Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Zažili veľký úspech aj krízu. Fallgrapp za tri roky dozreli a ich hudba je ešte lepšia

Zažili veľký úspech aj krízu. Fallgrapp za tri roky dozreli a ich hudba je ešte lepšia

07.04.2017 - 11:30 | Patrik Marflák

Od detstva sa venoval folklóru, no v dospelosti Jureša Líšku uchvátila elektronická hudba, v ktorej spája precízne vystavané beaty s organickosťou živých nástrojov a spevom. Jeho skupina Fallgrapp patrí k najväčším objavom poslednej dekády a najoriginálnejším slovenským kapelám vôbec. Stretli sme sa v jeden marcový večer a bol to dlhý a inšpiratívny rozhovor.


Dnes vám ponúkame jeho prvú časť ako tip na víkendové čítanie. Rozprávali sme sa najmä o nedávno vydanom druhom albume V hmle, ktorý bude po skvele prijatom debute Rieka z roku 2014 určite opäť patriť medzi favoritov na slovenský album roka. Jureš nám priblížil jednotlivé spolupráce s hosťujúcimi spevákmi aj inštrumentalistami, rozprávali sme sa aj o cestovaní a inšpiráciách, ale aj o tvorivej kríze, či o tom, prečo sú texty Fallgrappu tak ťažko uchopiteľné.

Cítil si po zisku štyroch cien na Radio_Head Awards veľký tlak pri tvorbe druhého albumu? Ak áno, ako si sa s ním vyrovnal?


Zo začiatku nie, v podstate som hneď po vydaní prvého albumu ďalej tvoril nové veci. Až potom prišla kríza. Čím viac som počúval novej hudby, tým viac som bol zamotaný. A čím viac hudby som tvoril, tým viac som bol nespokojný. Cítil som svoje obmedzenia a bol som naštvaný sám na seba. Ale už som sa s tým vyrovnal, našiel som si polohu, o ktorej si myslím, že mi ide. Dôležité bolo obklopovať sa ľuďmi, ktorí mali chuť tvoriť. To ma vždy nakoplo a aj stále nakopáva. Keď niekto príde s niečím, čo by som ja sám nedokázal vymyslieť, automaticky sa snažím na to nejakým spôsobom napojiť a rozvíjať to. Vtedy zistíš, že nad hudbou by sa nemalo moc rozmýšlať a taktizovať. Hudba by mala plynúť, bez nejakých obmedzení, škatuliek a vzorcov.

Myslím, že najstaršia zverejnená skladba z albumu V hmle je Echinacea, ktorá vyšla minulý rok na kompilácii Gergazu Beat Garden. Je aj prvá z albumu, ktorá vznikla, resp. dostala sa do finálnej podoby?

Áno, Echinacea bola asi prvá dokončená, aj keď na albume je ešte trochu pozmenená oproti tomu, ako bola vtedy vydaná. No úplne prvá pesnička, ktorú som mal rozrobenú po prvom albume, bola pieseň Vietor. Tá má tri roky, ale dlho som mal urobenú len hudbu a spevovú linku. Celú skladbu aj s textom sme dokončili až niekedy pred 3-4 mesiacmi. Ďalšia, ktorá vznikla bezprostedne po debute, bola Gejša. Tú som spravil, keď sa posielali prihlášky na Red Bull Music Academy v Tokiu. Mali sme tam poslať nejakú hudbu, ktorá ešte nebola zverejnená. Pôvodne to mala byť len inštrumentálka, ale časom som zistil, že by to možno lepšie fungovalo s vokálom.

To znie celkom logicky, že keď sa hlásiš na RBMA do Tokia, spravíš Gejšu.

(smiech) Ja som vtedy veľa cestoval, preto je tam cítiť veľa východných vplyvov. Bol som v tom období v Číne a Južnej Kórei, do Japonska som sa nakoniec dostal až minulý rok, s akadémiou to nevyšlo. Dokonca som tam vysamploval nejaké veci z CDčka, ktoré som dostal od rodiny, u ktorej som bol ubytovaný. Aj vďaka tomu má Gejša taký východoázijský "smrad". Spolu so skladbou Vietor podľa mňa najviac zvukovo nadväzujú na prvý album, obe som však dokončoval až teraz nedávno. Potreboval som ich ešte nechať dozrieť a s kľudom to doriešiť hudobne aj textovo.

A ktorá je najnovšia, resp. posledná dokončená?

Je to pieseň Akoby, ktorá je na albume rozdelená na dve časti. Pôvodne bola spravená ako jeden song, ale potom mi napadlo, že možno si niekto bude chcieť vypočuť len tú poslednú časť, ktorá je tam samostatne. A možno v tom bol trošku aj taký kalkul, aby sme nemali na albume len desať pesničiek (smiech). Navyše ako spojená bola najdlhšia na albume. Väčšinou sa nechám uniesť a robím strašne dlhé pesničky, vždy je to 4-5 minút, v prípade Akoby to bolo ešte viac. Skúsil som ju rozseknúť na dve časti a možno tá prvá časť bude môcť byť vnímaná ako taká klasická rádiovka.

Tým, že táto skladba aj začala vznikať ako posledná, tak sa od tých ostatných trochu odlišuje. Už len to, že som v nej použil živú gitaru, aj bicie sú také živšie. Nahrali sme ju úplne poslednú, lebo tvorba u nás väčšinou prebieha tak, že ja urobím nejaký hudobný podklad a spevovú linku a pošlem ju speváčke… A potom sa pol roka nič nedeje a nakoniec to aj s textom na poslednú chvíľu nejak donaháňame. Toto bol presne ten prípad. Ja som dokonca plánoval robiť na pieseň Akoby aj prvý videoklip, ale nevyšlo to, lebo nebol ešte hotový text. Najskôr som ho chcel napísať ja, ale narazil som na svoje limity. Požiadal soml Mirku (Ábelovú, pozn. red.), aby si sadli rovno so speváčkou Norou (Ibsenovou) a dali to dokopy. Finálny text bol až vo februári, takže sme to nahrali na poslednú chvíľu. Myslím si, že je nielen odlišná, ale hlavne zapamätateľná a má pre mňa strašne silné motívy. Nevedel by som sa s tým ani zmieriť, ak by na albume nebola.




Čo bolo pol roka dozadu, je dnes už neaktuálne

Ak si dobre spomínam, tak na Rieke si písal väčšinu textov, no tu si ich viac prenechal speváčke a hosťom či "externým" textárkam.

Na prvom albume to bolo tak pol na pol, tu je to podobné. Sedem skladieb je s textom a na troch som pracoval ja. Pre mňa je to pri tvorbe strašne prepojené, lebo keď si začnem hrať nejakú melódiu, tak si do toho automaticky spievam a vymýšľam, ako by asi mohol byť v tej hudbe posadený vokál. Beriem ho ako ďalší nástroj a hľadám tie ďalšie tóny, ktoré by tam mohli pasovať.

Ale to je, predpokladám, ešte iba nejaká hatlanina, nie konkrétne slová. Kedy u teba prichádzajú nápady na konkrétne texty?

Je to hatlanina, ale často mi pritom napadne aj nejaké slovo. Napríklad Vietor aj Akoby boli slová, ktoré mi napadli, keď som mal urobenú hudbu a začal som vymýšľať, ako by tam mohol znieť spev. No potom prišiel problém ten text dotvoriť. Chcem, aby pesnička mala pre ľudí nejakú výpovednú hodnotu, ale mne sa to veľakrát ťažko robí. Oveľa rýchlejšie vytvorím hudbu ako text. Preto som oslovil nielen Noru, ale aj Mirku Ábelovú a Dagmar Mišíkovú s tým, že ja už som mal nejaké linky, dokonca v pesničke Vietor som už mal napísanú asi polovicu textu. Napríklad som mal urobenú jednu vetu a potreboval som k nej dotvoriť rým. Alebo som mal tému a snažili sme sa ju najprv spolu s Norou nejako rozvinúť, ako by ju mohla spievať. Veľmi špecifický prípad bola práve Gejša, kde som mal vytvorenú spevácku linku, ale s Norou sme to skúšali dlho, asi dve hodiny sme si to púšťali dookola a absolútne sme sa stratili, nepodarilo sa nám to uchopiť. 

Takže v Gejši máte nakoniec inú speváčku.

Dokonca tých speváčok bolo niekoľko, skúšali to aj iné speváčky. Nakoniec som to nechal mladej, len trinásťročnej Nine Kohoutovej a s ňou to zafungovalo.

Ako si k nej prišiel?

Najskôr som ju videl minulý rok spievať na Pohode, lebo si ju Lola Marsh pozvali na pódium. Oni sa dali dohromady ešte predtým, keď mali Lola Marsh koncert v Bratislave. Vtedy za nimi Nina prišla po vystúpení a zoznámili sa, vymenili si kontakty. Začali si písať a Lola Marsh Nine poslala pesničku, ktorú sa má naučiť a tú si potom na Pohode ako prekvapenie pre divákov spolu zaspievali. Nina je veľmi mladá a nikdy asi predtým na takom veľkom pódiu nestála. Ale zvládla to a vďaka tomu som ju začal nejako registrovať ako speváčku. Na Facebooku som potom videl jedno jej video, iba čisto s gitarou a znelo to fakt úprimne a veľmi nežne, presne tak, ako som si to predstavoval v tej Gejši. Tak som ju oslovil, že poďme to vyskúšať, skúsime napísať text a nejako to vymyslieť. A som rád, že Nina na tom albume je, lebo je to podľa mňa objav, ktorý môže na slovenskej scéne rozvíriť vody. Vynikajúco spieva, má zaujímavý prejav aj farbu hlasu.

Lolu Marsh by som teda v tejto odpovedi nečakal.

Jasné, že to nie je úplne celý príbeh (smiech). Ja totiž poznám jej sestru - folkloristku, ktorá spieva v našom súbore.

Tak predsa u teba všetko vychádza z folklóru.

Plus ešte navyše jej otec je Peter Kohout, ktorý hráva v Bez ladu a skladu a v kapele Autumnist. Takže je to všetko cez tú scénu tak nejak prepojené a bola asi len otázka času, kedy by som sa k spolupráci s ňou dostal.

A nie je to trochu aj preto, že jej hlas a prejav znie dosť podobne Agáte Siemaszko z prvého albumu?

Nie si prvý, kto si to myslí, ale mne naozaj nenapadlo, že sa podobá na Agátu. Páčil sa mi jej prejav v úplne inom žánri. Možno sa na ňu začala podobať vďaka tomu, ako jej hlas znie v spojení s mojou hudbou.

Pri prvej otázke si hovoril o nespokojnosti a o tom, že to, čo vytvoríte, musí byť naozaj kvalitné, aby sa tie vysoké očakávania pri druhom albume naplnili. Nakoniec je na ňom jedenásť skladieb. Koľko je za tie tri roky ďalších, ktoré sa naň nedostali?

To sa ani nedá spočítať, je ich strašne veľa. A je to zaujímavé, že niekedy, keď si prechádzam tie projekty, tak si hovorím, že ty vole, toto som urobil? Vtedy mi to príde, že je to zaujímavé na prvé počutie, ale cítim z toho, že to nie je také silné. Pesničky, ktoré som dal na album, sú pre mňa naozaj tie najlepšie, ostatným niečo chýbalo.

Možno niekedy ešte príde ich čas a keď ich dokončíš, tak to tam bude.

Neviem, myslím si, že možno ani nie. Doba je taká strašne rýchla, že čo bolo pol roka dozadu, je už teraz neaktuálne.




Hudobná cesta do Ázie aj Afriky

V čase medzi vydaním albumov si aj dosť cestoval. Viem, že takto pred rokom museli Fallgrapp na Radio_Head Awards vystúpiť bez teba, keďže si bol v Peru. Spomínal si aj Japonsko a ďalšie ázijské krajiny. Boli to skôr dovolenky na prečistenie hlavy alebo si tvoril, resp. hľadal inšpirácie aj tam?

Boli to väčšinou cesty v rámci folklórnych festivalov, na ktoré chodíme hrávať či už s našou folklórnou kapelou, alebo keď nás pozvú ako hudobníkov s iným súborom. Nie každý folklorista má totiž vždy možnosť, čas alebo peniaze vycestovať so svojím súborom a reprezentovať Slovensko v ďalekých krajinách, kde sú tie pobyty väčšinou dlhšie. Takže sa robia také alternácie, že si súbory pozývajú aj muzikantov, ktorí s nimi nikdy nehrali, ale sú adaptabilní a dokážu to s nimi odohrať. Takto som sa dostal aj do Peru a tam to boli len dve vystúpenia za takmer tri týždne, takže to bola naozaj viac dovolenka ako turné. Takisto to bolo aj v Japonsku, kde som bol ako prizvaný hudobník so súborom zo stredného Slovenska.

Vždy, keď som niekde v zahraničí, tak ma zaujíma tradičná hudba týchto krajín. Je veľmi inšpiratívne objavovať rozdielne kultúry, to, aké majú rytmy, akú majú melodiku. Keď som bol v Kórei, tak tam bol thajský súbor, ktorý hral v nejakom úplne divnom rytme, nebol to klasický štvorštvrťový takt, a skvele to znelo. Musel som si to nahrávať na telefón a hovoril som si, že by som chcel niekedy niečo také použiť v mojej hudbe. Už len samotné nástroje boli zaujímavé, všetko prírodné, rôzne drevené klopkátka, zaujímavý zvuk. Aj melodiku majú tieto východné kultúry úplne inak založenú. Tá naša západná mi niekedy príde oproti ich hudbe veľmi prvoplánová - máme štvorštvrťový takt a úplne jasný rytmus, kdežto keď počúvaš hudbu východoázijských národov, tak nevieš ani, kedy je prvá doba, a nevieš pochopiť celý sled pesničky, tie základy sú úplne iné.

Ale zaujímavé je, že keď majú robiť nejakú modernú hudbu, sú strašne gýčoví. Nad týmto som sa vždy zamýšľal, že akú majú oni nesmierne bohatú kultúru, zaujímavé zvuky a úplne šialené aranže, ale v modernej hudbe sú akoby zaseknutí v 90-tych rokoch. Je to až taká smiešna diskotéka, aj v Číne aj v Kórei. Japonsko je trochu ďalej v tomto.

Japonský a kórejský pop je čoraz viac zaujímavý pre západné publikum a mne to práveže príde také, že na prvé počutie to síce väčšinou znie ako ľahká hudba, ale melódie a harmónie sú uplne iné.

To je pravda, je to samozrejme prispôsobené ich hudobnej kultúre, ale išlo mi skôr o ten zvukový dizajn alebo aj štýl tanca. My keď sme tam s nimi mali cvičiť nejakú ich modernú vec, tak som si naozaj pripadal ako v 90-tych rokoch u nás. Ale to je možno len vec času, že sa im to ešte len teraz začína otvárať a vplyvy naozaj súčasnej západnej hudby tam pomalšie prenikajú. Možno o pár rokov budú v hudbe určovať trendy práve Číňania.

Bol si aj v Afrike? Úvodná pesnička Ougadougou je ňou výrazne inšpirovaná. Ako vlastne vznikla?

Áno, v Afrike som bol už dávnejšie. Moje pesničky väčšinou vznikajú tak, že ich nikdy neviem spraviť na prvý šup. Uvedomil som si, že keď prídem s nejakou témou alebo s nejakým loopom, tak mi to najskôr dáva zmysel, no potom, keď sa k tomu zase vraciam, mám potrebu niečo upravovať. A často sa mi stane, že keď s jednou rozrobenou skladbou nie som spokojný a začnem robiť na ďalšej, tak prídem na to, že by sa mi tam hodili sample z tej prvej, buď melódia alebo harmónia alebo nejaký zvuk. Tak si otvorím oba projekty, skĺbim ich dohromady a zistím, že som z dvoch pesničiek vytvoril niečo nové. A je to automaticky originálne, pretože pri tej prvej som bol inšpirovaný niečím, pri druhej zase niečím iným a výsledkom ich spojenia je niečo úplne odlišné. Takto vznikla aj pesnička Ougadougou - spojením jednej skladby s inou, v ktorej som použil tie africké sample, a to spojenie ma veľmi bavilo.

Je to naozaj exotické intro a veľké prekvapenie hneď na úvod albumu. V podstate na mňa pri jeho prvom vypočutí zafungovala tak, že ak som aj mal nejaké očakávania spojené s debutom, tak touto skladbou sa úplne “zresetovali”. Zrazu som už nevedel, čo od toho albumu čakať, ale tá pesnička ma okamžite vtiahla do deja.

To bol práve môj zámer. Pôvodne som chcel dať ako prvú skladbu Vietor, ktorá začína veľmi podobne ako Vlasy (najúspešnejší singel z prvého albumu, pozn. red.), že to z nejakej atmosféry prejde do pesničky. Ale potom som si povedal, že ten album hneď na začiatku takto “osolím” a dám tam tie africké rytmy. Presne preto, aby sa rozplynuli očakávania a bolo jasné, že tento album je o dosť iný ako debut.




Je iný aj v tom, že je na ňom viac spoluprác.

Dá sa povedať, že to pre nás bola taká cesta, ako sa vyrovnať s tým tlakom po prvom albume. Aj my sami sme cítili veľkú zodpovednosť, aby sme nový album urobili čo najlepšie. Nevyhli sme sa teda ani kríze, aj ľudskej aj tvorivej, bolo obdobie, kedy sme sa ako keby nevedeli pohnúť z miesta. Tak som sa to snažil zahnať aj tým, že som oslovoval ľudí, ktorí tou krízou neboli postihnutí. A vždy to bol taký impulz aj pre ostatných. Každý nový človek do toho procesu priniesol niečo nové, od čoho sme sa potom celá kapela vedeli odpichnúť a podporilo to náš tvorivý proces aj mimo tej konkrétnej spolupráce.

V singli Dym hosťuje Juraj Benetin. Kedy ste začali spolupracovať? Bol impulzom už váš spoločný koncert na konci roka 2014?

Nie, ten koncert bol veľmi fajn a bol som rád, že nás tam zavolali, ale vtedy sme ešte spoluprácu neriešili. Ale samozrejme mi to zostalo v hlave, lebo vtedy sme sa spoznali osobne a už to nebolo také, že ideš na spoluprácu osloviť niekoho, koho vôbec nepoznáš. Keď som potom robil pesničku Dym, tak som si do tej hudby začal niečo spievať hneď som to tam počul, že chcem v tej pesničke práve Ďura, lebo má pekný hlas, a hlavne to bolo veľmi nízko posadené, už aj preňho skoro na hranici možností. Iného speváka by som sa tam ani nedokázal predstaviť. Pozval som ho na spoluprácu a zaspieval to v tej polohe perfektne. Teším sa, že to tak vypálilo a teším sa hlavne na živú verziu, tá bude super.

Ale Juraj ju asi nebude s vami spievať na koncertoch…

Nebude, ja budem spievať (smiech).

A dáš si tam nejaký filter, ktorý ti spraví ten hrubý hlas.

Nie, nie. Ide o to, že sme to skúšali naživo a aj Norin spev je tam tak strašne nízko, že tomu v živom prevedení chýbala prieraznosť vokálu, naživo by tomu nebolo dosť dobre rozumieť. Ja to budem spievať o oktávu vyššie, keďže mám úplne iný hlas, aj tie slová inak vyslovujem ako Ďuro. A aj Norinu linku sme dali trošku vyššie, v jej prípade to nebude pretransponované, ale aj ona to zaspieva inak, než je to na albume, aby to na koncerte vyznelo. 

Ale teším sa, lebo tá upravená live verzia je živelnejšia. Normálne až banujem, že sme to takto nenahrali na album, lebo so živými bicími, ktoré tam vymyslel náš bubeník, ako sa tam zalamujú tie rytmy a ako sa to postupne stupňuje, je to skvelé. Aj zvuk je iný, lebo na nahrávke je to robené tak, že tam vygradováva djembe, naživo tento nástroj ani nebudeme mať, budú tam iba klasické perkusie, ale znie to výborne. Ten rytmus môj bubeník strašne dobre vyskladal a bol som z toho na skúškach tak nadšený, že keď som hral na klavíri, úplne som vrieskal, že wow, toto je perfektné. 

Juraj má tých spoluprác už za sebou celkom dosť, ako prebiehala tá vaša? Pesnička Dym patrí medzi vokálne najprepracovanejšie na albume. 

Bolo to veľmi rýchle a jednoduché. Stretli sme sa najprv u neho doma v štúdiu aj s Norou. Tam sme si to skúsili zaspievať a hneď sme aj nahrali demo. Priamo na mieste nám napadli nejaké veci, ktoré sme dolaďovali v tej pesničke, kedy budú spievať spolu, kde nechať pauzu, vymýšľali sme feelingy a vokály. Mali sme z tých nahrávok veľmi dobrý pocit, takže Ďuro zajednal štúdio u Martina Čemu a nahrali to tak, že si s Norou dali mikrofóny oproti sebe a pozerali sa na seba. A to bolo skvelé, Ďuro hovoril, že to tak robili aj s Anetou Langerovou a tá neverbálna komunikácia veľmi pomáha tomu, aby spolu dobre ladili, zvládali bez problémov všetky nástupy a podobne. Išlo to veľmi hladko a ja už som len z réžie dával nejaké korekcie. Mali sme to nahraté za nejaké tri hodiny. Dokonca Nora tam zaspievala aj veci, ktoré sú úplne mimo jej komfortnej zóny, v niektorých momentoch som ani nečakal, že dokáže spievať v takých výškach a ona to dala na prvý raz. To je práve to, o čom som hovoril, že spolupráca s niekým novým ťa dokáže naozaj nakopnúť a posunúť ďalej.



V textoch si môže každý nájsť svoj príbeh

Zopár nových spoluprác máte aj v rámci textov, no je zaujímavé, že aj tak sa celý album nesie v takej poeticky zahmlenej, abstraktnej línii, že je vlastne dosť ťažké dekódovať, o čom tie piesne sú. Bol to tvoj umelecký zámer, ktorý si aj tým ostatným textárom komunikoval, že tam nechceš nejaké príbehy alebo niečo konkrétnejšie ale skôr iba nejaké, nazvime to "slovné obrazy"?

Ťažko povedať, či to bol zámer. Skôr je to o tom, že ja nie som textár, ale zároveň keď tvorím, tak mi napadajú aj slová, ktoré sa k tým pesničkám hodia. Na oboch albumoch som potom s nimi často pracoval aj sám a snažil som sa tie texty dokončiť. Ale nikdy som sa necítil ako textár alebo ako človek, ktorý má odovzdávať nejaké hlboké posolstvá. Ja som vždy vnímal vokál najmä ako hudobný nástroj, ako linku, ktorú si viem vymyslieť v rámci nejakej zvukomalebnosti a ktorá v tej hudbe pekne plynie. Ale chcem aj, aby ľuďom niečo dávala, a nie vždy som vedel do hudby preniesť slová, ktoré by mali nejaký hlbší zmysel alebo význam. Preto som oslovil textárov, preto aj s Norou komunikujeme o textoch a podieľa sa na ich tvorbe.

No a prečo je to také zahmlené? Ja strašne nemám rád hudbu s doslovnými textami, ktoré každý chápe hneď na prvú… Oveľa radšej mám, keď texty nie sú úplne jasné. Napríklad aj keď ideme hovoriť o vzťahu medzi dvoma ľuďmi, tak je jasné, že každý vzťah je zložitý, ale tie konkrétne detaily toho vzťahu môžu byť veľmi rozdielne. A keď je to vyjadrené prostredníctvom nejakej nekonkrétnej, zahmlenej metafory, tak je to možno menej o tom, že si poslucháč povie "toto je presne o mojom vzťahu", ale je to univerzálnejšie a každý si v tom môže nájsť ten svoj príbeh alebo situáciu, v ktorej sa nachádza.

Veľmi pekne v tomto smere na album zapadol aj Vec, ktorý pritom vo svojej tvorbe väčšinou toľko “nezahmlieva”, aj keď má na svojich albumoch aj zopár lyrickejších textov. Ako vznikla táto tvoja prvá spolupráca so slovenským raperom?

Veckovi som poslal podmaz s tým, že má v texte absolútne voľné ruky. Po vypočutí to vraj naňho vplývalo dosť “haluzoidne” a galakticky, tak to aj preniesol do textu. Nahral mi to a povedal som Nore, aby vyskúšala do tejto pasáže dať ešte nejaký vokál. Pôvodne som síce rozmýšľal, že to bude iba čisto rapová vec, ale potom som počúval rapera Oddisee a strašne sa mi na jeho tvorbe páčilo, ako prirodzene sa jeho rapové časti prelievajú so spievanými sofistikovanými refrénikmi, po ktorých ide zase rap. Takto som si to vedel predstaviť aj v tej spolupráci s Vecom.

To sedí, V predstavách má ten refrén taký, že zbytočne nevytŕča, ako to býva zvykom v rapovo-spievaných spoluprácach. Znie to úplne prirodzene.

Áno, ten refrén len plynie. Tam som Nore tiež nechal úplnú voľnosť, lebo som kvôli pôvodnému zámeru spraviť to len ako rapovú vec ani nemal žiadnu spevovú linku. Čiže tu sme to mali úplne podelené, že každý si spravil to svoje, ja hudbu, Vec rap aj s textom a Nora si sama vymyslela aj otextovala refrén. Dokonca s Vecom to bolo tak, že sa nám ani nepodarilo stretnúť u mňa v štúdiu, niečo mu do toho prišlo, tak to nahral v štúdiu v Bratislave a bolo to rovno na final. Nebola teda ani možnosť to nejak meniť, keby sa mi niečo nepáčilo, ale je to v pohode, som úplne spokojný.




Posledný hosť, ktorého sme ešte nespomenuli, je Samuel Hošek. Nechcel si mu dať na albume viac priestoru? Podľa mňa má veľmi zaujímavý hlas, mohol by byť super aj na koncertoch, ale spieva iba v pesničke V hmle, ktorá má najkratší text.

Ja som mal tú pesničku pôvodne urobenú so svojím vokálom, s ktorým mám ale menší problém, že je podľa mňa príliš popový a ťažko sám seba počúvam. Takže som chcel hlas, ktorý je môjmu čo najviac podobný, aby mi sadol aj tým feelingom, ale aby to naspieval niekto iný. Cez kamarátov, ktorí so Samom nahrávali, som dostal naňho kontakt a pozval som ho do štúdia, kde sme to nahrali zo štyroch alebo piatich hlasov, väčšinu naspieval on a je tam aj jeden môj hlas. Na koncertoch sa tiež budeme takto dopĺňať, aby tie vokály zneli plnšie nielen vďaka half-playbacku. Čiže Samuel pôjde s nami na turné a bude spievať aj v pesničkách, ktoré na albume nenahral.

On má naozaj peknú farbu hlasu, je veľmi muzikálny a keď sa pýtaš na to, že mohol mať viac priestoru - plánujeme spolu urobiť EP. Má nejaké svoje demá s veľmi zaujímavými nápadmi, na ktorých by som mohol pracovať ako producent, takže uvidíme, či sa to podarí zrealizovať už teraz na jar. Spolupráca s ním ma baví už len preto, že je tak trochu exot a taký chameleónik na slovenskej scéne - na jednej strane spieval na koncertoch Mariky Gombitovej, Lucie Bílej a spolupracoval aj s rôznymi superstaristami, ale zároveň spieva jazz a má so svojou vlastnou tvorbou prienik aj na undergroundovú scénu. Takže človek nikdy nevie, s čím príde.

Inak, keď spomínaš to Samuelovo EP, nerozmýšľal si nad tým, že by si produkoval nahrávky pre slovenských spevákov a kapely? Aj ľudia ako Marek Rakovický alebo Erik Horák v podstate začali tým, že produkovali svoje kapely, postavili si štúdiá a dnes u nich nahráva kopec umelcov.

Je to možno hudba budúcnosti pre mňa, chcel by som produkovať hudbu aj iným umelcom, nielen svojej kapele. Keď robím svoju hudbu, som na ňu strašne prísny - a to je podľa mňa dobre, taký by mal byť každý hudobný producent - ale zároveň cítim, že sa pohybujem v nejakých svojich hraniciach. A možno by som sa niekedy chcel pohybovať aj mimo týchto hraníc, niekde, kde by to nespadalo pod môj koncept Fallgrapp, ale mohol by som to realizovať pri producentskej práci pre niekoho iného. Samozrejme, nechcel by som robiť niečo úplne iné, než som robil doteraz, ten základ zo mňa by tam bolo určite cítiť. A to je vlastne tá vec, čo robí aj Marek Rakovický, že tie veci, ktoré produkuje, znejú inak, než tie, ktoré nahráva. Ale to je samozrejme úplne iný level, jednak má naozaj kvalitné štúdio, do ktorého investoval veľa peňazí, a môže tam nahrávať všetko možné, sú to veľké priestory, kdežto ja mám skôr také svoje produkčné štúdio. No a zároveň je Marek v Bratislave, kde je aj najväčší dopyt po kvalitných štúdiách a producentoch. Ale určite nad tým uvažujem. Ak by boli peniaze, tiež by som ich chcel investovať do štúdia a rád by som sa aj takýmto spôsobom podieľal na slovenskej hudbe.

Na albume máš aj jednu zahraničnú spoluprácu - s violončelistkou Ana-Tole. Na ktorých skladbách sa podieľala a ako si k nej prišiel?

Je to iba v jednej pesničke - V hmle. Najskôr som zháňal violončelistu tu na Slovensku, ale všetci boli pracovne vyťažení. Tak som si povedal, že skúsim napísať Ana-Tole, ktorú som objavil cez Bandcamp, kde ma raz zaujal jej album v spolupráci s iným producentom. Napísal som jej cez Soundcloud, že sa mi veľmi páči jej tvorba a či by nebola ochotná nahrať mi do jednej pesničky violončelo. A ona, že jasné, tak som jej poslal pesničku a nejaké nápady pre violončelo, ktoré som tam mal vymyslené, ona to nahrala, ešte tam niektoré veci rozvinula a bolo. Úplne jednoducho, len cez internet. Veľa muzikantov na tejto úrovni, pokiaľ to nie je nejaké miliónové meno typu Flume, sú na týchto sieťach, sú na Soundcloude, na Facebooku a väčšinou, keď im napíšeš správu, tak ti odpíšu. Keď si muzikant a sadnete si v tom, že robíte niečo podobné, nie úplne mimo ich žánru, tak sú prístupní. Aj tomu, že ti dajú feedback, ale aj takýmto spoluprácam. Sú s tým OK, ani nepotrebuješ na to peniaze, ak ich to zaujme, tak to urobia, lebo chcú.




Novinkou oproti prvému albumu je aj živá basgitara v skladbách Akoby pt. 2 a V predstavách. Vďaka nej tieto skladby na seba pekne nadväzujú a pre mňa osobne tak trochu aj vytŕčajú. V dobrom, lebo tá basgitara tomu dáva úplne iný feeling.

To som rád, lebo to bol môj zámer, aby si to tam ľudia všimli. Keď som robil V predstavách, tak to bola najskôr úplne random skladba, s ktorou som nebol veľmi spokojný zvukovo, ale videl som, že môže mať väčší potenciál. Tak som ju ešte prerobil a doaranžoval... (bavíme sa o base a v podniku práve začína hrať Give It Away od Red Hot Chili Peppers)... Mal som tam pôvodne iba nejakú vysamplovanú basu, ale potom si hovorím, že to tam musí ísť živé, však je tu kopec basákov a ten zvuk so živým nástrojom je úplne iný level.

Nemusel som ani hľadať ďaleko, basák, ktorý nám zahral na albume (Lukáš Mutňanský alias Luky Kakao), je môj sused v Dubnici. A je to veľmi zaujímavý chalanisko, lebo on sa až v nejakých 16 rokoch rozhodol, že bude basgitaristom. Dovtedy vôbec nebol muzikantom, ale jedného dňa začal cvičiť na basu, začal si študovať jazzové veci a nakoniec odišiel do Prahy študovať na hudobnej škole Jaroslava Ježka. Tam spoznal ľudí, s ktorými má kapelu The High Corporation, a dokonca teraz ide celé turné s Katarziou ako basák v jej stabilnej zostave, v podstate namiesto Mareka Minárika, ktorý s ňou nahral album a odohral niekoľko koncertov. Boli sme spolu v štúdiu asi hodinu a pol a nahrával mi do toho podkladu rôzne nápady. Nakoniec som si vybral iba jeden take, ktorý bol taký najviac sexi a najviac do toho zapadol.


A nerozmýšľaš teda nad tým, že by si zobral nejakého basáka do kapely, aby ste mali tú živú basu aj na koncertoch?

To už by bolo strašne veľa ľudí, už teraz je nás osem, plus zvukár. Ešte keby som tam mal mať violončelistu a basgitaristu, tak by som sa zjančil... To už by som asi fakt nezvládol. Ale bolo by to super, samozrejme, lebo to už úplne ináč žije, keď sú tam živé bicie aj basgitara.

Pokračovanie rozhovoru: 
Majú slovenské texty a ponuku hrať po celej Európe. Prečo ju museli odmietnuť?

Autor: Patrik Marflák
Foto: Michal Zahornacky


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 31 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti