Nevšedné okamihy si zaslúžia reprízy. Košice mali možnosť zažiť experimentálne poľské kvarteto Karbido už v roku 2007 a tejto pocty sa opäť dočkali v piatok 23. mája. V obidvoch prípadoch išlo o niečo, čo by si náročnejší divák a poslucháč nemal nechať ujsť.
Vedeli ste, že...
...pri údere znie každá doska stola úplne inak? Veru tak, záleží od toho, ktorým prstom, ako silno a v akej časti sa na dosku udrie. Priznám sa, že v niektorých momentoch mi bolo prstov tých Poliakov až ľúto. Udierať hranou ukazováka o tvrdé drevo musí pôsobiť predsa len trochu bolestivo. A je zázrakom a ukážkou obrovskej zohratosti a profesionality, že sa prsty všetkých štyroch protagonistov ani raz nestretli v kolízii. Súčasne treba vyzdvihnúť súladenie každého tónu a úderu, veď takmer žiadny nevypadol z rytmu a nepôsobil nadbytočne.
To je však len jedna strana mince (mimochodom, Poliaci predviedli trik aj s ňou, kotúľajúcou sa podľa presnej schémy). Druhou sú prídavné zariadenia a "mašinky", ktoré boli ukryté v stole a pod ním. Je tiež potrebné dodať, že veľkou pomocou boli dvaja ďalší zvukári pri mixpulte. Vtedy nebolo problémom priblížiť sa k hraniciam industriálneho hluku (kapela sa snažila zapôsobiť rockovo), pretože nie všetko, čo sa blyští, je akustika. Napriek tomu prevažovali ručne odohrané motívy, stelesňujúce podstatu slova minimalizmus v tom najlepšom možnom význame.
Zdroj: PRHra svetiel, efektov a šikovných rúk
V praxi teda dostali slovo strunové nástroje po bokoch, zaujímavé nielen melodickými linkami a využitím sláčikov. Niekedy efektnejšie pôsobilo kakofonické udieranie do strún a aj keď sa výsledok zvrhol do takmer nepočúvateľnej roviny, skladby pomocou nich parádne gradovali. Ľudí strhla skutočnosť, že Poliaci hrajú nielen rukami a srdcom, ale aj mimikou a gestami. Úvodná hra spočívajúca v hádzaní nožov nepotrebuje žiadny komentár, pretože vynikajúca hudobná skladba naozaj môže vzniknúť prakticky z ničoho.
Rovnako nezabudnuteľný bol výjav s papierom, založeným ako keby do písacieho stroja. Podľa textu na ňom jeden z členov predspieval slová a podľa nich sa ostatní snažili čosi zahrať. Nebola to síce improvizácia, ale malo to veľmi silnú hodnotu. Prvé piliny (pomohli malé pílky) bolo vidno vďaka výbornému osvetleniu, ktoré sa prispôsobovalo náladám hudby. Dlho som nevedel, na čo slúži trčiaca drevená rúrka. Až keď sa k nej jeden z protaginostov naklonil a začal fúkať, pochopil som.
Stolček, prestri sa!
Hudobnú náplň predstavovala všehochuť. Najlepšie by sedela škatuľka free experiment, ale to by bolo príliš zjednodušujúce. Karbido hrá originálny konglomerát etna, vážnej hudby, jazzu, ambientu a industrialu, aby som vymenoval aspoň zopár pre čitateľa, ktorý sa chce dostať do obrazu. Osobitnou kapitolou je spev, na ktorom sa podieľali zrejme všetci muzikanti. Modulovaný, čistý, hrmotný, zborový alebo prečo nie aj s ústami prilepenými k stolu. Takéto divadlo v spojení s experimentálnou hudbou sa oplatí navštíviť už len kvôli tomu, že divák s napätím očakáva, aké nové triky sa na neho vyvalia.
V závere prišli až dve prekvapenia, nanešťastie jedno z nich nemilé. Zvuky z pohárov s vodou boli úchvatné, ale horšie to už bolo s postupným odchodom hráčov. Zvukári nechali bežať dookola sa opakujúci ambientný zvuk, aj keď za stolom už nikto nesedel a v prítmí sa chvelo len svetlo sviečky. Niekomu to mohlo pripadať ako podvod na divákoch, ktorí verili, že každý jeden zvuk je produktom zázračného stola. Trochu naivná predstava s prihliadnutím na fakt, že pod ním svietilo obrovské kvantum efektov a pedálov, ale predsa len, ilúzie vedia byť niekedy veľmi lákavé.
Ku koncu hudobníkom trochu dochádzal dych, každopádne ich košické vystúpenie sa môže zaradiť k veľkým podujatiam sezóny. Kto nemal možnosť vidieť tento ansámbel naživo, nech si to vyskúša aspoň prostredníctvom Youtube. Presvedčí vás, že aj hudobný minimalizmus dokáže byť veľmi zábavný, pútavý a originálny. K takýmto experimentom by si malo nájsť cestu početnejšie publikum.
Autor: Marek Danko
Foto: Marek Danko (titulná fotografia z košického koncertu), Facebook.com/karbido (foto v článku)
