Český hudobník, herec a aktuálne aj porotca X Factoru Ondřej Brzobohatý vydáva svoj debutový sólový album s názvom Identity. V našom rozhovore sa však okrem hudby rozhovoril aj o ľudskom pokrytectve, komercii a dokonca i o konkurenčnom formáte Hlas Česko Slovenska.
Ten prechod je záležitosťou niekoľkých rokov. Už v časoch, kedy som hrával s kapelou Bůhví som začal spievať vlastné skladby, ktoré textoval môj dobrý kamarát Martin Hrubý. Vďaka tomu som zistil, že mi nevadí, keď ich ľudia počujú. Pomaly som sa preto začal pohrávať s myšlienkou, že by bolo zaujímavé spraviť vlastný sólový album. Z kapely som neskôr odišiel, začal točiť nejaké seriály a pomerne dosť hrať v divadle – inými slovami som skúšal všetko možné. Napokon som si ale uvedomil, že ma najviac baví robiť muziku a že chcem svoje pesničky hrať a spievať sám – nechcel som ich už dávať nikomu inému. Rozhodnuté bolo v momente, keď som si k nim vedel napísať aj vlastné texty, a preto som začal plánovať vydanie albumu. Predsa len, mal som hromadu materiálu, skvelú kapelu a chcel som to skúsiť.
Spomínali ste, že ste už nechceli dávať vaše piesne niekomu inému. Zahraniční skladatelia ako napríklad Ryan Tedder alebo Sia Furler však v rozhovoroch uviedli, že svoje najlepšie kúsky dali "konkurencii" a sami potom nevedeli preraziť. Nebojíte sa niečoho podobného?
Ani nie. (smiech) Viem to aj preto, že som niektoré piesne z aktuálneho albumu dal Ondřejovi Rumlovi ešte v dobe, kedy nemali text. Nejaký čas na to som sa ich pokúšal otextovať sám a zavolal mu, že by som si ich rád vzal naspäť. S Ondřejom sme kamaráti, takže s tým nemal absolútne žiaden problém a jeho prvá otázka bola – chceš robiť vlastný album? Myslím si, že tie skladby by som ani nikomu inému dať nevedel. Naozaj si nedokážem predstaviť nikoho, kto by ich dokázal interpretovať takým spôsobom, aby ma to bavilo. Tým nechcem povedať, že ja ich interpretujem dokonale, ale dokážem sa s nimi naplno stotožniť. Asi toľko k téme vystrieľania najlepších nábojov. Myslím si, že ich mám ešte dosť. Teda, dúfam v to.
Aktuálne vydávate svoj sólový debut. Ako dlho vznikal?
Je to prierez piatich rokov, počas ktorých sa jednotlivé piesne rodili. Nešlo však o konštantný proces. Prvý kúsok vznikol pred piatimi rokmi, potom dva roky nič a až posledných dvanásť mesiacov bolo mojím najplodnejším obdobím. Dosť tomu pomohlo aj to, že som bol skalopevne presvedčený, že ten album spraviť chcem, a preto to išlo tak rýchlo.
Album bez kompromisov
Sám tvrdíte, že sa pohybujete na pomedzí jazzu, soulu a popu. Máte nejako vytýčené to, ako sa chcete profilovať? Inými slovami – chcete ísť rádiovými kompromismi alebo sa skôr zamerať na menšinové žánre?
Nad týmto som nikdy nepremýšľal. Proste napíšem pieseň a vyskladám ju tak, aby ma čo najviac bavila. Vôbec ma nezaujíma či je "komerčnejšia" alebo "vhodnejšia" pre rádiá. To je jednoducho vec, ktorá je piatym bodom na mojom zozname. Na novom albume sú podľa môjho názoru skladby, ktoré by rádiá nikdy nehrali, ako napríklad Jíst, meditovat, milovat. Sú tam však aj skladby ašpirujúce na titul letného hitu.
Osobne by som si v tej pozícii vedel predstaviť najmä prvý singel And The Oscar Goes To...
A práve jeho zaradením som si nikdy nebol istý. Je to taká akusticko-popová skladba a neviem, či by bola ideálnym rádiovým singlom. Osobne by som skôr tipoval piesne ako Správci osudů či Epilog. Každopádne si ale myslím, že tento nový album by sa mohol zavďačiť všetkým programovým riaditeľom.
Logicky by však ako singel mal vyplynúť duet Vietor s Petrom Cmorikom...
Napríklad ten som najprv ako rádiovku nevnímal. Množstvo hlasov z môjho okolia i vydavateľstva ho však označilo za jasný singel. Ja som pôvodne zastával názor, že by sme ho eventuálne mohli skúsiť nasadiť, ale určite neskôr. Nie som však z tých, ktorí by za každú cenu bojovali za nejaký názor – nie, že by som nemohol, ale rešpektujem ľudí, ktorí sa v tomto biznise pohybujú už dostatočne dlho. Zároveň si stojím za každou jednou piesňou.
Keď sme načali túto tému – ako ste sa vlastne dali s Petrom dohromady?
My sme sa vôbec nepoznali. Samozrejme som ho vnímal ako umelca a jeho piesne sa mi vždy páčili, ale nikdy sme neboli v kontakte. Vietor som písal ako duet, ktorý budem spievať s chlapom, a to najmä kvôli samotnému textu. Nechcel som, aby si niekto myslel, že je to o láske. Tá pieseň je o momente, v ktorom človek zistí, že má potrebu zmeniť sa a začne tak konať. Celé je to o životnom magnetizme, ktorý zrazu priťahuje úplne iné situácie. Naozaj som nechcel, aby to niekto pochopil zle – i keď interpretácia tejto piesne v mužskom duete môže tiež niekomu zaváňať kadečím. Pôvodne sa totiž nevolala Vietor, ale Coming Out. Nebolo to však myslené ako coming out sexuálnej orientácie, ale ako určitý zlom v živote. To by som však musel vysvetľovať v každom jednom rozhovore, a preto som radšej zvolil názov Vietor. Čo sa týka toho, ako som sa s Petrom spoznal – jednoducho som mu zavolal a povedal mu, že by som s ním rád nahral pesničku. Ešte v ten deň mi poslal svoju časť, ktorú skúšobne nahral doma a o týždeň na to som odcestoval do Bratislavy, aby sme to mohli sfinalizovať. Len pre zaujímavosť, práve dnes mi potvrdil, že bude jedným z hostí na mojom koncerte v Ateliéri Babylon (22. mája, pozn. red. - viac info).
"Vysnívaná" Černochová a DJ Libor Bouček
Okrem Petra máte na albume aj Terezu Černochovú a vašich spolužiakov z konzervatória Jaroslava Ježka. Prečo práve títo ľudia?
Kapela bola jasná už len preto, že ide o chalanov, ktorí sú mojimi priateľmi už 16 rokov a rozumieme si ako ľudsky, tak aj hráčsky. Tereza však bola špeciálny prípad. Jednu noc sa mi totiž prisnilo, že mi spieva na albume, a preto som jej hneď ráno zavolal. Jej prvá reakcia bola – a to sa ti to musí snívať, aby si ma pozval hosťovať? (smiech) Tak som sa jej samozrejme s úsmevom ospravedlnil a spoločne sme nahrali krásnu pieseň. Jej prínos je však o niečo iný ako ten Petrov, keďže jej hlas je skôr v pozadí. Musím však podotknúť, že v žiadnom prípade nejde o klasický "backing vocal" – skôr o taký "mini-featuring".
Pred chvíľkou ste spomenuli koncert v bratislavskom Ateliéri Babylon, ktorý bude jedným zo série vystúpení, ktoré sú všade označované ako koncertné krsty. Mám tomu teda rozumieť tak, že sa album bude krstiť na každom jednom z nich?
Presne tak. Nerád by som si totiž minul možnosť ísť na turné pod hlavičkou Identity. Ľudia tento nový album ešte nepoznajú, a preto ho chceme pokrstiť a predstaviť. Riadna koncertná šnúra k nemu by potom mala nasledovať niekedy v priebehu jesene.
A čo krstní rodičia?
To ešte neviem. Mám rôzne tipy, ale tie si chcem nechať pre seba – mohlo by sa totiž stať, že to bude niekto úplne iný. Na Slovensku však určite bude krstiť Peter, keďže sa to hodí. V Čechách možno zvolíme formu súťaže a pokrstí to niekto z publika, ale ani to nie je isté. Určite to nebude tak, že vezmeme na turné jednu osobnosť, ktorá bude sedieť v šatni a potom vyjde a poleje nám CDčko šampanským. Na to by sa asi nikto nedal. (smiech)
Keď sme pri koncertoch, ako hosť sa predstaví aj Libor Bouček v roli DJa. To je dosť neštandardný krok...
S Liborom sme dlhoroční priatelia, máme radi rovnakú hudbu a hlavne šialené nápady. On je podľa môjho názoru ideálny človek na prípravu atmosféry, a preto bude na úvod púšťať rôzne skladby a robiť okolo toho kraviny. Aspoň ľudí dostane do nejakej nálady. Predskokanov však bude viac, keďže vystúpia aj Tereza Černochová a Tomáš Koudelka so svojím akustickým setom.
O pokrytectve a komercii
Odbočil by som teraz od albumu a venoval sa ďalšej aktuálnej téme vo vašom prípade – X Factoru. Ako sa vám rola porotcu pozdáva?
Nad tým, aké by to bolo byť porotcom, som rozmýšľal už aj v minulosti. Vtedy som si vravel, že by som to nemohol robiť, pretože by som nedokázal tým ľuďom hovoriť pravdu. Keď som sa však porotcom stal, tak som si uvedomil, že prečo by som to aj robil? Nikde to nie je napísané... Takže som do toho napokon išiel, a to aj preto, že mám takéto súťaže rád. Je to príjemná, milá a v podstate nevinná televízna zábava – nikto tam nikoho neškrtí pod krkom a ak sa z toho vykľuje niekto, ako napríklad Peter Cmorik, je to iba bonus toho celého projektu. Pochopiteľne nie je to štandard a nemusí sa to stať. Vždy ma napríklad štve, keď sú finalisti takýchto súťaží nálepkovaní a odsudzovaní, čo robia iba závistliví hlupáci... Každý človek má pre mňa hodnotu a je mi jedno odkiaľ prišiel – dôležité je kam ide a čo robí. Všetci sa tvária, že televízne súťaže sú zlé a pritom by mnohí z nich radi dostali príležitosť sa v jednej z nich ukázať. Naozaj ma štve, keď sa niekto začne oháňať slovami ako komercia a podobne.
U nás žiaľ pretrváva názor, že komercia = zlo...
A to je presne tá hlúposť, o ktorej hovorím. Komercia je niečo, čo zarába peniaze a ak niekto tvrdí, že ich nechce a myslí to naozaj úprimne, tak potom mu gratulujem a prajem mu, aby v tom budhistickom kláštore prežil fantastický život. Žiaľ, väčšina ľudí iba klame samých seba. Podľa môjho názoru majú šou ako X Factor zmysel a o to väčší, ak dokážu eventuálne vyprodukovať niekoho, kto spraví skvelú kariéru. Zdôrazňujem eventuálne – nie zákonite. V tejto krajine vládne ohromné pokrytectvo. Veď dávať niekomu nálepky alebo ho odsudzovať vie každý debil. Pochopiť niekoho alebo mu fandiť, tak to sa u nás nenosí.
Moderovali ste prvú českú SuperStar. Ako by ste porovnali vaše skúsenosti z pozície moderátora a z pozície porotcu?
V tých časoch som prišiel do rozbúreného mora a nevedel som, ktorá z vĺn mi dá facku. Chvíľami som sa v tom začínal topiť, ale na druhú stranu to bola neoceniteľná skúsenosť. Bolo to dokonca až tak unikátne, že keď prišla ponuka moderovať aj druhú sériu, odmietol som. Dôvodom bolo to, že som nechcel byť moderátor a zároveň som si chcel pamätať ten výnimočný pocit, ktorý sa mi s celým tým zážitkom spájal. Byť v porote X Factoru je pre mňa niečo podobne unikátneho – naplno si svoju rolu užívam. Pochopiteľne to neberiem ako nejaký ďalší posun vo svojej kariére, ale skôr ako príjemne strávený čas.
Ako mentorovi vám bola pridelená kategória dievčat, ktorá je všeobecne označovaná za aktuálne najsilnejšiu. Ste teda spokojný s "materiálom", ktorý máte k dispozícii?
Veľmi spokojný! Sú to strašne šikovné dievčiny a úprimne si myslím, že sú veľmi dobré a že by mohli uspieť. Zároveň však viem, že sa to nemusí stať, pretože televízia je extrémne nevyspytateľná.
Je ešte iná kategória, ktorá by vás potenciálne zaujímala?
Vôbec. V drvivej väčšine som produkoval ženské interpretky, takže je to pre mňa jasná voľba. V ich prítomnosti sa cítim naozaj dobre. (smiech)
V kom teda vidíte najväčší potenciál?
Pochopiteľne to nemôžem povedať už iba kvôli tomu, že nechcem, aby sa tá druhá cítila odstrčene. Svojho favorita ale mám, a to je jediná odpoveď, ktorú vám môžem dať. Vyhrať môže iba niekto z mojej kategórie a za tým si stojím.
A čo spoluporotcovia? Ako funguje "chémia" medzi vami?
Úplne bez problémov. Sú to príjemní, milí ľudia, ktorí dobre robia svoju prácu. Všetko sú to profesionáli a byť v ich spoločnosti ma baví. Určite sa nedelíme na slovenské a české tábory – ak tam niečo podobného niekedy aj bolo, tak to bolo všetko iba hrané. Ľudia nesmú zabúdať, že je to televízna šou a že ide o niečo surreálne. Veď preto aj podobné šou existujú, je to iba zábava.
Keď sme pri tom, v čom vidíte rozdiel medzi X Factorom a Hlasom?
Nie som si úplne istý, či pri Hlase do určitej miery nefunguje akási manipulácia s divákom, že sa interpret vyberie iba podľa hlasu. Chcem tým povedať, že divák zrazu dostáva určitý prísľub solidarity. Povedzme si to však otvorene, tie formáty sú strašne šikovne vymyslené tak, aby to človek zožral aj s navijakom. Pre mňa osobne je X Factor možno trochu viac o hudbe, a to najmä tým, že sú tam ako kapely, tak aj muži, ženy a interpreti nad určitú vekovú hranicu. Možno v tom je to "muzikantskejšie"... Všetko je to však o vkuse a každý si môže vybrať, čo ho baví a čo chce pozerať.
Ak by ste mali tú možnosť, prijali by ste porotcovské kreslo v Hlase?
Myslím si, že skôr nie. Neviem totiž, či by pôsobilo dôveryhodne, že som bol v dvoch rôznych šou. To je však môj aktuálny názor, ktorý sa vždy môže zmeniť. Na druhú stranu si ale myslím, že človek by nič nemal preháňať a v tomto prípade to asi budem mať podobne, ako pri moderovaní. Je to skvelá skúsenosť, ale stačí raz.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: PR
