z pódia a spievajúc bosá prechádza publikom usadeným na ranveji. Mlčanie, syntetizátor, stopové prvky Zoly Jesus, hĺbavosť a divadelné cítenie tvoria magické vystúpenie, ktoré nemožno žánrovo zaradiť a ani prerušiť.
Z toho dôvodu stíham len záver z podobne odvážneho domáceho projektu – práve Pohoda je miestom premiéry projektu Srnka. Ten tvorí hyperaktívny Miro Tóth s častým spolupracovníkom Marekom Buranovským (barytón gitara), Zdenkom Závodným (barytón saxofón) a Michaelou Paštékovou (áno, tou). Temný, absurdne ladený experiment je založený na improvizácii a pohltení počúvajúcich surreálnym svetom. Dokonalým prvkom je tu práve Paštékovej vokál, ktorý s priam psychopatickou naliehavosťou deklamuje úryvky z tvorby Raťafáka Plachtu a naplno tak odkrýva ambivalentnosť tejto postavy určenej detskému divákovi.
Zdroj: Martina MlčúchováPohoda on the Ground (foto: Martina Mlčúchová)Interný humor
Ešte počas slnečného popoludnia sa v piatok odohráva koncert trnavských The Wilderness, ktorí predvedú "bestofkové" vystúpenie vrátane štandardných preslovov Denisa Banga o kapitalizme, rodovej nerovnosti a rasizme. Výnimočne sa počas neho nekoná žiadne hádzanie do davu ani do bicích, ale úderne vzdorovité skladby si pod pódiom vychutnáva aj Michal Kaščák. Už o hodinu na to sa na rovnakom pódiu Bango preladí na svoje rapujúce alterego a v sprievode Žakhélesa a Parisa prechádza oboma albumami svojho sólového projektu Fvck_Kvlt. Počas koncertu, ktorého temnota zvláštne kontrastuje so zlatou hodinkou, zaznie aj novinka z ďalšieho chystaného EP a interný humor v podobe Žakhélesovho tracku Jediné, čo chcem, je fajčiť crack. Pridanou hodnotu je najmä Boy Wonder, ktorý sa na pódium pripojí pri skladbe Boom a patrične vyhajpuje publikum.
Podobné showmanstvo charakterizuje aj Boy Wonderove vlastné vystúpenie, ktoré nasleduje na rovnakom pódiu o hodinu neskôr. V leoparďom komplete a sprevádzaný Kansiikom si očividne vychutnáva popandemický návrat na pódium – hoci ako sám priznáva, miestami sa zadýcha. Fanúšikom však vôbec nevadí, ak neplatí, že stále vládze a skandujú texty spolu s ním. O niečo vlažnejšiu odozvu majú skladby z tvorby raperovho mimozemského alterega Ladyboys. Hoci predstavuje zaujímavý myšlienkový experiment (mimozemšťania na slovenskom úrade práce!), projekt predstavuje skôr kategóriu "haluz", než funkčný posun od štandardnej Wonderovej produkcie.
V rovnakom čase sa na druhom klubovom pódiu odohrával koncert Bez ladu a skladu, počas ktorého Michal Kaščák viackrát ďakoval Martinovi Višňovskému z kapely Chiki Liki Tu-a, že BLAS na festival pozval. Program pódia mal totiž v ten deň na starosti prešovský klub Stromoradie, ktorý Višňovský otvoril v roku 2019. Zapojenie jedenástich slovenských klubov do tvorby programu Pohody on the Ground znamenalo stretnutie rôznych komunít ale aj prístupov k hudbe. Aj vďaka tomu bol každý festivalový deň iný, hoci šéf Pohody v rozhovore v Rádiu_FM priznal, že niektoré kapely, ktoré kluby pozvali, sa mu vôbec nepáčia. Paradoxne tak "malá Pohoda" priniesla viac plurality ako štandardné ročníky.
Zdroj: Martina MlčúchováBez ladu a skladu (foto: Martina Mlčúchová)Nájsť sa na letisku
Medzi účinkujúcich, ktorí boli okrem nedele súčasťou programu v každom dni podujatia, patrila belgická skupina Shht. V skutočne pandemickom festivalovom duchu však na poslednú chvíľu nebola možná účasť speváka. To ale kapelu nezastavilo a každý deň hľadala riešenia, ako aj bez frontmana ponúknuť návštevníkom festivalu plnohodnotný zážitok. Od zapojenia členov iných kapiel (napríklad Altın Gün) a publika (prostredníctvom spevu, rytmiky či tanečnými kreáciami) až po neambicióznu tancovačku pri dídžejskom sete pred električkou T3 - kultúrny prostriedok.
Práve spontánne spolupráce a spolupatričnosť boli výrazným motívom tohto netypického ročníka. Bližšie k sebe boli nielen jednotlivé pódiá, ale aj samotní ľudia. A ak v minulosti boli z hľadiska bezpečnosti zakazované vystúpenia z pódia medzi publikum, počas tohto festivalu bola prítomnosť hudobníkov a hudobníčok medzi fanúšikmi priam všadeprítomná – či už počas vlastných vystúpení, alebo sledovaním kolegov a kolegýň. Keď vo štvrtok v noci hrozila búrka, Michal Kaščák pri jej ohlasovaní na pódiu povedal niečo v duchu, že je nás v areáli tak málo, že v prípade nutnosti evakuácie "si vás nájdeme". Nebola to vyhrážka, ale konštatovanie: sme tu spolu. A po roku viac či menej prísnej izolácie, je to tá najdôležitejšia správa. (PS: Búrka nebola.)
Prečítajte si tiež: Správa z letiska: Menej stretnutí a hudobných dilem, no čaro Pohody zostáva
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Martina Mlčúchová
