Burn Fest Open Air je tohtoročnou novinkou na festivalovej mape Slovenska a prvý ročník sa konal predminulý víkend v areáli Campingu v Seredi. Príjemné prostredie na brehu Váhu je na podobné akcie pripravené. Prebehlo tu niekoľko ročníkov Flesh parties, v auguste kempom prehrmí hardcore-punková smršť v podobe FFUD Festu a premiéru na tomto mieste bude mať v septembri aj Mýšačka fest, ktorý si pomaly ale isto buduje kultový status. Po absolvovaní premiéry Burn Festu dúfam, že sa aj on stane pravidelným nájomcom.
Moje počiatočné obavy z informácie, že komplet celé gastro (až na vegánske špeciality) bude mať na starosti iba miestna reštaurácia, sa úplne rozplynuli už prvý deň, pretože personál stíhal všetko na jednotku, dokonca kuchyňu mali otvorenú ešte aj hodinu po polnoci. To, že takmer všetci zamestnanci kempingu boli oblečení v metalových tričkách, bol len príjemný bonus a dôkaz, že usporiadatelia si vybrali správne.
Kto je za tým?
Organizátorom festivalu je agentúra BURN Booking, za ktorou stoja hlavne Matúš Novanský (Oheň, April Weeps) a Andrej Lencsés (Old Tomb, Hecatoncheir, Oheň). Okrem nich sa o bezproblémový priebeh akcie staralo kopec dobrovoľníkov a nadšencov, z ktorých nemalý počet sa nakoniec objavil i na pódiu, niektorí aj viackrát. Celému festivalu to dodávalo naozaj rodinnú a pohodovú atmosféru, keďže aj medzi návštevníkmi bolo veľa ľudí z rôznych kapiel, metalových portálov, fotografov a iných nadšencov, ktorí sa okolo tejto našej spoločnej záľuby motajú už roky a robia to bez nároku na honorár a s láskou.
Program festivalu bol postavený primárne na domácich kapelách, zopár hostí prišlo z Čiech a po jednej kapele aj z Rakúska a Rumunska. Klobúk dole pred odvahou organizátorov, pretože takýto lineup so sebou prináša viac rizík ako istôt, ale pár stoviek návštevníkov svedčí o tom, že aj o domácu scénu je záujem a dovolím si tvrdiť, že je v takej kondícii ako ešte nikdy. Počet kapiel a kvalita nahrávok je priamym útokom na moju peňaženku a z festivalu som si priniesol osem CD a dva vinyly, a to som ešte stále nekúpil všetko, čo som chcel.
Zdroj: Becky Stačí Photo
Zadoomanejší štart prvého dňa
Hudobná produkcia štartovala v piatok pred pol štvrtou a vzhľadom na ďalšie pracovné povinnosti som prichádzal na festival s vedomím, že prvé vystúpenie asi nestihnem. Naštastie sa mi podarilo zachytiť aspoň záver koncertu Scelleus z Levíc. O kapele som dovtedy nepočul, ale už pri prvom pohľade na ňu mi zvrtlo kútiky do úsmevu, pretože na pódiu stála speváčka. Stále som ohromený z toho, aké kvantum žien sa dnes nachádza na metalových koncertoch na oboch stranách bezpečnostnej bariéry, ale k tomu sa ešte dostaneme.
Na internetoch som sa dozvedel, že sa frontmanka volá Mirka Kunertová a veru nebojí sa zaspievať, ani zakričať. Z toho, čo som videl, som mal dobrý pocit, kapele to šlapalo pekne od podlahy a príjemným prekvapením bola kvalita zvuku. O ten sa celý čas starali chlapci z Vomitor Sound a musím povedať, že veľmi dobre vedia, čo robia, pretože zvuk bol počas celého festivalu na veľmi dobrej úrovni.
Ďalším bodom programu bol jeden z mnohých projektov spoluorganizátora festivalu Andreja Lencsésa s názvom Old Tomb. Tu sa mi potvrdilo, že keď s niečím mozog neráta, oko to nevidí. Už na zvukovke som si všimol, že basgitarista je mi povedomý. Ale keďže môj mozog si tohto človeka v Old Tomb nevedel predstaviť, a už vôbec nie s basgitarou na krku, sa mi fakt, že ide o speváka Tomáša "Shortyho" Laga z fenomenálneho projektu Jakuba Tirča IONS, potvrdil, až keď sme sa dali do reči a schuti sa na tom zasmiali. Navyše vôbec nepomáha, ak máte prezývku Shorty a ste najvyšším členom v kapele.
Kvarteto dopĺňaju gitarista Filip a bubeník Tomáš, ktorí predtým pôsobili v hardcorovej mlátičke Damato. Inak, vyznať sa v prepletenci vzťahov a angažmánov v rámci slovenskej metalovej scény si už vyžaduje intenzívne štúdium a niekoľko pamäťových máp. Old Tomb predviedli parádny stoner sludge metal v niekedy až ukrutne pomalom tempe a prizvanie Shortyho do partie hodnotím len a len pozitívne. Okrem toho, že basa na krku mu pristane, tak pomohol Andrejovi s vokálmi v jednej z nových piesní, na ktorej sa podieľal aj autorsky a ak je toto predzvesť ďalšieho smerovania kapely, máme sa na čo tešiť.
Zdroj: Becky Stačí Photo
Svižnejšie tempo priniesli melodickí metalisti Arch Of Hell z Brna. Kapela mala podľa vlastných slov vo svojich blackových začiatkoch ambíciu byť čo najtemnejšia. To však už dávno neplatí, pretože muzikanti nešetrili úsmevmi, vtipnými príhodami medzi pesničkami a celkovo z ich vystúpenia išla viac pohoda ako zlosť a bolo vidieť, že si hranie užívajú. Arch Of Hell majú vo svojej zostave dámy dokonca dve, speváčku a klávesáčku. V tomto momente sa tomu prestávam čudovať a stále početnejšie zastúpenie žien v súčasnom slovenskom metale beriem ako fakt, z ktorého mám radosť.
Temnota prišla s nasledujúcim projektom Autumn Nostalgie, ktorému velí gitarista a spevák A.G. Štvorica zo Šamorína hrá svojský a orginálny black metal s prvkami ambientu a aj vďaka tomu získali prvenstvo v kategórii hard & heavy v rámci Radio_Head Awards. Chalani sa nikam neponáhľajú, nikto sa zbytočne nepredvádza a kapela pekne šliape ako celok. Zbesilé blast beaty by ste v ich hudbe hľadali márne a dôraz sa kladie skôr na ambientnú časť a vytváranie melancholickej atmosféry, v ktorej cítiť aj taký zvláštny pozitívny náboj. Ťažko sa to vysvetľuje, treba zažiť na vlastné uši.
Po desiatich rokoch sa Oheň rozhorel
V tomto momente obaja hlavní organizátori zavesili svoje reflexné vesty na kliniec a chopili sa nástrojov, pretože na pódiu sa mal objaviť Oheň, kde pôsobia obaja. Mozgom operácie je Matúš Novanský, ktorý tento projekt oživil po desiatich rokoch spánku a aktuálne pripravujú pokračovanie debutu Mortal Man z roku 2014. Matúša poznám v prvom rade ako gitaristu April Weeps a bolo pre mňa príjemným prekvapením, že v Ohni sa chopil aj úlohy hlavného speváka, a treba povedať, že vôbec nie zle. Matúš je obrovský chlap a keď sa do toho oprie, tak prekričí aj PA systém. Hudba kapely je veľmi pestrá a ťažko zaškatuľkovateľná, v zostave majú dokonca huslistu a klávesáčku, ktorá si v poslednej piesni vymenila s Matúšom nástroje, aby si do CV mohol k organizátorovi, architektovi, grafikovi, gitaristovi, spevákovi, skladateľovi a textárovi pripísať aj hráč na klávesy. Skutočne renesančný muž a to som určite ešte na niečo zabudol.
Zdroj: Mrtvolka
Jedným z headlinerov piatkového večera boli pre mňa doteraz úplne neznámi Rakúšania Anderwelt. Svoj štýl označujú ako post-metal, čo je taká zaujímavá škatuľka, pretože to môže byť v podstate čokoľvek. A odpoveď na otázku, kedy vlastne nastala tá doba, že už sme "post", nechám asi na budúcich historikov. V prípade Anderwelt môžeme tento trendy prívlastok pokojne nahradiť slovom experimentálny a bude to na ich tvorbu sedieť. Napríklad namiesto druhej gitary sa na pódiu objavil hráč na elektrické violončelo, ktoré ale používal viac ako gitaru než čelo a rôznymi krabičkami a efektami nešetril. Ich hudba bola zaujímavá a príjemne atmosferická a myslím si, že si svoju koncertnú premiéru u nás užili rovnako ako ľudia v publiku.
Smrtiaci záver piatkového večera
Po Rakúšanoch už som sa triasol na pre mňa najočakávanejšie vystúpenie prvého dňa. Ultra technickí death metalisti Ceremony Of Silence, ktorí presne v tento deň vydali dlhoočakávanú novinku Hálios pod hlavičkou amerického vydavateľstva Willowtip. Tá sa hneď na druhý deň od vydania stala štvrtým najpredávanejším deathmetalovým albumom na portáli Bandcamp. Debutový album Oútis vyšiel pred piatimi rokmi a viacerí metaloví žurnalisti ho považovali ze deathmetalový album roka, a úplne oprávnene.
Bol som veľmi zvedavý, ako si s jeho reprodukciou poradia naživo a takisto aj na koncertnú premiéru nových skladieb, pretože ukážky z novinky sú ešte zbesilejšie ako debut. To, čo nastalo, bol čistý masaker, nekompromisné tempo a nasadenie, disonancie striedajúce sa s kakofóniami, ktoré hlava len tak neberie, dokonalý 40-minútový výplach a viac by sa už asi ani vydržať nedalo. Jediným drobným mínusom bola celková zrozumiteľnosť najmä na začiatku setu, pretože takéto peklo nazvučiť je ozaj kumšt. Ale chalani z Vomitor Soundu sa s tým popasovali so cťou a CoS som si aj vďaka nim naozaj užil.
Zdroj: Becky Stačí Photo
Keď dohrmel orkán, pódium bolo pripravené pre druhý vrchol večera. Depresy sú úplne zaslúžene domácou legendou, na scéne sú viac ako tri dekády a kazetu s kultovým demáčom …And There Came the Tears with Christ z roku 1995 som točil do roztrhania. Do zostavy sa opäť vrátila posila na klávesy v podobe sympatickej Giany a za bicími už dlhšiu dobu sedí jeden z mojich najobľúbenejších domácich mlátičov Hoyas (Attack Of Rage). Svoj set odohrali presne podľa očakávania, čiže na profi úrovni a zároveň s ľahkosťou, ktorá sa dá získať iba rokmi praxe a tvrdej driny. Zaznelo všetko zásadné z bohatej diskografie kapely a ja som sa mohol spokojný vybrať na cestu domov. Žiaľ, posledných účinkujúcich Vanguard som musel vynechať.
Zostrih z koncertov prvého dňa:
Na druhý deň pekne zostra
V sobotu program začínal už na obed a ja som si dal veľmi záležať, aby som prišiel načas, pretože prvou kapelou druhého festivalového dňa bol Gágor. Nebudem to tajiť, ku kapele chovám až nekritický obdiv, a to som si myslel, že už ma na domácej scéne ťažko niečo prekvapí. Ako som spomínal v recenzii na eponymný debut, od vydania catastrofyckého Zbojníckeho tanca ma nič tak nezdvihlo zo stoličky ako tento album. Tešil som sa ako puberťák, no zároveň mnou lomcovali obavy, či to naživo bude aspoň také dobré ako na albume.
Husacina ako už dlho nie naskočila hneď s prvými tónmi inštrumentálneho intra a ja som vedel, že to bude výnimočný zážitok. Posledná neznáma v rovnici bola speváčka Nicole a či sa jej podarí to isté, čo dokázala v štúdiu. Naozaj nepreháňam, keď poviem, že naživo to je ešte lepšie. Trošku ma v úvode vyviedli z miery zaradením úplne novej skladby hneď po intre, kde som očakával hitovku Každý, ktorá štartuje album. Tá nasledovala hneď potom a už to valilo tak, ako som si to vysníval a spieval s kapelou, čo mi hrdlo stačilo. Práve toto je podľa mňa ich najsilnejšou zbraňou. Napriek hutnému growlu a death grind thrash hardcorovým koreňom zakladateľov Fischa a Miša (gitarista a bubeník), na ktorých ich tvorba stojí, je Nicole rozumieť každé jedno slovo a preto som nebol jediný, čo si s kapelou spieval. Navyše tie slová vedia zaťať do živého, texty sú výborne napísané, plné aktuálnych tém a veľmi svojského čierneho humoru. Samozrejme v slovenčine.
Set Gágoru tvorili prevažne veci z debutu, no okrem úvodnej novinky sa do programu dostali aj ďalšie tri nové skladby, z ktorých najviac vo mne zarezonovala tá s názvom Darebák. Na nej badať najvýraznejší progres, Nicole prvýkrát k svojmu unikátnemu growlu pridala aj melodický spev, sloha je v nezvykle pomalom tempe s melancholickou náladou a na záver sa blysne s parádnym sólom gitarista Miro (tiež Abstract a Pyopoesy). S kapelou sa mi po koncerte podaril urobiť rozhovor, z ktorého sa čoskoro dozviete viac o jej budúcich plánoch.
Zdroj: Mrtvolka
Podľa harmonogramu mala nasledovať kapela Opium Warlock, ale tá akoby zmizla z povrchu zemského. Organizátorom hudobníci neodpovedali na správy, nedvíhali telefón a na miesto sa nedostavili. Takže na pódiu sa v miernom predstihu objavil už tretíkrát Andrej Lencsés, tentokrát v spoločnosti Hecatoncheir. Ich CD som si kúpil už deň predtým a počúval ho cestou v aute, takže som zhruba vedel, čo ma čaká. Opäť platí, že naživo to bolo ešte lepšie. Veľmi zvláštny death doom sludge (žeby post?), blast beatové náklepy sa striedali s nechutne pomalými pasážami a celý set mal super hnusnú atmosféru, v dobrom. Pre mňa jedno z najväčších prekvapení festivalu.
Keď som prvýkrát písal o Cranial Void, tak to skončilo konštatovaním, že sa jedná o najlepší domáci death core. Stále to platí. Tu by som to mohol v podstate aj uzavrieť, pretože k tomuto tvrdeniu naozaj netreba veľa dodávať. Kryštálovo čistý zvuk, inštrumentálne výkony z inej dimenzie a na pódiu hrozivo pôsobiaci Dávid s jeho hrubočizným growlom sú trademarkom tejto v civile veľmi sympatickej úderky zo Šale. Koncert odohrali s novým členom na bubeníckej stoličke. Antona Samokhvalova, ktorý teraz búcha v Besne, nahradil Stano Bednár, ktorého si pamätám ešte z jeho začiatkov v Break It Down. Už na zvukovej skúške bolo jasné, že lepšie si vybrať nemohli a počas setu sa to potvrdilo na sto percent. Stano je bubeník par excellence a do môjho obúbeného spolku výborne zapadol.
Zdroj: Mrtvolka
Tanec bosoriek
Najväčším prekvapením pre mňa boli jednoznačne Sukkhu. Black metalová kapela z Čiech, ktorej velí gitarista EGO BMK a pôsobí v nej tympanista Silenthell, známy predovšetkým z legendárnych Master's Hammer. V novej zostave obklopení mladou krvou spoločne produkujú blasfemický black metal so všetkým, čo k tomu patrí. Kapela si dáva záležať na pódiovej prezentácii, pôsobivý warpaint je tým pádom samozrejmosťou.
Na moju radosť v zostave opäť nechýbali dámy. Basgitaristka Necro a speváčka Maania na pódiu vytvárali desivý tandem a oceňujem aj ich prácu s publikom, keď sa fanúšikom v prvých radoch ušli pľuvance čohosi čierneho. Maania nielen reznými ranami na pažiach a bruchu pripomínala Nicklasa Kvarfortha, ktorý túto disciplínu spopularizoval asi najviac, istá podobnosť s jeho Shining je aj v samotnej tvorbe. Napriek tomu, ako to u na pódiách hrozivo pôsobiacich metalistov väčšinou býva, sa jednalo o veľmi milých ľudí. Na festival prišli už o deň skôr, nevynechali takmer žiadny set ostatných kapiel, ochotne sa fotili a debatovali s fanúšikmi a svoj pobyt na festivale si zjavne užívali.
Zdroj: Mrtvolka
Innersphere boli ďalšími v poradí a takisto to bol môj prvý kontakt s touto kapelou. Plzeňské kvarteto hrajúce melodický death metal s prvkami všetkého možného ma prekvapilo špičkovým nasadením a technikou. Špeciálne ma bavilo sledovať sólového gitaristu Lukáša Maia. V škatuľke melodického death metalu agresívnejšieho strihu je konkurencia obrovská a chlapcom držím palce, aby sa im podarilo preraziť. Keď pozerám do ich narvaného koncertného kalendára, je jasné, že sa im to darí a idú si tvrdo za svojím cieľom.
Druhou zmenou v programe bola neúčasť Mater Monstifera. Tí ale aspoň dali organizátorom včas vedieť a mohli zohnať adekvátnu náhradu. Pozvanie na moju veľkú radosť prijali urban black metalisti Solipsism z Banskej Bystrice. Prívlastok urban je v tomto prípade na mieste, pretože ich tvorba je napáchnutá mestskou atmosférou a pripomína depresívne nočné potulky v panelákovej šedi. Aj ich by som zľahka prirovnal ku Kvarforthovým Shining, z ktorým mám podobný pocit, najmä z novších albumov. Na Burn Feste mal s nimi premiéru nový basgitarista, ktorým nie je nikto iný ako Fischo z Gágoru.
Kapela previedla špičkový black metal, s ktorého náladou a odkazom sa viem stotožniť, pretože častajšie sa túlam medzi panelákmi ako po zasneženom lese. Slovenské texty striedajú s anglickými s typickým blackovým škrekotom. Ťažko sa vysvetľuje, že odporný škrekot, z ktorého vás mrazí po celom tele, môže pôsobiť príjemne a dobre sa počúvať, ale je to tak. Kurióznym zistením bol aj fakt, že speváka Diavliva poznám viac z jeho pôsobenia v civilnom živote a jeho aktivity sú mi aj mimo black metalovú tvorbu veľmi sympatické.
Zdroj: Mrtvolka
A ideme do veľkolepého finále
April Weeps je srdcovka. Naposledy som ich videl v bratislavskom MMC, kde vystúpili spolu s maďarskou kultovou kapelou Thy Catafalque a zahrali od začiatku do konca svoj posledný album Cataclastic, ktorý je podľa mňa tým najlepším, čo v roku 2022 na Slovensku v rámci hard & heavy scény vyšlo. Aj na Burn feste bol základ setlistu postavený práve na poslednom albume, ale skalných fanúšikov potešili aj výberom starších skladieb. April Weeps sú na pódiu ako ryba vo vode, je vidieť, že hranie si naozaj užívajú a pod pódiom to prvýkrát tak naozajstne vrelo počas celého vystúpenia. Všetky kapely mali výborný zvuk, ale April Weeps mali ešte o chĺpok lepší a tlačilo to ako parný valec. Videl som ich niekoľkrát, ale na na Burn Feste mi to sadlo asi najviac. Som zvedavý, s čím sa vytiahnu v budúcnosti a či sa im podarí nadviazať na úspech Cataclastic.
Posledným hosťom zo susedných Čiech boli ostrieľaní matadori Ador Dorath. V máji im po desiatich rokoch vyšiel piaty album s názvom Ultimate Black a novinka je dokonalou oslavou 25. výročia vzniku kapely. Jej zaradenie do programu po April Weeps bol super nápad, svojou atmosferickou death/black tvorbou a špičkovým výkonom výborne nadviazali na predchádzajúci set a ja som si moju koncertnú premiéru veteránov z Českého Těšína naozaj užil. Už sme tu mali speváčky, klávesáčky i basgitaristku a Ador Dorath majú zase vynikajúcu gitaristku Lilianu Pfefferovú. Na tomto ročníku tak chýbala len bubeníčka, aby sme mohli vytvoriť ultimátnu all-star ženskú kapelu.
Zdroj: Becky Stačí Photo
Rumunský Dordeduh je v našich končinách dobre známy, pretože kapelu dali dokopy bývalí členovia kultového zoskupenia Negura Bunget, ktorí sa pre nezhody rozhodli kapelu opustiť a založiť si vlastný projekt v roku 2009. Najexperimentálnejší set celého dňa a možno aj festivalu trochu pokazil dážď, ktorý sa spustil tesne pred začiatkom a dočasne rozpustil kotol pred pódiom. Naštastie prístrešok bol od pódia vzdialený len pár metrov, a tak sa mohlo v programe pokračovať bez prestávky a každý si mohol vychutnať zaujímavú tvorbu Dordeduh, ktorý napriek transylvánskemu pôvodu nehryzie – aspoň tak nás ubezpečoval sympatický frontman, keď volal ľudí naspäť do kotla.
Po dvanástich hodinách metalu bez prestávky už som začínal mať celkom dosť, ale Besnu som si chcel pozrieť, tak si hovorím, že zatnem zuby a vydržím. Ich album Zverstvá patrí medzi moje najobľúbenejšie domáce nahrávky a keď som ich videl naposledy naživo, tak sa mi to veľmi páčilo. Nanešťastie sa začiatok ich vystúpenia posunul asi o pol hodinu a keďže zuby už sa viac zaťať nedali a čakali ma ďalšie povinnosti, tak som z ich setu videl iba úvodných pár skladieb. Z toho, čo som stihol vidieť, všetko nasvedčovalo tomu, že to bude parádne a z reakcií kamarátov, ktorí zostali až do konca, som sa na druhý deň dozvedel, že aj bolo.
Zostrih z druhého dňa:
Každá globálna kapela začala ako lokálna
Na záver by som dodal svoje klasické odporúčanie, aby ste podporovali lokálnu scénu, či už návštevou koncertov, festivalov, kúpou nosičov či tričiek, pretože to naozaj stojí za to. Dovolím si tvrdiť, že žijeme zlatý vek domáceho undergroundu, kvalita kapiel začína byť priamo úmerná ich kvantite a Burn Fest Open Air toho bol jasným dôkazom. Počas dvoch dní sme videli množstvo výborných vystúpení, boli tu dokonca až traja víťazi kategórie hard & heavy v rámci Radio_Head Awards a drvivá väčšina ostatných to dotiahla aspoň do prvej päťky.
Ja som si tieto dva dni nesmierne užil nielen vďaka hudbe, ale aj príjemnému prostrediu, skutočne priateľskej až rodinnej atmosfére, ktorá niektorých jedincov ovládla natoľko, že sa neváhali vyzliecť donaha, ale tak to má byť, keď sa niekde cítite príjemne a uvoľnene. Postretal som kopec starých známych a zoznámil sa s ešte väčším kopcom nových a dúfam, že sa takto o rok v Seredi stretneme opäť.
Zdroj: Becky Stačí Photo
Zdroj: Becky Stačí Photo
Pozrite si celý fotoreport z Burn Fest Open Air 2024
Text a videá: Tomáš Danišovič
