Hnev a nihilizmus zaznieval aj v skladbách The Wilderness, Denisovi Bangovi to však nestačilo. Hudobník z trnavskej punkovej kapely minulý rok začal pod pseudonymom Fvck_Kvlt produkovať trap. Okrem nekompromisných politických stanovísk vo svojich trackoch dáva veľa priestoru aj mentálnym ochoreniam, pocitom úzkosti a túžbe vykašľať sa na tento svet.
Ako si začal robiť hudbu?
Mám pocit, že som začal ešte pred narodením, lebo si nepamätám, kedy som sa na hudbu namotal. Už prvé spomienky, čo mám, sú ako som hral na klavíri. A hneď, ako som sa naučil hrať, som začal skúšať skladať pesničky. Keď som mal 14 rokov, brat ma pribral do svojej kapely, vtedy som naberal prvé skúsenosti s hraním v kapele, nahrávaním v štúdiu a komponovaním. Uvedomil som si, že toto budem robiť vážne, že je to niečo, čo budem robiť celý život a s čím aj umriem. Ešte predtým, asi v dvanástich, som počúval rap a rapoval, potom som spoznal The Beatles a vtedy som si povedal, že nič lepšie nebolo. Potom prišli Sex Pistols a spravil som punkovú kapelu, lebo som si povedal, že punk je moja cesta.
A ako si začal produkovať trap?
Od nejakých 16 rokov ma najviac zaujímalo, čo nové sa deje v punku a v rape, hoci som počúval rôzne žánre. Vždy ma zaujímalo samplovanie, robenie beatov, ale keď sa ešte držal boombapový oldschoolový rap, cítil som, že toto nie je platforma, ktorá mi vyhovuje. Mal som pocit, že keby som začal rapovať, bolo by to smiešne a nevedel by som sa s tým stotožniť. Okolo roku 2011 vydal A$AP Rocky svoj prvý mixtape a tam som zrazu započul zvuk, ktorý sa mi zdal zaujímavý. Postupne som sledoval, kam sa vyvíjal a formoval trapový zvuk a niekedy v roku 2015 mi zasvietila žiarovka nad hlavou, že fajn, toto je už zvuk, ktorý mi vyhovuje. Toto je platforma, na ktorej sa viem vyjadriť a viem sa nejako realizovať a pretvárať si ju po svojom. Začal som si robiť beaty, len sám pre seba. Tým, že som tak trochu perfekcionista, tak som to ani nikam moc nepúšťal. Až niekedy pred dvomi-tromi rokmi som si povedal, že to začnem robiť naplno a pred trištvrte rokom som vydal rovno celý album.
Trap je zvuk, v ktorom sa cítim doma, lebo tam cítim ten punkový drajv, veci, ktoré mám rád. Myslím si, že posledné roky sa punková hudba dosť preliala do vplyvov v rape. Vždy to tam bolo, ale teraz je to fakt počuť. Niektoré odnože trapu mi prídu ako ďalšia odnož punku. Tak prečo by som to nerobil, keď som pankáč?
Prečítajte si tiež: Ako rapový strigôň Fvck_Kvlt zaklína svet v karanténe démonickou produkciou
Keď práve nerobíš punkovú hudbu ale trap, v čom cítiš tú paralelu?
V základe je to pre mňa asi ten postoj DIY, ako aj ja robím veci, že si robím kompletne všetko sám. Je tam podobná filozofia, ako keď začínal punk - tu máš gitaru, stačia ti tri akordy a sprav si kapelu. Ako parafrázu hovorím, že tu máš notebook, crackni si nejaký softvér a začni robiť hudbu. Toto je v základe to, čo ja vnímam ako punkový prístup, že človek jednoducho môže robiť slobodne, bez toho, aby ho niekto do niečoho tlačil, bez toho, aby sa niekomu pchal do zadku. A záleží samozrejme od toho, ktorá odnož toho trapu a rapu to je, ale aj ideologicky a politicky je to také doľava, ako som aj ja sám.
Kriticky sa vyjadruješ o nasledovaní a preberaní trendy zvuku. Čo hľadáš v rámci toho svojho zvuku a žánru?
Autenticitu a úprimnosť. Keď človek robí hudbu naozaj úprimne, ľudia to vycítia, rovnako, aj keď sa niekto nasilu snaží byť trendy. Nehovorím, že to nemôže mať úspech, keď niekto ide na istotu, kopíruje veci zo zahraničia do slovenského prostredia a zakladá si na tom, že je prvý, kto tu spravil niečo, čo sa robilo dva roky dozadu v Amerike. Také veci majú úspech, ale zakapú. Tá autenticita, ísť s kožou na trh, to sú veci, čo tu zostanú večne, pre ďalšie generácie.
Ja s hudbou chcem spraviť to, čo pre mňa spravili generácie predo mnou - že mi zmenili život. Keď som spoznal nejakú kapelu v 14-15 rokoch, tak mi to totálne zmenilo život. Toto chcem aj ja, že keď si nejaké decko za 20 rokov vypočuje niečo odo mňa, aby mu to zmenilo smerovanie, infikovalo ho nejakými novými ideálmi a hodnotami. Tá trendovosť mi príde strašne smiešna, lebo v Čechách a na Slovensku si rôzni umelci a umelkyne zakladajú na tom, že takto sa to teraz robí vo svete. Čo je úplná blbosť, lebo ty môžeš priniesť zvuk, ktorý robí Lil Uzi Vert, ale si úplne mimo zvuku, ktorý robia Suicide Boys, čiže to je úplná ilúzia, čo je nejaký trend. Je fajn sledovať, čo sa deje vo svete, je v poriadku inšpirovať sa tým, ale zakladať si na tom, že zniem ako niekto druhý, to je cesta do pekla. Sú to chvíľkové veci na pár rokov, ktoré potom zapadnú prachom.
Mám rád na trape aj to, že v jeho zvuku sú generické postupy, podobne ako napríklad pri crust punku. Tie pesničky v základe znejú akokeby rovnako, musíš mať vycibrené ucho na to, aby si postrehla, čo je tam také unikátne. Toto má v sebe aj trap, všetko to má tvrdé basy, zrýchlené hajtky, podobné sample, ale kto sa s tým vie naozaj vyhrať, dokáže priniesť svoj osobitý pohľad na ten žáner. To mne príde zaujímavejšie, než snažiť sa robiť niečo, čo tu ešte nebolo. Vlastne nič nové sa nikdy neobjaví len tak ako blesk z čistého neba, bez nejakej predošlej genézy.
Veľa hovoríš o hodnotách a postojoch ako antifašizmus, antikapitalizmus, feminizmus. Prirodzene ti to tak prišlo alebo máš pocit, že hudba je miesto, kde tieto veci majú zaznievať a treba ich prinášať?
Myslím si, že v kultúrnom priestore celkovo by mali tieto veci zaznievať, lebo politika nie je niečo, od čoho sa dá odosobniť. Hocičo, čo robíme, má v sebe nejaký politický rozmer. Netvrdím, že človek musí všade pchať politiku, ale ak príde na lámanie chleba, tak by mal vedieť, na ktorej strane stojí a nie sa alibisticky tváriť, že jemu je to jedno alebo že je apolitický. To je úplný oxymoron, apolitickosť je tiež postoj, ktorý má politické dopady na spoločnosť.
Ja som človek, ktorý rád politiku strká do hudby viacej. A je v poriadku, ak to niekto robí trochu menej. Myslím si však, že hudba je hlavne od dôb rock'n'rollu politická záležitosť a hrala veľkú rolu v tom, ako vyzerá spoločnosť. Veľa vecí, ktoré sa udiali v rámci popkultúry, mali brutálny politický význam a dopad, či už The Beatles, samotný príchod rock'n'rollu alebo punku, hardcore punku, Nirvana, rap... Všetky tieto hudobné hnutia v sebe mali politický náboj a odkaz a formuje to spoločnosť. Tváriť sa, že politika sa ma ako ľudskej bytosti netýka, to je iba sebaklam a zatváranie očí pred realitou.
Keď od tých hodnôt prejdeme k praktickým veciam, čo v hudobnej scéne, kde pôsobíš, vnímaš ako problém, ktorý by sa mal zmeniť a chcel by si ho posunúť?
Jedna z prvých vecí je tá priposratosť niektorých umelcov. Tváriť sa, že moje činy a môj život je apolitický, to je alibistické, pokrytecké. Čo sa týka antifašizmu, tak s tým si myslím, že je to ako-tak v pohode - veľa raperov nemá problém vsunúť nejaký odkaz, aby bolo jasné, ako to s nimi je. Ale keby sme išli ku konkrétnejším veciam, napríklad sa stále na rapovej scéne strašne drží sexizmus. Chápem, že do istej miery to výrazivo, ktoré sa používa, nie je vždy zákonite myslené ako vyslovene degradujúce, ale veľa raperov, kebyže neprivieram oči a pozriem sa na to, ako to je, tak si poviem, že preboha, veď tí ľudia sú totálni sexisti, úplní obmedzení k*koti. Myslím si, že sexizmus a reprodukovanie sexistických vzorcov je veľký problém v rámci rapovej scény.
Keď hovorím o tej chalanskej strane scény, tak so sexizmom súvisiaci problém je aj mačizmus a hranie sa na niečo, čo človek nie je. Ďalšia vec sú psychické poruchy. Nehovorím, že každý, kto robí smutnú a depresívnu hudbu, musí mať nejakú diagnózu, ale treba s tým narábať obozretnejšie, si myslím. Vedieť, o čom hovorím.
Témy duševného zdravia prinášaš do svojej hudby ako osvetu. Považuješ za dôležité tieto veci komunikovať alebo je to viac súčasť tvojho spracovávania situácií, ktoré zažívaš, a vyrovnávania sa s nimi?
Oboje. Čo sa týka tvorivého procesu, tak dávam zo seba veci, ktorými spracovávam, čo sa deje okolo mňa a čo sa deje vo mne. Veľakrát ma práca na nejakej pesničke zachránila od panických atakov a iných stavov, ktoré v rámci diagnózy mám. Čiže je to pre mňa psychoterapia, hovorím o veciach, ktoré sa dejú mne a ľuďom okolo mňa. Sú ľudia, ktorí robia toto isté, ale majú možno problém o tom hovoriť verejne, lebo majú strach z toho, že to ľudia nepochopia a riešia, čo si kto o tom pomyslí. Vždy, keď niečo spravíš, niekto to bude mať rád a niekto to bude neznášať. S tým treba rátať, len sa netreba báť, lebo funguje to, dá sa to, skús to aj ty.
Ty sa skôr stretávaš s tým, že ľudia oceňujú, že o tom hovoríš, alebo máš aj nejaké negatívne reakcie? Alebo sa ľudia o teba napríklad boja?
(smiech) Stalo sa mi v Trnave, že prišiel za mnou týpek na proteste proti kotlebovcom, hovoril mi, že počúva moje veci a tak. Bola tam so mnou aj moja mama, vyhukovala práve po Mazurekovi, a týpek jej hovorí, že prosím vás, dávajte naňho pozor, lebo ja sa bojím, že či si niečo nespraví. Takže berú to niekedy ľudia aj takto. Ľudia to berú, ohlasy sú dobré, ale ja by som chcel viac hejterov a dislajkov. Nebol by som rád, ak ma niekto započuje, že to okolo neho len tak prejde. Chcel by som, aby si na to každý musel spraviť názor, že to v ňom vyvolá také veci, že o tom potrebuje niečo povedať, či už to neznáša alebo miluje.
Ja už som sa párkrát na tvojich koncertoch ocitla v takej zvláštnej situácii, keď som si uvedomila, že vlastne tancujem na to, ako niekto kričí "Zabijem sa". Si v takých momentoch odosobnený a je to pre teba performance alebo ako vnímaš to, ako taká veta pôsobí na ľudí?
Konkrétne to Zabijem sa je odkaz, že niektorým ľuďom môžeš kričať do ksichtu, že si na tom zle, že sa zabiješ a oni ti aj tak budú hovoriť, že choď sa prejsť do lesa, máš to iba v hlave, nevieš byť šťastný. Môžeš kričať, že sa zabiješ a oni ti budú rozprávať tieto sračky. To je základný odkaz tej pesničky.
Potom to beriem z umeleckej stránky, že je to super, lebo je to provokatívne, že sa na to človek pozrie a povie si, že to čo je za magora (smiech) a je to aj chytľavé. Preto aj celý ten album sa bude volať Zabijem sa. Keď si človek vypočuje tú pesničku a zamyslí sa nad jej odkazom, pochopí, že to nie je len také plané vyhrážanie sa, že sa zabijem, ale že to popisuje túto vec. Ale na druhú stranu je to taká pankáčina. Ako v 70. rokoch bolo na ulici pre niektorých ľudí číro, že wau, šok, tak toto si myslím, že je celkom šokujúce pre niektorých ľudí v dnešnej dobe. Keď si to niekto pustí doma, tak mu to rodičia vypnú a začnú riešiť, že to čo je s tebou, čo to počúvaš za hudbu. Má to ten efekt, ktorý punk má mať, že to vystraší tú generáciu predtým, ktorá nechce pochopiť, ako funguje tvoja generácia. To je úplne pop*či, a predstav si dav, ako vyhukuje Zabijem sa, zabijem, zabijem, zabijem sa. (smiech)
S tým pre mňa súvisí aj otázka glorifikácie takýchto vecí. Myslím, že tvoje skladby dobre fungujú aj ako tá osveta a podpora pre ľudí, ktorí niečo také možno tiež prežívajú. Vnímaš však aj tú zodpovednosť, že rapuješ o takýchto veciach? Ako vnímaš tú hranicu, že niečo je umelecký prostriedok, ktorým opisuješ svoje autentické prežívanie, ale aký to môže mať vplyv na niekoho iného?
Toto ja beriem ako riziko, ktoré treba podstúpiť. Áno, na niekoho to môže pôsobiť, že je to isté romantizovanie depresívnych porúch alebo samovraždených tendencií. To je riziko, ktoré človek podstupuje, keď takéto veci robí a je to o tom, že človek si musí potom vyhodnotiť, či to stojí za to. Ja to vyhodnocujem, že áno, lebo kebyže to riziko človek ako umelec nepodstupuje, tak by sme tu mali strašne málo umenia. Zároveň dúfam, že sa nestane, že to niekto tragicky nepochopí, lebo už sme niekoľkými desaťročiami odchovaní na temnejších vodách hudby. Ak vychádzam z vlastných skúseností, ja odmalička počúvam depresívne veci. Prvá kapela, ktorú som si našiel sám, bola Nirvana. A stále počúvam veľa hudby, ktorá je úplné dno ľudského života, no paradoxne mi to vždy pomohlo, aby som sa cítil lepšie. Myslím si, že preto aj toľko ľudí inklinuje k takejto hudbe, lebo im to paradoxne pomáha. Keby bolo človeku z toho ešte horšie, tak si to logicky nepúšťa. Ak si to púšťa, tak mu to asi jednoducho pomáha.
Kebyže to preženieme a ideme sa hrať na Ameriku, ako keď sa niekto zabil a napísal k tomu text od Mansona, človek, ktorý toto spraví, by to spravil nezávisle od toho, akú hudbu počúva. Myslím si, že to sú hlbšie problémy spojené s úplne inými vecami, než je nejaká hudba. Zabil by sa alebo čokoľvek iné, bez ohľadu na to, akú hudbu počúva, mohol by počúvať aj Mozarta, spravil by to. A to romantizovanie vecí je proste tu, celé umenie je romantizovanie sveta, umenie nikdy nie je úplne čistá realita. Táto temnota, zlo, pohnútky v ľudskej mysli na svete sú, prečo sa tváriť, že nie?
Čoskoro vydáš nový album, čo pre teba táto nahrávka znamená?
Keď niečo robím, vždy to robím s tým, že si hovorím, že to musí byť lepšie ako to predtým. Teraz si neviem predstaviť, že keď urobím tento album, čo lepšie by som ešte mohol spraviť. To som si ale hovoril aj po prvom albume, že toto je asi maximum, čo viem zo seba dať, že druhý album bude úplná p*čovina. Preto som si povedal, že spravím EP, z ktorého sa ale zase stal album. Pre mňa je to opísanie obdobia od vydania prvého albumu, spracovanie vecí, čo sa medzitým diali. Beriem to ako ďalší krok dopredu, ďalšiu terapiu, na ktorej som sedel, a ktorá, si myslím, že bola celkom úspešná a pomohla mi prežiť to obdobie, práve vďaka hudbe a práci na albume. Tak snáď potom budem mať silu spraviť zase ďalší album a absolvovať ďalšiu úspešnú terapiu. (smiech)
Ako z EP narástol celý album?
Tesne po novom roku som mal v hlave, že spravím EP, mal som už štyri songy, beaty bez textov. Niekedy okolo toho času som sa psychicky úplne zrútil. Na nejaký čas som vysadil lieky, ktoré som mal brať, a doplatil som na to, nebol som na to pripravený. Povedal som si, že fajn, musím si zamestnať myseľ, viem, že mi pomáha robiť hudbu, každý má niečo iné a u mňa je to robenie hudby. Začal som robiť na tých štyroch pesničkách, čo som mal, a zrazu som sa zbadal, že som ich mal osem. Niektoré veci, čo som spravil v tomto období, si ani nepamätám. Spätne je to taká hmla, len štúdio a doma za kompom, neviem si spomenúť na konkrétne momenty, čo som s tým robil, len tie veci nejako vznikli. Zrazu som si uvedomil, že mám v rukách niečo, z čoho môže byť celý album. Tak som si povedal, že spravím deväťpesničkový album, no nakoniec ich tam bude štrnásť, lebo stále sa mi tam niečo vynáralo.
Keď si mi posielal jeho rozpracovanú verziu, zdôrazňoval si, že ho treba počúvať v danom poradí.
Nie je vyslovene konceptuálny, ale vždy, keď robím niečo, kde je viac pesničiek, tak na seba nadväzujú. Aj tento album je v podstate rozdelený na sekcie - na opúšťačky, potom drsnejšie punkovejšie veci, silné introspekcie a potom sekcia s featmi a tak.
Jeden z mojich najobľúbenejších albumov na svete je White Album od The Beatles. Oni boli vtedy v podstate už rozpadnutí, už sa ani nekamošili, a je to počuť na tom albume, úplne to tam skáče. Máš krásnu pomalú baladičku a hneď na to ide nejaká nedokončená sračka, ktorú tam Harrison len tak niekde v štúdiu zadrbal a šľahli to tam. Ale ten album nádherne nakoniec spolupracuje, taký usporiadaný chaos. Je tam nejaký koncept, mapovanie vnútra členov kapely a toho, čo sa s nimi dialo. Mám to strašne zaseknuté vo vedomí a keď robím na albume, tak poradie pre mňa hrá silnú rolu. Keď si to človek pustí prvýkrát, chcem, aby mu tie nálady a nastavenia na jednotlivé pesničky pracovali tak, ako som mu to naplánoval. Rád sa hrám s emóciami ľudí cez hudbu a to poradie je vždy vymyslené tak, aby sa to dialo. Ale funguje to samozrejme aj samostatne, lebo všetky tie pesničky sú pop*či a sú to bangre. (smiech)
Prekvapila ma mäkkosť a taká až romantická linka niektorých skladieb. To som vnímala ako zaujímavý posun oproti debutu.
Pri tých pomalých veciach to vnímam tak, že to som úplne najviac ja. Odjakživa som mal rád balady, romantické veci a tak, opúšťačky, ako tomu ja hovorím. Aj som si všimol, že keď robím tieto veci, tak cítim, že dávam zo seba najviac presne to, čo sa vo mne deje a čo chcem povedať. Niežeby to pri iných pesničkách bolo menej, ale keď spravím nejaký rýchlejší beat, začnem byť viac politický alebo nasratý. Keď spravím tieto pomalšie veci, vtedy sa viem otvoriť tak, ako keby som sedel s človekom, ktorému verím najviac v živote a že teraz ti poviem vážne, čo sa vo mne deje a čo sa skrýva pod tou maskou.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Peter Sit
