"Ste nádherní," povedal na záver svojho koncertu legendárny austrálsky spevák, skladateľ, scenárista a občasný herec Nick Cave. Výnimočná atmosféra sa niesla celým mimoriadne vydareným 17. ročníkom festivalu Pohoda, ktorý po piatkovom koncerte Atoms for Peace zažil v sobotu v noci svoj druhý, rovnako silný hudobný vrchol.
Zo slovenského hip-hopu sa po piatich rokoch na trenčianske pódium vrátili Modré hory. Poeticko-rapovému projektu dvojice Bene a Lyrik dlhšia pauza prospela – aj pri nových piesňach z chystaného albumu im poslucháči priam zobali z ruky. Ostrovtipnými textami nadviazal Kato z Prago Union, ktorý predviedol skvelú hip-hopovú šou v doprovode dídžeja Mara aj kapely. Tú si od neho požičal aj posledný z hip-hopovej trojice, Vec. V napratanom stane sypal jeden hit z oceňovanej nahrávky Stereo Farbo Slepo za druhým, ale nevynechal ani ohliadnutia až do 90. rokov k Troskám. A akoby toho nebolo dosť, na pódiu sa ako Vecovi hostia objavili aj ďalšie kľúčové postavy slovenskej scény, Supa a Zverina.
Ďalší pohľad na severskú hudbu odvodenú z electra ponúkla Dánka MØ so svojou kapelou. Pohadzujúc hrubým vrkočom, speváčka priniesla menej zasnívanú a podstatne agresívnejšiu verziu Grimes. Naopak, úplne mierumilovne pôsobili Ewert and The Two Dragons, estónski fešáci, ktorí svojim indie popom tešili predovšetkým dievčatá s kvetovanými čelenkami vo vlasoch. Univerzálnu zábavu priniesol legendárny súbor Orquesta Buena Vista Social Club, ultimátna autorita na kubánske vlnivé rytmy. Radostných starčekov viedla šarmantná Omara Portuondo a spoločne s Eliadesom Ochoa rozhýbali bokmi mnohých fanúšikov.
Skvelým letným soundtrackom bolo aj vystúpenie Bonobo. Pre niekoho jeho jemná, downtempová elektronika môže byť nezáživná, na úvod sobotnej noci však bola ideálna, sladká a zároveň ľahko tanečná. Skladby zo svojho nového albumu anglický producent predstavil s celou kapelou a nechýbal ani zamatový hlas speváčky Szjerdene. Pre tých, čo majú radi divokejšie zážitky v rovnakom čase hrala Kanaďanka Peaches. Umelkyňa, ktorá s humorom skúma témy rovnosti pohlaví a sexuality, pripravila k svojmu punkovému electru nezabudnuteľnú show. Kostýmy pozostávajúce z desiatok pŕs striedali burleskné tanečnice napodobňujúce býka a toreadora, striptíz prešiel do ohňovej show. Kontroverzná Peaches, štverajúca sa po konštrukcii pódia, možno časť slovenského publika svojou otvorenosťou zaskočila, na jej vystúpenie však rozhodne nikto nezabudne. Viac zo sveta tejto originálnej umelkyne vám prinesieme čoskoro v rozhovore.
Strhujúci Nick Cave
Čo napísať o koncerte legendy Nick Cave and the Bad Seeds? V prvom rade asi najmä to, že išlo o fantastické hudobné divadlo a veľkú interaktívnu hru s divákmi plnú napätia, ktoré len málokomu dovolilo odísť spred hlavného pódia. V tomto prípade ste naozaj nemuseli byť dlhoročnými fanúšikmi, aby ste ocenili hudbu, ktorá hrá všetkými emóciami, a dychberúci výkon z reťaze utrhnutého Nicka, ktorý po pódiu aj pred ním doslova lietal. Svojou charizmou si publikum od prvej minúty omotal okolo prsta - prehadzoval si ho a mával s ním s absolútnou ľahkosťou a prirodzenosťou, rovnako ako s dlhočiznou šnúrou svojho mikrofónu. Ak by sa niekto pokúsil tomuto dvojníkovi Agenta Smitha ujsť, zrejme by bol s jej pomocou okamžite chytený.
Tí, ktorí si na rockového básnika počkali dávno pred koncertom, aby sa dostali tesne pod pódium, majú určite zážitok na celý život - či už to boli dlhé uhrančivé pohľady a pevné zovretia dlaní sprevádzané hadím syčaním alebo zúrivý leví rev, pri ktorom Cave stál pred 20-tisícovým davom jednou nohou na zábradlí a druhou na "živej pôde", meter v publiku. Vždy ho pritom ochotne pridŕžalo niekoľko rúk a boli to práve tieto momenty absolútnej dominancie a dôvery zároveň, kedy atmosféra koncertu dosahovala maximálne hodnoty. V tých chvíľach asi len málokomu prekážalo, že jeho spevácky výkon nebol dokonalý (objavili sa totiž aj názory typu "nevie spievať"). Osobnosti ako Cave alebo Yorke nie sú súčasťou hudobných encyklopédií preto, lebo spievajú tak, ako je to "správne", ale preto, lebo spievajú ako Nick Cave a Thom Yorke. Austrálčanov dramatický výkon a magnetizmus je snom každého speváka, ktorý chce byť viac než hlasom na platni.
Z hľadiska teatrálnosti Caveovi sekundoval multiinštrumentalista Warren Ellis, ktorý pútal na pódiu najväčšiu pozornosť pri ekvilibristike s husľami. Keď na nich práve nehral, slák mal zastrčený na chrbte za golierom ako samurajský meč, po explozívnych vrcholoch niektorých skladieb ho zase hádzal do výšky na veľkú čiernu plachtu za jednoduchou scénou. Za zmienku stojí aj jeho zbesilá hra bez sláku, ktorá pripomínala súťaž v hraní na vzdušnú gitaru - zvuk ťažko skúšaných husľových strún v tých najhlučnejších pasážach koncertu asi nepočul ani on sám, ale už len z jeho extatického nasadenia behali po chrbte zimomriavky.
Hudobných vrcholov ponúkli hviezdy sobotnej noci mnoho. Koncert začal vo veľkom štýle skvelými singlami z nového albumu Push the Sky Away (2013) - We No Who U R a Jubilee Street, pričom hneď druhá menovaná vygradovala spôsobom, ktorý by si väčšina kapiel nechala až na záver koncertu. Z novinky došlo aj na skladby Mermaids, Higgs Boson Blues, Push the Sky Away a We Real Cool. Na koncerte bol jasne počuteľný posun v Caveovej tvorbe, tieto skladby boli v porovnaní so staršími kúskami ako From Her to Eternity, Tupelo alebo Deanna melodickejšie, jemnejšie, no vo svojich vyvrcholeniach nemenej intenzívne. Zo starších balád odzneli People Ain't No Good a In My Arms, počas ktorých ostal Cave aspoň na chvíľu na jednom mieste - za klavírom.
Vzápätí však opäť vytiahol svoje najsilnejšie zbrane a ako kráľ rock'n'rollových zvierat sa v závere setu vrhol na publikum. O jeho schopnosti premeniť každú pieseň na dokonale uveriteľný a mrazivý zážitok svedčí aj to, že jeden z nezabudnuteľných momentov prišiel v podobe coveru starej folkovej piesne, či skôr zhudobneného gangsterského príbehu s názvom Stagger Lee. Tak je prezývaný zlý "motherfucker", ktorý na desať minút ožil v koži Nicka Cavea. Pohľad na speváka obchytaného rukami fanúšikov chŕliaceho do ich tvárí slová ako "Som Stagger Lee a ty si radšej kľakni na kolená a vyfajči mi vtáka, inak ťa čaká istá smrť" už nemohol byť bizarnejší. Aj vďaka takýmto paradoxom ostal pocit po skončení jeho koncertu veľmi silný. A zdá sa, že niečo výnimočné v Trenčíne včera zažil aj samotný Cave - jeho slová "Ďakujem! Skutočne... Ste nádherní" pred odohratím dvojice prídavkov neboli žiadnou povinnou frázou.
Ešte jeden splnený sen
Jedným z vrcholov festivalu bol následne aj menší koncert v šapitó – A.K.A.C.O.D. je skratka skrývajúca trojicu skvelých hudobníkov, na čele ktorej stojí Dana Colley. Fanúšikom kultovej kapely Morphine, ktorá typický Danov saxofón preslávila, sa splnil sen, ktorý väčšina ani nedúfala snívať. Kto išiel na doslovný revival Morphine, mohol byť sklamaný - táto kapela znie podstatne agresívnejšie a drsnejšie, predovšetkým vďaka vypätému vokálu a gitare Monique Oritz. Trio už pri výstupe na pódium milo komolilo "Milujeme Slovensko“ a keď spustili svoje saxofónové meditácie v rockovom šate bicích a gitary, láska bola vzájomná. Na záver sa nadšeným poslucháčom ušlo aj coveru Morphine a spoločne spievané "I'm exactly where I want to be right now" bolo najvýstižnejším zhrnutím výnimočnej chvíle.
17. ročník festivalu opäť priniesol hudobníkov, ktorých mená rezonujú po celom svete ako špička hudobného umenia. Pohoda zostáva vo svojej kategórii medzi najlepšími - uchvacuje návštevníkov i účinkujúcich, ponúka záplavu pestrého sprievodného programu a napriek svojej veľkosti si udržiava dušu.
Autori: Michaela Kučová, Patrik Marflák (Strhujúci Nick Cave)
Súvisiaci interpreti: Nick Cave & Bad Seeds
