Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

I Am Planet inšpiráciu hľadal všelikde, nakoniec ju našiel doma na Liptove (rozhovor)

I Am Planet inšpiráciu hľadal všelikde, nakoniec ju našiel doma na Liptove (rozhovor)

18.06.2021 - 17:00 | Matej Kráľ

Kompozície slovenského hudobníka Patrika Korinoka, ktorý vydáva hudbu pod pseudonymom I Am Planet, ukrývajú veľa naliehavej krásy a dychberúcich momentov. Pri počuvaní minimalistických a intímnych klavírnych partov s pozvoľna sa rozvíjajúcimi sláčikovými doprovodmi sa človek mimovoľne ocitne v bezprostrednej blízkosti slovenských prírodných majestátov.


Podobné pocity môže poslucháč zažiť aj bez toho, aby predtým zazrel názvy piesní jeho najnovšieho albumu pomenovaného príznačne - Záznamy ticha. Počas nášho rozhovoru sa však ukázalo, že všetko je trochu komplikovanejšie, a príroda hrá len jedny husle z celkovej tematickej zostavy Patrikovej hudby.

Najviac sme sa rozprávali o liptovskom umelcovi Zoltánovi Palugyayovi, ktorý vo svojej tvorbe zachytil autenticky a bezprecedentne každodennú realitu a energiu liptovského regiónu a jeho okolia. Hovorili sme ale aj o tom, ako sa stane z folkera neoklasický umelec, ako sa mu spolupracovalo so svetovo uznávanými producentmi a na akú hudbu si doma rád zatancuje s manželkou a malým synom. 

Z čoho sa zrodila idea albumu Záznamy ticha?

Je v tom viacero vecí, nielen jedna, a všetky sa stretli v názve. Prvou je, že som sám na sebe dlhšiu dobu pociťoval informačný pretlak. Sám som často na telefóne a určite to poznáš, scrolluješ facebook 15 minút a potom zistíš, že ani nevieš, prečo to robíš. Do toho prišiel Covid a milión správ okolo neho, jednoducho mi to začalo liezť na nervy. Ja som sa vždy snažil mať aký taký prehľad a sledovať rôzne správy a možno aj preto som si v tom období povedal, že sa potrebujem nejak stíšiť, aj duševne, a prestať to nasávať, naraz toho bolo strašne veľa. Človek po určitej dobe stráca schopnosť triezvo selektovať a nevšíma si, ako ho to otupuje. Toto bola prvá myšlienka, pokúsiť sa stíšiť pomocou hudby.

V tej dobe som sa zaoberal Zolom Palugyayom, maliarom tuto z Liptova, z Bodíc. Do konceptu to zapadlo najmä preto, že mám k nemu hlboký vzťah. Môj starký sa poznal s jeho sestrou, veľa mi o ňom rozprával a mne to prišlo fantastické, až neuveriteľné. Hovoril mi o tom, akoby sa to celé udialo včera, v skutočnosti je to však veľmi vzdialené v minulosti. Tvorbou a celou osobnosťou tohto maliara, ktorý tragicky zahynul relatívne mladý, som sa zaoberal už predtým, než som začal pracovať na albume, bola v tom určitá energia, ktorá mi robila dobre. Povedal som si, že práve albumom mu vzdám poctu. Palugyay často maľoval hory a zachytával v tvorbe Liptov. Hory ako také sú pre mňa zosobnením ticha, v prírode sa snažím hľadať vždy niečo mystické a silné. Takže toto sú dve zásadné trajektórie nahrávky.

Ako vnímaš vzťah medzi hudobným a vizuálnym umením?

Vždy som k obom blízko, mám vyštudované výtvarné umenie a ešte predtým, než som sa začal venovať hudbe, som mal s kamarátom ateliér a intenzívne sme maľovali. V určitom období som sa však rozhodoval, čo idem robiť naplno, a teraz znova spomeniem môjho starkého, ktorý mi stále hovoril, že nedá sa sedieť na dvoch koňoch súčasne, tak som si povedal, že to bude hudba. Výtvarné veci už robím len vyslovene ako koníček, v mojom prípade je to taký dobrý doplnok hudby. Koniec koncov aj obraz môže byť hudobný, mnohí výtvarní autori, napríklad Kandinskij, nazývali svoje diela kompozíciami alebo inými označeniami odkazujúcimi na hudbu. Je úplne prirodzené, že rôzne formy umenia sa navzájom dopĺňajú. 

Ako album vznikal, ako vyzerá tvoj proces tvorby? Ako do toho zasiahla pandémia?

Mal som veľa času a v práci home office. Zároveň to však bolo aj krásne obdobie v období temna, práve sa nám totiž narodil syn, čo bolo úžasné, no kvôli covidu sme boli izolovaní, nikto k nám nechodil. Nebolo to ľahké, a aj to tam počuť. Samotný album vznikal ako vždy (smiech) - zavriem sa do štúdia a robím hudbu, niekedy to ide lepšie a niekedy horšie.

Viacero hudobníkov mi vravelo, že keď tvorili počas pandémie, tak si všelijak posielali nahrávky a albumy často vznikali skoro bez toho, aby sa jednotliví spoluhráči videli.

Hudbu skladám ja, vlastne celé demo vytvorím ja, a ďalším hudobníkom už dávam len partitúry a púšťam nahrávky, a oni to prehrávajú v štúdiu. Tvorivý proces prebieha u mňa doma, takže som im nemusel posielať nič. Ale dá sa povedať, že pandémia mi nahrala aj do témy, pretože ticho je pre samotu typické. Tým, že sme boli takí izolovaní a človek si to uvedomil, nedalo sa nikam chodiť do zahraničia, tak sme chodili len po Liptove a de facto mi to prišlo ešte logickejšie zaoberať sa domovom, Liptovom. Aj som si uvedomil, že keď sa človek začne zaoberať svojimi koreňmi, tak častokrát z toho môžu vzísť silné veci. V minulosti som hľadal inšpiráciu bohvie kde a teraz som prišiel na to, že ju mám doslova tu, pod nosom, kde žijem. Ale samozrejme, tak to vždy nebolo, stále sa veľa učím.

Ak som správne pochopil, dosť to súvisí aj s tvojím starkým. Spomínal si, že ťa ovplyvnil v umení.

Určite. Keď sa vrátime k Palugyayovi, tak on mi o ňom hovoril odmalička. Ja som to vtedy až tak nevnímal, vtedy som to bral skôr ako dobrý príbeh - nemal som k tejto téme až tak blízko ako teraz.

Palugyay bol rovesník tvojho starkého?

Nie, on zomrel v roku 1935 tragicky cestou z Ďumbiera. Čiže priamo jeho nezažil, ale chodieval do jeho rodného domu, kde mal ateliér a veľmi živo si na to spomínal. Pozornosť jemu a jeho tvorbe som začal venovať až od momentu, keď sme sa definitívne usadili na Liptove. Predtým sme rozmýšľali, či pôjdeme žiť do Prahy alebo dokonca na Nový Zéland. Ale potom sme sa rozhodli kúpiť starý dom, ktorý kedysi patril môjmu prastarému otcovi a tak nejak to začalo. Človek sa začne obzerať a povie si aha, tak tu idem žiť, a viac nasáva prostredie. Viac ťa to nabáda zaoberať sa okolím, tým, čo máš a nie tým, čo môžeš mať. Rozpoznávam v tom veľkú hodnotu. Si tam, kde si, čerpáš z toho, čo máš, a je to sila. Starý otec má na tom rozhodne veľkú zásluhu, pretože on je z našej rodiny naozaj taký umelecký typ. Asi to mám celé po ňom a som mu za to veľmi vďačný.


Ako si sa dostal k jednotlivým spoluhráčom?

Sú to všetko priatelia. Keď som nahrával prvý album, mal som len klavírne party a vravel som si, že by to chcelo nejaké sláky, tak som behal po Ružomberku, po ZUŠ-kách, a dostal som sa k Maťovi Liptákovi. Odvtedy so mnou hráva aj na koncertoch. Podobne sme sa dali dokopy s violistom Radom Milanom, a ostatní to isté, s čelistkou Milenou Hrušovskou sme sa spoznali pred nahrávaním albumu Natura Resonat a Stano Geci mi teraz nahrával bicie, a to do skladby Belasý vták, kde ide o dôležitý element, s ním som spolupracoval prvýkrát. 

To bubenícke vygradovanie v závere ale aj mnohé minimalistické party na nahrávke mi pripomenuli staršie albumy Sigur Rós, jednu z mojich najväčších srdcoviek.

Ja si na nich stále fičím. Niekedy menej, niekedy viac, ale Sigur Rós sú pre mňa top kapela.

Viaceré pesničky nesú názvy motivované prírodou či názvami konkrétnych miest, objaví sa tam Svätojánska dolina či Váh alebo Štrbské Pleso...

Názvy mi občas napadajú počas hrania, najčastejšie však dávam názov úplne na koniec. Až keď si to vypočujem celé, tak mi to väčšinou ťukne. Za tými názvami nie je žiadna strašná veda. Napr. spomenutá pieseň Belasý vták, posledná skladba albumu s takmer až extatickým záverom, je nazvaná podľa diela Zola Palugyaya. Symbol vtáka, resp. Belasého vtáka on chápal ako metaforu k ceste za šťastím. Modrý vták je zase názov divadelnej hry o hľadaní šťastia od Maurica Maeterlincka, ktorou sa pravdepodobne Palugyay inšpiroval.

Tým, že Palugyay zahynul mladý, v 36 rokoch na Ďumbieri (čo je mimochodom názov ďalšej skladby), chcel som nahrávku zakončiť s nádejou. Preto je záverečná skladba Belasý vták symbolom nádeje a hoci nerád príliš poukazujem na Palugyayovu tragickú smrť, ale radšej na jeho výnimočné dielo a život, nemôžem sa v kontexte tejto tragickej udalosti pri jeho slovách - "Zavalia nás vrchy zúfalstva, ale z hlbokých dolín snov vyletí belasý vták, a my poľovníci belasých vtákov razom pocítime božský dar bájky, dar veľkého šťastia a rútime sa slepo za ním" - ubrániť istému pocitu mystickosti až tajomnosti, ktorou príbeh tohto významného umelca oplýva. Zomrel síce mladý a predčasne, a možno je to klišé, ale jeho odkaz je stále živý v jeho výnimočnom diele, ktoré tu zanechal. To je krásne na umení, že je nesmrteľné.

Pôvodne som si myslel že vzdávaš hold slovenskej prírode. Ukazuje sa ale, že je to o dosť komplikovanejšie.

Áno, je v tom zahrnutých viacero vecí. Nerobím to tak, že si dám na začiatku nejaký koncept a potom to vyplňam, ide o prirodzený mix vecí, ktorým sa v tvorbe snažím dať poriadok. Aj názvy skladieb majú svoj význam samostatne, ale aj ako celok, rovnako aj ich poradie nie je náhodné. Niečo súvisí s Palugyayom, niečo s mojím osobným životom. Ale ten album je vo veľkej miere venovaný tomuto autorovi, skladby odrážajú život jeho dielo, miesta, kde tvoril.



Kedy si s hudbou začal?

Nepamätám si to úplne presne. Tuším to bolo nejak okolo mojich 14-15 rokov, keď som objavil doma v pivnici starú gitaru, dal som na ňu nové struny a začal som hrať a skladať pesničky - slovenské, anglické, všelijaké. Takto to bolo pár rokov, mal som aj zopár maličkých koncertíkov, ale gitara ako nástroj ma prestala časom uspokojovať, nedávala mi to, čo som potreboval, i keď som vlastne sám nevedel, čo je to, čo potrebujem. Chvíľu som netvoril a asi po dvoch rokoch som prišiel na chuť klasickej hudbe, začal som počúvať Beethovena a ďalších súčasných autorov, napr. Arvo Pärt. Vtedy som si povedal, že toto chcem robiť, toto je moja šálka kávy. Takto jednoducho som si to predstavoval a skutočne som sadol za klavír a začal sa učiť.

Takže samouk. Orientuješ sa nejak v hudobnej teórii?

Hudobnú teóriu doteraz neovládam, čo je v tejto chvíli aj dosť na škodu, no našťastie existujú programy ako napr. Sibelius, kde si viem tie sláčikové party zapísať bez toho, aby som vedel noty, vyslovene takým intuitívnym spôsobom. Robím to tak, že najprv zložím klavír a potom pridávam husľové linky, buď si ich hrám a potom si ich prepisujem podľa sluchu alebo na nejakom midi klávese. Neznalosť teórie potom nie je až taký problém, ale je nepraktické bez znalosti značiek vysvetľovať muzikantom pri nahrávaní alebo pri živom hraní, že toto zahraj jemnejšie, tu treba pridať, atď.

Dočítal som sa, že si spolupracoval s producentmi Brandonom Paddockom (Panic! at the Disco, Avril Lavigne) či s Joshom Gleaveom. Ako k tomu došlo?

Náhodou. Môj americký ujo sa pohybuje v tomto prostredí a pracoval pre chlapíka menom Jimmy, ktorý vlastnil štúdio Covenant Recording Studios v Kansas City. Akurát vtedy som mal rozrobené songy, ešte na gitare. Prišla príležitosť, či by som to nechcel nahrať a akurát vtedy tam pracoval Brandon, tak som sa k nemu dostal. Na tú dobu to bola obrovská skúsenosť, za ten jeden či dva dni som sa toho naučil fakt veľa... Vlastne to bola pre mňa prvá skúsenosť so štúdiom ako takým a boli tam aj skvelí, veľmi milí ľudia - na stredozápade sú všetci fakt srdeční. To isté sa zopakovalo o dva roky, to tam už ale nepracoval Brandon ale Josh, tiež vynikajúci týpek. To už som aspoň trochu vedel, čo sa bude diať (smiech).

Vtedy si bol teda folker?

Hej. The Kooks alebo The Shins boli kapely, čo ma vtedy inšpirovali. Ale ako vravím, potom ma to prestalo baviť, spievajúc s gitarou v ruke som sa necítil komfortne. Viac ma to tiahlo k inštrumentálnej muzike.

To je zásadný obrat - od The Kooks k ambientu a klasickej hudbe.

Tak nejak podvedome som vycítil, že v tomto sa budem hýbať rád, dobre som sa cítil pri komponovaní na klavíri, poskytoval mi viac slobody a možností ako gitara. Ostalo mi to doteraz, samozrejme, človek sa snaží posúvať, ale je fajn mať aj osvojený určitý druh hudobného jazyka, ktorým sa mu dobre rozpráva. A netreba ho zabúdať stále rozvíjať.

Tvoja súčasná hudba býva označovaná tiež za neoklasickú. Ty sa stotožňuješ s týmto názvom?

Asi hej. Neviem, ako inak by som to nazval, ono je to také - zaraďovať nejak hudbu. Hudba je proste hudba. Ale keď to už niekde treba napísať, tak tiež píšem neoklasická, resp. moderná klasická hudba. Keď píšu, že je to vážna, resp. len klasická hudba, tak to nie je úplne správne, pretože to je niečo iné. Navyše, ja nemám vzdelanie na klasickú hudbu a takýmto označením by som mohol uraziť klasicky vzdelaných hudobníkov, ktorí to skutočne vedia robiť.

Hudba je aj tvoja hlavná pracovná náplň?

Skôr sedím v kancli a premýšľam nad tým, aké by to bolo fajn živiť sa hudbou (smiech). Ale nie, ono keby človek veľmi chcel, odhliadnuc od Covidu, asi by sa tým aspoň čiastočne dalo živiť, lenže to by som musel riadne hrotiť koncerty a tým, že hrám v zložení, v akom hrám, nie je to logisticky jednoduché. Hudobníci sú z rôznych miest, treba chodiť, behať, skúšať, navyše mám rodinu, malého syna a záhradu, a tak rád trávim čas doma. Takže časté koncertovanie, to asi ani nie je úplne moja šálka kávy. Mňa viac baví komponovať a absolútne si viem predstaviť, že by som počúval svoju hudbu z hľadiska a hral by ju niekto iný. Mám kamošov hudobníkov, čo naozaj potrebujú veľa naživo hrať, je to súčasť ich bytia, ale u mňa je to skôr doplnková činnosť popri skladaní.

Akú zostavu má live prevedenie? 

Vždy inú, dá sa to variovať tým, že sláčikových nástrojov je tam viac. Taký pragmatický štandard, aby sme sa pomestili do auta, som ja, huslista Maťo a violista Rado. Ale keď to chcem širšie, tak hrám s kvartetom, kde je aj Milena Hrušovská a ďalší huslista Ján Belko a raz som hral už aj s kvintetom, kde bol kontrabas a to bolo riadne super, malo to hĺbku. Takže je to vždy inakšie. Hrám aj sólo sety na piane, ale pri tých si vždy skladby pýtajú úpravu aranžov.

Akú hudbu si teraz najviac ideš?

Sigur Rós počúvam vždy, len sú obdobia, kedy menej a kedy viac. Michael Jackson, to idem momentálne riadne. 

Tak to je riadny clash! Sigur Rós a Michael Jackson v jednej vete.

(smiech) Hej! Sigur si idem sám, napr. album Kveikur a track Brennistein, to keď si v aute vypeckuješ, tak ti odtrhne hlavu. Úžasné. Jacksona počúvame doma s manželkou, asi všetko od neho, na vinyle mám od neho album Dangerous. Aj malý si na to tancuje. Pomerne nedávno sme objavili Hooverphonic, to je super vec. Strašne ma baví Mikromusic, poľská kapela, a celkovo som teraz objavil poľskú hudbu, poľskú popovú hudbu. Dosť ma to baví. Páčia sa mi aj Bring me the Horizon, je v tom taká energia... Hm, niekedy nie moc dobrá, ale zato autentická. Je to inak môj sen, mať raz takúto metalcoreovú kapelu, je to strašná sila, intenzivita, energia. Prostredníctvom tohto by som sa vedel vyjadriť.

Obligátna otázka na záver: ako ty vnímaš pandemické obdobie, čo ti to dalo, čo vzalo?

Nás veľmi ovplyvnilo to, že sa nám presne na začiatku pandémie narodil syn. Presne v dobe prvých prípadov na Slovensku. Bolo to stresujúce, chceš, aby hlavne všetko dobre dopadlo, potom to z človeka opadne a hneď príde iná stresujúca vec. Bolo to pre nás ťažké, pretože sme boli dlho sami a nemohli sme sa s nikým vidieť. Čo sa týka pandémie, rozhodne to nie je nič príjemné, určite sú na tom isté pozitívne veci, ale ja si skôr myslím, že to prinieslo viac negatívneho. Ľudia sú viac nervózni, spoločnosť viac rozdelená. Aj keď na začiatku sme si hovorili, že by to mohlo dať ľuďom viac pokory a tak, ale ja si myslím, že je to skôr opačne. Že negatívnych dopadov to má viac.

Autor: Matej Kráľ
Foto: Katarína Lazarová


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti