Neuveriteľných 50 rokov uplynulo tento rok od vydania jedného zo zásadných albumov modernej slovenskej rockovej hudby Zelená pošta, ktorý vznikol v spolupráci dvoch nemenej zásadných osobností – Mariána Vargu a Pavla Hammela. Spolu s talentovanými textármi a znamenitými hudobníkmi zo skupiny Collegium Musicum touto platňou nadviazali na legendárne Zvoňte zvonky.
Naposledy sme sa spolu rozprávali v novembri 2020 pri príležitosti vydania tvojho zatiaľ posledného albumu Srdce bez anjela. Ako si s odstupom poldruharočného obdobia spokojný s ohlasmi na album?
Som nadmieru spokojný. Hodnotím to aj podľa odozvy na koncertoch, na ktorých spievam päť až šesť piesní z tohto albumu. Myslím, že je to vydarený album, na čom má značný podiel fakt, že bol pripravovaný v kľude a pohode počas koronovej koncertnej pauzy, skladby sú vymakané a každá nota tam sedí. Je to precítený album, aj vďaka kvalitným textom, ktoré som dostal, vypýtal si alebo spoločne pripravil s Kamilom Peterajom alebo Borisom Filanom, alebo či to bol v poslednom čase častejšie spomínaný Marián Zima, od ktorého som použil text k piesni Ľutujem, jednej zo základných pilierov albumu. Každá pieseň na tomto albume je svojím spôsobom perlička, osobitne mám rád tú, ktorú som naspieval s opernou speváčkou Lindou Ballovou (Večné svetlo, pozn. red.), čo je ária z baletu Everest, ktorý som svojho času zložil pre SND.
Musím pritom vziať do úvahy, že album nepozná mnoho ľudí, čo je pochopiteľné, veď v rádiách sa piesne z neho hrajú zriedka. Pritom hneď titulná skladba Srdce bez anjela zaberá na koncertoch a napríklad, na moje veľké prekvapenie, so mnou publikum spieva "Čo ma potom, čo bude potom", zrejme aj vďaka tomu, že má chytľavý nápev. Text piesne je síce menej optimistický, ale vo svojom veku si taký už môžem dovoliť.
Obnovenie koncertných aktivít bolo v tvojom prípade intenzívne – po tom, ako v marci vyšla reedícia výberového albumu Prúdy 1999 na CD aj LP, ste spolu s Beátou Dubasovou, Jankom Lehotským a Vašom Patejdlom obnovili projekt Legendy Open Air Tour.
Legendy mali premiéru ešte pred pandémiou ako samostatný koncert v jednom hoteli vo Vysokých Tatrách a producentovi sa tak páčil, že nám navrhol, aby sme urobili sériu vystúpení s týmto programom. Tento rok sme na ňu nadviazali. Samozrejme, takéto koncerty bývajú zaujímavé pre široké publikum, ale zároveň predstavujú aj isté riziko, lebo kto uznáva jedného speváka, nemusí akceptovať aj toho druhého. Ale mal som tento projekt rád a myslím, že aj ľudia si prišli na svoje.
V auguste nasledovali komornejšie vystúpenia s dvojicou hudobníkov – gitaristom Jurajom Burianom a klaviristom Petrom Preložníkom na niektorých slovenských hradoch. Prezraď o nich viac.
Tento projekt považujem za zaujímavý a ojedinelý hlavne z pohľadu miesta konania. Mali sme s vystúpeniami s kolegami veľmi príjemné skúsenosti, a preto sme radi nadviazali na minuloročné hradné koncerty. Zámerom bolo, aby ľudia poznali nielen moje chronicky známe hity, ale napríklad aj piesne z posledného albumu Srdce bez anjela, k čomu sa hodil práve unplugged charakter koncertov. Tentoraz sme hrali na zámkoch v Hlohovci, na Šarišskom hrade, v Kežmarku a tiež pod hradom Strečno v historickej dedine na Paseke. Zvlášť som bol zvedavý, ako to bude vyzerať v Strečne, predsa len je to trochu vysoko, ale ľudia tam v hojnom počte prišli a bavili sa, bolo to fajn. Som na tento projekt patrične hrdý, lebo mám na neho "céčko" v krúžku, veď zatiaľ nikto také nevymyslel, že "Hammel na hrad" (smiech).
Zdroj: PRZ partie, ktorá nahrala Zelenú poštu, som zostal sám
V septembri pripravuješ ďalšiu koncertnú šnúru venovanú albumu Zelená pošta, od vydania ktorého v tomto roku uplynulo 50 rokov, a pozvánkou na ktorú je aj tento náš rozhovor. V akom štádiu sú prípravy?
Prípravy sú už v konečnom štádiu, lebo sme mali už dve premiéry v Čechách. Jedna z nich bola v júni na Valašskom špalíčku, čo je festival s 30-ročnou históriou vo Valašskom Meziříčí a v polovici augusta na festivale Krásný ztráty vo Všeticích, za ktorým stojí známy český rockový spevák Michal Prokop. Osobitne na to druhé vystúpenie tak skoro nezabudnem, tá masa ľudí, ktorá s nami odspievala celé texty... Nerád to hovorím, ale české publikum si váži aj to, čo vytvorili staršie generácie hudobníkov, vrátane slovenských, vedia si uctiť aj to, čo bolo dobré aj pred polstoročím, považujú to stále za dobré aj dnes a stále za tým idú. Doma sa často stretávame so zatracovaním, a netýka sa to len hudby, ale napríklad aj športu. Ak sa reprezentantovi darí a je úspešný, všetci ho oslavujú, ale ak prestane byť na vrchole, nikto mu nič nedaruje.
Ja len dúfam, že aj naše publikum si nájde cestu k piesňam zo Zelenej pošty. S nápadom pripomenúť si koncertmi album Zelená pošta prišli bratia Frešovci, lebo presne takto sme to hrali pred desiatimi rokmi (archívna reportáž), vtedy ešte s ich otcom Fedorom a s Mariánom Vargom, na koncerte v Prahe s nami vtedy hral aj Radim Hladík, ktorý sa podieľal na nahrávkach platne v roku 1972. Album bol vydaný pred 50 rokmi, a zároveň obaja legendárni hudobníci by tento rok mali 75 rokov, takže koncerty sme sa rozhodli venovať aj im. S nápadom som hneď súhlasil, a pritom som si uvedomil, že som z partie, čo nahrala album, zostal sám. Vlastne okrem bubeníka Duška Hájeka, ale ten už sa hudbe aktívne nevenuje.
Všetci spomenutí spoluhráči odišli do hudobného neba pomerne nedávno, boli to nepochybne ozajstné legendy, ale ani príležitostná zostava hudobníkov, ktorá s tebou absolvuje koncerty, nie je tvorená žiadnymi začiatočníkmi.
Tak to áno! Sprievodnú kapelu tvorí Fero Griglák, ozajstný gitarový mág a základný pilier toho obdobia, ktorý kedysi so mnou ako mladý gitarista začínal, mimochodom, jediný aktívny hudobník, ktorý bol pri nahrávaní kultového albumu Konvergencie Collegia Musica. Ďalším členom je Fedor Frešo ml. na basgitare, ktorý už neraz ukázal, že je dôstojným nástupcom svojho otca, a o bicie sa postará Martin Valihora, o bubeníckych kvalitách ktorého nikto nepochybuje. Klávesy budú obsluhovať Peter Preložník, všestranný hudobník, ktorý zvykol na koncertoch Prúdov hrať vedľa Mariána Vargu, a ďalší hráč, hudobný skladateľ Vladislav "Slnko" Šarišský. Vlado je skvostný hudobník, nepoznám nikoho, kto by to tak dokonale vedel zahrať namiesto Mariána. Zostava teda predstavuje kapelu snov, vlastne ešte aj ja som jej súčasťou (smiech).
Zdroj: archív P. HammelaSpomenieš si ešte na časy nahrávania albumu Zelená pošta? Môžeš ich porovnať s nahrávaním prvotiny Zvoňte zvonky?
Zvonky ako album vznikali postupne v rokoch 1967 – 1968, piesne sme nahrávali v štúdiu Slovenského rozhlasu na bratislavskom Jakubovom námestí, iné vtedy ani neexistovalo. Nebolo to tak, že sme sa zišli v štúdiu, mali pripravené piesne a ideme točiť. Skladby sme natočili postupne ako audienčné a potom sme z nich spravili výber. Tomu zodpovedala aj v čase meniaca sa zostava Prúdov. Dnes si už nepamätám, aký hudobník, v ktorej skladbe hral. Aj na obal platne sa dostala snímka zostavy, členovia ktorej boli akurát k dispozícii. Jediný, kto by si to pamätal, bol Peter Pišťanek. Prúdy boli pre mnohých v tom čase zložené z hudobníkov, ktorí boli na obale platne.
Predpokladám, že aj po technickej stránke boli odlišnosti pri nahrávaní.
Tak nahrávanie Zelenej pošty bolo niečo iné. Platňu sme nahrávali už na objednávku vydavateľstva Opus, čiže išli sme do toho, že máme úlohu v štúdiu niečo nahrať. Nahrávali sme v Experimentálnom štúdiu Československého rozhlasu, ktoré v tom čase patrilo k najprogresívnejším a technicky najlepšie vybaveným štúdiám nielen u nás, ale aj v Európe. Vytvorili ho najmä pre nahrávanie vážnej hudby. Niekedy v roku 1969 prešlo štúdio na stereoprevádzku. Aj keď sme nahrávali v inom režime ako Zvonky, neznamenalo to, že sme sa na dva týždne zatvorili do štúdia a nevyšli sme odtiaľ, kým sme všetko nenahrali, ako to niekedy opisujú niektorí hudobníci. Keď bolo štúdio voľné, tak sme nahrávali, potom sa to striedalo s pauzami, čo nám aj vyhovovalo, lebo sme tomu mohli prispôsobiť aj iné aktivity.
Bola to čisto štúdiová práca, my sme piesne vopred nenacvičovali, ak niekto prišiel v štúdiu s nejakým nápadom, tak sme ho vyskúšali a doťahovali. Tým, že to bolo v experimentálnom štúdiu, mohli sme pracovať s rôznymi zvukmi. Napríklad zvuk poštového voza v piesni Pošta sa vyrábal na nejakom upravenom bicykli, alebo v piesni Páví ples, ktorú sme zložili s Mariánom Vargom, sme museli niekde nahrať zvuk páva. To však boli len také technické dodatky, dôležité bolo, že sme mohli nahrávať na viacerých stopách, čo bolo pre nás úžasné, lebo v bežných štúdiách bolo možné pracovať len so štvorstopým magnetofónom. Napríklad, na jednu stopu sa nahrala rytmika – basgitara a bicie, na druhú spev a na tretiu klávesové nástroje.
Z textovej prílohy k CD, na ktorom album vyšiel v reedícii v roku 2007, som sa o. i. dozvedel, že Marián Varga na nahrávke okrem organu a klavíru použil aj nástroj subhachord. Čo je to za inštrument?
Áno, subhachord bol súčasťou vybavenia spomínaného experimentálneho štúdia. Bol to typ subharmonického syntetizátora. Keď sme tam nahrávali, snažili sme sa využiť rôznu techniku alebo nástroje, ktoré sme tam našli, s cieľom oživiť nahrávky. Napríklad, bolo tam čembalo, tak sme ho použili. Totiž, aby som to vysvetlil, naša prvotná myšlienka bola, že musíme tie skladby nahrať tak, aby sa nedali bežne vysielať v rádiu. A to sa nám aj podarilo dosiahnuť absolútne, lebo z tých desiatich skladieb nebola vysielaná v podstate žiadna (smiech). Nebolo to však o tom, že by nechceli vysielať práve tieto piesne, skôr žánrovo a dĺžkou nezapadali do bežného typu vysielania. Veď napríklad už dva roky bola na svete Medulienka, a tá bola v éteri často, ale na druhej strane som ju zas nikdy nezaradil na žiadny album.
Spojovacím prvkom albumu je poctivé muzikantstvo
Ako prišlo k tomu, že sa umelecké cesty Mariána Vargu a teba po troch rokoch od vydania prvého albumu Zvoňte zvonky znova stretli? A čo je pravdy na údajných nezhodách medzi vami dvomi, ktoré mali byť príčinou odchodu Mariána z Prúdov?
Krátko po vydaní Zvonkov, ak nepočítame nevydanú platňu Pokoj vám (hral tu v skladbe Horiaci dom), Marián z Prúdov odišiel a založil vlastnú skupinu Collegium Musicum, kým ja som pokračoval s Prúdmi. Pravda je taká, že my dvaja sme sa nikdy nerozišli v zlom, hoci sa to takto medzi ľuďmi rozšírilo, len každý išiel v hudbe svojím smerom. Potvrdením našich dobrých vzťahov bola spolupráca na viacerých projektoch, ktoré nás dali dokopy viackrát počas celého nášho umeleckého života, častokrát sa to stávalo spontánne.
Spomeniem len platne Na II. programe sna a Všetko je inak, či muzikál Cyrano z predmestia. V Collegiu nemali stáleho speváka, tak som pre nich naspieval skladby na ich albumoch a mne sa zase páčili Mariánove skladby, ktoré som naspieval na svoje albumy, čo boli dobré dôvody na spoluprácu. Jej výsledkom bolo spojenie, ktoré prinieslo vždy niečo iné ako samotné Prúdy alebo Collegium Musicum, niečo medzi tým, alebo niečo naviac a obaja sme cítili, že to bude čímsi výnimočné.
Pýtať sa speváka na svoju obľúbenú pieseň je ako pýtať sa rodičov, ktoré deti majú najradšej, ale predsa, máš na albume Zelená pošta svoju srdcovku?
Zelenú poštu vnímam ako jeden celok, nikdy som z nej nehral len jednu pesničku. Prezentovali sme ju ako celok už pred desiatimi rokmi, keď uplynulo 40 rokov od jej vydania a znovu sa nám to potvrdilo aj na premiérových vystúpeniach v Čechách, že tá koncertná trištvrte hodina je dosť ťažká, nielen muzikantsky, ale aj pre mňa ako speváka, lebo hráme v tóninách, ktoré som spieval pred 50 rokmi a je náročné zvládať tie výšky, hoci zatiaľ mi to celkom ide.
Ale na tvoju otázku ohľadom obľúbenej skladby, mám rád krehkú Vargovu pieseň Z ďatelín, zaujímavá je podľa mňa Páví ples, ale aj trochu psychedelická Cesty bláznov. Hoci je každá skladba štýlovo iná a vyzerá, že je tam "z každého rožku trošku", koncepčne tvorí album Zelená pošta jeden celok. Tí, čo poznajú album, vedia, že medzi skladbami nie sú pauzy, aby sa podčiarkol jeho celistvý charakter. Spojovacím prvkom všetkých skladieb je poctivé muzikantstvo bez ohľadu na žáner piesní.
Zaujímavou súčasťou albumu je hneď prvá inštrumentálna skladba, čo je čisto klasická hudba. Ako sa táto dostala na inak bigbítový album?
Marián dostal za úlohu z konzervatória napísať inštrumentálku pre dychový kvintet a navrhol nám z recesie, aby sme ju na platňu zaradili na jej začiatok. Platňu uzatvára nahrávka Pošta skladajúca sa z troch častí, ktorá sa v závere vracia k albumu Zvoňte zvonky.
V spomenutej záverečnej piesni Pošta s textom Kamila Peteraja sa spieva o modrej pošte, hoci sa album volá Zelená pošta. Prečo, má to nejaký skrytý význam?
Práve preto! (Smiech.) Modrá farba je taká poštárska, každý si ju spája s poštárskou uniformou. Zelená pošta je preto tak trochu nezmysel. To sme spolu vymysleli, keď sme debatovali o obale platne. Snímku, ktorá tvorí vrchný aj zadný obal albumu, fotil známy fotograf Tibor Borský, ale autorom nápadu, že na do zelena ladenej fotografii bude okrem mňa a Mariána červený kôň a biliardový stôl, je filmový režisér Juraj Jakubisko, ktorý však v tom období nesmel byť uvedený v titulkoch obalu platne. On nás dokonca chcel posadiť na toho koňa, čo sme však odmietli.
Mimochodom, Jakubisko nakreslil aj obal pre album Šľahačková princezná. V tom čase sme speváci, hudobníci, filmári mali akosi bližšie k sebe a umelecky sme sa vzájomne ovplyvňovali. Dokonca som sa mihol aj v jeho filme Dovidenia v pekle, priatelia. A tuším to bol práve Jakubisko, kto prišiel s nápadom, že dajme platni názov Zelená pošta, prečo by mala byť modrá.
Dôležitým prvkom albumu sú texty piesní, ktoré pochádzajú z pera renomovaných autorov Kamila Peteraja, Borisa Filana a v jednom prípade obdivuhodného básnika a súčasne kontroverzného politika minulého režimu Miroslava Válka. Ako k tomu došlo, že sa jeho báseň Smutná ranná električka stala predmetom zhudobnenia Mariánom Vargom?
Marián Varga veľa čítal, doslova hltal knihy a osobitne poéziu, bol to neuveriteľne rozhľadený človek. Tým, že naša tvorba bola od začiatku spievaná v slovenčine, hľadali sme podnety aj v slovenskej poézii a Válkove básne nám pripadali ako vhodné. To nemalo nič spoločné s faktom, že bol ministrom kultúry, ani sme sa s ním vtedy osobne nepoznali. Takto Marián natrafil vo Válkovej zbierke Dotyky na Smutnú rannú električku a ja neskôr na báseň Po písmenku. Smutná ranná električka nebola pripravená špeciálne pre Zelenú poštu, bola hotová už počas nahrávania Zvonkov, ale tam sa nedostala. Bez ohľadu na tieto súvislosti je Smutná ranná električka hudobný skvost.
Smutná ranná električka býva označovaná ako najlepšia slovenská rocková balada 70. rokov. V kontexte doby, v akej vznikla, je paradoxom, že napriek pochmúrnym veršom, obsahom ktorých je pohrebný sprievod a truhly, nebol problém s jej vydaním. Vtedy sa v umení niesol budovateľský optimizmus. Myslíš, že to bolo preto, lebo nikto sa neodvážil ísť proti ministrovi, ktorý bol ich autorom?
Neviem, či to bolo preto. Asi sme boli muzikantsky takí zaujímaví, že to prešlo. Začiatok 70. rokov bol poznačený silnou normalizáciou, pritom paradoxne vtedy vznikli najlepšie pôvodné slovenské skladby, ktoré priniesli skupiny ako The Soulmen Deža Ursínyho, Collegium Musicum, The Blues Five alebo Prúdy. Ľahšie bolo povedať, že teraz to nejde, lebo doba nám nepraje a odložiť veci do šuplíka, za čím bola možno slabšia priebojnosť alebo sebadôvera tých hudobníkov, ktorí sa nepresadili, alebo niektorí volili cestu ľahšieho odporu a išli zarábať hraním v baroch na Západe.
Aká je dramaturgia koncertov? Predpokladám, že zaznejú všetky piesne z albumu Zelená pošta. Pridáte k nim aj ďalšie skladby?
Najprv odohráme celý album, potom chlapci z kapely odídu z pódia a ja sám s akustickou gitarou a ústnou harmonikou zaspievam piesne z roku 1968 Baladu o smutnom Jánovi a Spievam si pieseň. Chcel som, aby aj tieto skladby zapadli do rovnakého časového obdobia, preto do koncertného setlistu nie sú zaradené žiadne novšie piesne. Prezentujem sa v nich ako folkový spevák, tak ako som kedysi začínal. Vystrieda ma kapela, ktorá zahrá dve inštrumentálky z repertoáru Collegia Musica – Mikrokozmos a Hommage á J. S. Bach. Na záver s kapelou odznejú, podľa mňa, naše najlepšie skladby, ktoré vznikli v tom období, medzi ktorými nebudú ani chýbať Zvonky zvoňte, Labutie piesne, či Piesne z kolovrátku. Myslím, že by sa to mohlo páčiť publiku, na premiérových českých vystúpeniach sme mali pozitívnu odozvu.
Pôsobíš na scéne už viac než päť dekád. Máš veľkú skupinu fanúšikov, ktorí vyrastali na tvojej hudbe a sú tvojimi vernými nasledovateľmi. Určite sa k nim postupne v čase pridávali aj mladší priaznivci. Máš prehľad o tom, aké býva na koncertoch zloženia publika z pohľadu generačného?
Keď sme pripravovali šnúru k albumu Zelená pošta, oslovili sme aj odborníkov na sociálne siete s otázkou, že aký okruh hudobných priaznivcov by sme mali osloviť. Odpoveď bola, že v zásade by to mali byť päťdesiatnici a starší. Je to však veľmi individuálne, lebo napríklad koncert v rámci festivalu je špecifický tým, že vystupujú rôzni speváci a skupiny, a ľudia, ktorí počas vystúpenia jednej kapely sedia kdesi vzadu, sa po výmene účinkujúceho presunú bližšie k pódiu. Pokiaľ ide o moje publikum, jeho súčasťou sú aj mladší a oveľa mladší ľudia, ale to sú tí, čo sa o moju hudbu zaujímajú, alebo ich k tomu viedli rodičia, prípadne pátrali po tom, ako vznikla táto hudba a prirodzene sa dostali až jej počúvaniu.
Na záver otázka - sleduješ súčasnú slovenskú hudbu?
Sledujem ju tak v pozadí a zhovievavo. Každá doba má svoje preferované žánre. Pokiaľ v hudbe necítim kalkul a je v nej muzikantstvo, tak to mám rád. Na Slovensku máme mnoho mladých a šikovných muzikantov, spevákov a speváčok. Ak pieseň nie je čistá elektronická odrhovačka, keď z nej cítiť, že hudobníci vedia hrať, tak majú moje uznanie.
Termíny koncertného turné Zelená pošta 2022:
17. 9. – Trenčín, Piano klub
18. 9. – Nitra, PKO
19. 9. – Banská Bystrica, Aula SZU
20. 9. – Košice, Historická radnica
21. 9. – Prešov, Kino Scala
22. 9. – Žilina, Dom odborov
23. 9. – Bratislava, Stars Aréna
Autor: Ivan Straka
Súvisiaci interpreti: Paľo Hammel
